znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 149/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných   slobôd   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 3 Sži 24/2013 z 12. marca 2014, sp. zn. 8 Sži 18/2013 z 20. marca 2014, sp. zn.6 Sži 16/2013   z 19.   marca   2014,   sp.   zn.   6   Sži 24/2013   z 19.   marca   2014,   sp.   zn.2 Sži 20/2013 z 21. mája 2014, sp. zn. 2 Sži 11/2013 z 18. júna 2014, sp. zn. 6 Sži 22/2013z 28. mája 2014, sp. zn. 7 Sži 6/2013 z 8. júla 2014, sp. zn. 8 Sži 15/2013 z 3. júla 2014,sp. zn. 7 Sži 4/2014 z 8. júla 2014 a sp. zn. 7 Sži 10/2013 z 11. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   podspisovými značkami:   Rvp 5743/2014, Rvp 5744/2014, Rvp 5745/2014, Rvp 8397/2014,Rvp   8398/2014,   Rvp 9981/2014,   Rvp   9982/2014,   Rvp   12335/2014,   Rvp   12336/2014,Rvp 12337/2014   a   Rvp 12338/2014   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalejvedené pod sp. zn. III. ÚS 149/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli15. mája 2014, 14. júla 2014, 15. augusta 2014, 19. septembra 2014 a 22. septembra 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

2.   Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhmi   podanýmiKrajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnostirozhodnutí vydaných týmto súdom podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupek informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   211/2000   Z.   z.“).   Krajský   súdjednotlivými uzneseniami rozhodol o zastavení týchto konaní podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) z dôvodu,že sťažovateľka nezaplatila súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 66 € podľa položky č. 10 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, o čom ju predtým poučil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniam krajského súdu o zastavení konania odvolania,ktorými namietala:

„a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. §205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s ust. §221 ods. 1 písm. f) OSP);

b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. §205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s ust. §221 ods. 1 písm. h) OSP);

c) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. §205 ods.2 písm. f) OSP).“

Na základe odvolaní sťažovateľky najvyšší súd napadnutými uzneseniami uzneseniakrajského súdu potvrdil.

3.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   v „predmetnom   konaní   o preskúmaní   zákonnosti rozhodnutia vydaného podľa ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z. súdny poplatok nie je povinný platiť“ a preto pre jeho nezaplatenie zo strany sťažovateľky nie je možné konanie zastaviť. Sťažovateľka pritom poukazuje na to, že „Podľa položky č. 10 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby, ak v písmenách b) až d) nie je ustanovené inak. Ako   vyplýva   z   tejto   definície   spoplatneného   úkonu,   spoplatneniu   podlieha   len   podanie návrhu/žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu, ktorý je orgánom verejnej správy.

Je dôležité rozlišovanie orgánov verejnej správy od orgánov verejnej moci. Žalobca svojím   návrhom/žalobou   žiada   preskúmanie   zákonnosti   Krajského   súdu   v   Bratislave. Krajský súd v Bratislave nie je orgánom verejnej správy. Jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy, a teda žalobca v tomto konaní nežiada o preskúmanie rozhodnutia verejnej správy, ale orgánu verejnej moci.

Žalobca   podal   žalobu   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Krajského   súdu v Bratislave, ktorý rozhodoval postupom podľa ust. §§16-19 z. č. 211/2000 Z. z., pričom oprávnenie súdu na preskúmanie rozhodnutia (keďže ide o rozhodnutie orgánu verejnej moci, avšak ustanovenie § 247 a nasl. OSP umožňuje súdom preskúmavať iba rozhodnutia orgánov   verejnej   správy,   resp.   správnych   orgánov)   vyplýva   z   §   19   ods.   4   zákona č. 211/2000 Z. z. Nie je možné sa stotožniť vysloveným názorom konajúceho súdu, že ak súd koná podľa ust. zákona č. 211/2000 Z. z. vykonáva prenesenú kompetenciu ako orgán verejnej správy.“

4.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   boloporušené   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právona spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v petite sťažností žiada,aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie označených práv napadnutýmirozhodnutiami najvyššieho súdu, zruší ich a veci vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.Sťažovateľka zároveň žiada, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie a náhradutrov konania.

II.

5.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konaniamôže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisiaalebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenieo spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1OSP.

6.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovýmiznačkami:   Rvp 5743/2014,   Rvp   5744/2014,   Rvp   5745/2014,   Rvp   8397/2014,Rvp 8398/2014,   Rvp 9981/2014,   Rvp   9982/2014,   Rvp   12335/2014,   Rvp   12336/2014,Rvp 12337/2014   a Rvp 12338/2014   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovúsúvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe   sťažovateľkya najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniaccitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

7.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrhpredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

11. Podľa § 10 ods. 1 prvej a druhej vety zákona č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatenýpoplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súdvyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dníod doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konaniezastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

14.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   jej   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmiuzneseniami   najvyššieho   súdu,   ktorými   potvrdil   uznesenia   krajského   súdu   o zastaveníkonania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Podstatným argumentom sťažovateľky jepritom tvrdenie, že všeobecný súd pri vydávaní rozhodnutí podľa zákona č. 211/2000 Z. z.nie je orgánom verejnej správy, ale orgánom verejnej moci, z čoho vyvodzuje svoj právnynázor, že konanie vo veci predmetnej žaloby nemalo podliehať súdnym poplatkom podľapoložky č. 10 sadzobníka súdnych poplatkov, ktorá upravuje súdny poplatok z návrhu napreskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby.

15. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Sži 24/2013 z 12. marca 2014 uviedol:«Krajský   súd   v   Bratislave   má   právomoc   rozhodovať   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   preskúmavať   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy a zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   ak   tak ustanoví zákon. Krajskému súdu však môžu vyplývať povinnosti konať a rozhodovať aj v iných   oblastiach   a   na   základe   iných   právnych   predpisov.   O   taký   prípad   ide   aj v predmetnej právnej veci. Oblasť slobodného prístupu k informáciám je súčasťou verejného práva,   v   tomto   prípade   správneho   práva.   Krajský   súd   v   oblasti   rozhodovania   v rámci správneho práva nemá postavenie súdneho orgánu, ale orgánu verejnej správy. V tomto prípade nemožno brať ohľad na to, že žalovaný má vo svojom názve slovo „súd“, pretože orgán v oblasti verejnej správy na úseku práva na prístup k informáciám, ktorý koná a rozhoduje o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie, ktorú má alebo nemá vo svojej dispozičnej sfére, podľa zákona č. 211/2000 Z. z. je správnym (administratívnym) orgánom. V tomto prípade je odlišujúcim kritériom medzi súdom a správnym orgánom kompetencia: kým súd koná v rámci kompetencie podľa č1. 141 až 148 Ústavy Slovenskej republiky a príslušných zákonov, správny orgán koná o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. Túto skutočnosť zdôrazňuje aj to že o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie nerozhodujú   jednotlivé senáty alebo samosudcovia krajského súdu   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   ale   o   sprístupnení   alebo   nesprístupnení informácií v zmysle zákona č 211/2000 Z. z. rozhodujú orgány riadenia a správy súdu (predseda resp. podpredseda krajského súdu). S prihliadnutím na § 1 ods. 2 Správneho poriadku, § 244 ods. 2 O. s. p. a zákon č. 211/2000 Z. z. je možné Krajský súd v Bratislave definovať ako inú právnickú osobu, ktorá v oblasti verejnej správy rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, a teda ako správny orgán, prípadne ako orgán   verejnej   správy.   Preto   aj   právoplatné   rozhodnutie   žalovaného   je   preskúmateľné súdom v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“. Konanie o tejto žalobe je následne spoplatnené podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby, ak v písmenách b/ až d/ nie je ustanovené inak, v tomto prípade vo výške 66 €. Krajský súd správne postupoval, keď žalobcu vyzval výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 66 € podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov (č. l. 16). Žalobca bol poučený, že ak nebude poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie zastaví podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Právny zástupca žalobcu výzvu prevzal 02.08.2013. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva žalobcovi do pozornosti celé ustanovenie § 10 zákona č. 71/1992 Zb. Citované zákonné ustanovenie rozlišuje medzi výzvou na zaplatenie súdneho poplatku a uznesením na zaplatenie súdneho poplatku.   Ide   o   dva   inštitúty   odlišné   svojou   formou,   podmienkami   a   následkami nezaplatenia súdneho poplatku na základe nich. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10   ods.   1   zákona   č.   71/1992   Zb.)   je   poplatníkovi   zasielaná   v   prípade   nezaplatenia súdneho   poplatku   splatného   podaním   návrhu   na   začatie   konania   alebo   dovolania; následkom   nezaplatenia   súdneho   poplatku   je   zastavenie   konania.   Na   druhej   strane uznesenie   (§   10   ods.   2   zákona   č.   71/1992   Zb.)   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   je účastníkovi zasielané len v taxatívne určených prípadoch, ak:

- už súd začal konať vo veci samej,

-   vznikla   poplatková   povinnosť   poplatníkovi,   ktorému   súd   ustanovil   opatrovníka, pretože   nie   je   známy   jeho   pobyt,   alebo   sa   mu   nepodarilo   doručiť   na   známu   adresu v cudzine.

- došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako začal konať vo veci samej,

- ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov,

- žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,

-   vznikla   poplatková   povinnosť   poplatníkovi   podaním   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia.

Následkom   nezaplatenia   súdneho   poplatku   na   základe   uznesenia   je   vymáhanie nezaplateného   súdneho   poplatku   podľa   zákona   č.   65/2001   Z.   z.   o   správe   a   vymáhaní súdnych   pohľadávok   v   znení   neskorších   predpisov,   teda   nie   zastavenie   konania. V prejednávanej veci je možné subsidiárne použitie Občianskeho súdneho poriadku, pretože vzťah medzi zákonom č. 71/1992 Zb. a Občianskym súdnym poriadkom je založený na zásade lex specialis derogat legi generáli (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon   alebo   ustanovenie);   osobitným   zákonom   je   zákon   č.   71/1992   Zb.   a   všeobecným zákonom je Občiansky súdny poriadok. Preto nebol dôvod, aby krajský súd žalobcu vyzýval uznesením podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., nakoľko neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie, ale správne žalobcu vyzval výzvou podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., u ktorej je následkom nezaplatenia súdneho poplatku zastavenie konania. Žalobca teda svojím konaním v rozpore s § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sám spôsobil zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje,   že   jednotlivé   ustanovenia   zákona   č.   71/1992   Zb.   (ale   aj   iných   zákonov vo všeobecnosti) nemožno vykladať izolovane a bez kontextu, a to s akcentom na to, že žalobca   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   za   ktorého   koná   advokát s právnickým vzdelaním.

V správnom súdnictve sa dokazovanie nevykonáva, pre súd je rozhodujúci stav v čase vydania druhostupňového rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) výnimku tvoria prípady vyplývajúce   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných   a   obchodných   vzťahov   alebo zo sankčných vecí (§ 250i ods. 2 O. s. p.), o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde. Zároveň je potrebné zohľadniť   aj   špecifiká správneho súdnictva, kedy súd v správnom súdnictve   nie   je   súdom   skutkovým,   ale   preskúmava   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov správnych   orgánov   (§   244   a   nasl.   O.   s.   p.).   Krajský   súd   preto   rozhodol   na   základe skutkového   stavu,   ktorý   existoval   v   čase   vydania   rozhodnutia   žalovaného,   na   základe nezaplatenia súdneho poplatku žalobcom, vo veci nevykonal dokazovanie v merite veci, preto ani nenariadil pojednávanie.»

Podobnú argumentáciu použil najvyšší súd aj v ostatných sťažovateľkou namietanýchuzneseniach.

16. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

17. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebnéuviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanierozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   lenv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo inýmzásahom) došlo k   porušeniu základného   práva   alebo základnej slobody.   Skutkový   stava právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04).Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boliriadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

18. Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkonyúčastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlades platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť kporušeniu základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).

19. Podstatou odôvodnenia namietaných uznesení najvyššieho súdu bola interpretácia§   10   ods.   1   a 2   zákona   č.   71/1992   Zb.   v súvislosti   so   spoplatnením   podaných   žalôbsťažovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy (ktorým bolkrajský súd pri vydávaní rozhodnutí podľa zákona č. 211/2000 Z. z.) a jeho aplikácia nazistený skutkový stav.

Najvyšší   súd   dal   odpoveď   na argumentáciu   sťažovateľky,   ktorú   znova   uviedla   ajv ústavnej sťažnosti, keď tvrdila, že všeobecný súd pri vydávaní rozhodnutí podľa zákonač. 211/2000 Z. z. nie je orgánom verejnej správy, z čoho vyvodzovala svoj právny názor, žekonanie vo veci predmetnej žaloby nepodlieha súdnym poplatkom. Najvyšší súd naopak,podrobne a jednoznačným spôsobom vymedzil charakter postavenia všeobecných súdov privydávaní rozhodnutí podľa zákona č. 211/2000 Z. z. ako orgánov verejnej správy na úsekupráva   na   prístup   k informáciám,   podrobne   vysvetlil   dôvody   uloženia   poplatkovejpovinnosti, ako aj následného zastavenia konania. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnejsťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku a zákona č. 71/1992 Zb., ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenýmnamietaným čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Položka č. 10 prílohy zákona č. 71/1992 Zb., sadzobník súdnych poplatkov, výslovneupravuje poplatok z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správyna   základe   žaloby.   Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s odôvodnením   namietaného   uznesenianajvyššieho súdu a konštatuje, že v konaní o žiadosti o poskytnutie informácie podľa zákonač. 211/2000 Z. z., ktorú žiadateľ podal na všeobecný súd, tento koná a rozhoduje akosprávny orgán; právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu ako správneho orgánu v tejtoveci je preskúmateľné v rámci správneho súdnictva na základe žaloby proti rozhodnutiama postupom   správnych   orgánov   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdnehoporiadku a je spoplatňované v súlade s platným a účinným sadzobníkom súdnych poplatkovpodľa príslušnej položky.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkou namietané uznesenia najvyššieho súduobsahujú dostatok skutkových a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že byjeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutých uznesení uviedolvýchodiská,   na   základe   ktorých   postupoval   v   danej   veci,   jasným,   právne   korektnýma zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoréboli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikáciadotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.

20. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konaniaa ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutiesúdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatríprávo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a povýklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ichskutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmomomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces(IV. ÚS 252/04).

21.   Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   odmietol   akozjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutéuznesenia najvyššieho súdu v ničom nesignalizujú možnosť porušenia základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolopotrebné preskúmať po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

22. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosti ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľkynerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015