znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 15/03-114

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti V. P., bytom B. n. B., zastúpenej advokátom JUDr. I. G., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl. 38 ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd, ako aj porušenie jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad Bebravou a Krajského súdu v Trenčíne ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 45/99 na verejnom zasadnutí 5. septembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   45/99 p o r u š i l   základné právo V. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd, ako   aj   jej   právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Základné právo V. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd, ako   aj   jej   právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Co 478/00 a 5 Co 456/00   p o r u š e n é n e b o l o.

3. Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. E 45/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

4. V. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bánovce nad Bebravou p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia V.   P. v sume 38   771,70 Sk   (slovom   tridsaťosemtisíc- sedemstosedemdesiatjeden slovenských korún a sedemdesiat halierov) advokátovi JUDr. I. G., Advokátska kancelária, P.

6.   Okresný   súd Bánovce   nad   Bebravou j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy právneho zastúpenia v sume 38 771,70 Sk (slovom tridsaťosemtisícsedemstosedemdesiat- jeden   slovenských   korún   a sedemdesiat   halierov)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Sťažnosti V. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2002 doručená   sťažnosť   V.   P.,   bytom   B.   n.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala zbytočné prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. E 45/99.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 15/03-28 z 15. januára 2003 vyhovel žiadosti sťažovateľky   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z 27.   septembra   2002   a za   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom jej ustanovil advokáta JUDr. I. G., Advokátska kancelária, P. (ďalej len „právny zástupca“), ktorý doplňujúcim podaním z   20. februára 2003   doručeným   ústavnému   súdu   24.   februára   2003   odstránil   nedostatky   pôvodného návrhu, ktorý zároveň v mene sťažovateľky rozšíril, namietajúc porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie jej základného   práva na ochranu rodičovstva   a rodiny   zaručeného v čl.   41 ods. 1 a 5 ústavy a v čl. 32 ods. 1 a 5 listiny postupom okresného súdu a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 45/99.   Právny   zástupca   sťažovateľky   následne   doplnil   sťažnosť   aj   ďalším   podaním z 24. júna 2003, v prílohe ktorého predložil ústavnému súdu viacero listín týkajúcich sa predmetnej veci a fotografie časti bytu na Ul. P. v B. n. B., v ktorej býva sťažovateľka so svojimi deťmi.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 15/03-49 z 26. marca 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   v   časti namietajúcej   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj porušenie jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 45/99.

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že sa návrhom na súdny výkon rozhodnutia podaným vo februári 1999 domáhala vypratania nehnuteľnosti (bytu na Ulici P. v B. n. B.) na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 4 C 162/96-173 z 24. apríla 1998, ktorým bola jej bývalému manželovi J. P. (ďalej   len   „povinný“)   uložená   povinnosť   vypratať   predmetný   byt   do   pätnástich   dní   od zabezpečenia náhradného bytu.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd uznesením č. k. E 45/99-15 z 31. mája 1999   nariadil   výkon   rozhodnutia   vyprataním   bytu s tým,   že   o   uskutočnení   nariadeného výkonu   rozhodnutia   rozhodne   dodatočne   (po   preukázaní   zabezpečenia   bytovej   náhrady sťažovateľkou v prospech povinného). Uskutočnenie výkonu rozhodnutia nariadil okresný súd   uznesením   z 23.   júna   2000,   ktoré   však   bolo   na   základe   odvolania   povinného (doručeného okresnému súdu 7. júla 2000) krajským súdom 29. decembra 2000 zrušené. Aj druhé uznesenie okresného súdu o uskutočnení nariadeného výkonu rozhodnutia z 26. júna 2001 krajský súd na základe odvolania povinného zrušil (uznesením z 31. januára 2002). Sťažovateľka predložila 10. januára 2003 okresnému súdu listiny, ktoré mali preukazovať, že povinnému zabezpečila ďalšiu bytovú náhradu – dvojizbový byt. Dňa 16. januára bola vykonaná   ohliadka   na   mieste   samom,   pričom   okresný   súd   rozhodol,   že   v prípade nepodpísania nájomnej zmluvy k uvedenému náhradnému bytu do 30 dní stratí povinný nárok   na   bytovú   náhradu.   Napriek   tomu   k realizácii   nariadeného   výkonu   rozhodnutia doposiaľ nedošlo.

Sťažovateľka   tvrdila,   že   ako   účastníčka   konania   bola   aktívna,   najmä   pokiaľ   ide o zabezpečenie   bytovej   náhrady   povinnému.   O postupe   v konaní   sa   pravidelne   osobne informovala na okresnom súde v príslušnej súdnej kancelárii alebo aj priamo u sudkyne. Týmto spôsobom vec de facto urgovala, pretože sa takto „na spis nezabudlo“. Podľa svojho tvrdenia   v konaní   taktiež   iniciatívne   poskytovala   súčinnosť   aj   pri   doručovaní   listín povinnému. Keď začalo v uvedenom konaní dochádzať k zbytočným prieťahom osobne vec viackrát urgovala a následne sa písomnými sťažnosťami obrátila na predsedu okresného súdu, ako aj na predsedu krajského súdu.

Okrem iného ďalej uviedla: „Mám za to, že konanie o výkon rozhodnutia v dĺžke viac ako 3 roky je konanie neprimerane dlhé. Konanie však ešte neskončilo. Poukazujem na to, že   takémuto   konaniu   predchádza   samotné   konanie   o uznanie   práva.   Týmto   sa   potom samotné uplatnenie práva stáva velice málo efektívnym.

(...) Ja bývam sama s tromi maloletými deťmi v jednej miestnosti o výmere 24 m2 a v byte s rozvedeným manželom. V izbe si nemôžeme ako rozložiť tri postele a tak jeden z nás   prespáva   na   zemi.   Bývalý   manžel   mňa   fyzicky   i psychicky   napáda.   Takisto   jeho správanie   nedobre   vplýva   na   psychiku   mojich   detí.   Museli   sme   vyhľadať   už   i lekárske ošetrenia. (...)

Ja v prvom rade chcem dosiahnuť výkon svojho práva a zabezpečenie pokojného bývania sebe a svojím deťom. To mi môže zabezpečiť iba príkaz na urýchlené konanie vo veci. Ináč sa bude vo veci konať ako doteraz (...).

Požadujem   primerané   zadosťučinenie   podľa   Ústavy   z toho   dôvodu,   že   vzhľadom k útrapám mňa a mojej rodiny nepovažujem za dostatočné len rozhodnutie o porušení práv a príkaz na ďalšie konanie.

Požadujem primerané zadosťučinenie vo výške 380 000,- Sk. Požadujem primerané zadosťučinenie pre seba a moje deti (...) vedieme spoločnú domácnosť a tak budú mať ony z tejto čiastky prospech.“

Na základe vyššie uvedených skutočností právny zástupca sťažovateľky vo vzťahu k namietanému   porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo V. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (...)   čl.   6   ods.   1   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (...) a 38 Listiny základných ľudských práv a slobôd v konaní pred Okresným súdom v Bánovciach nad Bebravou vo veci sp. zn. E 45/99 v spojení s konaním Krajského súdu v Trenčíne o vypratanie bytu bolo porušené.

Prikazuje   sa   Okresnému   súdu   v Bánovciach   nad   Bebravou   a Krajskému   súdu v Trenčíne konať vo veci.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 380.000,- Sk.“

Predseda   okresného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   v podaní   sp.   zn.   Spr   1522/2002 z 22. októbra 2002, v ktorom okrem iného uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na výkon rozhodnutia vyprataním nehnuteľnosti podala sťažovateľka na Okresný súd Bánovce nad   Bebravou   dňa   25.   2.   1999   ako   oprávnená   proti   povinnému   J.   P.   (...)   na   základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Topoľčany, sp. zn. C 162/96, zo dňa 24. 4. 1998, ktorému bola týmto rozsudkom uložená povinnosť vysťahovať sa z bytu a vypratať byt v B. n.   B.   na ulici   P.,   do 15   dní odo   dňa kedy   mu bude zabezpečený náhradný   byt.   Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 29. 5. 1998.

Prehľad   jednotlivých   úkonov   vykonaných   po   nápade   veci   podrobne   rozpísala sudkyňa JUDr. T. P. vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré v prílohe predkladám.

Prvé   rozhodnutie   vo   veci   sudkyňa   vydala   dňa   31.   5.   1999   v ktorom   nariadila vypratanie   bytu   s tým,   že   samotné   uskutočnenie   vypratania   bytu   bude   nariadené   až oprávnená preukáže súdu, že pre povinného zabezpečila zodpovedajúcu bytovú náhradu. Následne sudkyňa v merite veci rozhodla ešte dvakrát a to 23. 6. 2000 a 26. 6. 2001, keď v oboch prípadoch v dôsledku odvolania podaného povinným krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s pokynmi na doplnenie dokazovania   (v   druhom   prípade)   aj   za   pribratia   súdneho   znalca   na   posúdenie,   či zabezpečená bytová náhrada oprávnenou zodpovedá zákonným kritériám, keď oprávnená jednoduchými   technickými   úpravami   (vysadením   dverí   v chodbe   bytu   a potom premiestnením deliacej priečky v byte) prerábala náhradné ubytovanie na náhradný byt, s čím povinný nesúhlasil a toto vo svojom odvolaní namietal.

Pre posúdenie uvedenej technickej záležitosti bol do konania pribratý súdny znalec. Z týchto dôvodov nie je vec ešte na súde právoplatne skončená.

Pri   posúdení   vybavovania   veci   z hľadiska   plynulosti   konania   bez   zbytočných prieťahov som toho názoru, že sudkyňa jednotlivé úkony vo veci vykonávala v rámci svojich schopností plynulo a to najmä s ohľadom na tú skutočnosť, že tunajší súd nie je obsadený potrebným   počtom   sudcov   a z toho   dôvodu   celú   občianskoprávnu   agendu   (vrátane   vecí obchodných,   exekučných   a dedičských)   vybavujú   len   dve   sudkyne   (každá   v   ½   celého nápadu) a ktoré v prípade vylúčenia sudcu trestného z konania vo veci trestnej, rozhodujú aj   v takejto   trestnej   veci,   a taktiež   v prípravnom   konaní   v trestných   veciach   rozhodujú v čase   stanovených   službách   o návrhoch   prokurátora   na   vzatie   do   väzby   páchateľov trestných činov a o ďalších neodkladných súdnych úkonoch v prípravnom konaní.“

V prílohe   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   bolo   ústavnému   doručené   aj vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   v uvedenej   veci,   v ktorom   okrem   podrobného   prehľadu úkonov okresného súdu v posudzovanom konaní uviedla: „(...) V. P. podala na tunajší súd návrh, ktorým sa domáha zmeny rozhodnutia Okresného súdu v Topoľčanoch zo dňa 24. 4. 1998, č. k. 4 C 162/96-173, a to tak, že odporcovi (J. P.) bude uložená povinnosť byt vypratať po zabezpečení náhradného ubytovania. Navrhovateľka poukazuje na to, že sa zásadným spôsobom zmenili okolnosti, za akých rozhodoval Okresný súd v Topoľčanoch. Vec,   zapísaná   do   C   registra   po   odstránení   vád   návrhu   dňa   29.   7.   2002   pod   sp.   zn. 3 C 249/02,   bola   pridelená   k vybaveniu   mne.   Vo   veci   dňa   2.   10.   2002   prebehlo pojednávanie,   ďalšie   je   vytýčené   na   4.   12.   2002.   Rozhodnutie   v tejto   veci,   nech   bude akékoľvek, má pre vedený výkon rozhodnutia zásadný význam (...).

Mám dosť informácií o situácii, v ktorej sa nachádza rodina P., a uznávam, že je skutočne ťaživá. Doteraz som totiž rozhodovala vo viacerých veciach výživného mal. detí P., tiež vo veci nájomného platenia v ich spoločne užívanom byte. Ani to ale nie je dôvod, aby som konanie vo veci sp. zn. E 45/99 uprednostnila pred vybavovaním ďalších vecí, ktoré sú mi v zmysle rozvrhu práce prideľované.“

Následne poukázala na vysoký počet a rôznorodosť prideľovaných vecí, čo vyplýva zo skutočnosti, že na uvedenom okresnom súde pôsobia iba traja sudcovia.

Na   základe   výzvy   z   18.   novembra   2002   predložil   okresný   súd   ústavnému   súdu 16. decembra 2002 súdny spis týkajúci sa konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. E 45/99.

V podaní   sp.   zn.   Spr.   252/03   z   29.   apríla   2003   sa   k sťažnosti   vyjadril   predseda krajského   súdu,   ktorý   uviedol: „Na   základe   vykonaného   šetrenia   Vám   oznamujem,   že v dôsledku   odvolania   povinného   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v Bánovciach   nad Bebravou zo dňa 23. 6. 2000 pod č. k. E 45/99, napadla vec na Krajský súd v Trenčíne dňa 13. 10. 2000. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 29. 12. 2000 pod č. k. 5 Co 478/00- 89 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol odoslaný prvostupňovému súdu dňa 14. 1. 2001. Okresný súd v Bánovciach nad Bebravou opätovne vo veci rozhodol, a to uznesením zo dňa 26. 6. 2001 pod sp. zn. E 45/99 tak, že nariadil výkon rozhodnutia vyprataním povinného z bytu. Aj proti tomuto uzneseniu podal povinný odvolanie, v dôsledku čoho bol spis predložený odvolaciemu súdu dňa 30. 8. 2001. Krajský súd v Trenčíne o odvolaní povinného rozhodol dňa 31. 1. 2002 pod č. k. 5 Co 456/01-110 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po písomnom vyhotovení rozhodnutia, kde zákonnej sudkyni bola predĺžená lehota na   písomné   vyhotovenie   rozhodnutia,   bol   prvostupňový   spis   zaslaný   na   Okresný   súd v Bánovciach nad Bebravou dňa 2. 4. 2002.

Podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou je predpoklad rozhodnutia veci v mesiaci máji 2003, pričom však súd nebol nečinný, nakoľko vykonával a zabezpečoval iné dôkazy vrátane ohliadky, ako aj vypracovania znaleckého posudku.

S poukazom   na   vyššie   uvedené   nepovažujem   sťažnosť   za   dôvodnú,   nakoľko   na Krajskom   súde   v Trenčíne   nedošlo   k žiadnym   prieťahom   v konaní.   Naopak,   v oboch prípadoch došlo k pomerne rýchlemu rozhodnutiu o opravnom prostriedku povinného.“

V prílohe   podania   sp.   zn.   Spr.   252/03   z   29.   apríla   2003   predložil   krajský   súd ústavnému   súdu   spisy   týkajúce   sa   odvolacích   konaní   v uvedenej   právnej   veci   sp.   zn. 5 Co 478/00 a 5 Co 456/01.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 27. júna 2003 za účasti právneho zástupcu sťažovateľky. Predseda okresného súdu ani predseda krajského súdu sa na pojednávaní nezúčastnili aj napriek riadne a včas doručenému upovedomeniu o termíne jeho konania.

Právny zástupca sťažovateľky v mene svojej klientky na pojednávaní okrem iného uviedol, že exekučné konanie vedené na okresnom súde a krajskom súde trvá v súhrne už viac   ako   štyri   roky   bez   reálneho   vymoženia   splnenia   povinnosti   uloženej   povinnému právoplatným   a   vykonateľným   súdnym   rozhodnutím.   Okresnému   súdu   vyčítal,   že v niektorých   etapách   konania   robil   procesné   úkony   vo   väčšom   časovom   rozpätí,   a za dostatočný   dôvod   takého   postupu   považoval   osobné   prekážky   na   strane   sudkyne. V niektorých fázach podľa neho nerobil okresný súd procesné úkony racionálne. Krajskému súdu trvalo podľa právneho zástupcu sťažovateľky rozhodnutie o odvolaní vždy asi pol roka. Poukázal na to, že v danom prípade ide o vec, v ktorej rýchly a efektívny postup súdu má podstatne väčší význam ako obvykle, pretože sa dotýka rozvrátených vzťahov v rodine, ktoré negatívne doliehajú na sťažovateľku a jej deti. V danom kontexte sa podľa neho súdy často   zaoberali   otázkou,   či   zabezpečená   bytová   náhrada   spĺňa   podmienky   ľudsky dôstojného bývania pre povinného, no nikto sa nezaoberal otázkou dôstojnosti podmienok bývania   sťažovateľky   a jej   detí.   V rámci   zdôvodnenia   výšky   požadovaného   finančného zadosťučinenia poukazoval právny zástupca sťažovateľky na intenzitu nemajetkovej ujmy, ktorá   jej   bola   spôsobená,   keď   okrem   fyzických   útokov   zo   strany   bývalého   manžela a neustálych konfliktov musí znášať náklady na nájomné a služby spojené s užívaním bytu, v ktorom   v súčasnosti   všetci   žijú,   pričom   povinný   sa   na   ich   úhrade   nijako   nepodieľa. V dôsledku   toho   v spojení   s nákladmi,   ktoré   musela   vynaložiť   na   zabezpečenie   dvoch bytových náhrad, sa dostala do finančných problémov a dostala výpoveď z nájmu bytu, v ktorom   bývajú.   Dlhotrvajúca   ťaživá   situácia   a stres   boli   podľa   právneho   zástupcu sťažovateľky   aj   príčinou   sťaženia   jej   uplatnenia   na   trhu   práce,   keď   musela   opustiť atraktívnejšiu zárobkovú činnosť, ako je práca, ktorú v súčasnosti vykonáva.

Právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   z   30.   júna   2003   vyčíslil   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom na 63 851,70 Sk.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav posudzovaných konaní:

Sťažovateľka sa návrhom na súdny výkon rozhodnutia 25. februára 1999 domáhala vypratania   nehnuteľnosti   (bytu   na   Ulici   P.   v B.   n.   B.)   na   základe   právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 4 C 162/96-173 z 24. apríla 1998.

Okresný súd uznesením č. k. E 45/99-15 z 31. mája 1999 nariadil podľa § 340 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   výkon   rozhodnutia   vyprataním predmetného bytu s dodatkom, že o uskutočnení výkonu rozhodnutia rozhodne dodatočne až oprávnená preukáže, že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, aká je určená vo vykonávanom rozsudku.

Dňa 9. júna 1999 predložila sťažovateľka okresnému súdu nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol prenájom „bytu“ na P. ul. v B. n. B. v prospech povinného, podpísanú za prenajímateľa 7. júna 1999 spoločnosťou B., s. r. o., v B. n. B.

Povinný sa 21. júna 1999 bez predvolania dostavil na okresný súd. Bol oboznámený s obsahom spisu, s nájomnou zmluvou a súd ho poučil o povinnosti vyjadriť sa do 30 dní, či ponúkanú   bytovú   náhradu   prijíma.   Povinný   žiadal   predvolať   a vypočuť   oprávnenú (sťažovateľku v konaní pred ústavným súdom).

Okresný súd vykonal 23. júla 1999 ohliadku bytovej náhrady (vzhľadom na námietku povinného, že obytná plocha v ponúkanej bytovej náhrade je menšia ako 12 m2). V ten istý deň sa bez predvolania dostavil povinný a vyžiadal si kópiu zápisnice o ohliadke.

Sťažovateľka predložila 29. októbra 1999 okresnému súdu čestné prehlásenie, že po vykonaní stavebných úprav (posunom priečky) je bytová náhrada pripravená na bývanie s rozmermi   obytnej   miestnosti   presahujúcimi   výmeru   12   m2.   V prílohe   predložila okresnému súdu nájomnú zmluvu a evidenčný list.

Písomným   podaním   doručeným   okresnému   súdu   6.   decembra   1999   žiadala sťažovateľka o vykonanie ohliadky bytovej náhrady.

Sťažovateľka podala 9. marca 2000 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.   Obdobným   podaním   sa   domáhala   urýchlenia   konania   aj   u zákonnej   sudkyne. Nasledujúci   deň   (10.   marca   2000)   stanovil   okresný   súd   termín   výsluchu   spojeného s ohliadkou bytovej náhrady.

Podaním doručeným okresnému súdu 15. marca 2000 požiadala právna zástupkyňa sťažovateľky o odročenie termínu výsluchu „z dôvodu čerpania dovolenky“, navrhla jeho stanovenie na koniec marca.

Podaním doručeným okresnému súdu 12. apríla 2000 urgovala právna zástupkyňa sťažovateľky vytýčenie termínu výsluchu a ohliadky bytovej náhrady. Okresný súd 3. mája 2000 stanovil uvedený termín na 11. máj 2000, keď sa ohliadka uskutočnila.

Okresný   súd   nariadil   uskutočnenie   súdneho   výkonu   rozhodnutia   uznesením   č. k. E 45/99-68 z 23. júna 2000.

Povinný podal proti tomuto rozhodnutiu 7. júla 2000 odvolanie.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   dala   18.   septembra   2000   doručiť   kópiu   odvolania povinného   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   a vyžiadať   spis   sp.   zn.   4   C   162/96   od Okresného súdu Topoľčany.

Sťažovateľka   sa   k odvolaniu   vyjadrila   v podaní   doručenom   okresnému   súdu 29. septembra 2000.

Spis bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní 13. októbra 2000.

Krajský   súd   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   uznesením   č.   k.   5 Co 478/00-89 z 29. decembra 2000 zrušil. Rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené (spolu so spisom) 16. februára 2001.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 7. marca 2001 súdnej kancelárii vyzvať mesto B. n. B., aby sa vyjadrilo, či bytovú náhradu zabezpečenú sťažovateľkou možno považovať za náhradný byt.

Žiadané stanovisko bolo doručené okresnému súdu 27. marca 2001.

Podaním doručeným okresnému súdu 17. mája 2001 žiadala sťažovateľka oznámiť, v akom štádiu sa konanie nachádza.

Okresný   súd   nariadil   uznesením   č.   k.   E   45/99-98   z 26.   júna   2001   opätovne uskutočnenie výkonu rozhodnutia.

Povinný sa proti rozhodnutiu 9. júla 2001 odvolal.

Zákonná sudkyňa dala 18. júla 2001 doručiť kópiu odvolania právnej zástupkyni sťažovateľky   na   vyjadrenie   (v   lehote   10   dní),   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené 9. augusta 2001, a 27. augusta uložila predložiť spis krajskému súdu.

Krajský súd, ktorému bol spisový materiál doručený 30. augusta 2001, uznesením č. k. 5 Co 456/01-110 z 31. januára 2002 opätovne zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Na základe žiadosti referujúcej členky senátu z 28. februára 2002 rozhodla podpredsedníčka krajského   súdu   o predĺžení   lehoty   na   zaslanie   písomného   vyhotovenia   rozhodnutia účastníkom konania (§ 158 ods. 3 OSP) do 25. marca 2003. Pokyn súdnej kancelárii na zaslanie rovnopisu rozhodnutia okresnému súdu (spolu so spisom) bol daný 28. marca 2003.

Spis bol okresnému súdu vrátený 3. apríla 2002. Zákonná sudkyňa uložila 5. apríla 2002 doručiť rozhodnutie účastníkom konania.

Sťažovateľka v prílohe listu doručeného okresnému súdu 30. apríla 2002 (v ktorom žiadala o urýchlené rozhodnutie) predložila stanovisko stavebného úradu k povahe bytovej náhrady, nájomnú zmluvu pre povinného a vyjadrenie Mestského úradu v B. n. B.

Výzvou   z 5.   júna 2002   žiadal   okresný   súd príslušný   stavebný úrad o oznámenie, z koľkých   obytných   miestností   pozostáva   bytová   náhrada   zabezpečená   sťažovateľkou v prospech   povinného,   pretože   v nej   malo   dôjsť   k stavebným   úpravám.   Odpoveď   bola okresnému súdu doručená 19. júna 2002.

Okresný súd ustanovil 1. augusta 2002 uznesením č. k. E 45/99-129 vo veci súdneho znalca.   Povinný   vzniesol   v zákonnej   lehote   20.   augusta   2002   námietky   k osobe   znalca. Okresný súd uznesením č. k. E 45/99-134 zo 17. októbra 2002 vylúčil znalca a ustanovil vo veci   znalca   nového.   Znalec   podal   znalecký   posudok   25. novembra   2002.   Uznesením z 5. decembra   2002   priznal   súd   znalcovi   odmenu   a náhradu   nákladov   spojených s vypracovaním znaleckého posudku.

Sťažovateľka predložila 10. januára 2003 okresnému súdu návrh nájomnej zmluvy preukazujúci zabezpečenie ďalšej bytovej náhrady pre povinného, a to dvojizbového bytu nachádzajúceho sa v B. n. B., v dome na ulici K. Okresný súd vykonal 16. januára ohliadku uvedeného   bytu   a poučil   povinného   o možnosti   podpísať   nájomnú   zmluvu   k niektorej z dvoch bytových náhrad zabezpečených sťažovateľkou s tým, že ak tak v lehote 30 dní neurobí, stratí nárok na bytovú náhradu.

Dňa 30. mája 2003 okresný súd uznesením sp. zn. E 45/99 nariadil uskutočnenie výkonu rozhodnutia vyprataním povinného z bytu na Ulici P. v B. n. B.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny: „Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná (...), bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).“

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že pokiaľ ide   o právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   súdom,   je   pod   konaním, v ktorom   sa   takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia vzhľadom na skutočnosť, že ústava nevyníma takéto konanie, v ktorom sa poskytuje súdna ochrana, z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov (mutatis   mutandis   I.   ÚS   70/98).   Aj   podľa   názoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v Štrasburgu   by   právo   na   súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie zostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán.   Výkon   rozsudku   alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať   za   integrálnu   súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru.

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu 1. podľa právnej a faktickej zložitosti veci, 2. podľa správania účastníka konania a 3. podľa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri   kritériá   zohľadňuje   pri   namietanom   porušení   práva   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. E 45/99 je súdny výkon rozhodnutia vyprataním bytu, za ktorý treba zabezpečiť náhradný byt.

Predmetnú vec nemožno považovať za skutkovo alebo právne zložitú, rovnako ako odvolacie   konania   vedené   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   5   Co   478/00   a 5   Co   456/00, predmetom   ktorých   bolo   preskúmanie   rozhodnutí   okresného   súdu   z hľadiska posúdenia adekvátnosti   sťažovateľkou   zabezpečenej   bytovej   náhrady   pre   povinného s ohľadom   na vykonateľný rozsudok   Okresného súdu   Topoľčany č.   k.   4   C 162/96-173 z 24. apríla 1998.

Podľa ustanovenia § 340 ods. 2 OSP: „Ak rozhodnutie, ktorého výkon sa navrhuje, ukladá,   aby   povinný   vypratal   byt,   za   ktorý   treba   zabezpečiť   či   už náhradný   byt   alebo náhradné ubytovanie, súd síce nariadi výkon rozhodnutia, ale s dodatkom, že o uskutočnení výkonu   rozhodnutia   rozhodne   dodatočne.   Uskutočnenie   výkonu   rozhodnutia   nariadi,   až oprávnený súdu preukáže, že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, aká je určená vo vykonávanom rozsudku.“

Podľa   súčasnej   platnej   právnej   úpravy   zabezpečenie   bytovej   náhrady   preukazuje oprávnený. Na ňom spočíva dôkazné bremeno preukázať, že vo vykonateľnom rozhodnutí priznaná bytová náhrada je povinnému k dispozícii. Procesná aktivita oprávneného v tomto smere,   ako   aj   spôsob,   akým   sa   s prípadnými   námietkami   povinného   proti   ponúknutej bytovej náhrade vysporiada súd, môžu výrazným spôsobom ovplyvniť plynulosť a celkovú dobu tohto typu vykonávacieho konania. Pri posúdení sťažnosti z hľadiska ďalších dvoch kritérií   aplikovaných   ústavným   súdom   v prípadoch   týkajúcich   sa   zbytočných   prieťahov v konaní   preto   ústavný   súd   prihliadal   aj   na   tieto   aspekty   správania   sťažovateľky   ako účastníčky konania a na spôsob, akým v konaní postupovali oba súdy.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   hodnotí   ústavný   súd   ako súčinnostné a aktívne. Napriek uvedenému zo skutkových okolností týkajúcich sa priebehu posudzovaného konania (sp. zn. E 45/99), vyplývajúcich z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu je zrejmé, že k celkovej dĺžke konania na okresnom súde v podstatnej miere prispel aj postup samotnej sťažovateľky, pretože ňou zabezpečená bytová náhrada nespĺňala pôvodne kritériá stanovené vtedy platnými právnymi predpismi pre byt (§ 42 ods. 4 písm. a) vyhlášky   Federálneho   ministerstva   pre   technický   a   investičný   rozvoj   č. 83/1976   Zb. o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu v znení neskorších predpisov) a jej prispôsobenie týmto kritériám si vyžiadalo stavebné úpravy realizované sťažovateľkou až v priebehu konania. Aj po vykonaní stavebných úprav boli stavebno-technické parametre ponúkanej bytovej náhrady, ako aj podmienky jej nájmu zo strany prenajímateľa príčinou vzniku   otázky   jej   primeranosti   (vzhľadom   na   vykonateľný   rozsudok   Okresného   súdu Topoľčany č. k. 4 C 162/96-173 z 24. apríla 1998), ktorú bolo potrebné v konaní riešiť.

3. Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažnosti   sťažovateľky aplikoval, bol   postup okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. E   45/99   a postup krajského súdu v odvolacích konaniach v uvedenej veci vedených pod sp. zn. 5 Co 478/00 a 5 Co 456/00.

Okresný súd bol v konaní sp. zn. E 45/99 nečinný v období od 23. júla 1999, t. j. od vykonania   prvej   ohliadky   bytovej   náhrady,   do   10.   marca   2000,   keď   zákonná   sudkyňa stanovila termín výsluchu spojeného s ďalšou ohliadkou bytovej náhrady (viac ako sedem mesiacov).

Po zrušení uznesenia o nariadení uskutočnenia súdneho výkonu rozhodnutia č. k. E 45/99-68 z 23. júna 2000 krajským súdom a vrátení veci na ďalšie konanie realizoval okresný   súd   v období   od   16.   februára   2001   do   26.   júna   2001,   keď   vo   veci   opätovne rozhodol, iba jeden   procesný   úkon -   vyžiadanie stanoviska   mesta B. n. B. k otázke, či sťažovateľkou ponúkanú bytovú náhradu možno považovať za náhradný byt. Okresný súd pritom   neprihliadol   v plnom   rozsahu   na   právny   názor   krajského   súdu   vyjadrený v rozhodnutí o odvolaní č. k. 5 Co 478/00-89 z 29. decembra 2000, v dôsledku čoho bolo aj jeho   ďalšie   rozhodnutie   č.   k.   E   43/99-98   z 26.   júna 2001   krajským   súdom   na   základe odvolania povinného opätovne zrušené. Po vrátení veci na ďalšie konanie (3. apríla 2002) zabezpečoval v priebehu júna 2002 okresný súd duplicitne dôkaz, ktorý mu sťažovateľka predložila 30. apríla 2002. V konaní efektívne pokračoval až 1. augusta 2002, keď ustanovil vo veci súdneho znalca.

Zmyslom ústavných garancií na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov je   zabezpečiť   v prípade   konania   o výkon   rozhodnutia   a v   prípade   exekučného   konania rýchlu a efektívnu realizáciu práv účastníka konania, ktoré mu boli priznané právoplatným a vykonateľným rozhodnutím. Požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu v takomto type konania je preto vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo.

Ústavný súd preto postup okresného súdu v konaní sp. zn. E 45/99 vzhľadom na vyššie uvedené zistenia nemohol považovať za súladný so základným právom sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a celkovú dobu prerokovania uvedenej veci pred okresným súdom (viac ako tri roky) za primeranú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o postup krajského súdu, ústavný súd nezistil také závažné skutočnosti, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o porušení   sťažovateľkou   označených   práv   v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Co 478/00 a 5 Co 456/00 (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 (druhej vety) ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka sa v sťažnosti domáhala, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy   prikázal „Okresnému   súdu   v Bánovciach   nad   Bebravou   a Krajskému   súdu v Trenčíne konať vo veci“.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   v dôsledku   nesústredeného   postupu   a   nečinnosti okresného súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľky, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov v záujme nastolenia reálnej právnej istoty sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).

Vo vzťahu ku krajskému súdu ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel, pretože výrok   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   prikazujúci,   aby   ten   kto   porušil   základné   práva sťažovateľky   nečinnosťou,   vo   veci   konal,   je   podmienený   vyhovením   sťažnosti   vo   veci samej, teda vyslovením, že došlo k namietanému porušeniu označeného základného práva alebo   slobody,   pričom   ústavný   súd   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   zo   strany krajského súdu nezistil a v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 7 výroku nálezu).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 380 000 Sk poukazujúc na útrapy spôsobené jej osobne, ako aj jej deťom v dôsledku neprimeranej doby prerokovávania predmetnej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Súčasťou zadosťučinenia sťažovateľky je aj samotné deklarovanie porušenia jej práv. Pretože však porušenie základných práv sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu,   priznal   ústavný   súd   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   (bod   4 výroku nálezu).

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody (II. ÚS 58/02).

Ústavný súd považoval v posudzovanom prípade za primerané priznať sumu 30 000 Sk. Pri posúdení závažnosti nemajetkovej ujmy sťažovateľky, a tým aj výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadal ústavný súd okrem dĺžky zbytočných prieťahov (spolu cca   pätnásť   mesiacov)   aj   na   ďalšie   konkrétne   okolnosti   posudzovaného   prípadu, predovšetkým na predmet sporu a jeho závažnosť pre sťažovateľku a jej maloleté deti na jednej   strane,   ako   aj na   skutočnosť,   že   v danom   prípade   bola   dĺžka   konania výrazným spôsobom ovplyvnená aj sťažovateľkiným postupom pri zabezpečovaní bytovej náhrady povinnému. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pritom rozsah a intenzitu nemajetkovej ujmy, ktorá bola sťažovateľke spôsobená zbytočnými prieťahmi v posudzovanom konaní, stotožniť   s celkovou   intenzitou   tiesnivej   sociálnej   situácie   sťažovateľky   a jej   rodiny vyplývajúcej   z narušených   rodinných   pomerov,   pretože   táto   má   hlbšie   príčiny   (rozvrat rodinných   vzťahov,   rozvod),   za   ktoré   okresný   súd   nenesie   zodpovednosť.   Okresný   súd pritom   k   tiesnivej   sociálnej   situácii   sťažovateľky   a jej   rodiny   (pokiaľ   ide   o podmienky bývania   a možnosti   zabezpečiť   bytovú   náhradu   povinnému)   prihliadal   pri   posúdení primeranosti   zabezpečených   bytových   náhrad,   ako   to   vyplýva   aj   z jeho   rozhodnutí z 23. júna 2000, 26. júna 2001 a z 30. mája 2003.

Právny zástupca sťažovateľky uplatnil trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za šesť   úkonov   právnej   služby   vykonaných   v roku   2003   (prevzatie   a príprava   zastúpenia vrátane   prvej   porady   s klientom   zo   7.   februára   2003,   ďalšia   porada   s klientom   zo 14. februára 2003, písomné podanie   na ústavný súd   z 20.   februára 2003,   ďalšia   porada s klientom z 19. júna 2003, písomné podanie na ústavný súd z 24. júna 2003, účasť na verejnom   ústnom   pojednávaní   27.   júna   2003) a šesťkrát   hodnotu   paušálnej   náhrady vo výške   128   Sk,   ako   aj náhradu   cestovných   nákladov   spojených   s účasťou   na   ústnom pojednávaní v sume 3 839,70 Sk a náhradu za stratu času v sume 8 544 Sk, spolu v sume 63 851,70 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a), b), c) a d) a ods. 4, § 18 písm. a) a b), § 22 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. s tým, že predmet konania podľa čl. 127   ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Ústavný súd akceptoval v súvislosti s účelným poskytovaním právnej pomoci sťažovateľke v danej veci všetkých šesť   úkonov   právnej   služby. Pokiaľ   však   ide   o odmenu   za   každý   z uvedených   úkonov, považoval za odôvodnené vychádzať zo základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby   uskutočnený   v období   od   1.   januára   2003   v konaní   pred   ústavným   súdom predstavuje 4   270 Sk (základom   pre   výpočet   je priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk) a hodnota režijného paušálu 128 Sk.

Za šesť úkonov právnej služby vykonaných v roku 2003 patrí právnemu zástupcovi sťažovateľky odmena v sume 25 620 Sk podľa § 22 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. (s prihliadnutím na zaokrúhlenie podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.), ako aj náhrada cestovných výdavkov v sume 3 839,70 Sk a náhrada za stratu času (za čas strávený cestou na pojednávanie z Prievidze do Košíc a späť, t. j. 2 x 4 h, teda 16 polhodín po 534 Sk) v sume   8   544   Sk   a   šesťkrát   hodnota   paušálnej   náhrady   hotových   výdavkov   vo výške 128 Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   preto   celkom   sumu 38 771,70 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 38 771,70 Sk (bod 5 výroku nálezu).

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia (bod 6 výroku nálezu).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2003