znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 15/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť PANAREMA družstvo, Dolné Saliby 1001, zastúpeného Mgr. Šimonom   Bokom,   advokátom   a   konateľom   spoločnosti   B.   K.   F.   advokátska kancelária, v. o. s., Zelinárska 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Sžf/55/2012 z 13. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PANAREMA družstvo   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 4. novembra 2013 doručená sťažnosť Panarema družstvo (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 12 ods. 2 ústavy, základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky(ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Sžf/55/2012 z 13. augusta 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ (jeho právny predchodca)   ako mandant uzavrel   mandátnu   zmluvu s mandatárom   (fyzickou   osobou   –podnikateľom), v ktorej sa tento zaviazal, že „pre sťažovateľa bude na jeho účet vykonávať všetky úkony súvisiace s obchodným vedením sťažovateľa“, a za tieto činnosti sa sťažovateľ zaviazal platiť mandatárovi odplatu v sume 40 000 Sk mesačne bez DPH.

Daňovým   riaditeľstvom   Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica   (ďalej   aj   „daňové riaditeľstvo“)   č.   j.   I/227/17797-71319/2010/992906-r   z   11.   júna   2010   bolo   zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Galanta (ďalej len „správca dane“)   č.   j.   615/230/40618/09/Galo   z   2.   februára   2009,   ktorým   správca   dane   vyrubil sťažovateľovi dodatočným platobným výmerom rozdiel dane z príjmov zo závislej činnosti za   zdaňovacie   obdobie   2001   v   sume   2   416,91   €.   Podľa   odôvodnenia   dodatočného platobného   výmeru   bola   odplata „mandatárovi   zo   strany   sťažovateľa   neoprávnene vyplatená ako príjem zo živnosti a nie ako príjem zo závislej činnosti“.

Sťažovateľ   podal   7.   septembra   2009   proti   predmetnému   rozhodnutiu   daňového riaditeľstva (ďalej aj „žalovaný“) na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 S 62/2010 z 28. júna 2012 zrušil rozhodnutia žalovaného   a   správcu   dane.   Následne   najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom   rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   poukazuje   na   to,   že „mandátnu   zmluvu   na   výkon obchodného vedenia mohol uzavrieť aj s podnikateľom - právnickou osobou“ a najvyšší súd potvrdením rozhodnutí daňového riaditeľstva a správcu dane, ktoré vec nesprávne právne posúdili „odňal   sťažovateľovi   právo   uzavrieť   zmluvu   podľa   Obchodného   zákonníka   i napriek tomu, že právny poriadok SR uzavretie takejto zmluvy nezakazuje. Najvyšší súd svojím   rozhodnutím   tak   znemožnil   uzavrieť   rovnocennú   zmluvu   s   podnikateľom   – právnickou osobou, alebo podnikateľom fyzickou osobou“, a tak porušil základné právo sťažovateľa garantované v čl. 12 ods. 2 ústavy a tiež jeho základné právo slobodne podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Najvyšší súd „neoprávnene posúdil vzťah medzi sťažovateľom a mandatárom ako vzťah vykazujúci znaky závislosti protiprávne zasiahol do zmluvnej slobody sťažovateľa“, čím porušil aj jeho „právo garantované v čl. 2 ods. 3 ústavy“.

Okrem toho sťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu nedal odpoveď na jeho námietky uvedené v žalobe podanej krajskému súdu, že najvyšší súd rozhodol v obdobných veciach inak, ako to bolo v danom prípade (ide o rozsudky sp. zn. 3 Sžf/80/2008 z 23. apríla 2009 a sp. zn. 5 Sžf/36/2009 z 23. februára 2010), čím bolo porušené jeho „právo na súdnu ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie“,   a pochybil   aj v   tom,   že „nepresne,   nesprávne a izolovane“ použil   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   II.   ÚS   69/03 z 31. augusta 2004, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie.

Podľa   sťažovateľa „najvyšší   súd   pri   posudzovaní   právnych   vzťahov   medzi sťažovateľom   a   mandatárom   neopodstatnene,   v   neprimeranej   miere   kládol   dôraz na splnomocnenie   a   rozsahom   širšieho   splnomocnenia   spätne   vykladal   a   nesprávne rozširoval aj rozsah mandátnej zmluvy... Najvyšší súd tým, že posudzoval právne vzťahy medzi   sťažovateľom   a mandatárom vo väčšom rozsahu,   ako bolo   nevyhnutné,   potrebné a spravodlivé, nekonal v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojitosti s § 2 OSP a tak porušil právo sťažovateľa,   aby Najvyšší súd konal   v rozsahu a spôsobom,   ktorý je ustanovený zákonom a aby konal tak, že nedôjde k porušovaniu práv a právom chránených záujmov sťažovateľa a aby sa práva nezneužívali na jeho úkor...

Sťažovateľ...   zastáva   názor,   že   v   prípade   mandatára   nešlo   o   neoprávnené podnikanie, a že mohol s mandatárom uzavrieť platnú mandátnu zmluvu podľa Obchodného zákonníka.

Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR.

Sťažovateľ   nebol   upovedomený   pred   rozhodovaním   vo   veci,   kto   je   jeho   sudcom. Sťažovateľ,   hoci   bol   súdu   známy,   nebol   upovedomený   o   vyhlásení   rozsudku.   Podľa sťažovateľa na splnenie jeho práva na verejné vyhlásenie rozsudku nestačí len zverejnenie na tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR http://www.nsud.sk.

...   súd   má   voči   účastníkom   konania   aktívne   konať   a   splniť   si   svoju   povinnosť informovať účastníka konania o verejnom vyhlásení rozsudku formou predvolania. Len tak bude zabezpečené právo účastníka na verejné prejednanie veci a na spravodlivé súdne konanie. Len tak si súd môže splniť svoju povinnosť voči účastníkom konania, okruh ktorých je mu známy.

Sťažovateľ zastáva názor, že k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR došlo aj tým, že nebol upovedomený o tom, kto je jeho zákonným sudcom, resp. senátom, od samotného pridelenia veci príslušnému senátu.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   PANAREMA   družstvo   zodpovedajúce   čl.   2   ods.   2 Ústavy   SR   rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   spis.   zn.   5Sžf/55/2012   zo   dňa   15.   08.   2013 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. 5Sžf/55/2012 zo dňa 15. 08. 2013 porušené bolo. Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. 5 Sžf/55/2012 zo dňa 15. 08. 2013 porušené bolo. Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR porušené   rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   spis.   zn.   5 Sžf/55/2012   zo   dňa   15.   08.   2013 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. 5 Sžf/55/2012 zo dňa 15. 08. 2013 porušené bolo.

Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... spis. zn. 5 Sžf/55/2012 zo dňa 15. 08. 2013 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší   súd...   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľovi PANAREMA družstvo v sume 331,13 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa a to do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05, III. ÚS 28/2011).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 12 ods. 2 ústavy a základného práva sťažovateľa na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1   a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/55/2012 z 13. augusta 2013.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   posudzovať   skutkové závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06). Vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom ako dvoch samostatných, na sebe nezávislých zložiek súdnej moci nie je založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Ústavný súd je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   zatiaľ čo všeobecné   súdy   sú   nezávislé   súdne   orgány   ochrany   zákonnosti.   Ústavný   súd   nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, a to nielen ich výrokovú časť, ale ani   odôvodnenie   rozhodnutia.   Z   ústavného   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií všeobecných   súdov   a ústavného súdu   v   Slovenskej   republike (porovnaj   čl.   142   ods.   1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania   vyplývajúcich   z   čl.   6   dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé, že napáda skutkové a právne závery najvyššieho súdu obsiahnuté v namietanom rozsudku najvyššieho súdu, ktorý je podľa sťažovateľa neodôvodnený.

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je zjavne neopodstatnená. Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu na strane 5 až strane 12 vyplýva, že sťažovateľ   mal   uzatvorenú   mandátnu   zmluvu   podľa   §   566   Obchodného   zákonníka s daňovníkom   Ing.   M.   P...   a   jej   predmetom „bolo   vykonávanie   úkonov   súvisiacich   s obchodným   vedením   Poľnohospodárskeho   družstva   Dolné   Saliby   za   odplatu   vo   výške 40.000,00 Sk mesačne bez DPH“.

Najvyšší   súd   v   namietanom   rozsudku   konštatoval,   že   v   mandátnej   zmluve   bol Ing. M.   P.   (bez   označenia   jeho   obchodného   mena)   splnomocnený „na zastupovanie Poľnohospodárskeho družstva Dolné Saliby“, a bolo zrejmé „ z obsahu mandátnej zmluvy, plnomocenstva   ako   aj   dokazovania   vykonaného   v   daňovom   konaní   najmä   z   obsahu zápisnice   o   miestnom   zisťovaní   (vypočutím   Ing.   E.   B.,   splnomocnenej   osoby   na zastupovanie družstva) z 15. mája 2009 a 19. februára 2010, z písomných odpovedí Ing. M. P. z 10. mája 2010, z obsahu pripojených dokladov včítane Stanov Poľnohospodárskeho družstva Dolné Saliby z r. 1992 a ich zmien a doplnkov z r. 2006 a z pripojených zápisníc z členských   schôdzí   osobitne   zápisnice   z 18. decembra   2007...   že   Ing.   M.   P.   de   facto vykonával činnosť predsedu družstva a že pri výkone svojej činnosti bol povinný sa riadiť záujmami mandanta, vykonať činnosti podľa jeho pokynov a o vykonanej činnosti musel 1 x mesačne písomne informovať mandanta. Na základe toho... pri výkone svojej činnosti, ako je obchodné vedenie družstva a kontrola činnosti družstva, priamo podliehal predstavenstvu družstva,   ktoré   podľa   §   243   ods.   1   Obchodného   zákonníka   riadi   činnosť   družstva   a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, ako konštatoval aj správca dane i žalovaný vo v žalobou napadnutých rozhodnutiach.

Činnosť Ing. M. P., i keď bola vykonávaná na základe mandátnej zmluvy, nesporne vykazovala   znaky   závislosti   na   mandantovi   ako   aj   sústavnosti,   o   čom   svedčí   osobitne predovšetkým obsah plnomocenstva, ako aj faktická činnosť Ing. P. a tiež nemožno nebrať do úvahy skutočnosť, že živnostenský list mu na ním vykonávanú činnosť pre žalobcu v zásade ani nedával oprávnenie. Ing. M. P. svoju činnosť pre družstvo teda nevykonával a ani nemohol vykonávať ako živnostník tak, ako to má na mysli § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 2 živnostenského zákona.“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   všetkých   okolností   danej   veci   a   právnych   záverov najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa uvedených v sťažnosti konštatuje, že najvyšší súd uviedol jasné a zrozumiteľne dôvody, pre ktoré zmenil napadnuté rozhodnutie krajského súdu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa   s právnym názorom   najvyššieho súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným,   už   ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

2. Obdobne je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená aj v tej časti, v ktorej namieta, že malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „nebol upovedomený pred rozhodovaním vo veci, kto je jeho sudcom“, resp. „nebol upovedomený o vyhlásení rozsudku“.

Konanie v sťažovateľovej veci totiž možno charakterizovať ako prieskumné konanie, v   ktorom   sa   uplatňuje   kasačný   princíp.   Súdy   v   týchto   veciach   zásadne   dokazovanie nevykonávajú   a   obmedzujú   sa   na   posúdenie   súladu   postupov   a   rozhodnutí   správnych orgánov so zákonom. Tým, že najvyšší súd ako odvolací súd nevykonával dokazovanie, nebolo potrebné ani nariaďovať pojednávanie.

Zároveň   podľa   §   156   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) vo veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania, oznámi   miesto   a   čas   verejného   vyhlásenia   rozsudku   na   úradnej   tabuli   súdu   v   lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Občiansky súdny poriadok neustanovuje odvolaciemu „správnemu“ súdu povinnosť vykonávať dokazovanie a ani nariaďovať pojednávanie. Tomu korešponduje aj citovaná právna úprava Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej je úlohou odvolacieho súdu zhodnotiť,   či v predmetnej veci je potrebné pojednávanie nariaďovať. Ak odvolací súd dospeje   k   záveru   o   nepotrebnosti   nariadenia   pojednávania,   potom   sa   pri   napĺňaní požiadavky verejného vyhlasovania rozsudku spravuje § 156 ods. 3 OSP. Postačuje teda, ak miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v ustanovenej lehote (obdobne III. ÚS 396/2011, IV. ÚS 239/2012).

Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol v tejto veci v súlade s procesným kódexom (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom,   ktorý   verejne   vyhlásil   (§   156   ods.   1   a 3   a   §   250ja   ods.   2   OSP).   Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu, ako aj na internetovej stránke súdu www.nsud.sk, čo uviedol najvyšší súd na strane 5 svojho rozhodnutia.

Ústavný   súd   zobral   pritom   do   úvahy   aj   rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (napr.   rozhodnutie   vo   veci   Ekbatani   c.   Švédsko   z   26.   mája   1988). Z predmetnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokovávajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. Ústavný súd obdobne považuje sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa   čl. 35 ods.   1 ústavy, tiež za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd je toho názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním a rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva podnikať podľa čl.   35   ods.   l   ústavy   a   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   nebráni   sťažovateľovi v uplatnení uvádzaného základného práva.

4. Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie svojich základných práv „podľa čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 12 ods. 2 ústavy“, ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, a preto sa v tejto súvislosti už osobitne nezaoberal aj otázkou porušenia týchto článkov ústavy, keďže tieto ustanovenia sú spravidla porušené, iba ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda, čo v danom prípade zistené nebolo.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014