znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 15/04-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   H.,   Z.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. M Cdo 1/2000 z 19. decembra 2000, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. decembra 2003 doručené podanie J. H., Z. (ďalej len „navrhovateľ“) označené ako „Podnet, Porušenie ľudských práv na spravodlivé súdne konanie“, ktorým namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Cdo 1/2000 z 19. decembra 2000.

Porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vidí   navrhovateľ v nasledovnom skutkovom stave vyplývajúcom z jeho podania a k nemu pripojených príloh.

Navrhovateľ podal 17. marca 1998 Okresnému súdu vo Zvolene (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti Železniciam Slovenskej republiky, Bratislava, Klemensova 8, Divízia železničných koľajových vozidiel Bratislava – Správa železničných koľajových vozidiel Zvolen,   Ul.   M.   R.   Štefánika   252/2   (ďalej   len   „železnice“),   ktorou   sa   domáhal,   aby železniciam bolo uložené vyplácať mu od 1. augusta 1997 vyrovnávací príspevok v zmysle časti V čl. 1 bodu 39 písm. a) až d) Kolektívnej zmluvy Železníc Slovenskej republiky na rok 1997. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 122/98 – 32 z 13. augusta 1998 rozhodol, že navrhovateľ   má   nárok   na   výplatu   vyrovnávacieho   príspevku   pri   strate   zdravotnej spôsobilosti   vykonávať   pôvodné   povolanie   a priznal   mu   i náhradu   trov   konania.   Proti tomuto rozsudku podali železnice odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 2628/98 z 2. decembra 1998 potvrdil rozsudok okresného súdu č.   k.   8   C   122/98–32   a priznal   navrhovateľovi   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal 11. januára 2000 na základe podnetu   železníc   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   mimoriadne   dovolanie. Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   M   Cdo   1/2000   z 19.   decembra   2000   mimoriadnemu dovolaniu vyhovel, zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 122/98 – 32 z 13. augusta 1998 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Co 2628/98 – 48 z 2. decembra 1998 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ   zvlášť   namieta,   že   sa   nemohol   vyjadriť   k mimoriadnemu   dovolaniu generálneho prokurátora, ktoré navyše pokladá za účelové.

Ústavný súd vyhodnotil podanie navrhovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré nemá viacero náležitostí predpísaných hlavne v § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   Sťažnosť   neobsahuje   návrh   výroku rozhodnutia ústavného súdu (petit) sformulovaný tak, aby mohol slúžiť ako východisko rozhodnutia ústavného súdu, nie je k nej pripojená plná moc pre advokáta udelená výslovne na zastupovanie pred ústavným súdom atď. Takýto postup bol na prospech navrhovateľa, lebo   pri   inom   hodnotení   jeho   podania   by   ho   bolo   nutné   odložiť   podľa   §   23a   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Skúmal pritom, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Jedným   z dôvodov   odmietnutia   sťažnosti v rámci predbežného prerokovania je jej oneskorené podanie. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu.   Ústavný   súd   už v uznesení   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   vyslovil:   „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti.“ Navrhovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   došlo rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   č.   k.   M   Cdo   1/2000   z 19.   decembra   2000   a jeho sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. decembra 2003. Navrhovateľ nepreukázal ani netvrdí, že uvedený rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť neskoršie ako dva mesiace pred 15. decembrom 2003. Je v záujme a povinnosťou navrhovateľa preukázať, že   jeho   sťažnosť   bola   podaná   včas.   V okolnostiach   prípadu,   keď   od   dátumu   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. č. k. M Cdo 1/2000 z 19. decembra 2003 do podania sťažnosti uplynuli skoro tri roky je zjavné, že lehota na podanie sťažnosti bola prekročená a teda sťažnosť je podaná oneskorene.

Oneskorenosť podania sťažnosti nemožno odstrániť. Preto ústavný súd nevyzýval navrhovateľa na odstránenie ďalších vád jeho sťažnosti.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2004