znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 150/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007 o sťažnosti   T.   B.,   bytom   Č.,   prechodne   bytom   Ch.,   toho   času   vo   vydávacej   väzbe, zastúpeného advokátom JUDr.   M. M., Advokátska   kancelária, B., vo veci namietaného porušenia   svojich   základných   práv   zaručených   čl. 17   ods. 1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 14 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 Ntc 4/2006 z 9. januára 2007 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 3/2007 z 1. februára 2007 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2007 doručená   sťažnosť   T.   B.,   bytom   Č.,   prechodne   bytom   Ch.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 4 Listiny základných páv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Ntc 4/2006 z 9. januára 2007 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 3/2007 z 1. februára 2007.

Sťažovateľ uviedol, že:„Predmetnými   uzneseniami   (v   petite   Nálezu)   bolo   právoplatne   rozhodnuté o vykonaní môjho vydania na trestné stíhanie do Českej republiky (v prílohe 2 x).

Krajský   súd   v Bratislave   v predmetnej   veci   tromi   oznámeniami   z   23. 1. 2007, 7. 2. 2007   a   8. 3. 2007   ma   upovedomil   o tom,   že   nebude   rozhodovať   o mojej   žiadosti o prepustenie   z väzby   podľa   5   ods.   4   Dohovoru   s odôvodnením,   že   z kontextu   zákona vyplýva, že moja väzba je obligatórna (prílohe 3 x) (...)

Podľa § 17 ods. 1 EZR (zák. č. 403/2004 Z. z.) môže byť v prvopočiatku obligatórna. Podľa   § 17   ods. 4   písm.   d)   však   je   obligatórne   prepustenie   na   slobodu   po   10   dňoch od právoplatnosti rozhodnutia okrem prípadu ďalej taxatívne vymenovaných. To sa netýka môjho   prípadu,   pretože   odklade   rozhodol   súd   SR   a   teda   nemožno   tvrdiť,   že   odloženie vydania nemôže ovplyvniť SR.“

V závere sťažnosti žiada, aby ústavný súd takto rozhodol nálezom:„1. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3 Ntc 4/06 z 9. januára 2007 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 3/2007 z 1. februára 2007, ktorým rozhodol o vykonaní Európskeho zatýkacieho rozkazu sp. zn. 37 Nt 708/2006 z 14. novembra 2006 vydaného Obvodným súdom pre Prahu 6 v Českej republiky a postupom po vydaní týchto uznesení, porušil právo T. B. podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   Ntc   4/06   z   9.   januára   2007 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 3/2007 z 1. februára 2007, sa zrušujú a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby T. B. prepustil bezodkladne z väzby na slobodu.

3. T. B. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.“

II.

Z obsahu   sťažnosti   a   zo   spisu   krajského   súdu   sp. zn.   3 Ntc 4/2006   bol   zistený nasledovný stav konania.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Ntc 4/2006 z 15. novembra 2006 podľa § 17 ods. 1   zákona   č.   403/2004   Z.   z.   o európskom   zatýkacom   rozkaze   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“)   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   na základe Európskeho   zatýkacieho   rozkazu vydaného Obvodným súdom pre Prahu 6 zo 14. novembra 2006 sp. zn. 37 Nt 708/2006.

Dôvod väzby bol v tom, že:„V prípade obvineného sa jedná o osobu u ktorej existuje reálna obava, že v prípade prepustenia   zo   zadržania   ujde,   resp.   sa   bude   skrývať   a tým   sa   bude   ďalej   vyhýbať dosiahnuteľnosti justičných orgánov Českej republiky.

Začiatok lehoty trvania väzby určil krajský súd na deň 14. 11. 2006 o 8,10 hod., kedy bola obmedzená osobná sloboda obvineného.“

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd 13. decembra 2006 uznesením sp. zn. 4 To 95/2006 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“).

V uznesení sa uvádza:„Proti   citovanému   uzneseniu   podal   obvinený   prostredníctvom   svojho   obhajcu v zákonnej   lehote   sťažnosť.   V   dôvodoch   sťažnosti   uviedol,   že   na   zadržanie   obvineného neexistoval právny dôvod, nakoľko v tom čase (o 8.10 hod.) nebol vydaný Európsky zatýkací rozkaz, sp. zn. 37 Nt 708/2006, vydaný Obvodným súdom pre Prahu 6.

Obvinený   je   od   roku   1996   výlučne   štátnym   občanom   Slovenskej   republiky. Z uvedeného dôvodu upozornil na ustanovenie § 501 písm. a) Tr. por.

Záver krajského súdu, že v prípade obvineného sa jedná o osobu, u ktorej existuje reálna obava, že v prípade prepustenia zo zadržania ujde, resp. sa bude skrývať a tým sa bude   ďalej   vyhýbať   dosiahnuteľnosti   justičných   orgánov   Českej   republiky,   považuje za neobjektívny.   Obvinený   sa   trvalo   zdržiava   na   adrese   svojho   prechodného   bydliska, kde žije s manželkou a 6-mesačným synom.

Z uvedených dôvodov navrhol sťažnosti vyhovieť a jeho z väzby prepustiť na slobodu. (...) Osobná   sloboda   obvineného   bola   obmedzená   (bol   zadržaný)   príslušníkmi Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   dňa   14. novembra 2006   o   8.10 hod.   Krajský prokurátor obvineného zo zadržania neprepustil, ale podal súdu dňa 15. novembra 2006 návrh na jeho vzatie do väzby. Ani krajský prokurátor teda 48-hodinovú zákonnú lehotu neprekročil (§ 15 zák. č. 403/2004 Z. z.).

Ako už bolo skôr uvedené obvinený bol zadržaný 14. novembra 2006. V ten istý deň bol vydaný aj Európsky zatýkací rozkaz sudcom Obvodného súdu pre Prahu 6. Preto podľa názoru   najvyššieho   súdu,   sťažnostná   námietka   obvineného,   že   v   čase   zadržania   ešte neexistoval zatýkací rozkaz, neobstojí. Je možno konštatovať, že Európsky zatýkací rozkaz na obvineného vydaný bol, i keď možno pripustiť, že slovenské justičné orgány ho mali k dispozícií v písomnej forme až po zadržaní obvineného. Podstatné však je, že predseda senátu krajského súdu v čase rozhodovania o väzbe tento rozkaz v dispozícii už mal. Podľa   §   17   ods.   1   veta   druhá   zák.   č.   403/2004   Z.   z.   ak   súd   postupuje   podľa § 4 ods. 8,   predseda   senátu   zadržanú   osobu   vezme   do   väzby;   dôvodmi   väzby   podľa osobitného zákona (§ 71 Tr. por.) pritom nie je viazaný.

Keďže v prejednávanom prípade ide o postup podľa § 4 ods. 8 zák. č 403/2004 Z. z. je nadbytočné a právne irelevantné skúmať prítomnosť dôvodov väzby v zmysle ustanovenia § 71 Tr. por.

V   tomto   štádiu   extradičného   konania   súd   ani   neskúma,   či   sú   dané   podmienky na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu. Týmito podmienkami sa bude zaoberať až po skončení   predbežného   vyšetrovania,   na   návrh   prokurátora   o   vykonaní   Európskeho zatýkacieho rozkazu v zmysle ustanovenia § 21 zák. č. 403/2004 Z. z.“

Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Ntc 4/2006 z 9. januára 2007 rozhodol, že:„I. Podľa   §   21   ods.   1,   3   zákona   č.   403/2004   o Európskom   zatýkacom   rozkaze sa vykoná Európsky zatýkací rozkaz zo dňa 14. 11. 2006 sp. zn. 37 Nt 708/2006 vydaný sudcom Obvodného súdu pre Prahu 6, pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, 3 Tr. zák. a zbavenia osobnej slobody podľa § 232 ods. 1, 2 Tr. zák. spáchaný účastenstvom podľa § 10 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Českej republiky. (...)

(...) proti podozrivému T. B.,... občana Slovenskej republiky, bytom Č., prechodne bez prihlásenia v Ch., t. č. vo väzbe od 15. 11. 2006 o 08.10 hod v Ústave na výkon väzby Bratislava.

II.   Podľa   §   27   zák.   č.   403/2004   o   Európskom   zatykačom   rozkaze   sa   odkladá realizácia jeho vykonania do právoplatného skončenia trestného stíhania jeho osoby vo veci Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. 2 T 68/06.“

Na verejnom zasadnutí senátu krajského súdu z 9. januára 2007 za účasti prokurátora, sťažovateľa a jeho zástupcu sťažovateľ uviedol:

„(...)   v   r.   1996   som   sa   vzdal   svojho   libanonského   občianstva   a   stal   som sa výnimočne slovenským občanom a tým som si myslel, že bude na mňa platiť Ústava a zákony SR (...) Keď som bol zadržaný, minimálne 12 hodín pred tým, než bol vydaný EZR (...) a preto si myslím, že tento EZR je neplatný a bol vydaný aj účelovo a týmto taktiež chcem oznámiť tu na súde, že som oznámil ústavnú sťažnosť proti všetkému, ako som držaný takmer 2 mesiace vo väzbe nezákonne (...)“

Zástupca sťažovateľa uviedol:„(...) Ďalej poukazuje na zmätočný obsah EZR, kde je uvedené v mene obžalovaného i A., ktoré meno však už podozrivému už nepatrí a tiež je v ňom nesprávne uvedené, že je... občanom. Tiež sú v ňom uvedené nezrovnalosti, keďže podľa teraz predloženého podania mal byť EZR vydaný 14. 11. 2006, čo vyvracia dnes predložené podanie z Obvodného súdu Praha 6, navrhuje preto podľa § 22 ods. 8 EZR vyžiadať a doplniť EZR tak, aby bol tento nezameniteľný a zrozumiteľný, keď ho Obvodný súd Praha 6 žiada vydať. Poukazuje ďalej (...),   že   orgány   v   ČR   vyžadujú   vzájomnosť   a   (...)   v   dôsledku   uvedenia   i  ...   občianstva podozrivého tým dávajú priestor na manévrovanie, že môže ísť o osobu tretieho štátu. Dáva do   pozornosti   ustanovenia   §   30   a   31   zákona   o   EZR,   ktorý   nerieši   postup   slovenských orgánov pri vydávaní občanov SR do ČR a preto navrhuje aplikovať ustanovenie § 501 Tr. por. a vysloviť, že vydanie je neprípustné. V tejto súvislosti poukazuje i na samotné vady EZR, ktorý je neurčitý, je v ňom uvedená nesprávna príslušnosť ako i dátum vydania a preto by sa EZR nemal vykonať. V opačnom prípade, ak by krajský súd rozhodol o vykonaní EZR s odkladom tak, ako to navrhuje KP, navrhuje, aby do tej doby než OS BA II. rozhodne, podozrivý bol z väzby prepustený, nakoľko zanikli dôvody väzby.“

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   z   9. januára 2007   sp.   zn.   3 Ntc 4/2006   podal sťažnosť, v ktorej uviedol:

«Osobná   sloboda   obvineného   bola   obmedzená   (bol   zadržaný)   dňa   14. 11. 2006 o 8.10 hodine. K uvedenému zadržaniu malo dôjsť na základe § 15 Zákona č. 403/2004 Zb. o Európskom zatýkacom rozkaze.   Toto je konštatované v „Zázname o zadržaní osoby“ zo dňa   14. 11. 2006,   ďalej   v   Uznesení   KS   v   Bratislave,   sp.   zn.   4 Ntc 4/06   zo   dňa 16. 11. 2006, ako aj v Uznesení NS SR, sp. zn. 4 To 95/2006.

Všetky vyššie   uvedené písomné   akty   sa   pritom odvolávajú   na   to,   že   k zadržaniu môjho   klienta   došlo   na   základe   Európskeho   zatýkacieho   rozkazu   Obvodného   súdu pre Prahu 6 zo dňa 14. 11. 2006, sp. zn. 37 Nt 708/2006, ktorý však ešte neexistoval. (...) Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   k   zadržaniu   môjho   klienta   došlo   bez   právneho dôvodu, absencia Európskeho zatýkacieho rozkazu v čase zadržania, resp. jeho neplatnosť s poukazom   na   č. 41   Pokynu   obecné   povahy   č. 1/2005 Sb.,   napriek   tomu,   že   orgánom Polície ČR bol vždy k dispozícii a to dobrovoľne, nikde sa neskrýval a ani sa nezdržiaval na neznámom mieste, čo potvrdzuje skutočnosť, že na území SR podniká prostredníctvom viacerých firiem, pričom si riadne plní záväzky z toho vyplývajúce, čiže sa stále nachádza v mieste prechodného pobytu, nezákonne.

Pokiaľ sa týka samotného vydania, dovoľujem si upozorniť na skutočnosť, že § 31 Zákona   č.   403/2004   Zb.   uvádza,   že   „Slovenský   orgán   vydá   európsky   zatykači   rozkaz aj pre skutok spáchaný pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona“, avšak nikde nie je upravený postup ako sa bude postupovať v prípade postupu slovenských orgánov ako vykonávajúcich justičných orgánov za skutky, ktoré boli spáchané pred dňom účinnosti Zákona č. 403/2004 Zb.

Mám   za   to,   že   by   sa   v   tomto   prípade   malo   postupovať   podľa   §   30   Zákona č. 403/2004 Zb., teda pri vydávaní postupovať podľa Trestného poriadku a nie podľa § 31 Zákona č. 403/2004 Zb., ktorý upravuje výlučne postup slovenských orgánov ako orgánov štátu pôvodu pri vydávaní európskeho zatýkacieho rozkazu vyššie citovaného zákona. (...) Na základe vyššie uvedeného mám za to, aby sa pri žiadosti o vydanie môjho klienta aplikovalo ust. § 30 Zákona č. 403/2004 Zb. a nadväzne, vzhľadom k tomu, že môj klient je od roku 1996 výlučne štátnym občanom Slovenskej republiky s použitím ustanovenia § 501 písm. a) Tr. por. sa rozhodlo, že vydanie je neprípustné.»

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 3/2007 z 1. februára 2007 rozhodol tak, že:„I. Podľa § 21 ods. 1 a ods. 7 zákona č. 403/2004 Z. z. o Európskom zatýkacom rozkaze   a   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   sa   európsky   zatýkací   rozkaz,   vydaný Obvodným   súdom   pre   Prahu   6   v   Českej   republike   zo   14.   novembra   2006,   sp.   zn. 37 Nt 708/2006 na T. B.,..., trvale bytom Č., prechodne bez prihlásenia v Ch., štátneho občana Slovenskej republiky, vykoná.

II. Podľa § 27 zákona č. 403/2004 Z. z. o Európskom zatýkacom rozkaze a zmene a doplnení   niektorých   zákonov   sa   odkladá   realizácia   jeho   vykonania   do právoplatného skončenia   trestného   stíhania   jeho   osoby   vo   veci   Okresného   súdu   Bratislava   II,   sp.   zn. 2 T 68/06.“

Svoje rozhodnutie zdôvodnil tak, že uviedol:„Predovšetkým treba uviesť, že zákon č. 403/2004 Z. z. o Európskom zatýkacom rozkaze a zmene a doplnení niektorých zákonov vo svojom ustanovení v § 21 ods. 6 síce pripúšťa možnosť podať opravný prostriedok (sťažnosť) proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým tento rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, avšak len pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 14.

Podľa § 14 ods. 1 citovaného zákona vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu justičného orgánu štátu pôvodu sa odmietne, ak

a) na   trestný   čin,   pre   ktorý   bol   vydaný   európsky   zatýkací   rozkaz,   sa   vzťahuje amnestia,   ktorá   bola   udelená   v   Slovenskej   republike,   ak   slovenský   právny   poriadok upravuje právomoc slovenských orgánov na trestné stíhanie tohto trestného činu,

b) bola   vykonávajúcemu   justičnému   orgánu   predložená   informácia,   že vyžiadaná osoba bola právoplatne odsúdená členským štátom alebo tretím štátom za rovnaký skutok za predpokladu, že uložený trest vykonala, vykonáva alebo takýto trest podľa právneho poriadku členského štátu alebo tretieho štátu, v ktorom bol vynesený rozsudok, už nie je možné   vykonať   alebo   bola   pre   takýto   skutok   právoplatne   oslobodená   rozhodnutím justičného orgánu členského štátu alebo tretieho štátu,

c) vyžiadaná osoba nie je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu jej veku trestne zodpovedná za konanie, pre ktoré bol vydaný európsky zatýkací rozkaz,

d) skutok, pre ktorý bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, nie je trestným činom podľa   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky,   ak   nejde   o   konanie   podľa   §   4   ods.   8; v prípade   daní,   poplatkov,   ciel   alebo   meny   nie   je   možné   odmietnuť   výkon   európskeho zatýkacieho rozkazu iba preto, že právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje rovnaký druh daní alebo ciel alebo neobsahuje rovnaké ustanovenia týkajúce sa daní, poplatkov, ciel alebo meny ako právny poriadok štátu pôvodu,

e) vyžiadaná   osoba   je trestne stíhaná   v Slovenskej   republike   pre   ten   istý   skutok, pre ktorý bol vydaný európsky zatykači rozkaz,

f) slovenské orgány rozhodli o tom, že pre skutok, pre ktorý bol vydaný zatýkací rozkaz, sa nezačne trestné stíhanie alebo sa v začatom trestnom stíhaní nebude pokračovať alebo bolo v členskom štáte vydané právoplatné rozhodnutie pre ten istý skutok, ktoré bráni ďalšiemu konaniu; vykonaniu európskeho zatýkacieho rozkazu však nebráni, ak vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu je potrebné uprednostniť uskutočnenie trestného konania v štáte   pôvodu,   predovšetkým   z dôvodov   zistenia   pravdy   a   vykonania   spravodlivého procesu,   ochrany   oprávneného   záujmu   poškodených   osôb,   vymerania   trestu   alebo   jeho výkonu   alebo   ak   bolo   konanie   ukončené   z dôvodu   nedostatku   dôkazov   alebo   z   dôvodu chýbajúceho podania alebo chýbajúceho splnomocnenia poškodeného,

g) vykonávajúci   justičný   orgán   zistil,   že   trestné   stíhanie   alebo   výkon   trestu vyžiadanej   osoby   sú   premlčané   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky, a na stíhanie   takéhoto   trestného   činu   je   daná   právomoc   slovenských   orgánov   podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,

h) európsky   zatýkací   rozkaz   sa   týka   skutkov,   ktoré   sa   podľa   právneho   poriadku Slovenskej   republiky   považujú   za   spáchané   čiastočne   alebo   v   celom   rozsahu   na   území Slovenskej   republiky,   na   palube   slovenskej   lode   alebo   slovenského   lietadla;   vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu je v tomto prípad neprípustné aj vtedy, ak skutok nie je kvalifikovaný ako trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo

i) európsky zatykači rozkaz sa týka skutkov, ktoré boli spáchané mimo územie štátu pôvodu, a právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje trestné stíhanie pre rovnaké skutky, ak boli spáchané mimo územia Slovenskej republiky (...)

Z obsahu spisu vyplýva, že krajský súd vykonal všetky nevyhnutné procesné úkony potrebné   pre   záver   o   tom,   či   možno   rozhodnúť   o   vykonaní   už   uvedeného   európskeho zatýkacieho rozkazu a správne uzavrel, že v posudzovanom prípade nie je daná žiadna z okolností predpokladaných v ustanovení § 14 zákona č. 403/2004 Z. z., ktorá by bránila rozhodnutiu o tom že sa tento európsky zatýkací rozkaz vykoná. (...)

Uvedené   zistenia,   vrátane   popisu   skutku   tak,   ako   je   tento   uvedený   v   sťažnosťou napadnutom uznesení krajského súdu, sú správne a majú oporu v dokladoch obsiahnutých v procesnom spise.

Vecne správne sú aj ďalšie zistenia v napadnutom uznesení o tom, že podľa právneho poriadku štátu pôvodu pri jednom z uvedených trestných činov, a to pri trestnom čine lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. je horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby pätnásť rokov a pri trestnom čine zbavenia osobnej slobody dvanásť rokov. Za uvedené trestné činy je preto možno uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je pätnásť rokov a predmetné trestné činy boli zároveň justičným orgánom štátu pôvodu označené v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 403/2004 Z. z. ako účasť na únose, obmedzovaní osobnej slobody a brania rukojemníka (bod 16 citovaného zákonného ustanovenia) a organizovanej alebo ozbrojenej lúpeže (bod 18 citovaného zákonného ustanovenia).

Vyššie   uvedené   zistenia   viedli   najvyšší   súd   k   záveru   zhodnému   so   zisteniami v napadnutom uznesením, že nie je daná žiadna z okolností taxatívne uvedených v § 14 zákona č. 403/2004 Z. z. o Európskom zatykačom rozkaze a zmene a doplnení niektorých zákonov,   ktorá   by   zakladala   dôvod   pre   odmietnutie   vykonania   európskeho   zatýkacieho rozkazu.“

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajským súdom a najvyšším   súdom)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo.

Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v konaní   o vydaní   do   cudziny   a o väzbe   takejto   osoby   vo   svojich predchádzajúcich   rozhodnutiach   uviedol,   že   v tomto   type   konania   sa   rozhoduje o prípustnosti vydania osoby dožiadajúcemu štátu a väzba je obligatórna.

Jediným   dôvodom   uvalenia   vydávacej   väzby   je   totiž   realizácia   rozhodnutia príslušných súdov o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny (IV. ÚS 144/03).

Sťažovateľ   namietal   práve   obligatórnosť   svojej   väzby   a túto   spájal   s porušením svojich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 14 ods. 4 listiny.

Ústavný súd vychádzal z účelu vydávacej väzby ako z opatrenia, ktorého cieľom je zaistiť sťažovateľa pre trestné konanie na základe dožiadania do cudziny bez toho, aby súd, ktorý rozhoduje o vydaní, rozhodol o vine a treste.

V tomto prípade súd, ktorý vykonáva vydanie, preskúmava podklady prípustnosti vydania,   t.   j.   či   sú   splnené   predpoklady   na   vydanie   a či   neexistujú   zákonné   prekážky na takéto rozhodnutia príslušných súdov.

V konaní   pred   príslušnými   súdmi   sa   výlučne   koná   len   preskúmanie   týchto podkladov.

Keďže ide o predbežné rozhodovanie súdu, nemožno mu priznať ani všetky garancie spravodlivého procesu vo veci samej.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Po preskúmaní spôsobu a rozhodovania oboch stupňov súdov vo vydávacej väzbe sťažovateľa ústavný súd nezistil   taký výklad Trestného poriadku   a zákona o európskom zatýkacom rozkaze a ich uplatnenie k vydávacej väzbe sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľnosti s označenými článkami ústavy, dohovoru a listiny.

Z rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Ntc   4/2006   a najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Tost 3/2007 nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení zákonov, ktoré by boli popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Vzhľadom na to a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu ústavný súd nehodnotí postup ako nesúladný s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 14 ods. 4 listiny a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   teda   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu už nerozhodoval o návrhoch sťažovateľa na zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 4/2006 z 9. januára 2007 a uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 Tost 3/2007   z 1. februára   2007   a rovnako   z toho istého dôvodu už ústavný súd nerozhodoval o návrhu na vydanie príkazu krajskému súdu, aby sťažovateľa prepustil bezodkladne z väzby na slobodu, ako aj o žiadosti sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007