znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 15/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou P., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ing. V. N., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 153/2009 z 24. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2010   doručená   sťažnosť   F.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 153/2009 z 24. septembra 2009. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«V právnej veci navrhovateľa F. (ďalej len „sťažovateľ“), proti odporcovi S., a.s. (ďalej len „S.“), o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia konaného dňa 6. 5. 2008,   vedenej   na Okresnom   súde   Banská   Bystrica   pod   sp.   zn.   64Cb   150/2008,   bol sťažovateľovi   dňa   29. 10.   2009   doručený   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici zo dňa   24.   9.   2009   sp. zn.   43   Cob/153/2009,   ktorým   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 3. 3. 2009 a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Návrhom zo dňa 7.7. 2008 sa sťažovateľ domáha určenia neplatnosti uznesenia č. 2, mimoriadneho valného zhromaždenia S. konaného dňa 6. 5. 2008...

Sťažovateľ   sa   domáhal   určenia   neplatnosti   citovaných   uznesení   z   dôvodu,   že   sú v rozpore s článkom X ods. 3 a článkom XX ods. 1 písm. k) stanov spoločnosti S., pretože neboli   schválené   dvojtretinovou   väčšinou   hlasov   prítomných   akcionárov,   nakoľko predmetom uznesení valného zhromaždenia je majetok, ktorého užívanie je podmienkou riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme...

Sťažovateľ   sa ďalej domáhal určenia neplatnosti   citovaného uznesenia   z dôvodu zneužívania akcionárskych práv v zmysle § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka.... V tejto súvislosti   sťažovateľ   konštatuje,   že   rozpor napadnutých   uznesení valného   zhromaždenia s § 176b   ods.   1   Obchodného   zákonníka   neopieral   o   skutočnosť,   že   uznesenia   valného zhromaždenia boli prijaté len hlasmi väčšinového akcionára, ale vecnou argumentáciou rozporu s oprávnenými záujmami akcionárov.

Proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 3. 3. 2009 podal sťažovateľ odvolanie zo dňa 14. 4. 2009. Sťažovateľ poukazoval na nesprávne právne posúdenie výrazu stanov spoločnosti odporcu „majetok, ktorý je podmienkou riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme“ z toho hľadiska, že pre nakladanie s týmto majetkom sa vyžaduje dvojtretinová väčšina hlasov prítomných akcionárov v zmysle článku X ods. 3 a článku XX ods. 1 písm. k) stanov S. Sťažovateľ ďalej poukazoval na zneužívanie akcionárskych práv v zmysle § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka z hľadiska netransparentnosti procesu predaja majetku   spoločnosti   odporcu   na   základe   prijatých   uznesení   valného   zhromaždenia   a z hľadiska neurčitosti majetku určeného na odpredaj...

Odvolací súd... podľa názoru sťažovateľa pochybil vtom, že sa ďalej nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, predovšetkým s námietkou transparentnosti procesu predaja autobusov na základe napadnutého uznesenia valného zhromaždenia konaného dňa 6. 5. 2008...

Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že základným záujmom akcionárov každej akciovej spoločnosti pri predaji majetku je maximalizácia výnosu z takéhoto predaja....

Je preto logické a hlavne v súlade so záujmom každého akcionára, bez ohľadu na to či je väčšinový alebo menšinový, aby valné zhromaždenie prijalo také uznesenie, ktorým sa zabezpečí   maximalizácia   výnosu   z   tohto   predaja.   Podľa   názoru   sťažovateľa najracionálnejším spôsobom predaja majetku S. zabezpečujúcim maximálnu mieru výnosu je predaj prostredníctvom výberového konania, teda generovanie kupujúceho v trhovom prostredí. Z tohto hľadiska je potom napadnuté uznesenie č. 2 valného zhromaždenia S. zo dňa   6.5.2008   neurčité   a   nejasné,   pretože   neustanovujú   podmienky   za   akých   sa   má odpredať 53 ks autobusov, predovšetkým neustanovuje spôsob výberu kupujúceho a cenu jednotlivých autobusov....

Podľa názoru sťažovateľa ak väčšinový akcionár odporcu napadnutým uznesením valného   zhromaždenia   rozhodol   o   predaji   autobusov   spôsobom   umožňujúcim   konať predstavenstvu netransparentne a bez určenia minimálnej ceny, pričom navrhovateľ ako menšinový akcionár proti tomuto postupu namietal, väčšinový akcionár tak zneužil svoju väčšinu hlasov na valnom zhromaždení a konal v rozpore s § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka,   čo   má   za   následok   neplatnosť   uvedeného   uznesenia   valného   zhromaždenia. Oprávneným záujmom navrhovateľa totiž je aj to, aby sa predajom majetku zabezpečil maximálny možný výnos pre spoločnosť.

Sťažovateľ   tiež   poukazoval   na   rozpor   napadnutého   uznesenia   č.   2   valného zhromaždenia odporcu zo dňa 6.5.2008 s § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka aj z toho hľadiska,   že   v   predmetnom   uznesení   absentuje   presná   špecifikácia   autobusov   určených na odpredaj.   Uznesenie   síce   poukazuje   na   špecifikáciu   hnuteľného   majetku   uvedenú v prílohe, avšak predstavenstvo v tejto prílohe bližšie jednotlivé autobusy nešpecifikovalo uvedením   príslušných   výrobných   alebo   evidenčných   čísiel   autobusov.   Nie   je   pritom podstatné, že S. špecifikáciu jednotlivých autobusov doložila v rámci súdneho konania ako listinný   dôkaz   do   súdneho   spisu.   Podľa   názoru   sťažovateľa   iba   presná   špecifikácia autobusov určených na odpredaj zabezpečí maximálnu mieru výnosu, pretože nemôže dôjsť k zámene novších autobusov s vyššou hodnotou so staršími autobusmi s nižšou hodnotou. Z tohto hľadiska je potom napadnuté uznesenie č. 5 neurčité a nejasné....

Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku konštatoval, že sa plne stotožnil   s   právnym   názorom   vysloveným   okresným   súdom   a   z toho   dôvodu   napadnuté rozhodnutie   potvrdil,   pričom   žalobca   ani   žalovaný   v   odvolaní   neuviedol   žiadne   také okolnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu a jeho právneho posúdenia tak, ako ho ustálil prvostupňový súd....

Odvolací súd sa teda pri odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku dôsledne riadil ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, avšak podľa názoru sťažovateľa pochybil   v   tom,   že   sa   ďalej   nevysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa, predovšetkým   s   námietkou   transparentnosti   procesu   predaja   majetku   spoločnosti   S. na základe napadnutých uznesení valného zhromaždenia konaného dňa 18.8.2008.... Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v náleze sp. zn. I. ÚS   236/06   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   ako   súčasť   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné...

Odvolací   súd   však   na   tieto   opakovane   vyjadrené   právne   závery   Ústavného   súdu Slovenskej republiky...   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia nebral zreteľ a iba uviedol, že po zhodnotení všetkých zistených skutočností dospel k záveru, že výkon práva väčšinového akcionára Č. a.s. nebol vykonaný na újmu práv a oprávnených záujmov druhého akcionára, ktorým je sťažovateľ. Odvolací a ani prvostupňový súd vôbec neuviedli, z akých dôvodov považujú predaj majetku spoločnosti S. na základe napadnutého uznesenia   valného   zhromaždenia   za   transparentný   resp.   námietkou   transparentnosti   sa vôbec nezaoberali.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa 24. 9. 2009 sp. zn. 43 Cob/153/2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a rozsudkom sp. zn. 43 Cob/153/2009 zo dňa 24. 9. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob/153/2009 zo dňa 24. 9. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie P. s.r.o. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že o návrhu sťažovateľa na určenie neplatnosti uznesenia č. 2 mimoriadneho valného zhromaždenia zo 6. mája 2008 (ďalej len „uznesenie   VZ“)   rozhodol   Okresný   súd   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom   č.   k.   64   Cb   150/2008-107   z   3.   marca   2009   tak,   že   ho   zamietol.   V   rámci odvolacieho konania krajský súd rozsudkom sp. zn. 43 Cob 153/2009 z 24. septembra 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti   rozsudku   odvolacieho súdu   podal sťažovateľ dovolanie na Najvyššom   súde Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   v   ktorom   uviedol   takmer   totožné skutočnosti, aké vyplývajú zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Podaným dovolaním sa sťažovateľ   na najvyššom   súde   domáhal zrušenia rozsudku   krajského súdu   (aj   rozsudku okresného súdu) z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože mu „bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľ   zároveň   s   dovolaním   podal   aj   sťažnosť   adresovanú   ústavnému   súdu doručenú 22. decembra 2009, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. O tejto sťažnosti vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 49/2010 rozhodol ústavný súd tak, že ju z dôvodu neprípustnosti odmietol, a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).“.

Ústavný   súd   posúdiac   okolnosti   tohto   prípadu   z   uvedeného   dôvodu   neposúdil sťažnosť   vo   vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   ako   oneskorene   podanú, pričom   lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na jej podanie sa v daných okolnostiach prípadu počíta od právoplatnosti (3. septembra 2010) rozhodnutia najvyššieho súdu   o   dovolaní   (uznesenie   sp.   zn.   5   Obdo   13/2010   z   22.   júla   2010),   ktorým   došlo k vyčerpaniu opravných prostriedkov v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením (sp. zn. 5 Obdo 13/2010 z 22. júla 2010) tak, že ho odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, „že preskúmanie všetkých námietok vznesených žalobcom, ktoré nepreukazujú porušenia zákona alebo stanov odporuje ust. 131 v spojení s ust. 183 Obchodného zákonníka, pretože takéto preskúmavanie nemá vplyv na vyslovenie súdom neplatnosti uznesenia VZ“. Okrem toho najvyšší súd konštatoval, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by svedčali pre záver o tom, že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom či už prvého stupňa, alebo odvolacím súdom.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozsudku krajského súdu sp. zn. 43 Cob 153/2009 z 24. septembra 2009 predchádzala právomoc najvyššieho súdu, ktorý na základe podaného dovolania preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP.   Najvyšší   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   dovolanie odmietol.

Keďže   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   (uznesenie   sp.   zn.   5   Obdo   13/2010) sťažovateľa a v posudzovanom prípade je vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu zachovaná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu   tohto   rozhodnutia   z   hľadiska   namietaného   porušenia   označených   práv sťažovateľa.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   porušení „základného   práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nevysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa, „predovšetkým   s   námietkou transparentnosti   procesu   predaja   autobusov“,   neakceptoval   konštantnú   judikatúru ústavného   súdu   a najvyššieho   súdu   apelujúcu   na   zrozumiteľnosť,   korektnosť   a   ústavnú konformnosť rozhodnutí všeobecných súdov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie   sa   namieta   alebo   ktoré   je   uplatňované   súdnou   cestou,   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných a správnych súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť označené práva v rozpore s ich podstatou a zmyslom.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach   a   preskúmavajú aj zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   s   výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne   napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v   rámci   svojej   judikatúry vyslovil,   že   „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

„Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd   v   rozsudku   reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“.

Sťažovateľ   svoju   argumentáciu   v   sťažnosti   založil   na   tvrdení,   že   k   porušeniu označených práv došlo v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského   súdu,   ktoré   spočívalo   v   nevysporiadaní   sa   s   námietkou   o   netransparentnosti odpredaja autobusov.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že predmetom konania v danej veci bolo posúdenie žaloby sťažovateľa, či uznesenie VZ je v rozpore so zákonom alebo stanovami žalovaného, preto krajský súd v zmysle už uvedenej judikatúry   bol   povinný   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vysporiadať   s   takými námietkami sťažovateľa, ktoré boli relevantné a z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia rozhodujúce. V posudzovanom prípade sa krajský súd musel a mal vysporiadať s takými vznesenými námietkami sťažovateľa, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť uznesenia VZ alebo by preukazovali, že došlo k porušeniu stanov žalovaného.

Sťažovateľova   námietka   o   netransparentnosti   predaja   autobusov   podľa   názoru ústavného súdu nemala vplyv na zákonnosť uznesenia a nebola ani v rozpore so stanovami žalovaného. Naopak, námietka sťažovateľa o netransparentnosti predaja autobusov je skôr v rozpore s jeho právom akcionára, ktorý má okrem iného podľa   § 180 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „obchodný zákonník“) právo zúčastniť sa valného zhromaždenia, hlasovať na ňom, požadovať na ňom od   predstavenstva   informácie   a   vysvetlenia   a uplatňovať návrhy. Sťažovateľ   toto   svoje právo náležite nevyužil, preto námietka týkajúca sa transparentnosti odpredaja autobusov sa ústavnému   súdu   javí   ako   účelová.   Navyše,   z   predložených   stanov   žalovaného   (čl.   XX písm. f) vyplýva, že všetky prevody majetku žalovaného nad istú hodnotu (300 000 Sk, resp.   100   000   Sk)   podliehajú   kontrole   dozornou   radou   z   hľadiska   opodstatnenosti a efektívnosti   prevodu,   preto   otázku   transparentnosti   odpredaja   autobusov   je   možné napadnúť v prípade pochybností pred dozornou radou.

Skutočnosť,   že   sa   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nevysporiadal s touto   námietkou   sťažovateľa,   ktorá   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebola   z   hľadiska výsledku   súdneho   rozhodnutia   rozhodujúca,   ešte   sama   osebe   nezakladá   dôvod na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd reagoval na relevantné odvolacie námietky sťažovateľa [otázka výkladu čl. X ods. 3, XX ods. 1 písm. k) stanov žalovaného, porušenia § 176b ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka] a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným   spôsobom   vysporiadal.   Preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím poskytol dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľa ako súd odvolací.

Ústavný súd teda pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne signály, ktoré by ho mohli pri meritórnom prerokovaní sťažnosti viesť k záveru o porušení základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   jeho   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011