znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 149/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžnč 8/2011 z 26. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. februára 2012 doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžnč 8/2011 z 26. januára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   súdneho   konania sp. zn. 7 Sžnč 8/2011 na odstránenie nečinnosti správneho orgánu verejnej správy. Najvyšší súd ako vecne príslušný súd v uvedenej veci rozhodol napadnutým uznesením tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ sa listom   z 21. februára 2010 obrátil na S., ústredie (ďalej len „S.“), v ktorom vyjadril nespokojnosť s vybavením jeho žiadosti zo 7. januára 2010 „o zastavenie zrážok z exekúcie“ a žiadal oznámiť, ako chce S. postupovať. Následne 20. decembra 2010 zaslal sťažovateľ S. doporučený list označený ako „Vyplatenie nezákonne zrazenej sumy z dôchodku - oznámenie o začatí konania“, v ktorom sťažovateľ žiadal, aby mu bolo rozhodnutím priznané, že má nárok na neprávom odňatú sumu z jeho invalidného dôchodku. Sťažovateľ nespokojný s vybavením veci listom S. 24. januára   2011   doručil   Krajskému   súdu   v   Prešove   návrh   na odstránenie   nečinnosti správneho orgánu verejnej správy. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 1 S 13/2011 z 15. júna 2011 vec postúpil najvyššiemu súdu ako vecne príslušnému súdu. Najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že   sťažovateľ «listom   zo 14. júla 2010 žiadal odporkyňu, aby odstránila svoje nezákonné konanie, ktoré spočíva v nedôvodnom výkone zrážok z jeho invalidného dôchodku.

Odporkyňa jeho žiadosti nevyhovela, preto ďalším podaním z 20. decembra 2010, označeným ako „Oznámenie o začatí konania“ žiadal o vydanie rozhodnutia o odstránení nezákonného stavu. Odporkyňa na túto žiadosť reagovala len listom, v ktorom vysvetľuje svoj postoj ale jej tvrdenia podľa navrhovateľa nie sú v súlade so zákonom.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení namietala, že nemá právomoc odmietnuť vykonanie zrážok z invalidného dôchodku, nariadených na základe príkazu exekútora, ani bez   príkazu   exekútora   znížiť   alebo   zastaviť   exekučné   zrážky.   Postup   S.   pri   vykonávaní zrážok   z   dôchodkovej   dávky   na   základe   príkazu   súdneho   exekútora   upravuje   zákon č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (ďalej   len   „Exekučný poriadok“), lebo § 112 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov výkon exekučných zrážok z dôchodkových dávok neupravuje...

Nečinnosť je také správanie sa správneho orgánu ktorým porušuje svoju povinnosť rozhodnúť   bez   zbytočných   prieťahov   vo   veci,   patriacej   do   jeho   právomoci   aj   keď   mu v rozhodnutí   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka.   Nečinnosť   sa   najčastejšie   prejavuje v nevykonaní   potrebných   úkonov   alebo   v   zbytočných   prieťahoch   (v   nerobení   žiadnych úkonov)   pri   postupe   správneho   orgánu,   ale   môže   sa   prejaviť   aj   v   tom,   že   namiesto rozhodnutia správny orgán poukazuje na nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a podobne...

Treba uviesť, že v danej veci odporkyňa o nariadení a vykonaní exekúcie nekoná a ani   nerozhoduje.   Má   len   postavenie   platiteľky   dávky   v   zmysle   §   89   ods.   1   zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov   (ďalej   len   Exekučný   poriadok),   ktorá   na   základe   príkazu   na   začatie   exekúcie vykonáva zrážky z invalidného dôchodku povinného a nevypláca povinnému zrazené sumy. Možno pripomenúť, že rozhodnúť o odklade exekúcie prípadne o zastavení exekúcie v zmysle § 56 a § 57 Exekučného poriadku by mohol, aj príslušný súd. Takýmto súdom však v danej veci nie je súd v správnom súdnictve. Takúto právomoc však nemá odporkyňa, preto jej súd nemohol uložiť, aby prestala vykonávať zrážky z dôchodku navrhovateľa. Návrh na odstránenie   nečinnosti   odporkyne   v   danej   veci   preto   musel   súd   zamietnuť   ako nedôvodný.».

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „porušovateľom boli porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1/ a odst. 2/ Ústavy Slovenskej republiky“. Podľa názoru sťažovateľa „konanie o neprávom zrazenej sumy z invalidného dôchodku je konanie, ktoré prebieha podľa ustanovení § 172 až 225 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a nárok na vrátenie neprávom zrazenej sumy sa posudzuje s odkazom na § 112 toho istého zákona. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ani konkrétne § 112 nehovorí, že neprávom zrazenú sumu z priznaného invalidného dôchodku nie je možné vrátiť, keď prebieha, alebo prebiehala exekúcia. Nehovorí o tom ani exekučný poriadok. Porušovateľ – Najvyšší súd SR nedokázal v tomto súdnom konaní správne posúdiť, rozlíšiť právnu podstatu a odlišnosti nárokov a uplatniť toto chránené právo sťažovateľa prihliadnutím na Nariadenie vlády č. 268/2006 Z. z., ktoré hovorí, že pri dvoch nezaopatrených detí je možné zraziť len vtedy, keď výška dôchodku v prípade sťažovateľa bude vyššia ako je 492,- €.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby nálezom vyslovil, že „uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej č. k. 7 Sžnč/8/2011 zo dňa 26. januára 2012 boli porušené základné ľudské práva alebo slobody a aby toto uznesenie zrušil.   Zároveň   sťažovateľ   žiada   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   mu   s   odkazom na čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznal finančné zadosťučinenie vo výške 300,- €.“.

Sťažovateľ   tiež   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   pre   účely   tohto   konania   ustanovil „advokáta   z   centra   právnej   ochrany“. Svoju   žiadosť   odôvodňoval   nepriaznivým zdravotným stavom a zlou finančnou situáciou.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

V   úvode   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   sa vyznačuje značnou nekoncepčnosťou svojho obsahu, a preto ústavný súd sa pri prerokovaní tejto sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nejednoznačným petitom sťažnosti a posúdil vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti jej predmet tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

Ústavný súd vzhľadom na to, že v prípade tejto sťažnosti boli už na prvý pohľad zjavné dôvody, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie (ako to vyplýva z ďalšieho textu odôvodnenia),   nevyhovel   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   advokáta   pre   účely   tohto konania, pretože ani jeho ustanovenie by nemohlo viesť k odlišnému výsledku v tomto konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľova námietka spočíva v jeho odlišnom právnom názore na vec a na základe toho sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd tým, že nesprávne posúdil právnu podstatu ním uplatneného nároku, zároveň porušil aj jeho označené základné práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ústavný   súd konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne uviedol dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o nedôvodnosti sťažovateľovho návrhu na odstránenie nečinnosti   správneho   orgánu   verejnej   správy,   ktoré   aj   náležitým   spôsobom   odôvodnil. Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu prima facie nemožno považovať za   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a dodáva, že relevantnému právnemu záveru predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený záver nedostatku právomoci správneho orgánu rozhodnúť o požadovanom nároku sťažovateľa na „vyplatenie nezákonne zrazenej sumy z dôchodku“. Inak povedané, keďže správny orgán vo veci požadovanej sťažovateľom nemohol konať a rozhodnúť, nemohol byť ani nečinný.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04), kvalifikuje ústavný súd takúto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva sťažovateľa   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Berúc do úvahy úzku spätosť tvrdení sťažovateľa, ktorými argumentoval v prospech záveru o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy   na jednej   strane a základného práva na súdny   prieskum   zákonnosti   rozhodnutia orgánu   verejnej   správy   zaručeného   čl.   46   ods.   2   ústavy   na   strane   druhej,   ústavný   súd konštatuje,   že   ústavne   požadovaná   kvalita   poskytovanej   súdnej   ochrany   bola v sťažovateľovom prípade konkretizovaná práve požiadavkou na ústavne konformný prístup najvyššieho   súdu   pri   preskúmavaní   napadnutého   administratívneho   postupu   vyžadujúci dôsledné   rešpektovanie   ustanovení   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Takýto prístup potvrdzuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (IV. ÚS 46/04). Keďže ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti k záveru o vylúčení akejkoľvek možnosti konštatovania porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, rovnaký záver platí aj o možnosti zistenia porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 46 ods. 2 ústavy pri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti, a v tejto časti hodnotí sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd na záver pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použitia relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   dôvodov   o   sťažnosti   pri   jej   predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012