znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 151/04-47

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. P. Š., bytom K. N. M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   pre   namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 163/95, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Cb 15/99 na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 163/95   p o r u š i l základné právo Ing. P. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   49   Cb   15/99 p o r u š i l   základné právo Ing. P. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ing. P. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n   ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. P. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Ing. P. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 11 080 Sk (slovom jedenásťtisícosemdesiat slovenských korún), ktorú sú povinné Okresný súd Žilina v časti 8 000 Sk a Krajský súd v Banskej Bystrici v časti 3 080 Sk zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu   advokáta   JUDr. M.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti Ing. P. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 151/03-24 z 12. mája 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. P. Š., bytom K. N. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 163/95, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Cb 15/99.

Vo svojom podaní sťažovateľ uviedol, že sa žalobou z 8. marca 1995 na okresnom súde   domáhal   proti „odporcovi   Kooperatíva,   a.   s.,   družstevná   poisťovňa,   (...)   Žilina“ zaplatenia sumy 373 199,90 Sk z titulu nároku na plnenie z poistnej zmluvy. Okresný súd uznesením   z 8.   septembra   1995   konanie   zastavil   pre   nedostatok   procesnej   spôsobilosti subjektu   označeného   v žalobe   ako   odporca.   Sťažovateľ   napadol   rozhodnutie   odvolaním z 9. októbra 1995 a 5. júna 1996, 12. júla 1996 a 1. októbra 1996 sa domáhal ďalšieho postupu v konaní. Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu ďalej uviedol: „Na tomto základe   súd   dňa   10.   10.   1996   vydal   uznesenie,   v ktorom   autoremedúrou   zrušil   vyššie uvedené uznesenie s tým, že bude ďalej vo veci konať a na deň 22. 10. 1996 nariadil vo veci pojednávanie.   Predseda   Okresného   súdu   v Žiline   v odpovedi   zo   dňa   17.   10.   1996   na sťažnosť na prieťahy potvrdil, že predsedkyňa senátu má vo veci subjektívne prieťahy, ktoré jej   ústne   vytkol.“ Podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   vo   veci rozsudkom 28. novembra 1996, ktorý bol však na základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 645/97 z 12. júna 1997 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd bol vo veci následne nečinný. Sťažovateľ sa preto domáhal   urýchlenia   postupu   v konaní   viacerými   podaniami.   Na   základe   sťažnosti z 20. novembra   2002   mu predsedníčka   okresného   súdu   v odpovedi   zo   6.   februára   2003 oznámila, že vec bola 20. januára 2003 postúpená z dôvodu vecnej príslušnosti krajskému súdu. Ten vo veci pojednával 4. apríla 2003 a na pojednávaní taktiež vyhlásil rozsudok č. k. 49   Cb   15/99-105,   ktorým   žalobu   zamietol.   Sťažovateľ   podal   16.   mája   2003   proti uvedenému rozsudku odvolanie.

Sťažovateľ   namietal,   že „ani   po   viac   ako   ôsmich   rokoch   vec   nie   je   s konečnou platnosťou rozhodnutá (...)“. Sťažovateľ sa domnieva, že „nečinnosťou Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Banskej Bystrici a prieťahmi v súdnom konaní boli porušené jeho   základné   práva   zakotvené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd“. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „prieťahmi   v konaní   na príslušnom súde mu vznikla veľká morálna a nemajetková strata predovšetkým tým, že zo strany súdnej moci sa mu nedostalo právnej ochrany v prípade rozhodovania o žalobnom návrhu vo veci, ktorá mu spôsobila značnú majetkovú ujmu, ktorej následky nesie dodnes“.

Na   základe   uvedených   tvrdení   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa Ing. P. Š., (...), bytom (...) K. N. M., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod spis. zn.: 12 C 163/95-34 a vo veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.: 49 Cb 15/99-105 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 200.000,- Sk.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania (...).“

V prílohe   sťažnosti   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   fotokópie   sťažností   na prieťahy v označenom konaní adresovaných predsedovi okresného súdu z 1. októbra 1996 a 20. novembra 2002.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 15.   marca   2004   sa   k sťažnosti   sťažovateľa vyjadril   podaním   sp.   zn. Spr.   483/04 z 30.   marca   2004 aj krajský   súd prostredníctvom svojho   predsedu.   V rámci   svojho   vyjadrenia   vo   veci   predseda   krajského   súdu   stručne chronologicky   opísal   priebeh   konania   v predmetnej   veci   na   tomto   súde   a v jeho   závere uviedol, že pokiaľ „došlo k prieťahom v súdnom konaní, tieto neboli zapríčinené Krajským súdom   v Banskej   Bystrici,   preto   sťažnosť   sťažovateľa   považujem   za   neodôvodnenú“. Podaním zo 14. júla 2004 krajský súd ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd sa v predmetnej veci vyjadril listom sp. zn. Spr 3515/03 z 29. júna 2004, v prílohe ktorého ústavnému súdu zaslal aj stanovisko zákonnej sudkyne z 15. júna 2004. Zákonná sudkyňa okrem popisu priebehu predmetného konania na okresnom súde v rámci svojho stanoviska uviedla, že odmieta „subjektívnu zodpovednosť za daný stav v predmetnej veci. Skutočnosť, že ak som vo veci nekonala, bola spôsobená objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v neprimeranom množstve vecí v mojom senáte, v dôsledku čoho som nemala možnosť prejednávať veci bez zbytočných prieťahov“. V závere svojho stanoviska uviedla, že uznáva právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak orgány štátnej správy súdov podľa nej „sudcom nevytvorili podmienky na riadny výkon súdnictva“, a to predovšetkým tie, ktoré sa týkajú personálneho obsadenia súdu. II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil ústavný súd nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podal   na   okresnom   súde 16. marca 1995 proti žalovanému žalobu o zaplatenie 373 199,90 Sk s prísl.

Pokynom   súdnej   kancelárii z 3.   júla 1995 nechal vo veci   konajúci sudca   vyzvať právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   a   doručiť   mu   druhopis žaloby na vyjadrenie. Sťažovateľ v prílohe svojho podania z 20. júla 1995 okresnému súdu zaslal kópiu ústrižku poštovej poukážky o zaplatení súdneho poplatku z 20. júla 1995.

Okresný   súd   listom   z 23.   augusta   1995   urgoval   zaslanie   vyjadrenia   žalovaného v predmetnej veci. Žalovaný   listom   z 25.   augusta   1995   okresnému   súdu   oznámil,   že spôsobilosť vystupovať ako účastník konania má KOOPERATÍVA, družstevná poisťovňa, a. s., Bratislava.

Vo veci konajúci sudca pokynom zo 7. septembra 1995 nariadil pojednávanie na 8. september 1995, na ktorom uznesením č. k. 12 C 163/95-34 konanie v predmetnej veci zastavil.

Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   z   9.   októbra   1995   podal   v predmetnej   veci odvolanie proti uzneseniu č. k. 12 C 163/95-34 z 8. septembra 1995 a súčasne odstránil nedostatok podmienky konania spočívajúci v nesprávnom označení žalovaného.

Právny zástupca sťažovateľa listom z 12. júla 1996 urgoval okresný súd, aby podal správu, kedy bol spisový materiál v predmetnej veci doručený krajskému súdu.

Okresný súd uznesením č. k. 12 C 163/95-37 z 10. októbra 1996 autoremedúrou zrušil uznesenie z 8. septembra 1995 s tým, že bude vo veci konať. Pokynom z toho istého dňa vo veci konajúci sudca nariadil v predmetnej veci pojednávanie, nechal naň predvolať účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu sťažovateľa a súčasne im doručiť uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 163/95-37 z 10. októbra 1996.

Žalovaný splnomocnil 20. októbra 1996 na jeho zastupovanie v predmetnom konaní JUDr. M. D., komerčnú právničku, M., ktorá sa listom z 21. októbra 1996 k predmetnej veci vyjadrila.

Okresný súd pojednávanie 22. októbra 1996 odročil na 6. november 1996, pričom súčasne právnej zástupkyni sťažovateľa uložil povinnosť predložiť okresnému súdu doklady týkajúce   sa   veci   ochrany   osobnosti.   Pojednávanie   6.   novembra   1996,   na   ktorom   sa nezúčastnili   právni   zástupcovia   účastníkov   konania,   bolo   uznesením   okresného   súdu odročené na 22. november 1996 a okresný súd súčasne právnemu zástupcovi sťažovateľa opätovne uložil povinnosť päť dní pred pojednávaním predložiť okresnému súdu písomné doklady týkajúce sa veci ochrany osobnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v prílohe   svojho   podania   z 13.   novembra   1996 okresnému súdu zaslal kópiu rozsudku krajského súdu sp. zn. 18 C 13/94 zo 7. júna 1996 a opis sťažovateľovho odvolania v uvedenej veci zo 7. novembra 1996 týkajúce sa veci ochrany osobnosti.

Podaním   z 19.   novembra   1996   právna   zástupkyňa   žalovaného   doplnila   svoje vyjadrenie k žalobe sťažovateľa z 9. marca 1995.

Okresný   súd   pojednávanie   konané   22.   novembra   1996   po   vypočutí   právnych zástupcov účastníkov konania uznesením odročil na 28. november 1996. Na pojednávaní 28. novembra 1996 okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a následne vyhlásil rozsudok č. k. 12 C 163/95-28 v predmetnej veci. Právny zástupca žalobcu podal 18. februára 1997 proti rozsudku okresného súdu z 28. novembra 1996 odvolanie.

Pokynom   z 24.   februára   1997   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   doručiť   druhopis odvolania   právnej   zástupkyni   žalovaného   na   vyjadrenie.   Okresný   súd   uznesením sp. zn. 12 C   163/95   z 27.   februára   1997   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   súdny poplatok za odvolanie. Právny zástupca sťažovateľa podaním zo 17. marca 1997 podal proti uzneseniu z 27. februára 1997 odvolanie.

Vo veci konajúci sudca pokynom z 29. apríla 1997 nechal vyhotoviť predkladaciu správu   pre   Krajský   súd   v Žiline   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní   sťažovateľa   proti rozsudku z 28. novembra 1996. Krajskému súdu v Žiline bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 2. mája 1997.

Vo veci konajúci sudca Krajského súdu v Žiline pokynom zo 16. mája 1997 nariadil na 12. jún 1997 pojednávanie v predmetnej veci a nechal naň predvolať právnych zástupcov účastníkov   konania.   Na   pojednávaní   12.   júna   1997   Krajský   súd   v Žiline   uznesením sp. zn. 5 Co 645/97 rozsudok z 28. novembra 1996 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 6. augusta 1997.Vo   veci   konajúci   sudca   okresného   súdu   nechal   pokynom   z 25.   novembra   1997 doručiť uznesenie Krajského súdu v Žiline z 12. júna 1997 právnym zástupcom účastníkov konania.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní z 11. marca 1998 žiadal okresný súd o vytýčenie pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd listom zo 16. septembra 1998 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 15 dní pripojil k spisu písomné doklady v zmysle záverov odvolacieho súdu. Listom z 26. októbra 1998 okresný súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľa, aby splnil výzvu   okresného   súdu   zo   16.   septembra   1998.   Právny   zástupca   časť   požadovaných písomných dokumentov okresnému súdu predložil osobne 3. novembra 1998.

Okresný   súd   listom   z 5.   novembra   1998   požiadal   Okresný   úrad   Kysucké   Nové Mesto,   odbor   živnostenský   a ochrany   spotrebiteľa,   o predloženie   výpisu   živnostenského listu sťažovateľa k decembru 1993. Dňa 13. novembra 1998 bol okresnému súdu doručený živnostenský list sťažovateľa č. 543/1992 z 28. apríla 1992.

Pokynom   z 9.   novembra   1998   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   oznámiť   právnym zástupcom   účastníkov   konania,   že   predmetná   vec   bola   postúpená   vecne   a miestne príslušnému Krajskému súdu v Žiline.

Listom z 10. novembra 1998 (doručeným 3. decembra 1998) postúpil okresný súd predmetnú vec Krajskému súdu v Žiline, ktorý ju listom z 23. februára 1999 (doručeným 15. marca 1999) postúpil krajskému súdu z dôvodu jeho miestnej príslušnosti.

Krajský   súd   spisový   materiál   v predmetnej   veci   vrátil   Krajskému   súdu   v Žiline, pretože bol postúpený skôr, ako rozhodol príslušný odvolací súd o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu sp. zn. 12 C 163/95 z 27. februára 1997. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Žiline doručený 18. augusta 2000 a tento ho vrátil 22. augusta 2000 okresnému súdu na vykonanie potrebných úkonov súvisiacich s podaným odvolaním.

Okresný súd listom zo 17. októbra 2000 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby mu v lehote 10 dní doručil dôvody odvolania proti uzneseniu okresného súdu z 27. februára 1997.

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   výzvu   zo   17.   októbra   2000   podaním doručeným   okresnému   súdu   5.   januára   2001,   v ktorom   doplnil   dôvody   odvolania zo 17. marca 1997.

Právna zástupkyňa žalovaného listom z 18. júna 2001 oznámila okresnému súdu, že skončila právne zastupovanie žalovaného v predmetnej veci, a súčasne si v ňom vyčíslila svoje trovy právneho zastupovania.

Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   z 20.   mája   2002   požiadal   okresný   súd o podanie správy, v akom štádiu sa predmetná vec nachádza.

Okresný súd opätovne na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu zo 17. júna 2002 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na doplnenie dôvodov odvolania a zároveň ho upozornil, že v prípade nesplnenia výzvy v lehote 10 dní bude odvolacie konanie zastavené. Právny zástupca sťažovateľa okresnému súdu vo svojom podaní z 2. júla 2002 oznámil, že dôvody odvolania mu už doručil 5. januára 2001.

Na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   z 3.   septembra   2002   bol   spisový   materiál v predmetnej veci doručený 24. septembra 2002 Krajskému súdu v Žiline.

Krajský   súd   v Žiline   uznesením   sp.   zn.   5   Co   1914/02   z 13.   októbra   2002,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. októbra 2002, uznesenie okresného súdu z 27. februára 1997 potvrdil.   Okresnému   súdu   bol   následne   spisový   materiál   v predmetnej   veci   doručený 24. októbra 2002. Vo veci konajúci sudca okresného súdu nechal pokynom z toho istého dňa   predmetné   uznesenie   z 13.   októbra   2002   doručiť   právnym   zástupcom   účastníkov konania a 21. novembra 2002 nechal vyznačiť právoplatnosť uznesenia a predložiť ho na vymáhanie.

Okresný   súd   predmetný   spis   postúpil   krajskému   súdu   (doručený   bol   3.   februára 2003) na základe pokynu zákonného sudcu z 20. januára 2003.

Vo   veci   konajúci   sudca   krajského   súdu   pokynom   z   19.   marca   2003   nariadil   na 4. apríl 2003 pojednávanie a nechal naň predvolať právnych zástupcov účastníkov konania.

Žalovaný podaním   zo   4.   apríla   2003   požiadal   krajský   súd   o ospravedlnenie   jeho neúčasti   na   pojednávaní   a zároveň   mu   oznámil,   že   splnomocnil   na   svoje   zastupovanie v predmetnom spore Mgr. G. K.

Krajský   súd   na   pojednávaní   konanom   4.   apríla   2003   vyhlásil   rozsudok č. k. 49 Cb 15/99-105, ktorým žalobu v predmetnej veci zamietol. Predmetný rozsudok bol na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 5. mája 2003 doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa, ako aj žalovanému.

Sťažovateľ podal listom zo 16. mája 2003 proti rozsudku krajského súdu zo 4. apríla 2003   odvolanie.   Krajský   súd   listom   z 22.   mája   2003   odvolanie   sťažovateľa   doručil žalovanému a súčasne ho vyzval, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril.

Vo veci konajúci sudca nechal 24. júna 2003 predložiť spisový materiál v predmetnej veci Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý ho následne 30. júna 2003 prevzal. Krajský súd v prílohe listu z 30. júla 2003 zaslal najvyššiemu súdu vyjadrenie žalovaného k podanému odvolaniu sťažovateľa.

Vo veci konajúci sudca najvyššieho súdu pokynom zo 16. februára 2004 nariadil na 2. marec 2004 pojednávanie v predmetnej veci a nechal naň predvolať právneho zástupcu sťažovateľa,   ako   aj   žalovaného.   Na   pojednávaní   2.   marca   2004   najvyšší   súd   rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Obo 165/03, ktorý bol krajskému súdu spolu so spisovým materiálom v predmetnej veci doručený 26. marca 2004. Pokynom z 30. marca 2004 nechal vo veci konajúci sudca krajského súdu doručiť rozsudok najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa, ako aj žalovanému.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom a krajským súdom je žaloba o plnenie z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi predmetného konania. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa, okresného súdu   a krajského súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania hodnotí ústavný súd ako aktívne, sťažovateľ reagoval na výzvy okresného súdu, zúčastňoval sa jednotlivých pojednávaní na okresnom súde aj krajskom súde (osobne alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu) a počas celej doby konania bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd však pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj skutočnosť, že sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu na vecne nepríslušný súd, čím taktiež prispel k spomaleniu postupu súdu v predmetnej veci

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci.

Postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 163/95

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   preskúmavané   konanie   poznačené   dlhými obdobiami   nečinnosti   okresného   súdu,   ktoré   mali   výrazný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku konania. Prvé z období nečinnosti okresného súdu trvajúce 12 mesiacov začalo 9. októbra 1995 (doručenie odvolania sťažovateľa proti uzneseniu z 8. septembra 1995) a skončilo sa 10. októbra 1996 (zrušenie uznesenia okresného súdu z 8. septembra 1995 autoremedúrou). Dňa   25.   novembra   1997   (pokyn   zákonného   sudcu   doručiť   uznesenie   krajského   súdu z 12. júna   1997   právnym   zástupcom   účastníkov   konania)   začalo   plynúť   druhé   obdobie nečinnosti okresného súdu trvajúce takmer 10 mesiacov, t. j. až do 16. septembra 1998, keď okresný   súd   zaslal   výzvu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa.   Posledné,   v poradí   tretie obdobie   nečinnosti,   zistené   ústavným   súdom   v preskúmavanom   konaní   trvajúce   takmer 20 mesiacov bolo obdobie od 5. januára 2001, keď bolo okresnému súdu doručené podanie, ktorým   právny   zástupca   sťažovateľa   na   základe   jeho   výzvy   doplnil   dôvody   odvolania, do 3. septembra   2002,   keď   zákonný   sudca   nechal   pokynom   doručiť   spisový   materiál v predmetnej veci Krajskému súdu v Žiline.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj skutočnosť, že postup okresného súdu   v predmetnej   veci   bol   poznačený   procesnými   pochybeniami,   ktoré   taktiež   prispeli k predĺženiu konania v predmetnej veci. V dôsledku svojho procesného pochybenia okresný súd napr. dlhodobo konal bez toho, aby mal vyriešenú otázku splnenia jednej zo základných procesných podmienok na strane súdu – vecnú príslušnosť, pričom skúmanie splnenia tejto podmienky konania kedykoľvek počas konania patrilo podľa § 103 v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku medzi jeho procesné povinnosti.

Dňa   22.   augusta   2000   bol   spisový   materiál   v predmetnej   veci   opätovne   vrátený z Krajského   súdu   v   Žiline „na   vykonanie   potrebných   úkonov   ohľadne   odvolania   proti uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku z odvolania“ okresnému súdu taktiež v dôsledku jeho procesného pochybenia (predkladacou správou z 29. apríla 1997 bol spisový materiál predložený Krajskému súdu v Žiline iba na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku).

Z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že ústavným súdom   boli v predmetnom konaní zistené   dlhé   obdobia   (v   trvaní spolu   štyridsaťdva   mesiacov,   t.   j.   tri   a pol   roka) zapríčinené nečinnosťou okresného súdu bez toho, aby jeho postupu v nich bránila zákonná prekážka, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania, a preto je potrebné ich považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   vo   veci   konajúcej   sudkyne   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí   ústavný   súd nemohol akceptovať.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú v zmysle čl. 6 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

Postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Cb 15/99

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobie   nečinnosti   v postupe krajského súdu, ktoré malo taktiež výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie začalo doručením spisového materiálu v predmetnej veci krajskému súdu 15. marca 1999 a trvalo šestnásť mesiacov, t. j. až do 9. augusta 2000, keď bol spisový   materiál v predmetnej   veci   doručený   späť   Krajskému   súdu   v Žiline.   Aj   keď   ďalšiemu   postupu krajského súdu po opätovnom doručení spisového materiálu v predmetnej veci 3. februára 2003 už nemožno vyčítať žiadne nedostatky (konal a rozhodol bez prieťahov rozsudkom zo 4.   apríla   2003),   nečinnosť   krajského   súdu   vo   vyššie   označenom   období   trvajúcom šestnásť   mesiacov   bez   toho,   aby   jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka,   je   potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a teda aj porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na krajskom súde považovať podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk, pretože „prieťahmi v konaní na príslušnom súde mu vznikla veľká morálna a nemajetková strata predovšetkým tým, že zo strany súdnej moci sa mu nedostalo právnej ochrany v prípade rozhodovania o žalobnom návrhu vo veci, ktorá mu spôsobila značnú majetkovú ujmu, ktorej následky nesie dodnes“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov   sa ho domáha. Podľa   ustanovenia § 56 ods.   4 zákona o ústavnom súde môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000 Sk od okresného súdu a 10 000 Sk od krajského súdu, t. j. celkovo sumu 40 000 Sk. Pri   posúdení   závažnosti   ujmy   sťažovateľa,   a   tým   aj   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia   prihliadal   ústavný   súd   okrem   dĺžky   zbytočných   prieťahov   (štyridsaťdva mesiacov v konaní vedenom na okresnom súde a šestnásť mesiacov v konaní vedenom na krajskom   súde)   aj   na ďalšie   konkrétne   okolnosti   posudzovaného prípadu,   predovšetkým na predmet sporu, ako aj na skutočnosť, že podľa názoru ústavného súdu nemožno rozsah a intenzitu nemajetkovej ujmy, ktorá bola sťažovateľovi spôsobená zbytočnými prieťahmi v posudzovanom konaní, stotožniť s majetkovou ujmou vzniknutou pri jeho podnikateľskej činnosti   a   s ňou   spojenými   následkami,   za   ktoré   nenesú   zodpovednosť   okresný   súd a krajský súd.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 16 069 Sk pozostávajúcu „(...) z dvoch úkonov tarifnej hodnoty z čiastky 200 000 Sk po 6 650 Sk za jeden úkon + 19 % DPH, t. j. 15 827 Sk a dvakrát paušálna suma   náhrad   po   128   Sk   (...)“ na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 17 ods. 2, § 19 ods.   3,   §   22   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje 4 540 Sk (základom pre výpočet   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu je 136 Sk.

Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa priznal náhradu trov konania vo výške 11 080 Sk pozostávajúcich z trov za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vyčíslených vo výške 9 080 Sk ( t. j. 4 540 Sk x 2) vrátane úhrady režijného paušálu vo výške 272 Sk (vyčísleného ako 136 Sk x 2). Vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca   sťažovateľa je platiteľom   dane z pridanej hodnoty, ústavný súd mu odmenu zvýšil o daň z pridanej hodnoty, t. j. o sumu 1 725 Sk (vyčíslenú ako 9 080 Sk x 19 %).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   mieru,   ktorou   okresný   súd   a krajský   súd   prispeli k porušeniu práv sťažovateľa v preskúmavanom konaní, vo výroku prikázal uhradiť náhradu trov konania sťažovateľa v časti 8 000 Sk okresnému súdu a v časti 3 080 Sk krajskému súdu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na priznanie úhrady trov konania v sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2004