znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 150/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Š., B., zastúpenej advokátom Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 205/2007 z   24.   januára   2008   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   89/2008 z 21. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2010 doručená sťažnosť Ing. M. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   porušenie   čl.   7   ods.   5   a   čl.   144   ods. 1   ústavy rozsudkami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 205/2007 z 24. januára 2008 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 89/2008 z 21. decembra 2009.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   48/2005   z   11.   júna   2007   vyhovel sťažovateľkinej   žalobe   o   určenie   náhrady   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   na nehnuteľnosti a uložil žalovanej S., a. s., Ž. (ďalej len „S.“), zaplatiť jej sumu 612 552 Sk a trovy konania.

Sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd „rozsudkom z 11. 6. 2007, č. k. 8 C 48/2005-216 akceptoval moju žalobu o určenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva na nehnuteľnosti a uložil žalovanej S. a. s. so sídlom v Ž. zaplatiť mi z tohto titulu za obdobie od 25. 4. 2002 do 13. 12. 2004 sumu 612 552,- Sk... Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa založil na tej skutočnosti, že vecné bremeno v tomto prípade nebolo a nie je vôbec potrebné, nakoľko zásah do práva vlastníka nehnuteľnosti môže trvať len nevyhnutnú dobu a môže byť vykonávaný iba v nevyhnutnej miere a iba vtedy ak účel naliehavého verejného záujmu nemožno dosiahnuť inak...

Tento rozsudok okresného súdu zmenil Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 24. 01. 2008 tak že návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa mal vec posudzovať z hľadiska zák. č. 79/1957 Zb. lebo vecné bremeno vzniklo v čase účinnosti tohto zákona, pričom vecné bremeno bolo zriadené zo zákona a vo verejnom záujme. Toto vecné bremeno platí   až   do   súčasnosti,   čo   vyplýva   zo   zákona   o   energetike.   Podľa   tohto   zákona   -   zák. č. 656/2004 Zb. držiteľ povolenia alebo ním poverená fyzická alebo právnická osoba pri výkone oprávnení podľa § 10 ods. 5 tohto zákona koná vo verejnom záujme. Oprávnenia podľa   ods.   1   sú   vecnými   bremenami   spojenými   s vlastníctvom   dotknutej   nehnuteľnosti. Vlastník   dotknutej   nehnuteľnosti   má   za   zriadenie   týchto   vecných   bremien   nárok   na poskytnutie primeranej jednorazovej náhrady. Lehoty na uplatnenie nároku za poskytnutie tejto primeranej jednorazovej náhrady sú rovnaké a to 6 mesiacov odo dňa, keď sa o škode prípadne obmedzení vlastníckych práv dozvedel, najneskôr však do 1 roka od vzniku škody alebo od vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, inak právo poškodeného na náhradu škody alebo na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti zaniká.

Zákon č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov je vo vzťahu § 128 OZ zákonom lex specialis.

Podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici v prvostupňovom a odvolacom konaní nebolo preukázané, či právny predchodca žalobkyne, ktorého súkromné vlastníctvo bolo dotknuté vecným bremenom vzniknutým zo zákona a ktorý mal právo na primeranú náhradu   si   túto   náhradu   za   zriadenia   vecného   bremena   uplatnil.   Ak   si   ju   včas   a   v zákonných   lehotách   neuplatnil,   jeho   nárok   zo   zákona   zanikol.   Nemôže   si   tento   nárok opätovne uplatňovať cez ust. §128 OZ, pretože zákon takúto možnosť žalobkyni, resp. jej právnemu predchodcovi neumožňuje. Elektrifikačný zákon jednoznačne v súčasnosti hovorí a tak to bolo aj v minulosti, že si tento nárok môžu účastníci konania uplatňovať do 1 roka od vzniku toho to nároku, inak sa prekluduje.

Mám za to, že rozhodnutiami Krajského súdu ako dovolacieho Najvyššieho súdu bol porušený   zákon   a   moje   základné   ľudské   práva   a   slobody...   a   preto   sa   dovolávam   ich ochrany, pričom túto ochranu nie je možne dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   a   Najvyšší   súd   SR   tým,   že   pri   pojednávaní a rozhodovaní v tejto veci nerešpektovali Ústavu SR tak ako je vyššie uvedené v čl. 20 ods. 1, 4 porušili moje základné ľudské práva zaručené týmito ustanoveniami Ústavy SR a preto ich nemožno považovať v tejto veci za nezávisle a nestranné, tak ako to vyžaduje ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a proces, ktorý v tomto prípade viedli za spravodlivý nemožno považovať.

Rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   ako   odvolacieho   súdu   a Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho došlo aj porušeniu čl. 144 ods. 1 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom...

V tomto mojom prípade došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 tohto Dohovoru, lebo ako odvolací   súd,   tak   aj   dovolací   súd   porušili   tak   ako   je   vyššie   uvedené   moje   právo   na spravodlivé súdne konanie...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 24. 01. 2008, č. k 16 Co 205/2007, ktorým   zmenil   rozsudok   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   11.   06.   2007,   č.   k.   8   C 48/2005-216 tak,   že   návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol a   Najvyšší   súd   SR rozsudkom   z 21.   12.   2009,   č.   k.   4   Cdo   89/2008,   ktorým   dovolanie   žalobkyne   zamietol porušili   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1/ a 4/, čl. 46 ods. 1 a čl. 144. ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 205/2007 z 24. 01. 2008 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.   4 Cdo 89/2008 z 21. 12. 2009 doručený 5. 02. 2010 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke Ing. M. Š. priznáva trovy tohto konania ako budú vyčíslené jeho právnym zástupcom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich   základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 205/2007 z 24. januára 2008 (zmenil   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   v   konaní   o   určenie   náhrady   za   obmedzenie vlastníckeho   práva   na nehnuteľnosti   uložil   žalovanej S. zaplatiť jej sumu   612   552   Sk) a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 89/2008 z 21. decembra 2009, ktorým zamietol dovolanie   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   z   dôvodu,   že   právny   záver odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom ako opakujúce plnenie – rentu – nemožno priznať, považuje dovolací súd za správny a zodpovedajúci zistenému skutkovému stavu. Podľa najvyššieho súdu odvolací súd tento právny záver riadne a presvedčivo odôvodnil.

Sťažovateľka   namieta,   že   rozhodnutia   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   sú nespravodlivé a nesúladné s označenými právami sťažovateľky a čl. 144 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy a zákonom.

1.   Podstatou   časti   sťažnosti   sťažovateľky   boli   jej   tvrdenia   o   nezákonnosti a nesprávnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 205/2007 z 24. januára 2008, ktorý zmenil   podľa   nej   správne   rozhodnutie   okresného   súdu   v   spore   o   určenie   náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva na nehnuteľnosti, a tým jej žalobe nevyhovel. Podľa nej v okolnostiach daného prípadu krajský súd nesprávne právne posúdil vec.

Pokiaľ sťažovateľka napadla citovaný rozsudok krajského súdu, ústavný súd k tomu poznamenáva, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku podaného dovolania účastníkom konania.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Všeobecné súdy,   ktoré sú   v občianskom   súdnom   konaní povinné vykladať a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Dovolanie možno považovať v súlade s § 243b ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne ústavný súd už rozhodol napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 31/00, II. ÚS 13/00, II. ÚS 41/03).

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie svojich práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 89/2008 z 21. decembra 2009 ako dovolacieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania   vrátane   preskúmania   prípustnosti   dovolania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľov takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 dohovoru nie je ani to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   uložil   žalovanej   povinnosť   zaplatiť sťažovateľke za „obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku za dobu od 25. 4. 2002 do 13. 12.   2004   sumu   612   552,-   Sk“.   Krajský   súd   rozsudkom   z   24.   januára   2008   sp.   zn. 16 Co 205/2007   rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   žalobu   v   celom   rozsahu zamietol.

Najvyšší súd preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Najvyšší súd skúmal jednak existenciu vád konania taxatívne vymedzených v § 237 OSP a tiež iných vád konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď   neboli   sťažovateľkou   namietané,   a   zistil,   že   z obsahu   spisu   žiadne   takéto   vady nevyplývajú.

Okrem toho sa najvyšší súd zaoberal aj tým, ako krajský súd vec právne posúdil. V rozhodnutí k tomu uviedol:

«V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska odvolacím súdom po doplnení dokazovania zistené, že na pozemku vo vlastníctve žalobkyne a predtým vo vlastníctve jej právneho   predchodcu   bola   koncom   50-tych   rokov   realizovaná   stavba   energetického zariadenia na rozvod elektriny a že túto stavbu v súčasnosti vlastní a prevádzkuje žalovaná. Predmetom konania bol nárok na zaplatenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva   k   pozemku   z   dôvodu   jeho   zaťaženia   vecným   bremenom   vzniklým   zo   zákona   a spočívajúcim najmä v oprávnení žalovanej mať na pozemku umiestnené elektroenergetické zariadenie   (elektrické   vedenie   vysokého   napätia)   a   toto   prevádzkovať,   a   v   povinnosti žalobkyne a predtým jej právneho predchodcu výkon týchto oprávnení trpieť. Náhrada bola požadovaná ako opakujúce plnenie za konkrétne vymedzenú dobu (ročná renta).

Pre   posúdenie   uplatneného   nároku   bolo   rozhodujúce,   či   právna   úprava   jeho priznanie v žalovanej forme (ako opakujúce plnenie) umožňuje. Právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva   vecným   bremenom   ako   opakujúce   plnenie   (rentu)   nemožno   priznať,   považuje dovolací súd za správny a zodpovedajúci zistenému skutkovému stavu. Odvolací súd tento právny záver riadne presvedčivo odôvodnil. Dovolací súd s dôvodmi, rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Na doplnenie však považuje za potrebné uviesť, že ak by zákony týkajúce sa odvetvia energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech vlastníkov a prevádzkovateľov   energetických   zariadení   (napr.   oprávnenie   stavať   na   cudzích nehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia,   odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce vlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t. j. upravujúce tzv. zákonné   vecné   bremená   (zákonné   obmedzenia   vlastníckeho   práva),   neriešili   zároveň poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie týchto náhrad priamo z čl. 20 ods. 5 (správne má byť ods. 4, pozn.) Ústavy Slovenskej republiky, resp. aj z § 128 ods. 2 Obč. zákonníka, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy.   K.   správnej aplikácii a interpretácii ustanovenia § 128 Obč. zákonníka treba uviesť, že odsek 1 tejto právnej normy upravuje podmienky dočasného (prechodného) obmedzenia vlastníckeho práva spočívajúce v použití veci vlastníka, zatiaľ čo odsek 2 sa týka trvalých obmedzení vlastníckeho práva. Kritériá vyplývajúce z odseku 1 o   podmienkach   obmedzenia   vlastníctva   na   nevyhnutnú   dobu   a   v   nevyhnutnej   miere   sa netýkajú zákonných vecných bremien ako trvalých obmedzení vlastníckeho práva, preto na rozhodovanie o náhrade za tieto trvalé obmedzenia nie sú použiteľné.

Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na náhradu za vzniklé zákonné vecné bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov ako príkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok. Pokiaľ   ale   tieto   špeciálne   predpisy,   na   základe   ktorých   vznikli   zákonné   vecné bremená, otázku náhrad za s tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú, treba podmienky vzniku a zániku práva na náhradu ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať podľa   v   nich   obsiahnutej   hmotnoprávnej   úprave.   Pri   aplikácii   tejto   úpravy   treba rešpektovať zásadu zákazu pravej retroaktivity, z ktorej vyplýva, že vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa zásadne posudzujú podľa právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku. V preskúmavanej veci to potom znamená, že ak došlo k vzniku vecného bremena za účinnosti elektrizačného zákona (§ 22 ods. 1), nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Pretože tento zákon umožňoval priznanie takejto náhrady len ako jednorazovej, neprichádzalo do úvahy jej priznanie ako opakujúceho plnenia za konkrétne vymedzenú dobu.   V   zmysle   §   22   ods.   2   tohto   zákona   vlastník   nehnuteľnosti,   ktorý   bol   zriadením vecného   bremena   podstatne   obmedzený   v užívaní   nehnuteľnosti,   mohol   žiadať,   aby   mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky (užívania).

Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone o energetike a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v zákonom stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné bremeno   viazne.   Uvedené   úpravy v prechodných ustanoveniach (§   42   ods.   2   zákona o energetike a § 69 ods. 10 platného zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli   pred   účinnosťou   týchto   predpisov.   Nezakladali   však   nárok   na   náhradu   za obmedzenia   vzniknuté   pred   ich   účinnosťou,   teda   neobnovili   „zaniknuté“   nároky   na primeranú   jednorazovú   náhradu   za   obmedzenie   užívacieho   práva   vlastníkov   pozemkov. Skutočnosť, že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto predpisov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 28/05 z 28. septembra 2005...

V súvislosti so vznikom vecného bremena podľa elektrizačného zákona dovolací súd poznamenáva,   že   v   zmysle   záverečného   ustanovenia   §   34   tohto   predpisu   vznikli   jeho účinnosťou, t. j. dňom 1. 1. 1958 vecné bremená (oprávnenia a povinnosti podľa §§ 22 až 26) i v prospech elektrických vedení v správe energetických podnikov, ktoré boli zriadené predo dňom účinnosti tohto zákona. Inak aj v zmysle zákona č. 438/1919 Sb. o štátnej podpore pri začatí sústavnej elektrizácie (účinného od 1. 1. 1919 a zrušeného dňom 1. 1. 1958   elektrizačným   zákonom)   držiteľ   vecného   práva,   zaťažený   zriadenou   služobnosťou v prospech   elektrických   podnikov,   musel   nárok   na   odškodné   za   služobnosť   (ktoré   bolo možné priznať raz a navždy alebo pri opakovaných majetkových ujmách aj ako ročnú rentu) uplatniť na riadnom súde do roka odo dňa, keď sa o škode (ujme) dozvedel.

Právny záver o nemožnosti priznať náhradu za zákonne vecné bremeno, ak nárok tento nárok podľa elektrizačného zákona zanikol alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty) ani nevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich z vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. To znamená, že nevyplývajú z právnej úpravy, na základe ktorej vznikli, ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných   bremien.   Vecné   bremená   zriadené   na   základe   zákona   (teda   nielen   podľa spomínaných   energetických   zákonov)   majú   špecifický   režim,   upravený   verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný   spôsobom   ich   vzniku   a   účelom,   ktorému   slúžia,   nemožno   prehliadať,   že   majú   aj významný   prvok   súkromnoprávny.   Občianske   právo   definuje   vecné   bremeno   ako   právo niekoho   iného   než   vlastníka   veci,   ktoré   ho   obmedzuje   tak,   že   je   povinný   niečo   trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi   špeciálnou   úpravou   právnych   predpisov,   ktoré   upravujú   činnosti,   na   ktorých prevádzkovanie   vznikli.   Nejde   ale   o   úpravu   komplexnú,   ktorá   by   vylučovala   použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy   nemajú   zvláštnu   úpravu,   riadi   sa   ich   režim   všeobecnou   občianskoprávnou úpravou.   To   potom   znamená,   že   ak   špeciálne   predpisy   zákonných   vecných   bremien neupravujú   náhrady   súvisiace   s   ich   výkonom,   treba   použiť   úpravu   súkromnoprávnu. Z ustanovenia   §   151n   ods.   3   Obč.   zákonníka   vyplýva,   že   nositeľ   oprávnení   z   vecného bremena   je   povinný   znášať   primerané   náklady   na   zachovanie   (údržbu)   veci   zaťaženej vecným bremenom a na jej opravy. Zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne,   ale   za   odplatu,   ktorá   zahŕňa   výdavky   spojené   so   zachovaním   veci   a   s   jej opravami   (porovnaj   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   PL.   ÚS   25/04   z 25. januára 2005...

V preskúmavanej veci však aplikácia § 151 n ods. 3 Obč. zákonníka neprichádzala do   úvahy,   pretože   nárok   vyplývajúci   z   tohto   ustanovenia   (vychádzajúc   zo   skutkových okolností vymedzených v žalobe) sa predmetom konania nestal.

K dovolacím námietkam týkajúcim sa spochybňovania skutkových záverov, z ktorých vychádzal odvolací súd, a k návrhom dovolateľky na vykonanie dokazovania, dovolací súd poznamenáva,   že   sa   nimi   nemohol   zaoberať,   lebo   v   dovolacom   konaní   sa   zásadne dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.) a v dôsledku toho neprichádza v tomto konaní do úvahy ani hodnotenie dôkazov vykonaných nižšími súdmi. Dovolací súd je preto viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa, resp. po doplnení dokazovania odvolací súd. Vo vzťahu k uplatnenému nároku boli právne nevýznamné aj námietky týkajúce sa možnosti realizácie prekládky elektrického vedenia, jej nákladov a ich znášania,   pretože   išlo   o   otázky   týkajúce   sa   prípadných   iných   nárokov,   ktoré   neboli predmetom konania a na obsah vecného bremena nemali priamy vplyv.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).»

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil medzi dôvodmi   a   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľka   uvádza   v   konaní   pred   ústavným   súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery všeobecných súdov o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých tento návrh sťažovateľky zamietli, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s jeho právnym názorom nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

V   tomto   prípade   okrem   konštatovania   o   nedôvodnosti   dovolania   sťažovateľky najvyšší   súd   vykonal   racionálny   a   podrobný   výklad   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý nepopiera jej účel a podstatu.

Dôvody, ktoré potvrdzujú vecnú správnosť výroku krajského súdu, sú výsledkom právnych úvah najvyššieho súdu (vychádzajúcich zo skutkových zistení a právneho záveru krajského súdu) a sú podľa jeho názoru ústavne udržateľné.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   sťažnosti   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   právami   označenými   sťažovateľkou,   a   preto   sťažnosť odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 240/09).

3. Sťažovateľka   namieta v sťažnosti   aj porušenie svojich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a porušenie čl. 7 ods. 5 ústavy a čl. 144 ods. 1 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Ochranu   vlastníckemu   právu   pred   jeho   ohrozením   alebo   porušením   zásadne poskytujú všeobecné súdy, nie ústavný súd.

Podľa   čl.   142   ods.   1   prvej   vety   ústavy   súdy   rozhodujú   o   občianskoprávnych   a trestných veciach.

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07) ústavný   súd   poznamenáva,   že   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy   (napr.   II.   ÚS   78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (II. ÚS 71/07). Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy všeobecným súdom a nevyhovenie návrhu nemožno chápať ako poškodenie označených základných práv sťažovateľky podľa ústavy.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Tieto   ustanovenia   ústavy   vyjadrujú   princípy   právneho   štátu,   resp.   určujú   právny základ   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   nemožno   ich   samostatne   aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   podľa   čl.   127   ústavy   prostredníctvom sťažnosti   pred   ústavným   súdom   (napr.   I.   ÚS   24/98,   II.   ÚS   810/00),   iba   ak   v   spojení s relevantným základným právom alebo slobodou (m. m. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06).

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú, pretože už pri predbežnom prerokovaní zistil, že na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti sa javí ako neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2010