znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 151/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., bytom M., zastúpenej advokátom JUDr. A. H., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   M Cdo   4/2004 z 29.   septembra   2004   a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 17 Co 365/04-227 z 31. januára 2005, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   M.   S.   v časti,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 4/2004 z 29. septembra 2004,   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

2.   Sťažnosť   M.   S.   v časti,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k. 17 Co 365/04-227 z 31. januára 2005,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2005 doručená   sťažnosť   M.   S.,   bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. A. H., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   M   Cdo   4/2004   z 29.   septembra   2004 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 365/04-227 z 31. januára 2005.

Sťažovateľka   uviedla,   že   na   základe   rozsudku   Okresného   súdu   Michalovce (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   7   C   519/2002   z 15.   januára   2003   bola   žalovanému uložená povinnosť, aby jej z titulu zodpovednosti za škodu na zdraví zaplatil sumu vo výške 29   671   200   Sk   so   17,6   %   úrokom   z omeškania   odo   dňa   právoplatnosti   rozsudku do zaplatenia. V konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa bola vedľajším účastníkom na strane žalovaného obchodná spoločnosť A., a. s., B. (ďalej len „vedľajší účastník“).   Rozsudok   okresného   súdu   napadol   vedľajší   účastník   odvolaním,   o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 235/03 z 26. septembra 2003 tak, že ho odmietol   ako podané neoprávnenou   osobou. Rozhodnutie okresného súdu   a rozhodnutie krajského súdu napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)   mimoriadnym   dovolaním,   a to   na základe   podnetu   vedľajšieho   účastníka. O mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 4/2004 z 29. septembra 2004 tak, že uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Mimoriadne   dovolanie   v časti   smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu   najvyšší   súd odmietol. Na základe toho krajský súd po zrušení rozhodnutia a vrátení veci vec znovu prejednal a uznesením č. k. 17 Co 365/04-227 z 31. januára 2005 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 519/2002 z 15. januára 2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   namietala   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k.   17   Co   365/04-227 z 31. januára 2005, ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie   konanie,   z   dôvodu,   že   sa   odchýlil   od   svojho   skoršieho   právneho   názoru prezentovaného v tej istej veci a prípustnosť odvolania vedľajšieho účastníka posúdil podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré podľa vyjadrenia sťažovateľky nemohol aplikovať. Podľa názoru sťažovateľky skoršie rozhodnutie krajského súdu z 26. septembra 2003   bolo   správne,   pretože   súd   odmietol   odvolanie   vedľajšieho   účastníka   z dôvodu, že žalovaný   písomne   vyslovil   nesúhlas   s podaním   odvolania   vedľajšieho   účastníka, čím procesne založil rozpor medzi svojou vôľou a úkonom vedľajšieho účastníka na jeho strane.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   v   tejto   súvislosti argumentovala čl. I. bodom 110 zákona č. 353/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 353/2003 Z. z.“) a ustanovením § 372i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého   konania   o odvolaní   a dovolaní,   o ktorých   odvolací   súd   alebo   dovolací   súd nerozhodol do nadobudnutia účinnosti tohto zákona (do 1. septembra 2003), sa dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa vyjadrenia sťažovateľky bolo odvolacie konanie začaté pred 1. septembrom 2003, a preto odvolací, teda krajský súd, bol povinný toto konanie dokončiť podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinných pred jeho novelizáciou zákonom č. 353/2003 Z. z. Sťažovateľka ďalej argumentovala tým, že až citovaná novela zakotvila   do   Občianskeho   súdneho   poriadku   možnosť   podať   odvolanie   aj   vedľajším účastníkom,   ak   z právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania   vzťahu   medzi účastníkom a vedľajším účastníkom.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sťažovateľka   považovala   namietané   uznesenie krajského súdu za akt aplikácie práva, ktorý je v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom. V tejto súvislosti prezentovala názor, že vedľajší účastník nie je oprávnený domáhať sa odvolaním zmeny alebo zrušenia súdneho rozhodnutia proti vôli podporovaného účastníka. Podľa jej názoru účastníkovi oprávnenému podať odvolanie nie je možné vnútiť odvolacie konanie proti jeho vôli. To by podľa vyjadrenia sťažovateľky bolo možné na základe druhej vety   ustanovenia   §   201   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   v odvolacích   konaniach začatých po 31. auguste 2003, čo ale v danom prípade nebolo splnené.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd až uznesením č. k. 17 Co 365/04-227 z 31. januára 2005 zmenil svoj právny názor, a to až na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 4/2004 z 29. septembra 2004, ktorým bolo skoršie uznesenie krajského súdu   zrušené   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Z uvedeného   dôvodu   považuje sťažovateľka rozsudok najvyššieho súdu za rozhodnutie v rozpore s objektívnym právom, čo   zakladá jeho vecnú   nesprávnosť.   Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   namietaný rozsudok najvyššieho súdu opiera o nesprávny výklad ustanovenia § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že krajský súd   sa   nezaoberal   podaním   sťažovateľky   z 12.   januára   2005,   v ktorom   sa   domáhala rozhodnutia   o neprípustnosti   vedľajšieho   účastníka,   ako   ani   podaním   žalovaného zo 4. januára 2005, ktorým krajskému súdu oznámil svoj nesúhlas s vedľajším účastníkom na   jeho   strane,   a napokon   ani   podaním   sťažovateľky   zo   17.   januára   2005,   ktorým sa domáhala   zastavenia   odvolacieho   konania.   Podľa   názoru   sťažovateľky   ak   by   sa   bol krajský   súd   zaoberal   podaním   sťažovateľky   a pokiaľ   by   dospel   k záveru   o dôvodnosti jej návrhu, rozhodol by o nepripustení vedľajšieho účastníka. Táto skutočnosť by podľa nej mala   za   následok   ukončenie   vedľajšieho   účastníctva,   a tým   aj   jediného   odvolateľa. Na základe   toho   by   krajský   súd   musel   odvolacie   konanie   zastaviť,   pretože   vedľajší účastník ako odvolateľ by už nebol subjektom konania a iný subjekt rozhodnutie odvolaním nenapadol. Pokiaľ sa krajský súd nezaoberal podaním sťažovateľky, mal podľa jej názoru aspoň   prihliadnuť na podanie   žalovaného,   ktorým   bolo   vedľajšie   účastníctvo   ukončené, a z toho dôvodu mal krajský súd rozhodnúť o zastavení odvolacieho konania.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky „Občianske súdne konanie má predstavovať jednu zo záruk zákonnosti v rámci právneho štátu a má slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. Tieto   hodnotiace   kritériá   napadnuté   rozhodnutie   a dotknutá   časť   rozsudku   Najvyššieho súdu SR nespĺňajú...“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby po preskúmaní jej sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   29.   09.   2004,   sp.   zn. 5 M Cdo 4/2004, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 31. 01. 2005, sp. zn. 17 Co 365/04-227, porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 01. 2005, sp. zn. 17 Co 365/04- 227, sa zrušuje.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 09. 2004, sp. zn. 5 M Cdo   4/2004,   sa   v časti   výroku,   ktorým   bolo   zrušené   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach zo dňa 26. 09. 2003, sp. zn. 17 Co 235/03, zrušuje a vec sa v tejto časti vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

5.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a Krajský   súd   v Košiciach   sú   spoločne a nerozdielne povinné zaplatiť advokátovi sťažovateľky náhradu trov konania sťažovateľky vo výške 171.779,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jej odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   Sťažovateľka   v časti   sťažnosti   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 4/2004 z 29. septembra 2004.

Ústavný súd zistil, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 4/2004 z 29. septembra 2004 bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 2. decembra 2004 a po doručení všetkým účastníkom konania predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť v ten istý deň, teda 2. decembra 2004.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uviedol:   „Sťažnosť   podľa   čl.   127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Sťažovateľka   sa   na ústavný súd   obrátila sťažnosťou   zo 6. mája 2005   doručenou ústavnému   súdu   9.   mája   2005,   teda   po   lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti,   pretože   v danej   veci konečné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 M Cdo 4/2004 z 29. septembra 2004 bolo jej právnemu zástupcovi doručené 2. decembra 2004 a po doručení všetkým účastníkom konania nadobudlo právoplatnosť v ten istý deň, teda 2. decembra 2004.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ústavnému   súdu   doručená po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

2.   Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 365/04-227 z 31. januára 2005.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 4/2004 z 29. septembra 2004, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 17 Co 235/03 z 26. septembra 2003, krajský súd vec znovu prejednal a rozhodol. Z jeho uznesenia č. k. 17 Co 365/04-227 z 31. januára 2005 je zrejmé, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V namietanom uznesení krajský súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý svojím rozsudkom č. k. 7 C 519/02-106 z 15. januára 2003 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke náhradu škody v sume 29 671 200 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania odo   dňa právoplatnosti rozsudku   do   zaplatenia. Krajský súd v namietanom uznesení   ďalej   konštatoval,   že   proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   vedľajší účastník odvolanie. V odvolaní vedľajší účastník dôvodil tým, že podľa ustanovenia § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. V zmysle ustanovenia § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku platného v čase podania odvolania má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti   ako   účastník.   V prípade,   ak   žalovaný,   na   strane   ktorého   vedľajší   účastník vystupuje,   nepodal   odvolanie,   teda   vznikne   rozpor   medzi   jeho   úkonom   a úkonom vedľajšieho   účastníka,   treba   postupovať   podľa   ustanovenia   druhej   vety   §   93   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z namietaného uznesenia   krajského   súdu   je   ústavnému súdu   ďalej   zrejmé,   že   vedľajší   účastník   poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   bola za ujmu na zdraví   spôsobenú   dopravnou   nehodou   odškodnená chorvátskou   poisťovacou spoločnosťou   a táto   skutočnosť   bola   v priebehu   konania   na   súde   prvého   stupňa aj preukázaná.

Krajský   súd   ďalej   konštatoval,   že   žalovaný   výslovne   nesúhlasil   s podaným odvolaním vedľajšieho účastníka. K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa vyjadril aj právny zástupca   sťažovateľky,   pričom   navrhol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdiť   ako   vecne správny. Na základe toho krajský súd uznesením č. k. 17 Co 235/03-160 z 26. septembra 2003 odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol. Krajský súd poukázal na to, že vedľajší účastník   nebol   oprávnený   podať   odvolanie,   pretože   v konaní   nemal   postavenie nerozlučného   spoločníka   a keďže   žalovaný   nedal   súhlas   na   podanie   tohto   odvolania podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinných do 31. augusta 2003, odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol.

Podľa ustanovenia § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo platné a účinné v rovnakom znení aj do 31. augusta 2003, v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak   jeho úkony odporujú úkonom   účastníka,   ktorého   v   konaní   podporuje,   posúdi   ich   súd   po uvážení   všetkých okolností.

Podľa   ustanovenia   §   201   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   účinnom do 31. augusta 2003 účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa   ustanovenia   §   201   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   účinnom od 1. septembra 2003 účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu   medzi   účastníkom   a   vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie   aj   vedľajší účastník.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z 15.   januára   2003   a uzneseniu   krajského   súdu z 26. septembra 2003 podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, v ktorom navrhol obe rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

V mimoriadnom dovolaní poukázal generálny prokurátor aj na pochybenie krajského súdu ako súdu odvolacieho. Poukázal na skutočnosť, že z ustanovení § 201 a § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vedľajší účastník, keďže má rovnaké práva a povinnosti   ako   účastník,   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   odvolaním. Dôvodil aj tým, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že nesúhlas   účastníka   s odvolaním   vedľajšieho   účastníka   je   dôvodom   na   odmietnutie odvolania. Podľa   názoru   generálneho prokurátora   mal v danom   prípade   súd   postupovať podľa   ustanovenia   poslednej   vety   §   93   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   teda ak si prejavy vôle vedľajšieho účastníka a účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník vystupoval, odporovali, tieto posúdiť po uvážení všetkých okolností.

Generálny prokurátor zdôraznil, že zmyslom účasti vedľajšieho účastníka v súdnom konaní   je   existencia   právneho   záujmu   na   výsledku   konania.   Z uvedeného   vyplýva, že žalovaný a vedľajší účastník mali mať spoločný právny záujem vyhrať spor, to znamená, že mali mať záujem na tom, aby žaloba bola zamietnutá. Naopak, žalovaný ako manžel sťažovateľky,   s ktorou   žil   v spoločnej   domácnosti   v harmonickom   vzťahu,   bol   v konaní pasívny, nárok sťažovateľky nenamietal a dokonca mal právny záujem na tom, aby práve vedľajšiemu účastníkovi bolo na základe podaného odvolania znemožnené preskúmanie rozsudku okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Generálny prokurátor vytýkal krajskému súdu   hlavne   to,   že   tým,   že   odvolanie   vedľajšieho   účastníka   odmietol   ako   podané neoprávnenou osobou, znemožnil mu konať pred súdom. Poukázal aj na to, že krajský súd postupoval   v rozpore   so   znením   Občianskeho   súdneho   poriadku   účinným   pred 1. septembrom 2003, ktoré nevylučovalo odvolacie právo vedľajšieho účastníka v prípade, ak s podaním odvolania nesúhlasil účastník, na strane ktorého vystupoval. Podmienkou však bolo, aby súd zohľadnil všetky okolnosti daného prípadu.

Na základe mimoriadneho dovolania najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.   17   Co   235/03   z 26.   septembra   2003   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že sa stotožnil s právnym názorom generálneho prokurátora   v časti,   ktorou   namietal   uznesenie krajského   súdu   o odmietnutí odvolania   vedľajšieho   účastníka.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nesúhlas   účastníka s odvolaním   vedľajšieho   účastníka   nemôže   byť   zároveň   dôvodom   pre   záver   o právnej neúčinnosti   odvolania   podaného   vedľajším   účastníkom.   Vytvára   to   však   predpoklad, aby súd   posúdil   odvolanie   podané   vedľajším   účastníkom   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.  

Krajský   súd   v uznesení   č.   k.   17   Co   365/04-227   z 31.   januára   2005   vychádzal už z právneho názoru najvyššieho súdu a v tejto súvislosti ho citoval: „Vedľajší účastník môže tiež v rozsahu legitimácie účastníka podať odvolanie alebo dovolanie, a to buď vedľa účastníka,   ktorého   podporil   alebo   sám.   Pokiaľ   jeho   úkony   odporujú   úkonom   ním podporovaného účastníka, je vecou súdu, aby posúdil s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, či týmto úkonom prizná právne účinky, resp. dôsledky, ktoré s ním zákon spája... Tým, že odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie vedľajšej účastníčky, odňal jej možnosť konať pred súdom, čím zároveň porušil jej ústavné právo na spravodlivú súdnu ochranu...“

Na základe toho krajský súd v súlade s ustanovením § 243d Občianskeho súdneho poriadku   na   základe   odvolania   podaného   vedľajším   účastníkom   preskúmal   rozsudok okresného   súdu,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania,   a dospel   k záveru,   že   odvolanie   vedľajšieho   účastníka   je   dôvodné. Z uvedeného dôvodu zrušil rozsudok okresného súdu z 15. januára 2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa ustanovenia § 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je   právny   názor   súdu,   ktorý   rozhodoval   o   dovolaní,   záväzný.   V novom   rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

Podľa ustanovenia § 243c Občianskeho súdneho poriadku pre konanie na dovolacom súde   platia   primerane   ustanovenia   o   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   pokiaľ   nie   je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

S prihliadnutím   na   vyššie   citované   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku je ústavný súd toho názoru, že príprava konania pred dovolacím súdom, ktorý rozhoduje o mimoriadnom   dovolaní,   priebeh   konania   na   tomto   súde   s pojednávaním   alebo   bez pojednávania, rozhodovanie a rozhodnutia súdu sú vo svojej podstate totožné s riadnym dovolacím   konaním.   To   platí   aj   o viazanosti   súdu,   ktorého   rozhodnutie   bolo   zrušené, právnym názorom súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   okrem   vyššie   uvedených   skutočností sa v rozhodnutí   vysporiadal   aj   s   podaním   žalovaného   zo   4.   januára   2005   a   podaním sťažovateľky z 12. januára 2005 a 17. januára 2005 týkajúcim sa nepripustenia vedľajšieho účastníka,   pričom   v tej   súvislosti   nerozhodol   o nepripustení   vedľajšieho   účastníka, ale argumentoval viazanosťou právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku sp. zn. 5 M Cdo 4/2004 z 29. septembra 2004 a vyslovil záver, že odvolanie vedľajšieho účastníka   je   dôvodné.   Z uvedeného   dôvodu   potom   logicky   nerozhodoval   o   jeho nepripustení.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00).

Podľa názoru ústavného súdu úvahy krajského súdu v uznesení č. k. 17 Co 365/04-227 z 31. januára 2005 vychádzajú z konkrétnych faktov,   sú   logické, a preto aj celkom legitímne. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a je   aj   náležite   odôvodnené.   Krajský   súd pri odôvodňovaní   uznesenia   vychádzal   z právneho   názoru   najvyššieho   súdu,   ktorý pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní skoršie rozhodnutie krajského súdu v tej istej veci zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Je   nepochybné,   že   krajský   súd   rozhodol v intenciách   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   odvolávajúc   sa   na   princíp   legality   a v tej súvislosti   uviedol,   že   meritórne   rozhodnutie   súdu   o odvolaní   podanom   neoprávnenou osobou by bolo v tomto konaní výrazne nekonformné s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Z rozhodnutia   krajského   súdu   teda   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 365/04-227 z 31. januára 2005 a namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005