znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 151/06-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. P. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Trenčín   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 223/2000, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 223/2000   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. P. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   P.   K.   trovy   právneho zastúpenia vo výške 6 825,50 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún a päťdesiat   halierov)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   A.   K.,   P.,   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. P. K.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2006 doručená sťažnosť Ing. P. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. K.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 223/2000.

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ   podal   Okresnému   súdu   Považská   Bystrica   6.   augusta   1999   žalobu o určenie, že služobný pomer trvá a uloženie povinnosti umožniť mu vykonanie služobnej prísahy.   Sudcovia   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   vyslovili   svoju   zaujatosť v prejednávaní a rozhodovaní tejto veci z dôvodu, že sa osobne poznajú so sťažovateľom.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 19 Nc 1/00 z 31. januára 2000 rozhodol o prikázaní danej veci na prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu. V predmetnej veci sa uskutočnilo niekoľko pojednávaní a okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 223/2000 zo 17. marca 2003 žalobu sťažovateľa v plnom rozsahu zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 172/2003 z 12. apríla 2005 tak, že rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   uvádza,   že   od   doručenia   uznesenia   krajského   súdu   neboli   zo   strany okresného súdu vykonané žiadne úkony, preto podal 1. februára 2006 sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu v odpovedi, ktorá bola právnej zástupkyni sťažovateľa doručená 27. marca 2006, uviedol, že sťažnosť považuje za dôvodnú a zákonná sudkyňa bola upozornená na povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní okresného súdu sp. zn. 8 C 223/2000 a prikázal mu konať v uvedenej veci bez prieťahov. Zároveň   žiada   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   70   000   Sk a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 6 825,50 Sk.

Ústavný súd 17. mája 2006 sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 223/2000, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 151/06.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom, doručeným ústavnému súdu 21. septembra 2006. Po podrobnom chronologickom opísaní   vo   veci   vykonaných   úkonov   zo   strany   okresného   súdu   konštatoval,   že   otázka skutkovej a právnej zložitosti veci nie je z hľadiska prieťahov v konaní významná, nezistil žiadne prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), taktiež nezistil žiadne prieťahy v konaní, ktoré by spôsobil sťažovateľ alebo iný účastník   konania.   Potvrdil,   že   k prieťahom   v konaní,   ktoré   spôsobil   okresný   súd,   došlo v období od 29. marca 2000 (vec bola doručená súdu z dôvodu prikázania veci nadriadeným súdom)   do   10.   januára   2001   (výzva   sudkyne   navrhovateľovi   na   predloženie   dokladov) a od 16. mája 2005 (expedované rozhodnutie odvolacieho súdu) do 3. apríla 2006 [vydanie uznesenia o zastavení konania a postúpení veci Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)]. Zároveň však uviedol, že prieťahy v konaní, ktoré vznikli na odvolacom súde (od 11. mája 2004 do 12. apríla 2005), nemožno prirátať na ťarchu okresného súdu.

V závere svojho stanoviska predseda okresného súdu zdôraznil, že skutočnosť, že okresný   súd   vo   veci   meritórne   nerozhodol   a nebola   tak   odstránená   právna   neistota sťažovateľa   ohľadne   existencie   jeho   služobného   pomeru   k odporcovi,   nemožno   pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa pripočítať na ťarchu okresného súdu, pretože to bol práve sťažovateľ, ktorý sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by sa odstránil stav jeho právnej neistoty, na orgáne, ktorý nie je vo veci právomocný konať a rozhodnúť.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   223/2000   zistil   nasledovný   priebeh   a stav konania:

Predmetom konania je žaloba sťažovateľa proti Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky v T. (ďalej len „odporca“), v ktorej sa domáha určenia, že jeho služobný   pomer   u odporcu   trvá   a uloženia   povinnosti   odporcovi   umožniť   mu   zložiť služobnú prísahu. Žaloba bola Okresnému súdu Považská Bystrica doručená 11. augusta 1999 a zaevidovaná pôvodne pod sp. zn. 3 C 537/99.

Listom z 1. októbra 1999 Okresný súd Považská Bystrica zaslal žalobu odporcovi za účelom   vyjadrenia   sa   k nej.   Dňa   14.   októbra   1999   bolo   súdu   doručené   stanovisko odporcu k návrhu na začatie konania.

Dňa 30. novembra 1999 zákonná sudkyňa adresovala nadriadenému krajskému súdu prípis,   ktorým   predložila   predmetnú   právnu   vec   na   rozhodnutie   o jej   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu, že sa cíti byť vo veci zaujatá. K prípisu bolo pripojené   aj   stanovisko   ostatných   sudcov   Okresného   súdu   Považská   Bystrica,   ktorí   sa rovnako vo veci cítili byť zaujatí. Vec bola krajskému súdu predložená 9. decembra 1999.

Dňa 30. decembra 1999 členka senátu krajského súdu oznámila predsedníčke senátu, že sa vo veci cíti byť zaujatá. Z uvedeného dôvodu predsedníčka senátu predložila vec predsedovi   krajského   súdu   na   určenie   iného   člena   senátu   namiesto   sudkyne,   ktorá   jej oznámila svoju zaujatosť.

Krajský   súd   vydal   31.   januára   2000   uznesenie   sp.   zn.   19   Nc   1/2000,   ktorým rozhodol,   že   sudcovia   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania v predmetnej právnej veci a vec sa na prejednanie a rozhodnutie prikazuje okresnému súdu. Predmetné rozhodnutie krajského súdu spolu so spisom bolo Okresnému súdu Považská Bystrica doručené 18. februára 2000. Okresnému súdu bola vec doručená 29. marca 2000 a bola zaevidovaná pod sp. zn. 8 C 223/2000.

Dňa 28. novembra 2000 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým doplnil návrh na začatie konania a zároveň navrhol vydanie predbežného opatrenia.

Postup   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   v   období   od   10.   januára   2001 do 19. februára   2002,   keď   okresný   súd   na   predloženie   listinných   dôkazov   vyzval sťažovateľa   (listom   z   10.   januára   2001)   a   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v P. (listom z 13. februára 2001); vydal uznesenie sp. zn. 8 C 223/00 zo 4. apríla 2001, ktorým návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol; doručil spis krajskému súdu (9. mája 2001) za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa voči predmetnému uzneseniu (z   23.   apríla   2001);   doručoval   účastníkom   konania   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 19 Co 163/01 z 30. mája 2001, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu (doručené okresnému súdu 13. júna 2001); nariaďoval pojednávania a vo veci pojednával (30. októbra 2001,   11.   decembra   2001);   vyžiadaval   informácie   a listinné   dôkazy   od   Nemocnice   pre obvinených   a   odsúdených   v T.   (listami   z 28. novembra   2001,   a z   10.   januára   2002) a od Okresnej prokuratúry v T. (listom z 10. januára 2002) a plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).

Pojednávanie vo veci nariadené okresným súdom 19. februára 2002 na 8. apríl 2002 bolo   zrušené   z dôvodu,   že   vybavujúcej   sudkyni   uplynulo   štvorročné   funkčné   obdobie a v dôsledku nekreovania Súdnej rady Slovenskej republiky nemohol byť podaný návrh na jej vymenovanie prezidentovi republiky do funkcie sudcu bez časového obmedzenia.

Podľa úradného záznamu v spise bola sudkyňa vymenovaná do funkcie sudcu bez časového obmedzenia až 4. októbra 2002.

Následne   24.   októbra   2002   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   vo   veci na 25. november   2002.   Pojednávanie   sa   však   neuskutočnilo   pre   chorobu   vybavujúcej sudkyne.   Dňa   17.   decembra   2002   okresný   súd   vytýčil   termín   pojednávania   vo   veci na 5. február   2003.   Na   pojednávaní   5.   februára   2003   okresný   súd   vykonal   výsluch účastníkov   konania   a   svedka,   pričom   za   účelom   doplnenia   dokazovania   odročil pojednávanie na 17. marec 2003.

Rozsudkom sp. zn. 8 C 223/2000 zo 17. marca 2003 okresný súd žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Odvolanie sťažovateľa, doručené okresnému súdu 28. mája 2003, tento súd odstúpil odvolaciemu krajskému súdu 18. júna 2003.

Dňa 7. mája 2004 predsedníčka odvolacieho senátu, do oddelenia ktorého napadla predmetná právna vec na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku, predložila vec predsedovi   krajského   súdu   na   rozhodnutie   o vylúčení   svojej   osoby   z prejednania a rozhodnutia veci z dôvodu svojej zaujatosti. Dňa 11. mája 2004 predseda krajského súdu pridelil vec v súlade s rozvrhom práce inému predsedovi senátu.

Krajský súd ako odvolací súd až 12. apríla 2005 uznesením sp. zn. 5 Co 172/03 rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Predmetné rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 13. mája 2005.

Po   doručení   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   účastníkom   konania,   okresný   súd až 3. apríla   2006   vydal   uznesenie,   ktorým   konanie   zastavil   a vec   postúpil   ministerstvu vnútra z dôvodu právomoci.

Sťažovateľ 27. apríla 2006 podal voči predmetnému rozhodnutiu odvolanie, ktoré okresný súd doručil odvolaciemu súdu 5. mája 2006.

Dňa 10. mája 2006 predsedníčka odvolacieho senátu, do oddelenia ktorého napadla predmetná právna vec na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa, predložila vec predsedovi krajského súdu na rozhodnutie o pridelení veci inému sudcovi postupom podľa § 15 OSP z dôvodu svojej zaujatosti. Dňa 11. mája 2006 vydal predseda krajského súdu opatrenie, na základe ktorého   bola vec 15.   mája 2006   pomocou   elektronickej   podateľne pridelená inému predsedovi odvolacieho senátu.

Krajský   súd   vydal   11.   augusta   2006   uznesenie   sp.   zn.   5   Co   152/2006,   ktorým uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Uznesenie   bolo   spolu   so   spisom   doručené okresnému súdu 12. septembra 2006. Ostatným úkonom okresného súdu bolo doručovanie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania (expedované 12. septembra 2006).

Keďže sťažovateľ sa v dôsledku vyššie uvedených skutočností dlhodobo ocitá v stave právnej neistoty, listom z 1. februára 2006 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom súdnom konaní. Podaním sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní sťažovateľ pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu vyčerpal iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje tak, ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako   to   konštantne   ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   uvádza,   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,   účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (IV. ÚS 59/03),   pričom   uvedený   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci   koná (I.   ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (III. ÚS 127/03).

Svojím   návrhom   vo   veci   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ obmedzil len na postup okresného súdu v predmetnej veci. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd v uvedenom rozsahu vec ďalej skúmal a rozhodol   v nej   (teda   len   postup   a rozhodovanie   okresného   súdu   v dobe,   keď   vec vybavoval).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00, III. ÚS 142/03).

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Vzhľadom na uznesenie okresného súdu z 3. apríla 2006, ktorým   z nedostatku   právomoci   súdu   bolo   konanie   zastavené   a vec   bola   postúpená ministerstvu vnútra, pričom toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené, ústavný súd konštatuje, že otázka skutkovej a právnej zložitosti nie je z hľadiska prieťahov v konaní okresného súdu významná.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri podrobnom preštudovaní daného spisu nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu namietaných základných práv sťažovateľa, je správanie sa (postup) samotného súdu. Pri skúmaní skutočností, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie označeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. III. ÚS 214/04).

Hoci   k   celkovo   neprimeranej   dobe   konania   vo   veci   sťažovateľa   zásadne   prispel odvolací krajský súd (o dvoch odvolaniach sťažovateľa rozhodoval takmer dva roky), jeho postup ústavný súd vzhľadom na viazanosť petitom neskúmal. Ústavný súd však vyhodnotil postup okresného súdu a zistil, že v období od 29. marca 2000 do 10. januára 2001 (v trvaní 9 mesiacov) a od 16. mája 2005 do 3. apríla 2006 (v trvaní 11 mesiacov) došlo k zbytočným prieťahom, pretože v uvedenom období okresný súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v posudzovanej statusovej veci.

Okresný súd teda najmenej 20 mesiacov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca v napadnutej veci počas súdneho konania nachádzal, pričom výsledkom jeho rozhodnutia bolo v zmysle § 103, § 7 ods. 1, 2 a ods. 3 OSP, ako aj príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov   Policajného zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, len deklarovanie nedostatku právomoci súdu a odstúpenie veci ministerstvu vnútra na jej rozhodnutie.

Z tohto pohľadu právna neistota sťažovateľa ohľadne priznania jeho nárokov počas celého súdneho konania vedeného okresným súdom (trvajúceho viac než 4 roky a vrátane odvolacieho konania viac než 6 rokov) nebola odstránená.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 223/2000 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie namietaného práva (dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov v konaní), ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   považuje za primerané   vo   výške   25   000   Sk.   Sťažovateľom   požadovanú   výšku   primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnej zástupkyni, a to za dva úkony právnej pomoci á 2 730 Sk, 2 x režijný paušál á 164 Sk a 19 % DPH vo výške 1 037,50 Sk, spolu 6 825,50 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny   za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru (porušenie základného práva alebo slobody nie je v zásade oceniteľné v peniazoch)   postupoval   ústavný   súd   pri   výpočte   náhrady   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľa podľa ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci, podanie vo veci samej 2 730 Sk za jeden úkon právnej pomoci, t. j. za dva úkony spolu 5 460   Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   priznaní   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 164 Sk, spolu 328 Sk, ako aj 19 % DPH vo výške 1 037,50 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006