znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 15/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti PaedDr. I. B. a maloletej I. Š., zastúpenej zástupkyňou PaedDr. I. B., obe bytom K., právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 326/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   PaedDr.   I.   B.   a   maloletej   I.   Š.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 326/05 p o r u š e n é   b o l o.

2. PaedDr. I. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Maloletej I. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských korún),   ktoré je Okresný súd Košice   I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je p o v i n n ý   uhradiť PaedDr. I. B. a maloletej I. Š., trovy právneho   zastúpenia   v sume   18 656   Sk   (slovom   osemnásťtisícšestopäťdesiatšesť slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti PaedDr. I. B. a maloletej I. Š., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 15/08-17   zo 16.   januára   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   PaedDr.   I.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka v 1. rade“)   a maloletej   I.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 2.   rade“,   spolu   ďalej   len „sťažovateľky“),   v   časti, ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 326/05.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval 13. februára 2008 okresný súd, aby sa k sťažnosti vyjadril. Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1Spr V/108/2008 zo 7. marca 2008 doručenom ústavnému súdu 13. marca 2008 uviedol: „Sťažovateľka v 2. rade, podala na tunajšom súde dňa 8.12.2005 návrh na zverenie maloletej I.   Š.   do predosvojiteľskej starostlivosti a návrh bol zapísaný pod sp.   zn.   22P 326/2005.

Uznesením súdu zo dňa 21.12.2005 bol maloletej ustanovený kolízný opatrovník, ktorému bol zároveň doručený návrh a výzva na prešetrenie pomerov na strane mal. dieťaťa so   žiadosťou   o podanie   písomnej   správy   v lehote   15   dní,   toto   uznesenie   bolo   zároveň doručené   aj   navrhovateľke   spolu   s procesnými   poučeniami.   Navrhovateľka   tieto   listiny prevzala dňa 6.2.2006.

Kolízny opatrovník podal písomné vyjadrenie dňa 20.4.2006. Dňa   13.9.2006   bol   súdu   zo   strany   navrhovateľky   doručený   návrh   na   zmenu pôvodného návrhu na predosvojiteľskú starostlivosť na návrh o osvojenie.

Uznesením súdu zo dňa 15.12.2006 došlo k spojeniu konania vedeného pod sp. zn. 21P 339/2005 (konanie o návrhu na vydanie osvojiteľnosti, ktorý podal Úrad práce, soc. Vecí a rodiny Košice dňa 8.12.2005) s konaním pod sp. zn. 22P 326/2005. Toto uznesenie bolo   doručované   navrhovateľke   a kolíznemu   opatrovníkovi.   Navrhovateľka   uznesenie prevzala dňa 12.1.2007.

Dňa 6.3.2007 sudkyňa vytýčila vo veci pojednávanie na 22. mája 2007 a na tomto pojednávaní rozhodla o osvojení mal. sťažovateľky v 1. rade, sťažovateľkou v 2. rade. Na tomto pojednávaní sa účastníci konania vzdali práva na podanie odvolania, takže rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť jeho doručením dňa 11.6.2007.

V spise   Okresného   súdu   Košice   I sp.   zn.   22P   326/2005,   proti   ktorému   sťažnosť smeruje, neboli vykonané také úkony, na ktoré poukazuje sťažnosť sťažovateliek (postúpenie veci   Okresnému   súdu   Košice   II,   nesúhlas   Okresného   súdu   Košice   II   s postúpením   veci a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach o príslušnosti súdu).

Celé konanie pred okresným súdom Košice I trvalo 15 mesiacov a 14 dní, pričom súd od   8.12.2005   do   13.9.2006   konal   o návrhu   na   zverenie   maloletej   do   predosvojiteľskej starostlivosti a až na základe návrhu navrhovateľky, od 13.9.2006 o návrhu na osvojenie maloletej.   Takáto   dĺžka   konania   súdu   bola   primeraná   vzhľadom   na   počet   veci,   ktoré sudkyňa prejednávala a rozhodovala vo svojom senáte v tomto období a primeraná je aj dĺžke   konania   o osvojení,   ktorá   je   upravená   v   §   181   ods.   5   O.s.p.   a ukladá   konanie rozhodnúť bez zbytočného odkladu najneskôr do 1 roka od podania návrhu na osvojenie. Som toho názoru, že v konaní k žiadnym prieťahom nedošlo....

Zároveň z písomného podania sťažovateliek na Ústavný súd SR je zrejme, že sťažnosť bola   podaná   23.5.2005,   teda   v deň,   keď   Okresný   súd   Košice   I v konaní   22P   326/2005 meritórne rozhodol v prospech sťažovateliek, čim odstránil akúkoľvek právnu neistotu na ich strane.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a zistený   skutkový   stav   navrhujem   Ústavnému súdu SR nepriznať sťažovateľkám finančné zadosťučinenie.“

V závere   svojho   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   súhlasil,   aby   ústavný   súd prerokoval sťažnosť bez nariadenia pojednávania.

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedla predsedníčka okresného súdu. Ďalej ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu   zistil,   že   Úrad   práce,   sociálnych   veci   a rodiny   Košice   podal   8.   decembra   2005 na okresnom súde návrh na vydanie rozhodnutia o osvojiteľnosti maloletej sťažovateľky v 2. rade narodenej 2. novembra 2005, keďže matka 4. novembra 2005 dala privolenie na osvojenie dieťaťa bez vzťahu k určitým osvojiteľom. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 21 P 339/05. Okresný súd uznesením z 19. decembra 2005 ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice za opatrovníka maloletej sťažovateľke v 2. rade a vyzval ho a matku maloletej sťažovateľky v 2. rade, aby sa k návrhu vyjadrili. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice podal na okresnom súde 2. januára 2006 vyjadrenie vo veci, v ktorom uviedol, že maloletá sťažovateľka v 2. rade bola uznesením okresného súdu o predbežnom opatrení   sp.   zn.   21   P   317/05   z 22.   novembra   2005   zverená   do   náhradnej   osobnej starostlivosti   sťažovateľky   v 1.   rade,   ktorá   má   záujem   o jej   osvojenie,   a vzhľadom na skutočnosť, že súhlas rodičov na osvojenie nie je potrebný, pretože matka dala súhlas vopred bez vzťahu k určitým osvojiteľom a otec maloletej sťažovateľky v 2. rade v rodnom liste   nie   je   uvedený,   sú   splnené   podmienky   osvojenia.   Okresný   súd   uznesením č. k. 22 P 326/05-15 z 15. decembra 2006 spojil konanie vedené pod sp. zn. 21 P 339/05 s konaním   vedeným   pod   sp.   zn.   22   P   326/05   na   spoločné   konanie,   ďalej   vedené   pod sp. zn. 22 P 326/05.

Právna   zástupkyňa   sťažovateliek   v stanovisku   z 1.   apríla   2008,   ktorým   reagovala na vyjadrenie okresného súdu, okrem iného uviedla: „Okresný súd Košice I nespochybňuje vo svojom vyjadrení skutočnosť, že sťažovateľka v 1. rade podala už 8.12.2005 žiadosť o zverenie sťažovateľky v 2. rade do predosvojiteľskej starostlivosti. Toto konanie bolo od samého počiatku vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22 P 326/2005.

Ako vyplýva zo v sťažnosti citovaného ustanovenia§ 176 ods. 4 OSP – o zverení dieťaťa   do   starostlivosti   budúceho   osvojiteľa   súd   rozhodne   bez   zbytočného   odkladu, najneskôr do 3 mesiacov od podania takéhoto návrhu.

Ako však vyplýva z obsahu sťažnosti, aj z obsahu vyjadrenia Okresného súdu Košice I, súd o tomto návrhu sťažovateľky v 1. rade nerozhodol ani do 15.12.2006, kedy došlo k spojeniu konania o návrhu sťažovateľky v 1. rade podaného 8.12.2005, ani do 23.5.2007, kedy súd rozhodol o osvojení navrhovateľky v 2. rade sťažovateľkou v 1. rade.“

Právna   zástupkyňa   súčasne   oznámila,   že   sťažovateľky   súhlasia   s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.  

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o osvojiteľnosti,   zverenie   maloletej do predosvojiteľskej starostlivosti a konanie o osvojení. Ústavný súd vychádzajúc z dĺžky konania   a   jeho   priebehu   konštatuje,   že nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľky prispeli k zbytočným prieťahom v konaní.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu označených práv, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému prerokovaniu danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je zverenie   maloletej   sťažovateľky   v 2.   rade   do   predosvojiteľskej   starostlivosti,   po   zmene návrhu   na   začatie   konania   z 13.   septembra   2006   konanie   o osvojení   a konanie o osvojiteľnosti, t. j. vecí, ktorých povaha si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

K   postupu   okresného   súdu   v konaní   o osvojiteľnosti   maloletej   sťažovateľky v 2. rade vedenom pod sp. zn. 22 P 326/05 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 21 P 339/05)

Podľa § 180a ods. 1 OSP ak súd zistí, že sú splnené predpoklady na osvojenie podľa osobitného predpisu, môže začať aj bez návrhu konanie o osvojiteľnosti.

Podľa § 180a ods. 2 prvej vety OSP účastníkmi konania sú dieťa a jeho rodičia.

Podľa   §   180a   ods.   6   OSP   v znení účinnom   do   30.   júna   2007   o   osvojiteľnosti rozhodne   súd   bez   zbytočného   odkladu,   najneskôr   do   troch   mesiacov   odo   dňa   začatia konania. Túto lehotu možno predĺžiť najviac o tri mesiace, ak rozhodnutiu súdu bránia vážne dôvody a objektívne príčiny.

Podľa § 102 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) na osvojenie nie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa ani súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak dajú súhlas na osvojenie vopred bez vzťahu k určitým osvojiteľom.

Podľa § 102 ods. 4 zákona o rodine o splnení podmienok osvojiteľnosti maloletého dieťaťa uvedených v odseku 1 rozhoduje súd na návrh orgánu sociálnoprávnej ochrany alebo aj bez návrhu.

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   22 P   326/05 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   21   P   339/05)   o osvojiteľnosti   maloletej   sťažovateľky v 2. rade,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v namietanom konaní porušil základné právo sťažovateľky v 2. rade na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napriek skutočnosti, že návrh na rozhodnutie o osvojiteľnosti maloletej sťažovateľky v 2. rade podal úrad práce, sociálnych vecí a rodiny 8. decembra 2005, okresný súd o tomto návrhu nerozhodol v zákonnej lehote, ani nerozhodol o predlžení uvedenej lehoty v zmysle § 180a   ods.   6   OSP,   podľa   ktorého   ustanovenia   mal   okresný   súd   zákonnú   povinnosť rozhodnúť o osvojiteľnosti bez zbytočného odkladu, najneskôr do troch mesiacov odo dňa začatia konania, pričom túto lehotu mohol predĺžiť najviac o tri mesiace, ak rozhodnutiu súdu   bránia   vážne   dôvody   a   objektívne   príčiny.   Ústavný   súd   zohľadnil   pri   svojom rozhodovaní   aj   tú   skutočnosť,   že   súhlas   rodičov   na   osvojenie   maloletej   sťažovateľky v 2. rade nebol potrebný, pretože svoj súhlas na osvojenie dali vopred bez vzťahu k určitým osvojiteľom   pred   orgánom   sociálnoprávnej   ochrany   deti,   pričom   o tejto   skutočnosti   bol okresný súd informovaný, keďže prílohou návrhu na vydanie rozhodnutia o osvojiteľnosti bolo aj vyhlásenie matky o privolení na osvojenie dieťaťa zo 4. novembra 2005. Okresnému súdu   vzhľadom   na   uvedené   nebránila   žiadna   skutočnosť,   aby   o návrhu   rozhodol   bez zbytočného odkladu, resp. v zákonnom ustanovenej lehote. Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť,   že   okresný   súd   napriek   zákonnej   povinnosti   rozhodnúť   o osvojiteľnosti sťažovateľky   v 2.   rade   (§   180a   ods.   6   OSP),   túto   povinnosť   nesplnil   a o osvojiteľnosti sťažovateľky v 2. rade ani nerozhodol. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaným konaním zo súvisiaceho súdneho spisu zistil, že okresný súd bol nečinný v období od 2. januára 2006, keď   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Košice   doručil   svoje   vyjadrenie   vo   veci, do 15. decembra 2006, keď okresný súd uznesením rozhodol o spojení konania vedeného pod   sp.   zn.   21   P   339/05   o   osvojiteľnosti   maloletej   sťažovateľky   v 2.   rade   s konaním vedeným   pod   sp.   zn.   22   P   326/05   o zverení   maloletej   sťažovateľky   v 2.   rade do predosvojiteľskej starostlivosti a o jej osvojení na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 22 P 326/05. Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu ústavný súd vyhodnotil   ako   obdobie,   v ktorom   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní, a v konečnom dôsledku k porušeniu základného práva sťažovateľky v 2. rade zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy   a jej   práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   K porušeniu označených   práv   sťažovateľky   v 1.   rade   v posudzovanom   konaní   okresného   súdu o osvojiteľnosti sťažovateľky v 2. rade nedošlo, pretože v zmysle ustanovenia § 180a ods. 2 prvej vety OSP nebola účastníkom uvedeného konania.

K postupu okresného súdu v konaní o zverenie maloletej do predosvojiteľskej starostlivosti a o osvojenie vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 22 P 326/05

Podľa § 103 ods. 1 zákona o rodine pred rozhodnutím súdu o osvojení musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa. Náklady spojené s predosvojiteľskou starostlivosťou uhrádza budúci osvojiteľ.

Podľa § 103 ods. 2 zákona o rodine o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich   osvojiteľov   podľa   odseku   1   rozhodne   na   návrh   budúceho   osvojiteľa   súd; ustanovenia § 101 a 102 sa použijú primerane.

Podľa § 103 ods. 3 zákona o rodine ak sa pestún rozhodne osvojiť maloleté dieťa, ktoré mu bolo zverené do pestúnskej starostlivosti, nevyžaduje sa, aby pred rozhodnutím súdu o osvojení bolo maloleté dieťa v starostlivosti pestúna podľa odseku 1, ak pestúnska starostlivosť trvala aspoň po túto dobu. Rovnako sa postupuje aj v prípade, že maloleté dieťa   chce   osvojiť   osoba,   ktorej   bolo   maloleté   dieťa   zverené   do   náhradnej   osobnej starostlivosti, alebo poručník, ktorý sa o maloleté dieťa osobne stará.

Podľa § 176 ods. 4 OSP ak sú splnené všetky náležitosti návrhu na začatie konania o zverení   dieťaťa   do   starostlivosti   budúceho   osvojiteľa,   súd   rozhodne   bez   zbytočného odkladu najneskôr do troch mesiacov od podania takého návrhu; inak do troch mesiacov odo dňa, keď bol návrh doplnený alebo opravený.

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   22 P   326/05 o zverenie maloletej sťažovateľky v 2. rade do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľky v 1. rade a po zmene návrhu na začatie konania z 13. septembra 2006 o jej osvojení, ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil nečinnosť okresného sudu v období od 20. apríla 2006,   keď   kolízny   opatrovník   doručil   okresnému   súdu   písomné   vyjadrenie, do 13. septembra   2006,   keď   sťažovateľka   v 1.   rade   doručila   okresnému   súdu   návrh na zmenu pôvodného návrhu na osvojenie sťažovateľky v 2. rade. V tejto súvislosti ústavný súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   nečinný,   a to   napriek   skutočnosti,   že   v zmysle ustanovenia § 176 ods. 4 OSP mal povinnosť rozhodnúť o zverení maloletej sťažovateľky v 2. rade do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľky v 1. rade bez zbytočného odkladu, najneskôr   do   troch   mesiacov   od   podania   takého   návrhu   (podaný   8.   decembra   2005). Ústavný súd zistil nečinnosť okresného súdu aj v nasledujúcom období po 13. septembri 2006, a to až do 6. marca 2007, keď okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 22. máj 2007. V uvedenom období okresný súd okrem jednoduchého procesného úkonu (uznesenie,   ktorým   spojil   konanie   o osvojiteľnosti   maloletej   sťažovateľky   v 2.   rade s konaním o jej osvojení sťažovateľkou v 1. rade na spoločné konanie) nevykonal vo veci iný   procesný   úkon,   ktorý   by viedol   k meritórnemu   rozhodnutiu   a v konečnom   dôsledku k odstráneniu právnej neistoty sťažovateliek. Napriek skutočnosti, že sťažovateľka v 1. rade svojím   podaním   doručený   okresnému   súdu   13.   septembra   2006   navrhla   zmenu   návrhu na začatie konania, ústavný súd nepovažoval tento návrh za okolnosť, ktorou by prispela k predĺženiu   konania, keďže len reagovala na procesnú   situáciu   v konaní, ktorá   vznikla v dôsledku nečinnosti a nesústredeného postupu okresného súdu, ako aj na skutočnosť, že podmienku 9-mesačnej predosvojiteľkej starostlivosti spĺňala (§ 103 ods. 1 a ods. 3 zákona o rodine), keďže okresný súd v inom konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 317/05 na jej návrh uznesením   z 22.   novembra   2005   nariadil   predbežné   opatrenie,   ktorým   sťažovateľku v 2. rade   zveril   do   náhradnej   osobnej   starostlivosti   sťažovateľky   v 1. rade.   Vzhľadom na uvedené   ústavný   súd   označené   obdobia   v postupe   okresného   súdu   vyhodnotil   ako obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   a v dôsledku   toho   aj k porušeniu práv sťažovateliek.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   22   P   326/05   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 22 P 326/05 konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že okresný súd rozsudkom z 22. mája 2007 vo veci rozhodol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   56   ods.   5 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk pre každú.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci a povahu prerokovanej veci, ktorá je predmetom posudzovaného konania, ako aj intenzitu zásahov okresného súdu do označených práv sťažovateliek, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľku v 1.   rade v sume   40 000 Sk   a pre sťažovateľku   v 2.   rade   v sume 60 000   Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 a 3 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpením advokátkou   JUDr.   I.   R.   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ktorá   ich   požadovala   v sume 18 656 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľkám trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 18. mája 2007, podanie sťažnosti 21. mája 2007 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu všeobecných súdov 4. apríla 2008). Za dva úkony   vykonané v   roku   2007   patrí   odmena   v   sume   dvakrát   po   2   970   Sk,   preto   trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 5 940 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 4 752 Sk. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 178 Sk v roku 2007) v prípade dvoch sťažovateliek tvorí náhrada trov za dva úkony vykonané v roku 2007 sumu 10 216 Sk. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2008, patrí odmena pre jedného sťažovateľa v sume 2 540,80 Sk (základná sadzba 3 176 Sk znížená   o   20   %)   a   k   tomu   režijný   paušál   v   sume   190   Sk,   preto   v   prípade   dvoch sťažovateliek tvorí náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2008 zaokrúhlene sumu 5 461,60 Sk. Celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateliek spolu s DPH predstavujú sumu   18   656   Sk   v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľky si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby, ktoré vyčíslili v celkovej sume 18 656 Sk. Ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (bode 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008