znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 15/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., T., zastúpenej advokátom prof. JUDr. P. Š., DrSc., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k. 21   Cob/349/2008-355 z 5. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2009 doručená sťažnosť C., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom prof. JUDr. P. Š., DrSc., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 Cob/349/2008-355 z 5. mája 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... Povinnosť súdov odôvodniť rozsudky (§ 157 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) a to spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 a ods. 3 OSP je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu, tak ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy SR, ako aj prostriedkom vylučujúcim svojvôľu súdov pri ich rozhodovaní. Absencia   náležitého,   zákonu   zodpovedajúceho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   vedie nielen k nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti súdneho rozhodnutia, ale zároveň odporuje zásadám   spravodlivého   procesu   (čl.   36   ods.   1   Listiny,   čl.   6   ods.   1   Dohovoru), čo v konečnom dôsledku vedie aj k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Postup súdu pri odôvodnení rozsudku upravuje OSP v § 157.... Krajský súd v Trnave sa v napadnutom rozhodnutí, ktoré je predmetom ústavnej sťažnosti   týmito   vyššie   uvedenými   ustanoveniami   a   zásadami   Občianskeho   súdneho poriadku neriadil.

Krajský súd v Trnave v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že: „Nebolo možné   stotožniť   sa   s   výhradami   odvolateľa   voči   obsahovým   náležitostiam   odôvodnenia rozhodnutia nakoľko rozhodnutie obsahuje podstatné časti argumentácie oboch účastníkov i spôsob, ako sa s ňou súd vysporiadal. Nebolo úlohou súdu uvádzať v rozhodnutí osobitne všetky podania a vyjadrenia účastníkov, či presný obsah predložených listinných dôkazov, ako   ani   podrobné   vyhodnocovanie   tých   dôkazov,   ktoré   súd   nepovažoval   z   hľadiska predmetu sporu za relevantné.“

Pritom   prvostupňový   súd   bol   povinný   v   odôvodnení   uviesť,   ktoré   skutočnosti (skutkové zistenia) významné pre rozhodnutie vo veci boli dokazovaním, zhodným tvrdením účastníkov,   alebo iným zákonom stanoveným spôsobom   podľa   jeho   názoru preukázané, a ktoré preukázané neboli. U každej jednotlivej preukázanej, či nepreukázanej skutočnosti (skutkového zistenia) musí súd uviesť, ako k tomuto záveru dospel. Svoje dôvody musí súd prispôsobiť   konkrétnym   okolnostiam   každej   veci,   najmä   rozsahu   dokazovania a v odôvodnení to uviesť tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach neboli pre nezrozumiteľnosť   alebo   nedostatok   dôvodov   nepreskúmateľné.   Je   povinnosťou   súdu (prvostupňového   aj   odvolacieho)   odôvodniť   svoje   rozhodnutie   aj   v   tom   smere,   prečo nevykonal   navrhované   dôkazy,   resp.   prečo   vykonané   dôkazy   jednoznačne   svedčiace v prospech   jedného   účastníka   konania   (v   predmetnej   veci   sťažovateľa)   nepovažuje za podstatné   vo   veci   a   právnou   argumentáciou   ich   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia vyvrátiť.   Pokiaľ   tak   súd   nepostupuje,   odopiera   tým   účastníkovi   konania   Ústavou   SR garantované právo na súdnu ochranu.

Vzhľadom   na   nižšie   uvedené   právne   skutočnosti   a   dôvody,   je   rozhodnutie prvostupňového   súdu   ako   aj   napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trnave nepreskúmeteľné, pretože sa s nimi nevysporiadali a sťažovateľovi bolo zo strany Krajského súdu v Trnave ako aj prvostupňového súdu nesporne odopreté ústavné právo na súdnu ochranu.

V odôvodnení   rozsudku   prvostupňového   súdu   a   napadnutého   rozsudku   Krajského súdu   v   Trnave   absentuje   uvedenie   a   vyhodnotenie   nasledovných   vykonaných   dôkazov, právne podstatných v tejto veci.

V odôvodnení napadnutého rozsudku Krajského súdu v Trnave absentujú pôvodná výpoveď žalobcu a jeho pôvodné vyjadrenia, t. j. do 26. 4. 2005, absentuje opis výpovede zo dňa 7. 12. 1999, absentujú naše písomné vyjadrenia zo dňa 23. 6. 2006 a 19. 5. 2008, ktoré Krajský súd v Trnave rovnako ako prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vôbec nevyhodnotil ako dôkaz, Krajský súd v Trnave rovnako ako prvostupňový súd neodôvodnil nevypočutie Ing. K. a pani K., nami navrhovaných svedkov, Krajský súd v Trnave rovnako ako prvostupňový súd neodôvodnil, prečo v konaní nepripustil nami navrhnutý dôkaz – vyžiadanie vyšetrovacieho spisu Úradu boja proti korupcii Prezídia policajného zboru SR, vykonanie ktorého sme navrhli v písomnom vyjadrení zo dňa 19. 5. 2008 a na pojednávaní dňa 21. 5. 2008, Krajský súd v Trnave rovnako ako prvostupňový súd sa nevysporiadal s listinným dôkazom nami založeným do spisu dňa 21. 5. 2008, a to s fotokópiou zápisnice z výpovede navrhovaného svedka (pani K.), tento dôkaz Krajský súd v Trnave v odôvodnení napadnutého   rozsudku   rovnako   ako   prvostupňový   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vôbec nespomenuli, Krajský súd v Trnave rovnako ako prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s navrhovaným výsluchom svedka – JUDr. P., ktorú navrhol vypočuť žalobca, Krajský súd v Trnave rovnako ako prvostupňový súd sa taktiež nevysporiadal s vykonanými listinnými dôkazmi – znaleckými posudkami Ing. S. (ktorý bol jednoznačne v náš prospech) a Ing. A., predloženými   účastníkmi   konania,   uvedené   dva   znalecké   posudky   nie   sú   ako   dôkazy dokonca uvedené ani vo vykonanom dokazovaní Krajského súdu v Trnave rovnako ako nie sú uvedené vo vykonanom dokazovaní v rozhodnutí prvostupňového súdu, ako keby neboli tieto dôkazy vôbec vykonané, Krajský súd v Trnave neúplne vyhodnotil výpoveď konateľa sťažovateľa Ing. D. najmä k obsahu testovacej verzie diela, Krajský súd v Trnave sa riadne nevysporiadal   s   posúdením   skutočnosti,   aká   verzia   diela   bola   žalobcovi   skutočne odovzdaná, resp. či mu bola odovzdaná testovacia verzia diela a čo mala táto verzia diela obsahovať, Krajský súd v Trnave rovnako ako prvostupňový súd nevyhodnotil svedeckú výpoveď svedka JUDr. M. na pojednávaní dňa 13. 9. 2006, Krajský súd v Trnave rovnako ako prvostupňový súd nevyhodnotil svedeckú výpoveď svedka JUDr. K. na pojednávaní dňa 13. 9. 2006....

Krajský súd v Trnave ani prvostupňový súd nevyhodnotil výpoveď zo dňa 7. 12. 1999 ako   vykonaný   prejav   vôle   žalobcu,   ale   rovnako   ako   prvostupňový   súd   sa   vyjadril   iba k platnosti skončenia zmluvného vzťahu účastníkov konania, t. j. k dojednaným zmluvným ustanoveniam   zmluvy   upravujúcim   výpoveď,   a   teda   vôbec   sa   nevysporiadal   s   otázkou neplatnosti   výpovede   žalobcu,   ktorú   otázku   sme   navrhli   ešte   prvostupňovému   súdu ako prejudiciálnu skúmať na pojednávaní konanom dňa 7. 2. 2002 a opätovne v našom vyjadrení zo dňa 22. 3. 2002, pretože sme považovali právne posúdenie otázky neplatnosti výpovede žalobcu za otázku rozhodujúceho významu pre ďalšie posúdenie opodstatnenosti podania   žaloby   zo   strany žalobcu.   Dokonca,   podľa   Krajského súdu v   Trnave:   „...   keď z obsahu uvádzaného článku je bez pochybností zrejmé, že úmyslom zmluvných strán bolo ukončenie   tohoto   záväzkového   vzťahu   v   prípade   nedodržania   lehoty   pre   odovzdanie definitívnej   verzie   diela   (bez   ohľadu   na   to,   ako   bol   predpokladaný   i   realizovaný   úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy nazvaný).“...»

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   porušuje jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd rozsudkom č. k. 21 Cob/349/2008-355 z 5. mája 2009 potvrdil rozsudok   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   8 Cb/8/2000-300 z 26. mája 2008, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 450 000 Sk s príslušným úrokom z omeškania.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa   čl.   36   ods.   1 listiny   a práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 21 Cob/349/2008-355 z 5. mája 2009, aby zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

K   sťažnosti   sa   na   základe   výzvy   ústavného súdu   vyjadril   krajský   súd   zastúpený predsedníčkou listom sp. zn. Spr 645/09 z 13. októbra 2009, v ktorom sa uvádza:

«Ku sťažnosti sa vyjadril predseda senátu JUDr. R. F. predsedá senátu konajúcemu vo veci a ktorý uviedol, že ust. § 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje stručnejšie odôvodnenie rozhodnutia   v prípadoch stotožnenia sa   s dôvodmi   rozhodnutia súdu   prvého   stupňa   za podmienok,   že   sa   súd   zaoberá   i   námietkami   odvolateľa,   týkajúcimi   sa   nesprávneho posúdenia   otázky   platnosti,   resp.   neplatnosti   konkrétneho   zmluvného   dojednania   a ukončenia   zmluvného   vzťahu   účastníkov,   ako   aj   výhradami   odvolateľa   voči   obsahovým náležitostiam rozhodnutia.

Výhrady   sťažovateľa,   týkajúce   sa   skutočnosti,   že   súd   prvého   stupňa   samostatne neuvádzal a nevyhodnocoval jednotlivé výpovede a písomné stanoviská žalovaného, keď ich podstatný obsah bol podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v rozhodnutí uvedený, považoval odvolací súd   za   nedôvodné   a   rovnako   sa   v   dôvodoch   rozhodnutia   odvolací   súd   vysporiadal i s námietkami   voči   určitosti   výroku   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   týkajúcej   sa   úroku z omeškania.

Tvrdenie   sťažovateľa,   že   sa   súd   prvého   stupňa   nevysporiadal   so   znaleckými posudkami, dôvodmi nevykonania niektorých dôkazov a vzájomným návrhom žalovaného, považuje   odvolací   súd   za   nepravdivé,   rovnako   ako   tvrdenie   o   neprípustnosti   žiadneho riadneho, či mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu... S   poukazom   na   vyššie   uvedené   vyjadrenie   vo   veci   konajúceho   predsedu   senátu, ako aj   Ústavou   Slovenskej   republiky   garantovanú   súdnu   ochranu   práv,   Krajský   súd v Trnave ako súd odvolací má za to, že od prijatia novely Občianskeho súdneho poriadku č. 384/2008 Z. z. účinného od 15. 10. 2008 sa zvýšila hospodárnosť a rýchlosť konania pri zachovaní ústavných práv účastníkov na súdnu ochranu a prijatie znenia § 219 odseku 2 O. s. p. reagovalo na súdnu prax, v prípade úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého   stupňa,   preto   postačuje,   keď   odvolací   súd   odkáže   stručne   iba   na   správnosť a presvedčivosť napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. S takýmto postupom korešponduje i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní, však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní".

Krajský   súd   v Trnave   má   za   to,   že   odvolací   senát   sa   vo   svojom   potvrdzujúcom rozhodnutí   venoval   podstatným   a   právne   významným   dôvodom   odvolania,   neobmedzil sa iba   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   a   účastníkovi   – sťažovateľovi tak nebolo vydaním rozhodnutia vedeného pod spis. zn. 21 Cob/349/2008-355 odňaté právo na spravodlivý proces.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 21 Cob/349/2008-355 z 5. mája 2009 sa uvádza:

„... Podľa zistenia odvolacieho súdu súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, logicky a vecne správne vyhodnotil dôkazy, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal.   Nebolo   možné   stotožniť   sa   s   výhradami   odvolateľa   voči   obsahovým náležitostiam   odôvodnenia   rozhodnutia,   nakoľko   rozhodnutie   obsahuje   podstatné   časti argumentácie oboch účastníkov i spôsob, ako sa s ňou súd vysporiadal. Nebolo úlohou súdu uvádzať v rozhodnutí osobitne všetky podania a vyjadrenia účastníkov, či presný obsah predložených listinných dôkazov, ako ani podrobné vyhodnocovanie tých dôkazov, ktoré súd nepovažoval z hľadiska predmetu sporu za relevantné.

Odvolací súd sa stotožnil so stanoviskom súdu prvého stupňa k otázke platnosti, resp. neplatnosti dojednania zmluvných strán obsiahnutého v článku IV. bode 4.6. zmluvy a v súvislosti s tým k otázke ukončenia zmluvného vzťahu, majúcej pre rozhodnutie zásadný význam, keď z obsahu uvádzaného článku je bez pochybností zrejmé, že úmyslom zmluvných strán   bolo   ukončenie   tohto   záväzkového   vzťahu   v   prípade   nedodržania   lehoty pre odovzdanie   definitívnej   verzie   diela   (bez   ohľadu   na   to,   ako   bol   predpokladaný i realizovaný úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy nazvaný).

Podľa   obsahu   spisového   materiálu   ku   zmene   alebo   doplneniu   zmluvy   dohodou účastníkov   v   písomnej   forme,   ako   si   to   účastníci   v   súlade   s   §   272   ods.   2   Obch.   zák. v článku IX.   bode   2   vymienili,   nedošlo.   Lehotu   na   odovzdanie   definitívnej   verzie   diela tak bolo   možné   predĺžiť   iba   na   základe   predĺženia   testovania   u   objednávateľa   (čl.   IV. bod 4.2 druhá veta), ktoré (predĺženie testovania) nebolo žalovaným preukázané a prakticky ani   tvrdené   (z   obsahu   jeho   námietok   v   tomto   smere   možno   vyvodzovať,   že   predĺžením testovania   označoval   svoju   vlastnú   činnosť   na   zapracovávaní   pripomienok   žalobcu) a súčasne   ho   vylučuje   neodovzdanie   testovacej   verzie,   ako   to   vyplýva   z   vyjadrení žalovaného i listinných dôkazov, okrem iného aj preberacieho protokolu nepodpísaného žalobcom   v   januári   2000.   V   tejto   súvislosti,   vzhľadom   na   dôvod   ukončenia   zmluvného vzťahu,   nemožno   za   nedostatok   odôvodnenia   rozhodnutia   považovať   skutočnosť,   že   súd jednoznačne nepomenoval verziu programu, resp. jeho štádium, v ktorom žalobcovi dodaný bol. Za   nedôvodnú   považoval   odvolací   súd   rovnako   námietku   odvolateľa   týkajúcu sa nedostatku   údaju   vo   výrokovej   časti   rozhodnutia,   či   v   prípade   priznaného   úroku z omeškania ide o úrok z omeškania denný alebo ročný, nakoľko podľa zaužívanej právnej a súdnej   praxe   platí   (v   prospech   povinného),   že   v   prípade   neuvedenia   iného   spôsobu úročenia ide o úrok ročný...“

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou   námietkou   sťažovateľky   obsiahnutou   v   odôvodnení   jej   sťažnosti   bolo jej presvedčenie, že krajský súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, nesprávne vyhodnotil skutkový stav, nevykonal, resp. nevyhodnotil ňou navrhnuté dôkazy, rozsudok krajského súdu   neobsahuje dostatočné   odôvodnenie,   ktoré   by   reagovalo   na   všetky   ňou   uplatnené námietky.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a   aplikácii   zákonov   a   ktoré   sa   stali   základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je   i   náležite   a obšírne   zhodnotené.   Krajský   súd   sa vysporiadal s námietkami   obsiahnutými   v   odvolaní   sťažovateľky   ústavne   predvídaným   spôsobom. Závery   krajského   súdu   sú   logickým   pokračovaním   dokazovania   vykonaného   okresným súdom   a   podradené   príslušným   právnym   ustanoveniam,   ktorými   sa   daná   právna   vec spravuje.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   s   ohľadom   na ustanovenie   §   120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.

Rozsudok krajského súdu č. k. 21 Cob/349/2008-355 z 5. mája 2009 nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu viesť k sťažovateľkou namietanému porušeniu základných práv a slobôd. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného uznesenia riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu č. k. 21 Cob/349/2008-355   z   5.   mája   2009   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné   do   tej   miery,   aby malo za následok   porušenie   označených   ústavnoprocesných   práv   sťažovateľky.   Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010