znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 150/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 3. apríla 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.,   zastúpeného advokátskou   kanceláriou   F.,   s. r. o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 676/2010 a jeho uznesením z 23. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. februára 2012 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta   porušenie   čl. 12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 23 Er   676/2010   (ďalej   aj „namietaný   postup“)   a jeho uznesením   z 23. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým   uznesením   okresný   súd   vylúčil   sťažovateľa   z vykonávania exekúcie vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Er 676/2010 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade   oprávneného),   čo   podľa   názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že «... je   súdnym   exekútorom,   ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   a   o   zmene   a doplnení   ďalších   zákonov,   ďalej aj „Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ   bol   vymenovaný   do   funkcie   exekútora   Ministrom spravodlivosti Slovenskej   republiky   s   účinnosťou   odo   dňa   28. 5. 2007   a   to   rozhodnutím   zo   dňa 16. 05. 2007   č. 6899/2007-41   po   tom,   čo   splnil   všetky   taxatívne   určené   formálne a materiálne   podmienky   obsiahnuté   v   ust.   § 10   ods. 1   Exekučného   poriadku (rozhodnutie ministra prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z   výkonom   exekučnej   činnosti   začne   06. 06. 2007   (je   potrebné   vysvetliť,   že pracovníčka S. omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa   6. 6. 2007“)   a   dohodou   o   skončení   pracovného   pomeru   zo   dňa   29. 05. 2007 ukončil   pracovný   pomer   so   spoločnosťou   P., s. r. o.,   k 05. 06. 2007   (dohodu o skončení   pracovného   pomeru   pripájame).   Exekútor   teda   začal   s   reálnym   výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Spoločnosť   P.,   s. r. o.,   v   záujme   vymoženia   jednej   zo   svojich   finančných pohľadávok,   ktorá   vznikla   na   základe   poskytnutej   pôžičky   fyzickej   osobe...   (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom   S.   spoločnosti   S.,   a. s.,   (rozsudok   je   detailne   špecifikovaný   v   uznesení Okresného súdu Galanta došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutým uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 Er 676/2010   a jeho   uznesením   z 23.   januára   2012   porušil   jeho   práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B.   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   čl. 6   ods. 1   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D.   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru....»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva túto sťažnosť «a)... poznajúc obsah čl. 142   ods. 2   Ústavy   SR   a   ust.   § 374   ods. 4   OSP.   Sťažovateľ   však   na   základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd prijme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkom   a   vedľajším účastníkom,   môže   podať   odvolanie   aj   vedľajší   účastník.“).   V   snahe   vyhnúť   sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu   tejto sťažnosti   a   verí,   že v   prípade existencie pochybností o postavení   sťažovateľa   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   ústavný   súd   počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom prípade   (napr.   I. ÚS 478/2011),   ktorá   stavia   sťažovateľa   do   pozície   objektu rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne   nesúhlasí   a nepovažuje   ju   za   natoľko   právne   udržateľnú,   aby   mohla   byť predpokladom pre odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou   osobou.   Na doloženie   nesprávnosti   argumentácie   ústavného   súdu sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –   občana   (ust.   § 10   ods. 1   Exekučného   poriadku)   nadanú   základnými   právami a slobodami, ktorá   je   splnomocnená   na   uskutočňovanie   núteného   výkonu   súdnych a iných   rozhodnutí   (súdny   exekútor   nie   je   štátnym   orgánom).   Je   teda   zrejmé,   že zákonné postavenie exekútora má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine,   vystupuje   a   koná   súdny   exekútor   ako   podnikajúca   fyzická   osoba,   ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať   vzhľadom   na   skutkové okolnosti konkrétnych   prípadov   o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len dotvára   skutočnosť,   že   štát   preniesol   na   túto   osobu   časť   svojich   kompetencií. Upozorňujeme   na   znenie   ust.   § 5   ods. 1   Exekučného   poriadku   cit.:   „V   súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2   označeného   ust.   cit.:   „Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je   výkonom   verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako   exekučnej   činnosti   súdnym   exekútorom   nie   je   výkonom   verejnej   moci.   Súdny exekútor   môže   vykonávať   exekučnú   činnosť   s   charakterom   výkonu   verejnej   moci na základe ust. § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal   exekúciu...),   ust.   § 36   ods. 2   veta   druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie) a ust. § 46 ods. 1 Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej činnosti   je   uskutočňovanie   činnosť   súdny   exekútor   podľa   štvrtej   časti   Exekučného poriadku.   Aby   sa   prejavila   možná   limitácia   základných   práv   a   slobôd   súdneho exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5)   Inak   povedané,   aby   mohla   nastať   limitácia   základných   práv   a   slobôd súdneho   exekútora,   musí   dôjsť   ku   kumulatívne   splneniu   dvoch   podmienok,   jednej formálnej   a   jednej   materiálnej.   Jednak   musí   byť   exekútorovi   formálne   udelené poverenie na vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať   úkony   pri   výkone   exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   časti   Exekučného poriadku. V danom prípade súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej   formálnej   podmienky   je   zrejmé,   že   druhá   materiálna   podmienka   v   danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6)   Obiter   dictum   pojem   „výkon   exekučnej   činnosti“   nemožno   zamieňať s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším   a   zahŕňa   v sebe   aj   výkon   iných   činností   (napr.   činností   uskutočňovaných súdnym   exekútorom   podľa   piatej   časti   Exekučného   poriadku).   Nemožno   súhlasiť s tvrdením,   že   výkon   akýchkoľvek   funkcií   exekútora   je   výkonom   núteného   výkonu súdnych   a   iných   rozhodnutí   (exekučnou   činnosťou)   a   teda   výkonom   činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.

b.7)   V   tomto   prípade   je   súdny   exekútor   subjektom   so   základnými   právami a slobodami,   ktorý   má   záujem   na   výsledku   súdneho   rozhodovania,   pretože   takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí   pri   svojom   rozhodovaní,   ktorého   objektom   sú   práva   a   povinnosti   strán exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny   exekútor   má   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   individuálnej   sťažnosti   proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej   časti   sťažností   sťažovateľ   zdôvodňuje,   v čom   podľa   neho   spočíva porušenie jeho v sťažnosti uvedených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 676/2010 a jeho uznesenie z 23. januára 2012 „nelegitímne a   nelegálne   limitovali   práva   sťažovateľa,   najmä   jeho   právo   na súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b) bez toho aby   vykonal   akékoľvek dokazovanie   v otázke subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c) bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez   toho   aby   existovali   oprávnené   obavy   povinného   o   legálny   priebeh exekúcie;

e) bez   toho   aby   umožnil   sťažovateľovi   s   cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie všeobecného   súdu   vyjadriť   sa   k   otázke   zaujatosti   a   to   aj   na   podklade konkrétnych dôkazov   a   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného   poriadku   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   o   námietke   zaujatosti exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom   postavení   sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom S. spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení   z výkonu   exekúcie   v čase,   keď   už   po   dlhšie   obdobie   bol   poverený   jej vykonaním,   zastávajúc   názor,   že   už   vydaním   poverenia   bol   ukončený   proces prieskumu zákonnosti jej výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že „opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky   zaujatosti)   bez   toho,   aby   akokoľvek   vypočul   sťažovateľa   ako   súdneho exekútora,   ktorého   možno   považovať   za   stranu   sporu,   de   facto   rozhodol   o   jeho vylúčení   z   vykonávania   exekúcie   vedenej   pre   pohľadávky   spoločnosti   P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie   výrazným   spôsobom   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie.   Postup,   ktorý zvolil   všeobecný   súd,   navyše   dával   povinnému   dodatočnú   príležitosť,   aby   bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho   exekútora   a   nútene   vymáhal   voči   nemu   pohľadávku   oprávneného.   Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity   antipatie.   Práve   v   takomto   postavení   bolo   nanajvýš   nutné   pre   objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konania   nebol oboznámený   s   tým,   že   všeobecný   súd   vedie   konanie,   v   ktorom   rozhoduje   o   jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti   boli   predložené   ako   dôkazy   druhou   stranou   konania   alebo   vybrané k použitiu súdom samotným.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný poriadok   nepripúšťa,   aby   podal   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že jeho v petite   sťažnosti   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy   a dohovoru,   boli napadnutým   uznesením   a postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   porušené, a v nadväznosti na to navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené. Sťažovateľ sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V súlade   s poučením   v napadnutom   uznesení   o možnosti   podať   proti   nemu opravný   prostriedok   sťažovateľ   podal   proti   nemu   20.   februára   2012   odvolanie, o ktorom v čase predbežného prerokovania sťažnosti nebolo podľa zistenia ústavného súdu rozhodnuté.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 676/2010   a jeho uznesením z 23. januára 2012 vydaným vyšším   súdnym   úradníkom   tvrdiac,   že   k podaniu   sťažnosti   pristúpil   preto,   lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd prijme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude   o ňom   vecne   rozhodovať,   a to   najmä   z obavy,   že   všeobecný   súd   nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

V súvislosti   s paralelným   podaním   odvolania   proti   napadnutému   uzneseniu a zároveň   sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažovateľ   zdôvodňuje,   že   tak   urobil   v snahe vyhnúť   sa   zmeškaniu   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde vyjadrujúc   presvedčenie,   že   v prípade   existencie   pochybností   o jeho   postavení v konaní   pred   všeobecným   súdom   ústavný   súd   počká   a nepristúpi   k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že „Vyšší súdny úradník je podľa § 2   zákona   č. 549/2003   Z. z.   o súdnych   úradníkoch   v znení   neskorších   predpisov štátnym   zamestnancom.   Proti   každému   rozhodnutiu   vyššieho   súdneho   úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).

Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv a slobôd   v   zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   iba   vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   zahŕňa   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie   svojich   práv,   zaväzuje   sa   poskytnúť   im   účinnú   ochranu   pred neoprávnenými   štátnymi   zásahmi,   pritom   má   prednostne   chrániť   a   presadzovať individuálne   základné   práva   a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd (I. ÚS 61/06).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľom namietané porušenie niektorého   z jeho   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Judikatúra ústavného súdu zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné   aj za dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   alebo   právnickým   osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 214/09).

Súčasťou   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa ktorého   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre každú osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci   ústavného   súdu   (IV. ÚS 128/04).   Ak   o závažných   procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním,   resp.   rozhodnutím   o nich   vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „OSP“) proti   rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného   čakateľa   je   vždy   prípustné   odvolanie.   Odvolaniu   podanému   proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.S poukazom   na   to   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv,   ktoré   mali   byť   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   a postupom predchádzajúcim   jeho   vydaniu   podľa   jeho   názoru   porušené,   pričom tento   opravný prostriedok   v danej   veci   v zákonnej   lehote   využil.   Oprávnenie   sudcu   rozhodnúť o namietanom postupe a napadnutom uznesení okresného súdu vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu   zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu   verejnej   moci,   ktorý   vo   veci   rozhodol   po   vyčerpaní   všetkých   opravných prostriedkov,   resp.   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k dispozícii v poslednom   stupni.   K prípadnej   náprave   namietaného   zásahu   do   základných   práv zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo   vynechané   rozhodnutie   o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   (m. m.   IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Keďže v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenie sp. zn. 23 Er 676/2010 z 23. januára 2011, ktoré bolo podaním odvolania sťažovateľa ex   lege   zrušené   a vo   veci   bude   rozhodovať   sudca,   neprichádza   do   úvahy,   aby sa ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu, a preto treba sťažnosť pred konečným rozhodnutím sudcu považovať za predčasnú.

Vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy),   ktorý   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96),   a tiež   zo záverov   a   právneho   hodnotenia   skutkových okolností   daného prípadu   ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že predloženú sťažnosť mohol   ústavný   súd   odmietnuť   aj   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože podaním odvolania sa napadnuté uznesenie okresného súdu ex lege zrušilo, a teda sťažovateľ napádal právne neexistujúce rozhodnutie súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012