znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 150/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2006 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   K.,   R.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K.,   B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami Daňového úradu B., Daňového úradu S., Ústredného daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracoviska   v B.,   Daňového   riaditeľstva   B. a Ústredím Sociálnej poisťovne B. v exekučnej veci vedenej proti nemu ako povinnému, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   I.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2006 doručená sťažnosť Ing. I. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutiami Daňového úradu B., Daňového úradu S., Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska v B. (ďalej len „ústredné daňové riaditeľstvo“), Daňového riaditeľstva B. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)   a Ústredím   Sociálnej   poisťovne   B.   (ďalej   len   „sociálna   poisťovňa“) v exekučnej veci vedenej proti nemu ako povinnému.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ešte   v roku   1992   mu   ako   podnikateľovi   bola   za   účelom nákupu technológie pekárne štátom schválená dotácia vo výške 1 610 000 Sk. Uvedené finančné   prostriedky   aj   prostriedky   spoločne   nadobudnuté   v manželstve   investoval   do výstavby   pekárne,   ktorú   realizoval   v B.   Z technických   príčin   však   pekáreň   musela   byť zatvorená,   a keďže   nedostatky   neboli   v stanovenej   lehote   (v priebehu   roka   1992) odstránené,   sťažovateľovi   nebol   zo   strany   kompetentných   orgánov   daný   súhlas   na   jej prevádzkovanie.

Sťažovateľ   ďalej   konštatoval,   že   bez   jeho   súhlasu   bolo   zariadenie   pekárne demontované a odvezené na neznáme miesto a technológia bola odcudzená. Stroje sa v roku 1996 našli v priestoroch J... B., kde pôvodne bola jeho pekáreň umiestnená a kde už vlastník nehnuteľnosti   umiestnil   vlastnú pekáreň. Sťažovateľ tak bol nútený technológiu   predať. Sťažovateľovi   tak   vznikla   škoda,   ktorú   v sťažnosti   vyčíslil   celkom   na   30   017   982   Sk (priamu aj nepriamu).

V sťažnosti, v ktorej sťažovateľ ako odporcov uviedol Daňový úrad B., Daňový úrad S., ústredné daňové riaditeľstvo, daňové riaditeľstvo a sociálnu poisťovňu namieta, že pri prerokovaní jeho veci tieto orgány nepostupujú bez zbytočných prieťahov a ich rozhodnutia považuje za nesprávne a nespravodlivé. V sťažnosti však tieto rozhodnutia nešpecifikuje, ani neuvádza, v čom vidí prieťahy a v čom namieta nesprávnosť úradného postupu týchto orgánov. Iba v jedinom konkrétne uvádzanom konaní sp. zn. 604/350/14162/05/101/Ďur. (vedenom   na   Daňovom   úrade   B.)   sa   sťažovateľ   cíti   poškodený   tým,   že   na   základe exekučného   rozhodnutia   z 30.   júla   1998   je   mu   po   exekučných   zrážkach   poskytovaný starobný dôchodok len vo výške 2 600 Sk, čo je podľa neho menej ako je životné minimum. Výkonom exekučného rozhodnutia sú tak postihované rodiny jeho detí, na ktorých finančnú a materiálnu pomoc je odkázaný. Podľa sťažovateľa realizáciou exekučných zrážok prišiel za obdobie od roku 1998 do roku 2006 o celkovú sumu 850 000 Sk. Nakoniec sťažovateľ namieta, že zodpovedné orgány pri vydávaní svojich rozhodnutí nezohľadnili rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny č. 457/203/12373/2004 o sociálnej pomoci určujúcej mieru funkčnej poruchy 40 % spôsobenej elektrickým šokom.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   daňových   úradov   ako   štátnych orgánov v konaní v jeho veci, zakázal im pokračovať v porušovaní jeho práv, prikázal im ihneď   bez   zbytočných   prieťahov   vrátiť   sťažovateľovi   nezákonne   odcudzené   finančné prostriedky, okamžite prerušiť zrážky a vyplácať plný dôchodok, ako aj priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 850 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   sťažovateľa   o tom,   že   ním uvádzané   orgány   nepostupujú   v jeho   veci   (pri   vymáhaní   pohľadávok   voči   nemu   ako povinnému) bez zbytočných prieťahov, ich rozhodnutia, v dôsledku ktorých je ukrátený na svojom   dôchodku   titulom   exekučných   zrážok,   považuje   za   nespravodlivé   a nesprávne. V takomto   postupe   týchto   orgánov   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   §   244   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v správnom   súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov   verejnej správy. Podľa   ods.   3   citovaného ustanovenia sa   postupom správneho orgánu rozumie aj jeho nečinnosť.

Ako   z obsahu,   tak   aj   z petitu   podania   sťažovateľa   je   aspoň   čiastočne   zrejmé (sťažovateľ nešpecifikuje konania, rozhodnutia jednotlivých napadnutých orgánov), že ide o ústavnú   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv   a slobôd predovšetkým konaním a rozhodnutiami orgánov štátnej správy (orgánov verejnej správy alebo   správnych   orgánov)   v konaní   súvisiacom   s vymáhaním   pohľadávok   (v   súvislosti s podnikateľskou činnosťou) voči sťažovateľovi.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ak sa teda sťažovateľ domnieva, že postupom ním uvedených správnych orgánov boli porušené jeho základné ústavné práva, tak podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy sa môže obrátiť na správny súd. Ak tento o jeho podaní meritórne nerozhodne bez toho, aby sa vyrovnal s otázkou, či sa vec týka ústavných práv, tak sa dopustí denegatio iustitie.

Sťažovateľ   v okolnostiach   prípadu   však   napáda   postup   správnych   orgánov,   nie správneho súdu. Pretože rozhodnutie správneho orgánu vydané v daňovom konaní, konaní o sociálnom   poistení,   nie   je   z preskúmania   súdov   v správnom   súdnictve   vylúčené (II. ÚS 17/02), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v správnom súdnictve podľa § 244 a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   ochranu   svojho   základného   práva,   ktorého porušenie namietal predmetnou sťažnosťou, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach porušenia označeného základného práva. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa však nevyplýva, a ani sťažovateľ vôbec netvrdí, že sa doteraz domáhal na príslušnom súde ochrany svojho namietaného práva.

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti ochrany základného práva sťažovateľa nemožno nahradiť sťažnosťou na ústavný súd, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd bol preto nútený sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   zaoberať   sa   sťažnosťou sťažovateľa nemožno odstrániť, preto ústavný súd ani nevyzýval sťažovateľa na odstránenie iných   nedostatkov   podania   (nepresne   a nedostatočne   formulovaný   petit,   chýbajúce plnomocenstvo na zastupovanie advokátom).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006