znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 15/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 14 C 153/2002 z 9. februára 2007 a z 3. marca 2009, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 240/2007 z 28. augusta 2008 a jeho rozsudkom sp.   zn.   2   Cdo   121/2009   z   11.   novembra   2009,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 76/2010 z 26. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. M.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkami   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 153/2002 z 9. februára 2007 a z 3. marca 2009, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 240/2007 z 28. augusta 2008 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 121/2009 z 11. novembra 2009, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 76/2010 z 26. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania (odporcom) o zaplatenie istiny 1 219 Sk, ktorým sa navrhovateľ - „obchodná spoločnosť S., a. s., Ž.“ - domáhala jej zaplatenia. Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností - pozemku a staršieho rodinného domčeka, ktorý je odberným miestom elektrickej energie. Hoci nemal na odbernom mieste za rozhodné obdobie žiadnu spotrebu elektrickej energie, navrhovateľ mu vyúčtoval aj tak stálu mesačnú platbu, ktorú si potom uplatňoval súdnou cestou.

Sťažovateľ ďalej citujúc niektoré ustanovenia zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   18/1996   Z.   z. o cenách v znení neskorších predpisov a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov tvrdí, že «Vo vzťahu k uplatnenému nároku navrhovateľkou súdneho   konania   treba   sa   náležite   právne   vysporiadať   na   jednej   strane   s   právnym inštitútom   ceny   za   dodanú   a   odohranú   elektrickú   energiu   ako   jedným   aspektom záväzkovoprávneho vzťahu a na druhej strane s právnym inštitútom „stálej platby“».

Obdobne poukazuje na „Smernicu Rady z 5. apríla 1993 č. 13/1993 o nekalých podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   ktorá   ukladala   členským   štátom   Európskeho hospodárskeho   spoločenstva   (neskôr   členským   štátom   Európskeho   spoločenstva)   urobiť opatrenia, vrátane prijatia takých zákonov, ktoré zabránia poškodzovanie ekonomických záujmov spotrebiteľov“.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uvádza,   že „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky uznesením   z 26.   júla   2011   sp.   zn.   1   Cdo   76/2010   odmietol   dovolanie   –   nie   zamietol dovolanie! – čím sa odmietol po vecnoprávnej stránke zaoberať sa s dovolaním a rozhodnúť o dovolaní“, čím porušil nielen viaceré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale aj jeho označené základné práva.

Sťažovateľ očakáva od ústavného súdu také rozhodnutie, ktoré bude mať „zásadný význam nielen pre rešpektovanie základných práv občana... štátnymi orgánmi..., ale bude mať   aj   všeobecný   zásadný   a   interpretačný   a   právnoaplikačný   význam   pri   regulácii sieťových odvetví...“ a tiež „význam aj pre spotrebiteľské záväzkoprávne vzťahy...

Bude usmernením pre uplatňovanie

a) smernice   Európskeho   parlamentu   a   Rady   z   15.   apríla   1993   č.   13/1993   o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách...

b) smernice   Európskeho   parlamentu   a   Rady   z   11.   mája   2005   č.   29/2005   o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu.“.

Okrem tejto sťažnosti odkazuje sťažovateľ aj na skutkový a právny stav popísaný v jeho odvolaní (z apríla 2009) a dovolaní (z februára 2010).

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „a)   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   podľa   zákona   č.   70/1998   Z.   z.   o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a podľa zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov mohlo určovať len cenu dodanej a odohranej elektriny a nemohlo určovať nijaké ďalšie platby pre záväzkovoprávny vzťah dodávateľa a odberateľ elektriny založený zmluvou o dodávke elektriny;

b) rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky

ba)   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   z   9.   februára   2007   sp.   zn. 14 C 153/2002-85 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho konania istinu a trovy zastupovania,

bb)   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   z   3.   marca   2009   sp.   zn.   14   C 153/2002-124   o   povinnosti   odporcu   súdneho   konania   zaplatiť   navrhovateľovi   súdneho konania istinu

a trovy zastupovania,

bc)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   11.   novembra   2009   sp.   zn. 2 Cdo 121/2009-150 o potvrdení rozsudku prvostupňového súdu,

bd)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   26.   júla   2011   sp.   zn. 1 Cdo 76/5010 o odmietnutí dovolania, bolo porušené základné právo sťažovateľa

- vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   Listiny základných práv s slobôd a na spravodlivé prerokovanie veci súdom podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

c) zrušuje

ba)   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   III   z   9.   februára   2007   sp.   zn. 14 C 153/2002-85 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho konania istinu a trovy zastupovania

bb) uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28. augusta 2008 sp. zn. 2 Co 240/2007- 101 o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa,

bc) rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 3. marca 2009 sp. zn. 14 C 153/2002- 124 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho konania istinu a trovy zastupovania

bd)   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zlí.   novembra   2009   sp.   zn.   2   Cdo 121/2009-150 o potvrdení rozsudku prvostupňového súdu

be) uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2011 sp. zn. 1 Cdo 76/5010 o odmietnutí dovolania;

c) prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby opäť konal v kauze navrhovateľky súdneho konania - žalobkyne obchodnej spoločnosti, ktorou je S., a. s... proti odporcovi súdneho   konania   -   žalovanému,   ktorým   je   JUDr.   P.   M.   o   zaplatenie   37,44   euro   a nahradenia trov súdneho konania;

d) priznáva sťažovateľovi v súlade

da)   s čl.   127   ods.   3 Ústavy...   a §   56 ods.   4   zákona č.   38/1993   Z.   z...   finančné zadosťučinenie 1.500,- euro;

db)   s   §   38   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z...   úplnú   náhradu   trov   konania   pred Ústavným súdom...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Predmetom časti sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný)   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkami okresného súdu sp. zn. 14 C 153/2002 z 9. februára 2007 a z 3. marca 2009, uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   240/2007   z   28.   augusta   2008   a   jeho   rozsudkom   sp.   zn. 2 Cdo 121/2009 z 11. novembra 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).

Ústavný súd zistil, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 14 C 153/2002 v spojení   s   posledným   namietaným   konaním   krajského   súdu   vedeným   pod   sp.   zn. 2 Cdo 121/2009 bolo právoplatne skončené 22. januára 2010 (ako to vyplýva z príloh k sťažnosti).

Keďže jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných   práv   sťažovateľa,   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti vo vzťahu k rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu za oneskorene podanú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal bližšie údajným   namietaným   porušením   jeho   práv,   pretože   sťažovateľ   podal   sťažnosť   až v novembri 2011.

2.   Tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 19. februára 2010 dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 2 Co 121/2009 z dôvodu, že konanie bolo postihnuté vadou, ktoré má za   následok   nesprávne   rozhodnutie.   Týmto   rozhodnutím   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť navrhovateľovi sumu 37,44 € a uhradiť trovy súdneho konania v sume 119,81 €.

Všeobecné   súdy   sa   podľa   sťažovateľa „nevysporiadali   s   existenciou záväzkovoprávneho   (obligačného)   vzťahu   na   jednej   strane   a   právami   a   povinnosťami subjektov takéhoto právneho vzťahu na druhej strane“ a vec nesprávne právne posúdili. Rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 14 C 153/2002 z 3. marca 2009 a krajského súdu sp. zn.   2   Cdo   121/2009   z   11.   novembra   2009   sú   nedostatočne   odôvodnené,   čím   boli porušené aj označené práva sťažovateľa podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a dovolacích námietok sťažovateľa, ktoré sú totožné s jeho námietkami v sťažnosti, poukazuje hlavne na to, že ide o procesné rozhodnutie, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa pre jeho neprípustnosť. Z tohto pohľadu a tiež vyplývajúc z okolností danej veci ústavný súd konštatuje,   že   odôvodnenie   tohto   uznesenia   je   právne   dostatočné,   zrozumiteľné a presvedčivé.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   zmätočnosti   jeho uznesenia, keď navyše sťažovateľ odôvodnil dovolanie (a podobne aj sťažnosť) prevažne svojimi polemickými názormi na právne posúdenie niektorých otázok v konaní o jeho veci. Najvyšší súd okrem jasne a zrozumiteľne prezentovaných dôvodov, pre ktoré považoval dovolanie za procesne neprípustné, primerane reagoval na námietky sťažovateľa predostreté v podanom dovolaní týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom a krajským súdom, vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami na kvalitu odôvodnenia   súdnych   rozhodnutí   vyplývajúcich   z   čl.   46   ods.   1   ústavy   i   čl.   6   ods.   1 dohovoru, takže odôvodnenie jeho uznesenia poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Jeho procesný postup bol teda celkom v súlade s procesným kódexom (Občianskym súdnym poriadkom) a dovolanie bolo odmietnuté z procesných dôvodov pre neprípustnosť a odôvodnené z ústavnoprávneho hľadiska jasným a akceptovateľným spôsobom, aj keď sťažovateľ má na vec iný právny názor.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie oprel najmä o ustanovenie § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, „podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy, pričom   na   príslušenstvo   pohľadávky   sa   neprihliada.   Na   určenie   minimálnej   mzdy   je rozhodujúci   deň   podania   návrhu   na   prvostupňovom   súde“,   a   o   to,   že „Predmetom dovolacieho   konania   je   peňažné   plnenie   vo   výške   37,44   €   (1   128   Sk).   Táto   suma neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy platnej v deň podania žaloby na súde. Dňa 24. apríla 2002, kedy došlo k podaniu žaloby na súde prvého stupňa, bola totiž minimálna mzda 4 920.Sk (porovnaj § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov), jej trojnásobok predstavuje sumu 14 760 Sk (489,94 €)“.

Ak   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   (z   dôvodu   nesplnenia   zákonnej   podmienky dovolacieho   konania   zo   strany   sťažovateľa),   vykonal   tým   svoju   právomoc,   ktorá vo všeobecnosti vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   tiež   dospel   k   záveru   o   nedostatku   ústavne relevantnej súvislosti medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu v napadnutom konaní a   sťažovateľovým   základným   právom   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a   jeho právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a tiež základným právom na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá   by   naznačovala   možnosť   vysloviť   porušenie   práv   sťažovateľa   v   prípade   prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. III. ÚS 151/05, IV. ÚS 170/08).

3.   V   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   aby Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   podľa   osobitných zákonov „mohlo určovať len cenu dodanej a odohranej elektriny a nemohlo určovať nijaké ďalšie   platby   pre   záväzkovoprávny   vzťah   dodávateľa   a   odberateľ   elektriny   založený zmluvou o dodávke elektriny“.

Ústavný súd k tomu považuje za potrebné uviesť, že táto požiadavka je konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   irelevantná,   pretože   sťažovateľ   vlastne   žiada   od ústavného   súdu   zasahovať   do   procesu   prijímania   a   schvaľovania   zákonov   a   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú v právomoci Národnej rady Slovenskej republiky alebo samotného ministerstva. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Ústavný súd preto v tejto   časti   (vo   vzťahu   k   ministerstvu)   mohol   jeho   sťažnosť   odmietnuť   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012