znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 150/03-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. O., bytom M., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. S., M., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 31/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2003 doručená sťažnosť Ing. A. O., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), z 1. apríla 2003 (podaná na pošte   2.   apríla   2003),   zastúpeného komerčným   právnikom   JUDr.   I.   S.,   M.,   v ktorej namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 Cb 31/99.

Sťažovateľ podal 2. júna 1997 na okresnom súde žalobu proti žalovanému M.-K. T., s. r. o., M. o zaplatenie 52 069,90 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľ už 7. novembra 1997 predložil   na   požiadanie   okresnému   súdu   svoje   stanovisko   k odporcovmu   vyjadreniu k žalobe, avšak prvé pojednávanie v predmetnej veci sa uskutočnilo až 26. novembra 1999. Počas obdobia od predloženia stanoviska sťažovateľa do vytýčenia prvého pojednávania vo veci, t. j. počas dvoch rokov, bol okresný súd podľa sťažovateľa nečinný. Okresný súd v konaní 19. apríla 2002 rozhodol o ustanovení opatrovníka odporcovi, pretože jeho jediný konateľ   Ing.   H.   zomrel   a ďalší   nebol   vymenovaný.   Ďalšie   pojednávania   vo   veci   sa uskutočnili   26.   júna   2002,   5. novembra   2002   a 10.   decembra   2002.   Na   poslednom pojednávaní 10. decembra 2002 okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 18 Cb 31/99. Konanie pred okresným súdom teda trvalo viac než päť rokov a osem mesiacov, čo je podľa sťažovateľa   neprimerane   dlhá   doba   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   predmet   sporu   nebol skutkovo alebo právne zložitý. Problém, ktorý vznikol viac než štyri roky po začatí konania úmrtím   konateľa   odporcu,   a potreba   ustanoviť   mu   opatrovníka   spôsobil   podľa   neho samotný okresný súd pomalým postupom vo veci. Pokiaľ by bol okresný súd konal bez prieťahov, v čase úmrtia odporcu už vec mohla byť podľa sťažovateľa skončená.

Následne sťažovateľ vo svojej sťažnosti konštatoval, že aj keď okresný súd jeho žalobe vyhovel, vymoženie priznaných súm je fakticky nemožné. Odporca nevyvíja žiadnu činnosť,   nemá   reálny   majetok,   od   roku   1999   nesídli   na   adrese   zapísanej   v obchodnom registri   a nemožno   ho   zastihnúť   ani   na   inej   adrese.   Existuje   len   formálne,   od   úmrtia konateľa nemá štatutárneho zástupcu a nemôže robiť právne úkony. Druhý spoločník zrejme nemá záujem na likvidácii spoločnosti a jej následnom výmaze z obchodného registra.

Morálna   ujma   bola   sťažovateľovi   podľa   neho   spôsobená   dlhotrvajúcou   právnou neistotou   vyplývajúcou   z neprimeranej   dĺžky   konania.   Materiálna   ujma   spočívala   vo faktickej nemožnosti domôcť sa plnenia voči odporcovi na základe právoplatného súdneho rozhodnutia.

Na základe vyššie uvedených tvrdení sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol: „Okresný súd v Martine v konaní o zaplatenie 52 069,90 Sk sp. zn. 18 Cb 31/99 porušil základné právo Ing. A. O. upravené čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Priznáva sa Ing. A. O. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 635 137,- Sk. V zmysle ust. § 36 ods. 2 zákona č. 38/93 Z. z. v platnom znení navrhujem, aby mi Ústavný súd priznal náhradu trov konania.“

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu z 22. mája 2003 vyjadrila k sťažnosti v podaní sp. zn. Spr. 1582/03 z 30. mája 2003 doručenom ústavnému súdu   5.   júna   2003,   v ktorom   uviedla   prehľad   procesných   úkonov   okresného   súdu v predmetnom   konaní.   Na   celkovú   dĺžku   uvedeného   konania   mali   podľa   jej   názoru rozhodujúci vplyv: neúplné označenie účastníkov v žalobe, nezaplatenie súdneho poplatku pri podaní žaloby, nedostatočné podklady pre rozhodnutie zo strany žalobcu (v období do 23.   júna   2000,   keď   došlo   zo   strany   žalobcu   k ich   doplneniu),   nemožnosť   doručiť predvolanie na pojednávanie žalovanému, resp. jeho štatutárnemu zástupcovi, zmeny žaloby v priebehu   konania,   úmrtie   štatutárneho   zástupcu   žalovaného   17.   júna   2001,   absencia právnej úpravy možnosti ustanoviť opatrovníka právnickej osobe (do 31. decembra 2001), šesťnásobná   zmena   zákonného   sudcu   vyvolaná   častými   personálnymi   zmenami   na okresnom súde a v neposlednom rade aj nadmerná pracovná zaťaženosť sudcov okresného súdu. Podľa predsedníčky okresného súdu z prehľadu procesných úkonov v predmetnom konaní vyplýva, že okresný súd vo veci konal až na obdobia od 22. decembra 1997 do 14. novembra   1999   a od   2.   februára   2000   do   4.   júna   2000,   keď   pripustila   existenciu zbytočných prieťahov. Na základe vyššie uvedeného žiadala, aby ústavný súd pri posúdení sťažnosti vzal do úvahy všetky okolnosti prípadu (na ktoré poukazoval okresný súd vo svojom   vyjadrení),   ako   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nepodal   sťažnosť   podľa   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov a neupovedomil ani okresný súd o skutočnosti, že sa vo veci obrátil na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Okresný súd podľa názoru jeho   predsedníčky   bez   vedomosti   o podanej   sťažnosti   sťažovateľa   uvedenej   európskej inštitúcii vo veci konal a právoplatne rozhodol.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v konaní pred   ústavným súdom   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom (nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 31/99.

Ústavný súd   poskytuje ochranu   tomuto základnému právu   len vtedy,   ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, III. ÚS 64/03).

Z tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti, ako aj z listinných dôkazov, ktoré k nej pripojil,   vyplýva, že   konanie vedené   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   18   Cb   31/99   bolo skončené   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   18   Cb   31/99   z 10.   decembra   2002,   ktorý nadobudol právoplatnosť 4. februára 2003. Sťažnosť sťažovateľa z 1. apríla 2003 (podaná na pošte 2. apríla 2003) bola ústavnému súdu doručená 4. apríla 2003.

Sťažovateľ sa teda ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov domáhal až v čase, keď k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003

III. ÚS 150/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pripájam k uzneseniu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   sp.   zn. III. ÚS 150/03   z 25.   júna   2003   –   ktorým   bola   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená sťažnosť Ing. A. O. (ďalej len „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 31/99 – toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím s výrokom označeného uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2. Väčšina senátu odmietla ústavnú sťažnosť v podstate preto, lebo sťažovateľ ju podal   na   pošte   až 2.   apríla   2003,   to   znamená   po   právoplatnom   skončení   jeho   veci   na okresnom   súde   (rozsudkom   z 10.   decembra   2002,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 4. februára 2003).

Poukázala pritom najmä na prevládajúce právne názory, podľa ktorých ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu, ktorého porušenie sa namieta, len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, III. ÚS 64/03).

3.   Zásadné   výhrady   k takýmto   právnym   názorom   som   už   vyjadril   vo   svojich odlišných stanoviskách k uzneseniam ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 168/02 z 13. novembra 2002, III. ÚS 64/03 z 26. februára 2003, III. ÚS 109/03 z 30. apríla 2003, III. ÚS 117/03 zo 4. júna 2003 a III. ÚS 143/03 z 18. júna 2003, pričom v podrobnostiach na ne odkazujem aj v týchto súvislostiach.

4. V posledne označenom odlišnom stanovisku som poukázal na v súčasnosti platné a účinné znenie čl. 127 ústavy zavedené ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001 a v podrobnostiach vykonané novelou zákona o ústavnom súde, zákonom č. 124/2002 Z. z. z 12. februára 2002 (účinným od 20. marca 2002).

V porovnaní s predošlým stavom nové znenie čl. 127 ústavy predstavuje nový typ ústavnej   sťažnosti   ako   prostriedok   ústavnej   nápravy,   ktorým   možno   dosiahnuť   viaceré konkrétne spôsoby nápravy.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva základné právo fyzickej alebo právnickej osoby, aby o jej základných právach a slobodách, ktorých porušenie namieta v ústavnej sťažnosti, konal a rozhodol   ústavný   súd   (ďalej   len   „základné   právo   na   ústavnú   súdnu   ochranu“)   za podmienok   ustanovených   v ústave   (čl.   127,   čl.   140)   a v zákone   o ústavnom   súde   (§   49 až 56).

Prevládajúce   právne   názory,   podľa   ktorých   ústavný   súd   poskytuje   ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. obsahovo obdobnému právu na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   trvalo   (teda   pred   právoplatným   skončením   veci   na príslušnom orgáne), pochádzajú ešte z obdobia predchádzajúceho poslednej novele ústavy.

Keďže vo svojej podstate predstavujú medzu základného práva na ústavnú súdnu ochranu (a tým aj medzu účelu tejto ochrany), mali by zodpovedať požiadavke   uvedenej v čl.   13   ods.   2   ústavy   (medze   základných   práv   a slobôd   možno   upraviť   za   podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom).

Podľa   môjho   názoru   však   vyžadovať   podanie   ústavnej   sťažnosti   týkajúcej   sa zbytočných   prieťahov   v konaní,   resp.   neprimeranej   lehoty   konania   pred   právoplatným skončením   veci   a zároveň   spájať   s nesplnením   takejto   podmienky   paušálne   odopretie prístupu na ústavný súd predstavuje medzu základného práva na ústavnú súdnu ochranu, ktorá ide nad rámec § 53 zákona o ústavnom súde (nevyplýva z neho výslovne a nemožno ju vyvodiť ani implikovane) a nie je preto ani v súlade s čl. 13 ods. 2 ústavy.

5. Ochranu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. na konanie v primeranej lehote možno vzhľadom na jeho povahu podľa môjho názoru uplatňovať na ústavnom súde v priebehu konania pred príslušným orgánom alebo v lehote dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatného skončenia veci na takomto orgáne   (samozrejme   aj   za   splnenia   ďalších   zákonných   podmienok   vrátane   predošlého vyčerpania účinných prostriedkov nápravy, pokiaľ sú k dispozícii).

Z obdobnej filozofie už dlhodobo vychádza napokon aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri svojej rozhodovacej činnosti ohľadne namietaného porušenia práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru.   Medzi rozhodujúce kritériá prijateľnosti sťažnosti podľa čl. 35 dohovoru patrí vyčerpanie účinných vnútroštátnych   prostriedkov   nápravy   a podanie   sťažnosti   v lehote   šiestich   mesiacov   odo dňa, keď bolo prijaté konečné rozhodnutie („...within a period of six months from the date on which the final decision was taken“).

O vyššie   uvedenom   svedčia   napr.   aj   rozsudky   ESĽP   v slovenských   kauzách v mesiaci jún 2003. V rozsudkoch zo 17. júna 2003 vo veciach sťažovateľov Beňačková, Chovančík a Klimek (No. 53376/99, 54996/00 a 60231/00) ESĽP sťažnosti sťažovateľov prijal   a vo   veciach   rozhodol,   pričom   vnútroštátne   súdne   konania   ešte   nie   sú   skončené. V rozsudku   zo   17.   júna 2003   vo   veci   sťažovateľa   Bónu   (No.   72022/01)   bolo   konečné vnútroštátne   rozhodnutie   prvostupňového   okresného   súdu   vyhlásené   2.   novembra   2000 (právoplatným sa stalo 31. januára 2001) a sťažnosť ESĽP podaná 3. apríla 2001, pričom táto   bola   prijatá   a bolo   o nej   rozhodnuté   v merite.   Obdobne   tomu   bolo   aj   v rozsudku z 24. júna 2003 vo veci sťažovateľa Siku (No. 69145/01; konečné rozhodnutie odvolacieho krajského súdu vyhlásené 19. decembra 2000 a sťažnosť ESĽP podaná 25. februára 2001).

6. V predmetnej veci sťažovateľa týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu   Martin   bola   ústavná   sťažnosť   podaná   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatného skončenia veci v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (4. február 2003 - 2. apríl 2003). S poukazom aj na konkrétne okolnosti tohto prípadu mala byť podľa môjho názoru prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 25. júna 2003