SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 149/2016-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú sloboduzaručeného v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosťzaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 7/2015 z 12. marca 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnúslobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015 a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 7/2015z 12. marca 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 3. marca 2014 podalkrajskému súdu návrh na povolenie obnovy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.1 T 63/1995, v rámci ktorého bol rozsudkom z 25. septembra 1996 uznaný vinnýmz trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f)zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „starýTrestný zákon“) ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 starého Trestnéhozákona. Za to bol sťažovateľ odsúdený podľa § 219 ods. 2 a § 29 ods. 1 a 2 staréhoTrestného zákona odsúdený na výnimočný trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov, navýkon ktorého bol podľa § 39a ods. 3 starého Trestného zákona zaradený doIII. nápravnovýchovnej skupiny.
Návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľ podal s poukazom na nálezústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorým ústavný súd vyslovilnesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „nový Trestný zákon“) v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovitrest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s čl. 1 ústavy.
Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015 návrh sťažovateľana povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol, pretože nezistilpodmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súdnapadnutým uznesením sp. zn. 5 Tost 7/2015 z 12. marca 2015 podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy v konaní o návrhu na povolenie obnovykonania svojou konštatáciou, že na trestnú vec sťažovateľa nemožno aplikovať záverynálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, porušili jehozákladné právo na osobnú slobodu zaručené ústavou, ako aj dohovorom.
Sťažovateľ je naopak presvedčený, že aj na jeho osobu sa vzťahuje rezultátvyplývajúci z uvedeného nálezu ústavného súdu z 28. novembra 2012, pretože skutočnosť,že bol odsúdený, resp. mu bol uložený trest odňatia slobody podľa ustanovení staréhoTrestného zákona, ho nemohla diskvalifikovať z účasti na priaznivejších účinkochplynúcich z rozhodnutia ústavného súdu. Tvrdí, že z porovnania znenia príslušnýchustanovení skoršieho Trestného zákona a nového Trestného zákona, upravujúcich zásadusprísnenia pri ukladaní trestov (asperačná zásada), je evidentné, že tieto majú rovnaký obsaha preto nie je dôvod, aby sťažovateľ neprofitoval z nálezu ústavného súdu z 28. novembra2012. Sťažovateľ konkrétne poukázal na ustanovenia § 41 ods. 1 a § 29 ods. 1 a 2 staréhoTrestného zákona, ktoré boli v jeho trestnej veci (sp. zn. 1 T 63/1995) aplikované a naustanovenie § 41 ods. 2 nového Trestného zákona, ktoré bolo predmetom prieskumnejprávomoci ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 106/2011.
Sťažovateľ dodáva, že„Ústava SR sa nezmenila, ale zmenilo sa len číslo označenia právnej normy a číselné označenie paragrafu, v ktorom bola zakotvená protiústavná zásada ukladania trestu. Ak platí rovnaká Ústava SR, nemôže byť rovnaká zásada pre ukladanie trestu v súlade s ústavou do 31. 12. 2005 a od 1. 1. 2006 v rozpore. Z hľadiska materiálneho chápania právneho štátu musí byť pre výklad nálezu Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 106/2011 podstatným jeho obsahový princíp (rozpor s ústavou) bez ohľadu na jeho formálne spojenie s konkrétnym ustanovením konkrétneho zákona.“.
V ďalšom sťažovateľ argumentuje, že„povolenie obnovy konania, na ktorú má dopad nález Ústavného súdu SR bez skúmania a posúdenia, či trest uložený v pôvodnom konaní je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, je v každej takejto veci obligatórny. Preto nie je potrebné, aby súd v tomto prípade skúmal splnenie podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania povoliť... z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z....“.
Sťažovateľ teda uzatvára, že„nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 je možné aplikovať aj vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov, v ktorých pri ukladaní trestu bolo použité ust. § 41 ods. 1, § 29 ods. 1, 2 veta prvá za bodkočiarkou Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. 12. 2005“,a dodáva, ževzhľadom na označený nález ústavného súdu je„ustanovenie § 41 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005... taktiež v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“.A pretože v jeho trestnej veci„Krajský súd v Košiciach v spojení s Najvyšším súdom SR zamietli obnovu konania..., porušili... základné právo“sťažovateľa„na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 2 Dohovoru a podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR porušené bolo zo strany Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Ntok 1/2014 zo dňa 22. 1. 2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tost 7/2015 zo dňa 12. 3. 2015...
Krajskému súdu v Košiciach zrušuje uznesenie pod sp. zn. 7 Ntok 1/2014 zo dňa 22. 1. 2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tost 7/2015 zo dňa 12. 3. 2015 a prikazuje konať bez zbytočných prieťahov vo veci upustenia od zvyšku trestu a prepustenia na slobodu.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní predústavným súdom.
Podaním doručeným ústavnému súdu 19. novembra 2015 označeným ako„Doplnenie k sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR zo dňa 15. 4. 2015“sťažovateľ zopakovalzávery uvedené už v samotnej sťažnosti.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa naosobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na slobodua bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 dohovoru uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.5 Tost 7/2015 z 12. marca 2015, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy nepovoliliobnovu trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej krajským súdom pod sp. zn.1 T 63/1995, s odôvodnením, že na vec sťažovateľa nemožno aplikovať závery nálezuústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ satak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom...
Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bezmeškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinenímproti nemu.
1. K namietanému porušeniu práv uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015
Označeným uznesením krajský súd návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konaniavo veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 1 T 63/1995 podľa § 399 ods. 2 Trestnéhoporiadku zamietol, pretože nezistil splnenie podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 1Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na osobnú sloboduuznesením krajského súdu sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015, ústavný súdpoznamenáva, že preskúmaniu tohto rozhodnutia krajského súdu bráni princíp subsidiarityvyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba aleboprávnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadaťo ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý preduplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05).
Podľa § 402 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu o návrhu na povolenieobnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmanadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podalsťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že protirozhodnutiu krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konaniabol prípustný riadny opravný prostriedok – sťažnosť, prostredníctvom ktorej sa sťažovateľmohol a mal v prípade jeho presvedčenia o porušení jeho základného práva na osobnúslobodu domáhať ochrany tohto práva prostredníctvom k tomu povolaného všeobecnéhosúdu.
Týmto súdom bol vo vzťahu ku krajskému súdu najvyšší súd, ktorý na základesťažnosti sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný napadnuté uznesenie krajského súdupreskúmať a v prípade zistenia zásahu prvostupňovým rozhodnutím do práv sťažovateľatýmto poskytnúť ochranu.
Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu však vyplýva, že sťažovateľ uvedenýriadny opravný prostriedok využil. Preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 7/2015 z 12. marca 2015
Uvedeným uznesením najvyšší súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuzamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bol jeho návrh napovolenie obnovy konania zamietnutý.
Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy porušilijeho základné právo na osobnú slobodu tým, že pri rozhodovaní o jeho návrhu na povolenieobnovy konania nepripustili aplikáciu záverov ústavného súdu vyplývajúcich z nálezusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 na jeho vec.
Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že namietané porušenie práva [základnéprávo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1 ústavy a právo na slobodu zaručené v čl. 5ods. 1 písm. a) dohovoru] sa vzťahujú na rozhodnutia a na konania ich vydaniupredchádzajúce, ktorých predmetom je rozhodovanie o osobnej slobode, t. j. rozhodnutiao väzbe alebo rozsudky, ktorými sa rozhoduje o treste. V prípade sťažovateľa je takýmrozhodnutím (na základe ktorého je pozbavený osobnej slobody) právoplatný (nezrušený)rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 63/1995 z 25. septembra 1996 v spojení s uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 To 16/1997 z 11. septembra 1997. Príčinu následku, ktorým jepozbavenie osobnej slobody sťažovateľa, teda tvorí právoplatný rozsudok z 25. septembra1996 (konkrétne výrok o treste), ktorého správnosť ani zákonnosť však prvostupňovývšeobecný súd v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania nemohol preskúmať(k tomu slúži odvolanie a prípadne dovolanie). Súdy konajúce o návrhu na povolenieobnovy konania naproti tomu skúmajú a zisťujú, či po právoplatnom skončení konania(trestnej veci, o obnovenie ktorej sa osoba podávajúca návrh usiluje) vyšli najavoskutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osobe alebo v spojeníso skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie (pre úplnosť pozri§ 394 Trestného poriadku).
V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania teda všeobecné súdy primárnenerozhodujú o osobnej slobode ani nepreskúmavajú právoplatné skončené rozhodnutia, alerozhodujú o tom, či pôvodné konanie vo veci samej bude alebo nebude obnovené, t. j. či sabude (či je potrebné) v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, a tona základe toho, či vyšli alebo nevyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie.
Na tomto závere (o nerozhodovaní o osobnej slobode v rámci tohto konania) ničnemení ani skutočnosť, že povolenie obnovy konania je navrhované z dôvodovpredpokladaných v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o námietku porušenia práva podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru, už zo samotnéhoznenia tohto ustanovenia vyplýva, že na danú vec sťažovateľa sa toto nemôže nevzťahovať.Jednak sťažovateľ nijako v sťažnosti neargumentuje, že by nebol oboznámený bez meškaniaa v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením protinemu, a jednak samotná možnosť porušenia práv obsiahnutých v tomto ustanovení v rámcikonania o návrhu na povolenie obnovy konania je diskutabilná.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi sťažovateľom namietanýmporušením základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 ústavy a práv naslobodu a bezpečnosť zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 dohovoru a označenýmuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 7/2015 z 12. marca 2015 absentuje akákoľvekpríčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti vyhodnotiť ako zjavneneopodstatnenú a z toho dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.Nad rámec uvedeného ústavný súd k podstate námietok sťažovateľa považuje zapotrebné uviesť:
Ako z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 7/2015 z 12. marca2015 vyplýva a ako aj sám sťažovateľ uvádza, v jeho trestnej veci boli pri rozhodovanío vine a treste aplikované ustanovenia § 41 ods. 1 a § 29 ods. 1 a 2 starého Trestnéhozákona.
Podľa § 41 ods. 1 starého Trestného zákona páchateľ, ktorý znova spáchal obzvlášťzávažný úmyselný trestný čin, hoci už bol pre taký alebo iný obzvlášť závažný úmyselnýtrestný čin potrestaný, považuje sa za obzvlášť nebezpečného recidivistu, ak táto okolnosťpre svoju závažnosť, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorá uplynula od poslednéhoodsúdenia, podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.
Podľa § 29 ods. 1 starého Trestného zákona výnimočným trestom sa rozumie jednaktrest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatiaslobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže uložiť len za trestný čin, pri ktorom to tentozákon vo všeobecnej časti (§ 43) alebo v osobitnej časti dovoľuje. Ak súd uloží takýto trest,môže zároveň rozhodnúť, že doba výkonu disciplinárneho trestu celodenného umiestneniado uzavretého oddelenia a umiestnenia do samoväzby sa na účely podmienečnéhoprepustenia do doby výkonu trestu nezapočítava.
Podľa § 29 ods. 2 starého Trestného zákona trest odňatia slobody nad pätnásť rokovaž do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnostitrestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášťsťažená; to neplatí, ak súd ukladá tento výnimočný trest podľa § 43 ods. 1, § 94 ods. 2,§ 219 ods. 2 alebo § 259b ods. 2.
Ustanovenie § 41 ods. 2 nového Trestného zákona, ktoré tvorilo predmetposudzovania ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 106/2011 a nálezomz 28. novembra 2012 bolo v časti za bodkočiarkou označené za nesúladné s čl. 1 ústavy,znelo: Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestnýchčinov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami,zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšietrestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenejtrestnej sadzby odňatia slobody (potrebné je zdôrazniť, že ústavne nesúladnou je len veta zabodkočiarkou).
Z citovaných ustanovení oboch Trestných zákonov jednoznačne vyplýva, žesťažovateľovo tvrdenie, že„sporné ustanovenia § 41 ods. 1, § 29 ods. 1, 2“staréhoTrestného zákona„a § 41 ods. 2“nového Trestného zákona„sú systematicky zaradené do časti zákonov, ktorými sa upravovali zásady pre ukladanie trestov. Sporný text ustanovení § 41 ods. 1, § 29 ods. 1, 2 veta prvá za bodkočiarkou zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom k 31. 12. 2005 je obsahovo úplne totožný s textom ust. § 41 ods. 2 veta prvá za bodkočiarkou zákona č. 300/2005 Z. z, ktoré... Ústavný súd SR nálezom č. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 označil za nesúladné s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR.“, nemá absolútnežiadne opodstatnenie; a keďže celá argumentácia sťažovateľa uvedená v sťažnosti podanejústavnému súdu stojí na tomto tvrdení, je evidentné, že by ju bolo možné aj v tomto smerevyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.
V závere ústavný súd poznamenáva, že ustanoveniu § 41 ods. 2 nového Trestnéhozákona pred rozhodnutím ústavného súdu z 28. novembra 2012 najviac zodpovedaloustanovenie § 35 ods. 2 skoršieho Trestného zákona, podľa ktorého: Ak súd ukladá úhrnnýtrest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvomaalebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobodytrestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnomrecidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenejtrestnej sadzby odňatia slobody.
Zo sťažnosti ani z jej príloh však nevyplýva, že by toto ustanovenie bolo v trestnejveci sťažovateľa aplikované. Ak teda všeobecné súdy založili svoje rozhodnutiav relevantných častiach na záveroch, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011z 28. novembra 2012 nie je možné v trestnej veci sťažovateľa pri rozhodovaní o povoleníobnovy konania použiť, javí sa tento záver ako konformný.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uvedenými.
Z rovnakého dôvodu (odmietnutie sťažnosti) sa bezpredmetným stalo ajrozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní predústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016