znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 15/05-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť M. P., bytom Venezuela, D. W., bytom Švajčiarsko, a P. P., bytom Spojené štáty   americké,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Š. H.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 269/91 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 441/02 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   M.   P.,   D.   W.   a P.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   Okresným   súdom   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 269/91 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Základné   právo   M.   P.,   D.   W.   a P.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   Krajským   súdom   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 Co 441/02 p o r u š e n é   n e b o l o.

3.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 269/91 konal bez zbytočných prieťahov.

4.   M.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   20   000   Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   D.   W. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   20 000   Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7.   Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia M. P., D. W. a P. P. vo výške 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) advokátovi JUDr. Š. H., B. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2004 doručená sťažnosť M. P., bytom Venezuela, D. W., bytom Švajčiarsko, a P. P., bytom Spojené   štáty   americké   (ďalej   aj   „sťažovatelia“   alebo   „odporcovia   v 2.   až   4.   rade“), zastúpených advokátom JUDr. Š. H., B., ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) Okresným súdom   Bratislava I   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní sp.   zn. 10 C   269/91 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 14 Co 441/02.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. januára 2005 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ju uznesením   č.   k.   III. ÚS   15/05-14   prijal   na   ďalšie   konanie.   Na   výzvu   ústavného   súdu účastníci   konania   oznámili,   že   súhlasia   s prerokovaním   veci   bez   ústneho   pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že navrhovatelia Dr. Ľ. L. a Dr. M. L. podali 3. októbra 1991 na Obvodnom súde Bratislava 1 (v súčasnosti Okresný súd Bratislava I) návrh na začatie konania o vydanie nehnuteľnosti proti odporcovi mestu B. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 269/91-53 z 11. novembra 1999 pripustil pristúpenie sťažovateľov ako účastníkov do konania na strane odporcu. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 269/91-54 z 12. novembra 1999 vydal predbežné opatrenie, ktorým uložil sťažovateľom povinnosť zdržať sa predaja, darovania   alebo   akéhokoľvek   iného   právneho   spôsobu   prevodu   vlastníckych   práv k predmetným   nehnuteľnostiam.   Uvedené   uznesenie   bolo   5.   februára   2001   opravené uznesením   č.   k.   10   C   269/91-72.   Sťažovatelia   podali   proti   predmetnému   uzneseniu okresného   súdu   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   č. k. 14 Co 441/02-109   z 31.   januára 2003   potvrdil   predmetné   uznesenie   okresného   súdu,   pričom   o odvolaní   podľa   tvrdenia sťažovateľov   rozhodoval   takmer   2   roky.   Sťažovatelia   podaniami z 18.   septembra   2003, 22. januára   2004   a 28.   júna   2004   žiadali   okresný   súd   o urýchlené   nariadenie   termínu pojednávania, okresný súd však ku dňu podania sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu v uvedenej veci nerozhodol.

Vzhľadom   na vyššie   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   vo   svojom   návrhu výroku rozhodnutia   (petite) žiadajú, aby ústavný súd deklaroval porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom sp. zn. 10 C 269/91 a krajským súdom v konaní sp. zn. 14 Co 441/02 a prikázal okresnému súdu konať vo veci sp. zn. 10 C 269/91 bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovatelia   žiadajú   primerané   finančné   zadosťučinenie   každý   v sume   200   000   Sk   od okresného   súdu   a   každý   v sume   100   000   Sk   od   krajského   súdu,   ako   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd   výzvou   z 1.   marca   2005 požiadal   predsedu   okresného   súdu,   aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k sťažnosti sťažovateľov.   JUDr.   E.   H.,   poverená   výkonom   funkcie   predsedu   okresného   súdu, vo vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   4.   apríla   2005   uviedla   prehľad   úkonov vykonaných   v predmetnej   veci   a poukázala   na   to,   že   v predmetnej   veci   okresný   súd nemohol plynulo konať vzhľadom na absolútnu nečinnosť navrhovateľov, ktorí sa dlhodobo zdržiavali v zahraničí a o mieste svojho pobytu a predpokladanom dátume návratu nepodali žiadnu správu ani svojmu právnemu zástupcovi. Pobyt navrhovateľov bol zistený až v roku 1999. Taktiež uviedla, že samotnú dĺžku konania ovplyvnila aj skutočnosť, že vo veci konal a rozhodoval krajský súd.

Z vyjadrenia vyplýva, že zákonný sudca v priebehu celého konania vykonával úkony smerujúce k zisteniu, či navrhovatelia splnili hmotnoprávne podmienky konania v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Podľa názoru JUDr. E. H. okresný súd konal v súlade s procesnými i hmotnoprávnymi normami a v žiadnom   prípade   sa   konanie   okresného   súdu   nedá   kvalifikovať   ako   konanie so zbytočnými prieťahmi spôsobenými súdom. Na záver vyjadrenia žiadala, aby uvedené skutočnosti boli ústavným súdom brané do úvahy a nebolo sťažovateľom priznané finančné zadosťučinenie,   a to   z dôvodu,   že   k zavinenému   prieťahu   zo   strany   konajúceho   súdu nedošlo.

Ústavný   súd   výzvou   z 1.   marca   2005   požiadal   predsedu   krajského   súdu,   aby   sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k sťažnosti sťažovateľov. Podpredsedníčka krajského súdu vo vyjadrení uviedla, že vec bola krajskému súdu   doručená   27.   septembra   2002.   Odvolací   súd   o odvolaní   odporcov   (sťažovateľov) rozhodol 31. januára 2003 uznesením bez pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku tak, že uznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Po napísaní uznesenia odvolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa 13. februára 2003.

II.

Ústavný   súd   zisťoval,   či   v namietaných   konaniach   došlo   k porušeniu   uvedených základných   práv   a   slobôd   až   od   11.   novembra   1999,   keď   okresný   súd   uznesením č. k. 10 C 269/91-53 pripustil pristúpenie sťažovateľov ako účastníkov do konania na strane odporcu. Na základe sťažnosti sťažovateľov, stanoviska JUDr. E. H., poverenej výkonom funkcie   predsedu   okresného   súdu,   a   podpredsedníčky   krajského   súdu   a predovšetkým z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 269/91 a spisu krajského súdu sp. zn. 14 Co 441/02 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresný súd uznesením č. k. 10 C 269/91-53 z 11. novembra 1999 pripustil, aby do konania na strane odporcu pristúpili ďalší účastníci: P. M., W. D. a P. P. Uznesenie nebolo doručené týmto účastníkom konania na strane odporcu. Okresný súd sa pokúsil doručiť uznesenie   na   adresu   bydliska   v Slovenskej   republike,   odkiaľ   sa   mu   zásielky   vrátili, 21. decembra 1999. Zo spisu nevyplýva skutočnosť, že sa okresný súd pokúšal opätovne doručiť   uvedené   zásielky   odporcom   na   adresu   ich   bydliska   v zahraničí,   ktorú   mal k dispozícii.

Okresný súd uznesením č. k. 10 C 269/91-54 z 12. novembra 1999 rozhodol, že konanie   o   nariadenie   predbežného   opatrenia   voči   odporcovi   v prvom   rade   (mestu   B.) zastavuje, a zároveň rozhodol o nariadení predbežného opatrenia voči odporcom v 2. až 4. rade,   ktorým   stanovil   povinnosť zdržať sa   predaja, darovania   alebo akéhokoľvek   iného spôsobu   prevodu   vlastníckych   práv   k predmetným   nehnuteľnostiam.   Uvedené   uznesenie nebolo doručené účastníkom konania na strane odporcu, t. j. odporcom v 2. až 4. rade. Súd sa pokúsil o doručenie uznesenia na ich adresu v Slovenskej republike, ale zásielky mu boli vrátené 23. decembra 1999.

Dňa 2. decembra 1999 bolo okresnému súdu doručené doplnenie podania vo veci sp. zn. 10 C 269/91, v ktorom právna zástupkyňa navrhovateľov navrhla, aby okresný súd pripustil,   že   do   konania   pristúpia   ďalší   účastníci   na   strane   odporcu,   a to   F.   P.,   bytom Švajčiarsko, F. P., bytom Švajčiarsko.

Dňa 3. mája 2000 bolo okresnému súdu doručené plnomocenstvo, ktorým advokát JUDr. A. B., B., prevzal právne zastupovanie odporkyne v 3. rade. Zároveň žiadal okresný súd,   aby   všetka   korešpondencia   odporkyne   v 3.   rade   bola   doručovaná   na   adresu   jeho kancelárie.   Právny zástupca   odporkyne v 3.   rade   podal   okresnému   súdu   16.   mája 2000 žiadosť o doručovanie listín. Dňa 25. januára 2001 bol okresnému súdu doručený list od advokáta   JUDr.   A.   B.   a plnomocenstvo,   ktorým   ho   P.   P.   splnomocnil   na   zastupovanie v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 269/91. Právny zástupca okrem toho žiadal okresný súd, aby v predmetnej veci vytýčil pojednávanie na začiatok marca 2001, pretože odporcovia v 2. až 4. rade budú na Slovensku. V spise je vložené plnomocenstvo podpísané M. P., z 8. januára 2001, ktorým splnomocnila advokáta JUDr. A. B. na zastupovanie a ktoré bolo okresnému súdu doručené 27. februára 2001.

Okresný súd uznesením č. k. 10 C 269/91-70 zo 16. januára 2001 pripustil, aby do konania na strane odporcu pristúpili F. P., bytom Švajčiarsko, F. P., bytom Švajčiarsko.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   C   269/91-72   z 5.   februára   2001   opravil   výrok uznesenia o nariadení predbežného opatrenia č. k. 10 C 269/91-54 z 12. novembra 1999.

Pojednávanie, ktoré sa konalo 7. marca 2001, bolo z dôvodu doplnenia vyjadrenia navrhovateľov a odporcu v 1. rade k odvolaniu odporcov v 3. a 4. rade z 27. februára 2001, ako aj z dôvodu zisťovania trvalého pobytu odporcov v 5. a 6. rade v rokoch 1990 – 1991 odročené.

Dňa   23.   marca   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   navrhovateľa k odvolaniu   odporcov   proti   uzneseniu   o nariadení   predbežného   opatrenia.   Vyjadrenie odporcu   v 1.   rade,   v ktorom   žiadal,   aby   okresný   súd   žalobu   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 10 C 269/91 voči mestu B. zamietol, bolo okresnému súdu doručené 5. apríla 2001. Dňa   20.   apríla   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   právnej   zástupkyne navrhovateľov, ktorým upresnila a doplnila petit ich návrhu.

Dňa   20.   júna   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   plnomocenstvo   pre   advokáta JUDr. A. B. na zastupovanie odporcov v 5. a 6. rade a návrh na dokazovanie. Odvolanie odporcov   v 2.,   5.   a 6.   rade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   10   C   261/91-54 z 12. novembra   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   7.   novembra   2001.   Vyjadrenie navrhovateľov k odvolaniu odporcov   v 2., 5. a 6. rade bolo okresnému súdu   doručené 15. januára   2002.   Spis   s   opravným   prostriedkom   bol   krajskému   súdu   predložený 20. februára   2002.   Dňa   25.   apríla   2002   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   bez vybavenia ako predčasne predložený, pretože v ňom chýbali písomné originály plných mocí právnej   zástupkyne   navrhovateľov.   Okresný   súd   listom   z 24.   júla   2002   vyzval   právnu zástupkyňu   navrhovateľov,   aby   mu   zaslala   písomné   originály   plných   mocí,   ktorými   ju navrhovatelia splnomocnili na zastupovanie a v zmysle ktorých bola oprávnená podať návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Uvedené plné moci boli okresnému súdu doručené

12. septembra 2002 a okresný súd 27. septembra 2002 opätovne zaslal spis s opravným prostriedkom krajskému súdu.

Krajský súd uznesením č. k. 14 Co 441/02-109 z 31. januára 2003 rozhodol tak, že uznesenie   okresného   súdu   v napadnutej   časti   potvrdil.   Uznesenie   bolo   okresnému   súdu doručené 14. februára 2003.

Okresný   súd   listom   z 23.   septembra   2003 žiadal krajský   súd   o zapožičanie   spisu sp. zn.   29   T   412/77.   Dňa   22.   septembra   2003   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť právneho zástupcu odporcov o urýchlené vytýčenie pojednávania. Krajský súd listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 1. októbra 2003, oznámil, že spis sp. zn. 29 T 412/77 sa nachádza   na   okresnom   súde.   Dňa   6.   októbra   2003   bolo   okresnému   súdu   z Registra obyvateľstva   Slovenskej   republiky doručené potvrdenie o trvalom   pobyte navrhovateľov a odporcov v 5. a 6. rade. Právny zástupca odporcov znova žiadal o urýchlené vytýčenie pojednávania listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 26. januára 2004.

Okresný súd listami z 23. marca 2004 zisťoval na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky údaje týkajúce sa štátneho občianstva navrhovateľov a odporcov v 5. a 6. rade a v S. p., B., údaje z registrov poistencov. Odpovede na uvedené listy mu boli doručené 26. mája 2004 a 3. júna 2004. Dňa 28. júna 2004 bola okresnému súdu znova doručená žiadosť o urýchlenie vytýčenia pojednávania.

Pojednávane vo veci konané 1. októbra 2004 bolo odročené na 29. november 2004. Na   pojednávaní,   ktoré   sa   konalo   29.   novembra   2004,   boli   vypočutí   navrhovatelia a pojednávanie bolo odročené na 7. marec 2005. Dňa 2. decembra 2004 bolo okresnému súdu doručené doplnenie návrhu navrhovateľmi. Vyjadrenie odporcov bolo okresnému súdu doručené 1. marca 2005. Na pojednávaní 7. marca 2005 bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd návrh zamietol. Medzi pojednávaniami okresný súd zaslal výzvy na zisťovanie trvalého   pobytu   navrhovateľov,   ich   pracovného   pomeru   v Slovenskej   republike   a ich misijnej cesty v Spojených štátoch amerických a vyžiadal listy vlastníctva z Katastrálneho úradu Správy katastra nehnuteľností P.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov súdneho konania a postup súdu (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o vydanie nehnuteľnosti hodnotil ako zložitejšiu vec. Posudzovaná vec patrí po právnej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov, pretože ide o spor, ktorý patrí do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Súd však uznal určitú zložitosť predmetnej veci, ktorá súvisí s tým, že konanie o vydanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Slovenskej republike sa týka účastníkov konania, ktorí sa na strane navrhovateľov dlhú dobu zdržiavali v zahraničí a na strane odporcov majú trvalé bydliska v zahraničí.

Pri kritériu „správanie účastníkov“ ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným   prieťahom.   Sťažovatelia prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   boli   súčinnostní   a niekoľkokrát   urgovali   na okresnom súde vytýčenie termínov pojednávania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   vyhodnotil   postup   okresného   súdu   v období   od   23.   decembra   1999,   keď   sa okresnému súdu vrátila zásielka obsahujúca uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, do 16. januára 2001, keď okresný súd rozhodol o pripustení ďalších účastníkov do konania (viac ako 12 mesiacov), od 20. februára 2002 do 27. septembra 2002 (7 mesiacov), keď pre chybu okresného súdu (absencia originálu plnej moci právnej zástupkyne navrhovateľov v spise)   nemohol   krajský   súd   rozhodovať   o opravnom   prostriedku   a musel   vrátiť   spis okresnému súdu, a od 14. februára 2003 do 23. septembra 2003 (7 mesiacov) ako postup, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, pretože okresný súd buď nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu posudzovanej veci, alebo nedoručil, resp. sa ani nepokúsil doručiť uvedené   uznesenia   odporcom   majúcim   trvalý   pobyt   v zahraničí,   hoci   ich   adresy   mal k dispozícii   a   v jednom   období   zapríčinil,   že   vo   veci   nemohol   konať   krajský   súd o riadnom opravnom prostriedku.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou a neefektívnosťou konania okresného súdu v celkovej dĺžke viac ako 26 mesiacov.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali aj porušenie   uvedených   práv   krajským   súdom.   Z prehľadov   spisov   vyplýva,   že   spis s opravným   prostriedkom   bol   po   odstránení   nedostatkov   zaslaný   krajskému   súdu 27. septembra 2002 a krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením z 31. januára 2003, ktoré bolo   súdu   prvého   stupňa   doručené   14.   februára   2003.   Ústavný   súd   nezistil   v konaní krajského   súdu   žiadne   prieťahy,   a preto   rozhodol   tak,   ako   je uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 269/91 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v uvedených   obdobiach,   tak   ako   im   ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd vo výroku svojho rozhodnutia prikázal okresnému súdu, ktorý porušil základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby vo veci konal   bez   zbytočných   prieťahov,   aj   napriek   tomu,   že   okresný   súd   pred   rozhodnutím ústavného súdu o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov rozhodol vo   veci   samej,   ale   jeho   rozhodnutie   ešte   nenadobudlo   právoplatnosť.   Právnu   istotu sťažovatelia nadobudnú až na základe právoplatného rozhodnutia okresného súdu.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk pre každého sťažovateľa od okresného súdu a 100 000 Sk pre každého sťažovateľa od krajského súdu.   Sťažovatelia   svoju   žiadosť   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodnili   tým,   že   z dôvodu   zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčineným   uvedenými súdmi sa už piaty rok nachádzajú v stave právnej neistoty. Vydaním predbežného opatrenia im okresný súd znemožnil až do skončenia veci akýmkoľvek spôsobom previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a obmedzenie v disponovaní s vlastníckym právom sa nevyhnutne negatívne premietlo aj do ich majetkovej sféry.

Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   to,   že   celková   doba   konania   okresného   súdu   bola   poznačená zbytočnými   prieťahmi   spôsobenými   zo   strany   okresného   súdu,   ústavný   súd   priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk pre každého z nich. Túto výšku primeraného finančného zadosťučinenia považuje ústavný súd za primeranú so zreteľom na konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci,   a preto   vo   zvyšnej   časti   návrhu   na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Právny zástupca   sťažovateľov   v sťažnosti   žiadal   ústavný   súd   o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia. Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom   sťažovateľov   vychádzal z ustanovenia   § 36   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde, podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia   boli   vo   veci   úspešní,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Podľa   ustanovenia   §   20   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005 patrí advokátovi za úkony právnych služieb vykonané   pred   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tejto   vyhlášky   odmena   podľa   doterajších predpisov.

Pri výške celkovej náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd preto vychádzal z ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Ústavný   súd   vychádzajúc z doplneného   návrhu,   ktorým   právny   zástupca   oznámil ústavnému súdu špecifikáciu trov právneho zastúpenia, priznal trovy právneho zastúpenia sťažovateľov vo výške 9 342 Sk (odmena za dva úkony spolu s náhradou výdavkov na miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné).   Požadovaná   výška   trov neprekračuje sumu stanovenú citovanou vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 342 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľov okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2005