znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 15/02-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2002 predbežne prerokoval žiadosť M. Š., bytom B. B., toho času   v Ústave na výkon trestu odňatia   slobody   v I.,   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky a návrh na začatie konania pre porušenie jeho základných práv a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti M. Š. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

2. Návrh M. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z   18. novembra 2001 sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obrátil M. Š., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v I. (ďalej len „navrhovateľ“).

Podanie   navrhovateľa   nespĺňalo   náležitosti   kvalifikovaného   podania   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

K podaniu navrhovateľa taktiež nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného   právnika   na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,   tak   ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   listom   z   3.   decembra   2001   upozornil   navrhovateľa   na   náležitosti kvalifikovaného podania na začatie konania pred ústavným súdom. Navrhovateľa vyzval, aby v lehote 21 dní od doručenia výzvy tieto nedostatky podania odstránil a pripojil k nemu splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného právnika na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pokiaľ podanie nemá byť odmietnuté podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navrhovateľ   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   doplnil   svoje   podanie   listom   zo 14. decembra   2001,   pričom   ústavnému   súdu   doručil   aj   fotokópie   viacerých   rozhodnutí a iných listín týkajúcich sa veci.

Pokiaľ ide o výzvu ústavného súdu na predloženie splnomocnenia pre advokáta alebo komerčného právnika na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, navrhovateľ uviedol, že vzhľadom na svoje osobné pomery (výkon výnimočného trestu a povinnosť nahradiť spôsobenú   škodu,   ako   aj   trovy   súdneho   konania)   nedisponuje   v súčasnosti   finančnými prostriedkami na úhradu nákladov právneho zastúpenia.

Ústavný súd však požiadal, aby „našiel riešenie, konal vo veci a rozhodol“ aj napriek vyššie spomenutým skutočnostiam.

II.

Navrhovateľ uviedol, že bol Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len “krajský súd”)   odsúdený   pre   trestný   čin   vraždy   podľa   §   219   ods.   1   a   2   Trestného   zákona   na výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov.

Tvrdil,   že   na   začiatku   vyšetrovania   poskytol   orgánom   činným v trestnom   konaní videokazetu a fotografie poškodenej, s ktorou pôvodne udržiaval intímny vzťah.

Počas hlavného pojednávania v uvedenej trestnej veci požiadal senát krajského súdu o vrátenie videokazety i fotografií. Predseda senátu ho listom zo 16. mája 2000 upovedomil, že žiadať o uvedené veci je ešte predčasné, pretože nebolo ukončené hlavné pojednávanie.

Po   nadobudnutí   právoplatnosti   konečného   rozhodnutia   vo   veci   krajský   súd navrhovateľa   listom   vyzval,   aby   sa   vyjadril,   či   trvá   na   vrátení   videokazety   a fotografií poškodenej. Ten na vrátení uvedených vecí trval, krajský súd však jeho žiadosť uznesením sp. zn. 1 T 8/00 z 22. decembra 2000 zamietol. Proti uzneseniu navrhovateľ podal sťažnosť, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 To 10/2001 zamietol.

Podaniami z 5.   apríla 2001, 11. júna 2001 a 25.   septembra 2001 sa   navrhovateľ opakovane domáhal vydania fotografií a zničenia videokazety.   V podaní na ústavný súd poukázal na skutočnosť, že poškodená mu fotografie darovala, takže ich nevydanie nemôže byť   odôvodňované   záujmom   na   ochrane   osobnosti   podľa   §   11   a nasl.   Občianskeho zákonníka, ako to uviedol krajský súd.

Vyjadril presvedčenie, že rozhodnutie krajského súdu je v hrubom rozpore s Ústavou Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   ústavný   súd   požiadal,   aby   mu   dopomohol k právam, ktoré mu zaručuje zákon a štát.

Na konci svojho podania uviedol, že v máji, júni a septembri 2001 požiadal krajský súd o poskytnutie trestného spisu za účelom vyhotovenia fotokópií niektorých   dôkazov kvôli prípadnému využitiu mimoriadnych opravných prostriedkov.

Krajský súd mu spis neposkytol, čím bráni uplatneniu jeho práva na ďalšie konanie.

Z uvedených   dôvodov   sa   navrhovateľ   podaním   z   18.   novembra   2001   obrátil   na ústavný súd.

III.

Podanie   navrhovateľa   možno   kvalifikovať   ako   návrh   na   začatie   konania   pre porušenie základných práv podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde (ďalej len „návrh“), na konanie o ktorom bola v období od 1. júla 2001 do 31. decembra 2001 daná právomoc ústavného súdu podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy, a to v záujme poskytovania ochrany   ústavnosti   vrátane   ochrany   ústavou   garantovaných   základných   práv   a slobôd právnických osôb a fyzických osôb.

Aj   keď   navrhovateľ   výslovne   neoznačil,   ktoré   jeho   základné   práva   a slobody zakotvené v druhej hlave ústavy mali byť porušené, z obsahu jeho podania vyplýva, že do úvahy prichádza preskúmanie možného porušenia práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože namietal nevrátenie vecí, ktorých bol vlastníkom, zo strany krajského súdu, ako aj preskúmanie možného porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   vzhľadom   na   to,   že   nahliadnuť   do   trestného   spisu   a vyhotoviť   si   kópie niektorých jeho častí, v čom mu mal krajský súd taktiež brániť, chcel navrhovateľ kvôli využitiu mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní.

Podľa § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť fyzickej alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Navrhovateľ požiadal ústavný súd, aby „našiel riešenie, konal vo veci a rozhodol“ aj napriek   tomu,   že   nemá   dostatok   finančných   prostriedkov   na   úhradu   trov   právneho zastúpenia. Ústavný súd posúdil prejav vôle navrhovateľa s ohľadom na ustanovenie § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého   súd   posudzuje   každý   úkon   účastníka   podľa   jeho   obsahu,   ako   žiadosť   o ustanovenie právneho zástupcu, advokáta.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Porušenia základného práva navrhovateľa, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na § 80 Trestného   poriadku,   sa   mal   dopustiť   krajský   súd   tým,   že   uznesením   sp.   zn.   1   T   8/00 z 22. decembra 2000 zamietol žiadosť navrhovateľa o vydanie uvedených vecí a naďalej mu odmieta tieto veci vydať (resp. videokazetu zničiť).

Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku ak vec, ktorá bola podľa § 78 vydaná, podľa §   79   odňatá   alebo   podľa   §   79a   prevzatá,   na   ďalšie   konanie   už   nie   je   potrebná   a   ak neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie, vráti sa tomu,   kto ju   vydal alebo komu bola odňatá alebo od koho bola prevzatá.

Podmienkou vrátenia veci podľa citovaného ustanovenia Trestného poriadku teda je, aby vec, o ktorej vrátenie ide, nebola na ďalšie konanie už potrebná.

V odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 1 T 8/00 z 22. decembra 2000 krajský súd okrem iného uviedol : „Všetky jej (poškodenej) foto- i videosnímky sú súčasťou trestného spisu a nie sú z nich vyhotovené kópie. Vzhľadom na záujem odsúdeného o kópie zatiaľ nekonkretizovaných častí spisu je namieste predpoklad, že napadne odsudzujúci rozsudok mimoriadnym   opravným   prostriedkom   –   návrhom   na   povolenie   obnovy,   alebo   sa   o to pokúsi podnetom na sťažnosť pre porušenie zákona, keďže sa zrejme nevyrovnal a asi sa ani nezmieri so svojím odsúdením na výnimočný trest odňatia slobody. Posledne uvedené veci sú teda ešte potrebné na ďalšie konanie, keďže znamenajú dôkazy o mileneckom vzťahu, ktorý vyústil do zavraždenia poškodenej rukami odsúdeného.“

Krajský   súd   vo   vyššie   uvedenom   rozhodnutí   taktiež   poznamenal:   „Pravda,   do budúcna   nie   je   vylúčené   iné   rozhodnutie   o tejto   problematike,   najmä   po   skončení prípadných konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.“

Aj keď navrhovateľ tieto argumenty krajského súdu spochybňuje tvrdením, že ide o „čisto teoretickú záležitosť a nemusí sa nikdy v budúcnosti uskutočniť“, z iných častí jeho podania   na   ústavný   súd   je   zrejmé,   že   o využití   mimoriadnych   opravných   prostriedkov uvažuje a podniká   v tomto   smere   aj   reálne kroky,   keď   žiada   o možnosť   nahliadnuť do trestného spisu a vyhotoviť si kópie niektorých jeho častí v zmysle § 65 Trestného poriadku.

Tento úmysel navrhovateľ dokonca výslovne potvrdil v doplnení svojho podania zo 14. decembra 2001, keď uviedol : „Mám záujem si urobiť kópie trestného spisu a pripraviť sa na prípadné ďalšie konanie, ktoré mi zákon tohto štátu umožňuje.“

Navrhovateľ nespokojnosť so svojím odsúdením vyjadril aj vo svojom prvom podaní na ústavný súd z 18. novembra 2001, v ktorom okrem iného uviedol : „Nevylučujem, že sa v budúcnosti   obrátim   na   Váš   súd   i vo   veci   prešetrenia   dôkazového   materiálu,   postupu OČTK,   vyhodnotenia   dôkazov,   pretože   sa   s názorom   KS   na   moje   odsúdenie nestotožňujem.“

Z predložených   listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   je nepochybné, že predmetné veci sú súčasťou trestného spisu sp. zn. 1 T 8/00 a môžu mať ako dôkazné prostriedky význam pri objasňovaní motívu (pohnútky) trestného činu.

Ústavný súd taktiež považuje za preukázanú aj skutočnosť, že v uvedenej trestnej veci   sp.   zn.   1   T   8/00   existuje   reálna   možnosť,   že   navrhovateľ   napadne   odsudzujúci rozsudok mimoriadnym opravným prostriedkom – návrhom na povolenie obnovy konania, alebo sa podnetom podaným generálnemu prokurátorovi či ministrovi spravodlivosti bude usilovať o podanie sťažnosti pre porušenie zákona, preto ohľadne vecí, ktorých vydania sa navrhovateľ domáhal, nie je splnená podmienka, že na ďalšie konanie už nie sú potrebné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Porušenia   základného   práva   navrhovateľa   sa   krajský   súd   mal   dopustiť neposkytnutím trestného spisu navrhovateľovi na nazretie a vyhotovenie kópií niektorých jeho častí v zmysle § 65 ods. 1 Trestného poriadku.

Z odpovedí krajského súdu z 29. decembra 2000 a 31. mája 2001 (ktoré navrhovateľ ústavnému súdu predložil) na podania navrhovateľa z 11. decembra 2000 a 5. apríla 2001 však vyplýva, že krajský súd na žiadosti navrhovateľa reagoval kladne. Žiadal však, aby svoje   požiadavky   upresnil,   aby   mohla   byť   organizačne   a technicky   zabezpečená   ich realizácia.

Vo svojej odpovedi z 29. decembra 2000 na podanie navrhovateľa z 11. decembra 2000 krajský súd uvádza : „Keďže máte záujem o kópie niektorých častí trestného spisu, tak svoju požiadavku adresujte súdu, resp. priamo mne. Musíte ju však presne konkretizovať, aby bolo jasné, kópie ktorých písomností treba vyhotoviť a na aký účel ich použijete. Cena kópie jednej strany sa časom mení, v súčasnosti sú to 3,- Sk. Po tom, čo pošlete súdu svoju konkrétnu požiadavku, podľa počtu strán sa vyčísli Vaša povinnosť na úhradu a po dôjdení príslušnej sumy na účet nášho súdu Vám budú kópie bez meškania poslané.“

V odpovedi z 31. mája 2001 na podanie navrhovateľa z 3. apríla 2001 krajský súd uvádza: „O termíne nazretia do trestného spisu v prítomnosti sudcu alebo iného súdneho pracovníka buď na našom, alebo na dožiadanom súde, prípadne v ústave na výkon trestu odňatia   slobody   budete   včas   vyrozumený.   Oznámte   mi   však,   koľko   času   budete   na   to potrebovať.“

Dôkaz o tom, či a ako na výzvy súdu na poskytnutie súčinnosti reagoval, navrhovateľ ústavnému súdu nepredložil.

Tvrdenie   navrhovateľa,   že   krajský   súd   bráni   uplatneniu   jeho   práva   na   „ďalšie konanie“, spochybňuje aj skutočnosť, že v ďalšej časti svojej odpovede z 31. mája 2001 na podanie   navrhovateľa   mu   relatívne   podrobne   a v každom   prípade   nad   rámec   svojich povinností vysvetľuje povahu a možnosti využitia mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní.  

Navrhovateľ   vo   svojom   podaní   namieta   porušenie   práv,   pričom   však   jeho argumentácia v ďalšej časti podania a aj obsah listinných dôkazov, ktoré k podaniu pripojil, tieto námietky vyvracajú.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že u navrhovateľa ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a preto nemožno jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.

IV.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na základe argumentácie uvedenej v predošlej časti odôvodnenia tohto uznesenia dospel k záveru, že k porušeniu základných práv navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.1 ústavy spôsobom, ktorý navrhovateľ uviedol, nemohlo vôbec dôjsť, rozhodol o odmietnutí   návrhu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2002