SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 15/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Máriou Vevurkovou, Mieru 312/13, Námestovo, vo veci namietanéhoporušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 32/2015 a jeho uznesenímz 9. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedoknápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 32/2015 a jeho uznesenímz 9. septembra 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Námestovo(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 11/2014 z 8. júla 2014 uznaný za vinného zo spáchaniaprečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. b) zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)a § 138 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2rokov a 4 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatiaslobody s minimálnym stupňom stráženia. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Žiline(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 1 To 4/2015-232 z 3. februára 2015 (ďalej len„uznesenie krajského súdu“) zamietol odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Najvyšší súdSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Tdo 32/2015z 9. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľaodmietol nepovažujúc za splnené uplatnené dôvody dovolania [§ 371 ods. 1 písm. a)Trestného poriadku].
Dôvody podania svojej sťažnosti vidí sťažovateľ v tom, že verejné zasadnutievykonané krajským súdom,,bolo vykonané v neprítomnosti obvineného hoc na to neboli splnené zákonné podmienky, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.Sťažovateľ namieta, že krajský súd vykonal verejnézasadnutie v jeho neprítomnosti, aj keď účasť na verejnom zasadnutí neodmietol a aninepožiadal, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti, ale žiadal o jehoodročenie. Podľa názoru sťažovateľa neexistovala prekážka, ktorá by odvolaciemu súdubránila v odročení pojednávania na iný termín. Túto skutočnosť dáva sťažovateľ následnedo súvisu so zánikom trestnosti na základe účinnej ľútosti podľa § 86 ods. 1 písm. a)Trestného zákona uvádzajúc, že vykonaním verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti mubola„zmarená možnosť využitia inštitútu účinnej ľútostí, nakoľko sťažovateľ nepredpokladal a vzhľadom na poučenie v upovedomení na verejné zasadnutie na deň 03.02.2015 ani nemohol predpokladať, že by odvolací súd mohol verejné zasadnutie vykonať v jeho neprítomnosti a zároveň na tomto aj rozhodnúť.
Sťažovateľ mienil svoju povinnosť (zaplatiť výživné) splniť ešte pred tým, než sa odvolací súd odobral na záverečnú poradu, avšak nakoľko sa nachádzal v zahraničí a zároveň písomne požiadal odvolací súd o odročenie vereného zasadnutia bol v presvedčení, že v prípade ak túto svoju povinnosť splní po príchode na Slovensko a zároveň tak učiní skôr než sa odvolací súd odoberie na záverečnú poradu v jeho prípade existovala reálna možnosť, aby súd postupoval v zmysle § 86 ods. 1 Trestného zákona, v dôsledku Čoho trestnosť trestného činu, pre ktorý bol obžalovaný zanikne.“.
Následne podané dovolanie, ktorým sa sťažovateľ na najvyššom súde domáhalvyslovenia, že uznesením krajského súdu„bol porušený zákon v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného poriadku, § 293 ods. 8 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo, a to v neprospech obvineného“,najvyšší súd na neverejnom zasadnutí odmietol z dôvodu,že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.
Podľa v sťažnosti prezentovaného názoru sťažovateľa bola jeho neúčasť na verejnom zasadnutí krajského súdu ospravedlnená závažnými dôvodmi. Poukazuje pritom na obsah poučenia v upovedomení o verejnom zasadnutí, ktoré mu krajský súd pred jeho vykonaním doručil. Vyjadruje preto presvedčenie, že krajský súd „vykonal verejné zasadnutie o odvolaní v jeho neprítomnosti v rozpore so zákonom, a to vzhľadom najmä na inštitút upravený v ust. § 86 Trestného zákona o účinnej ľútosti, kedy trestnosť činu zaniká aj vtedy ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona a páchateľ svoju povinnosť splnil skôr než sa súd odobral na záverečnú poradu. Keďže sťažovateľ pokladal svoju žiadosť o odročenie verejného zasadnutia za podanú riadne, nepredpokladal, že súd v tejto vecí vykonaná verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho bol ukrátený o možnosť splniť svoju povinnosť skôr než sa odvolací súd odobral na záverečnú poradu...
S poukazom na uvedené možno ustáliť, že zákonné podmienky pre vykonanie verejného zasadnutia na odvolacom súde dňa 03.02.2015 v neprítomnosti sťažovateľa splnené neboli, a verejné zasadnutie v neprítomností sťažovateľa vykonané byť nemalo.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal v jeho veci takétorozhodnutie:
„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tdo 32/2015 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s vykonaním verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tdo 32/2015 z 09.09.2015 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) je ústavný súdnezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako ajosobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákonao ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podstatou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru jezaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo vecikonať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01, II. ÚS 517/2014). K tomu sa pridávajú zárukyspravodlivého procesu vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie súdu, ako aj na vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právona spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). V zmyslerozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch namietanéhoporušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanieako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter(napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50;rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999, § 23, § 24).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiežzdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívouani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na toústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkovézistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných nežústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Kompetencie ústavného súdu teda nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecnýchsúdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súdnie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanieústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavneviedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom krajského súduv jeho trestnej veci, v ktorej rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu v jehoneprítomnosti, a v tejto spojitosti aj nesúhlas s dôvodmi odmietnutia jeho dovolania protiuzneseniu krajského súdu najvyšším súdom [v dovolaní sťažovateľ namietal naplneniedovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, podľa ktorého možnodovolanie podať ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonanév neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky]. Keďže všakpetit sťažnosti smeruje len proti postupu najvyššieho súdu, ústavný súd s prihliadnutímna kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval jeho námietky proti postupukrajského súdu v odvolacom konaní uvedené v dôvodoch sťažnosti len za súčasť nímpredloženej právnej argumentácie (mutatis mutandis III. ÚS 149/04, IV. ÚS 287/2011,III. ÚS 666/2014).
Zohľadňujúc uvedené sa ústavný súd oboznámil s obsahom uznesenia najvyššiehosúdu, ktoré je výsledkom napadnutého postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom podsp. zn. 3 Tdo 32/2015. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia odôvodnilsvoj záver, že krajský súd nepochybil, keď vykonal verejné zasadnutie 3. februára 2015v neprítomnosti sťažovateľa s poukazom na § 292 a § 293 Trestného poriadku tak, ženutnosť účasti sťažovateľa je potrebné posudzovať podľa toho, či ho súd ako obvinenéhona verejné zasadnutie predvolal alebo či ho len o verejnom zasadnutí upovedomil.Poukazujúc na § 292 a § 293 Trestného poriadku možno podľa najvyššieho súdu„konštatovať, že predvolanie obvineného na verejné zasadnutie prichádza do úvahy v prípade nevyhnutnosti jeho osobnej účasti na verejnom zasadnutí a v ostatných prípadoch argumentum a contrario sa obvinený o účasti na verejnom zasadnutí len upovedomí (§ 292 ods. 1 prvá veta Trestný poriadok).
Obvineného súd na verejné zasadnutie spravidla predvoláva vtedy, keď považuje za nevyhnutné ho vypočuť, vyzvať k vyjadreniu k dôkazu vykonanému na tomto verejnom zasadnutí, alebo ho požiadať o bližšie vysvetlenie jeho odvolania. V ostatných prípadoch, keď osobná účasť obvineného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu nie je nutná, sa obvinený o verejnom zasadnutí len upovedomí, a to ako osoba, ktorá svojim návrhom dala na verejné zasadnutie podnet, resp. ako osoba, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím.
Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Námestovo po vykonaní dokazovania 8. júla 2014 pod. sp. zn. 6T 11/2014, rozhodol rozsudkom, proti ktorému obvinený do zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 209) zahlásil odvolanie, ktoré bližšie neodôvodnil. Predseda senátu krajského súdu dňa 15. januára 2015 (č. l. 223) určil termín konania verejného zasadnutia na 3. februára 2015 o 9.30 hod. Obvinený ⬛⬛⬛⬛ bol o verejnom zasadnutí upovedomený, čo preukazuje upovedomenie o verejnom zasadnutí (č. l. 224) a rovnako aj úprava predsedu senátu odvolacieho súdu (č. l. 223 spisu). Upovedomenie o konaní verejného zasadnutia bolo obvinenému doručené dňa 19. januára 2015, 60 potvrdil vlastnoručným podpisom na doručenke (č. l. 223). Dôvod na predvolanie obvineného odvolacím sudom nebol, pretože v konaní pred súdom prvého stupňa sa priznal k neplneniu si vyživovacej povinnosti (č. l. 207 spisu) a po vyhlásení rozsudku, podal odvolanie, ktoré dodatočne neodôvodnil, ani nedeklaroval, že má v úmysle dlžné výživné uhradiť.
Z predloženého spisového materiálu teda vyplýva, že obvinený bol riadne a včas upovedomený na verejné zasadnutie konané 3. februára 2015 a poučený v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku o možností konať verejné zasadnutie v neprítomnosti obvineného (č. l. 224 spisu - prvá veta upovedomenia), pričom neboli splnené ani podmienky pre postup podľa § 293 ods. 6 Trestného poriadku.
Podľa § 293 ods. 8 Trestného poriadku ak obvinený hodnoverným spôsobom ospravedlní svoju neúčasť na verejnom zasadnutí a súčasne písomne požiada súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti, súd odročí verejné zasadnutie a určí deň, čas a miesto ďalšieho verejného zasadnutia.
Obvinený dňa 2. februára 2015 (č. l. 229), t. j. deň pred konaním verejného zasadnutia, zaslal poštou list s prípisom, v ktorom žiadal o ospravedlnenie neúčasti na verejnom zasadnutí a zároveň požiadal o odročenie verejného zasadnutia z dôvodu práce v zahraničí, pričom uvedené nijakým spôsobom nepreukázal (č. l. 228 spisu). Ani v tomto liste neavizoval uhradenie dlhu na výživnom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obvinený neospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí z dôvodu práce v zahraničí hodnoverným spôsobom, a to nielen pokiaľ ide o akékoľvek predloženie (zdokladovanie) pracovnej zmluvy, resp. dohody a jej špecifikácie, ale ani pokiaľ ide o včasné ospravedlnenie. Hodnovernosť ospravedlnenia vyžaduje aj neodkladnosť jeho oznámenia potom, ako sa obvinený o dôvode, ktorý mu zabráni v účasti na verejnom zasadnutí, dozvedel. Ospravedlnenie obvineného o neúčastí na verejnom zasadnutí bolo doručené poštou v deň konania verejného zasadnutia pred jeho začatím, hoci o skutočnosti, že vykonáva prácu v zahraničí, musel vedieť skôr. Nič obvinenému nebránilo, aby trestnú kanceláriu (resp. Krajský súd v Žiline) telefonicky kontaktoval podstatne skôr (ihneď ako vedel, že pôjde do zahraničia) a ospravedlnil tak svoju neúčasť na verejnom zasadnutí včas. Sám totiž inicioval odvolacie konanie a ak mal záujem osobne sa verejného zasadnutia zúčastniť, prípadne využiť aj inštitút účinnej ľútosti, bolo jeho povinnosťou s odvolacím súdom komunikovať včas. O termíne konania verejného zasadnutia vedel už od 19. januára 2015 (č. l. 223 spisu). Je preto zrejmé, že obvinenému bolo riadne a včas upovedomenie na verejné zasadnutie doručené a bol aj správne poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti, čím boli splnené podmienky pre konanie verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného (§ 293 ods. 5 Trestný poriadok), pričom svoju neúčasť na verejnom zasadnutí ani hodnoverne neospravedlnil (§ 293 ods. 8 Trestného poriadku). Krajský súd v Žiline preto správne vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obvineného a jeho odvolanie proti rozsudku podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Preto najvyšší súd konštatoval, že nie je naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, ženajvyšší súd podrobne vysvetlil podmienky, za ktorých bolo možné rozhodovať o odvolanísťažovateľa v jeho neprítomnosti opierajúc sa o platné znenie zákonných ustanoveníupravujúcich trestné konanie. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavneakceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskové dovolacie argumenty sťažovateľa,ktoré sa v zásade zhodujú aj s predloženou sťažnostnou argumentáciou, a skutočnosť, žesťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdusvojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jehonázor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právnynázor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý procesneznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti dovolania zo strany najvyššiehosúdu (osobitne jeho závery) takéto nedostatky nevykazuje. Napadnuté uznesenienajvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu založené na racionálnom, podrobnom,a pritom ústavne konformnom výklade relevantnej procesnoprávnej úpravy vyžadujúcejhodnoverný spôsob ospravedlnenia neúčasti sťažovateľa na konanom verejnom zasadnutíodvolacieho súdu, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého boli ustálenédôvody na odmietnutie dovolania. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomocinajvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutýprávny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavneneodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež dodáva,že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešeniesamo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv (obdobneIV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmuznesením najvyššieho súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal) a obsahomsťažovateľom označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konaniemohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Záver najvyššieho súdu o správnostipostupu krajského súdu, ktorý vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti sťažovateľa,ústavný súd nevyhodnocuje ako zásah vedúci k odopretiu označeného práva na spravodlivésúdne konanie. Preto z hľadiska jeho obsahu považuje ústavný súd predloženú sťažnosťza zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 699/2014).
Pokiaľ ide o porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovorus ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatníproti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenémukráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší protiSpojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122). Ústavný súd v danom prípadenezistil, že by k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo, preto ani nie jemožné dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorýústavne konformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajskéhosúdu, nemôže predstavovať porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy v takomzmysle, ako to sťažovateľ namieta. Ústavný súd poznamenáva, že čl. 13 dohovoru máprocesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravypred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôduvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istotypriaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013,III. ÚS 135/2014, III. ÚS 167/2015).
Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia práv zaručených čl. 6 ods. 1a čl. 13 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, bolo namieste sťažnosť podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2016