znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 149/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. K., S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou, B., v mene ktorej koná advokát Mgr. R. H., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   7   Co   57/2009-391   z 25.   februára   2010   a postupom a oznámeniami   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k.   VI/2   Pz   520/10-9 z 15. decembra 2010 a č. k. VI/2 Pz 10/11-6 zo 14. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011 doručená sťažnosť JUDr. V. K., S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 149 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom   Krajského súdu   v Nitre (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k.   7   Co   57/2009-391 z 25. februára   2010   a postupom   a oznámeniami   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 520/10-9 z 15. decembra 2010 a č. k. VI/2 Pz 10/11-6 zo 14. januára 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Okresný súd Nitra, č. k. 15 C 187/2002, rozhodol rozsudkom zo dňa 30. 1. 2009, že:

- odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1.877,- Eur a náhradu trov 182.- Eur, a to všetko do 3. dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

- súd návrh vo zvyšku zamieta. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v exekučnom konaní EX 877/99 oprávneného S. voči povinnému P. T., bytom:... (navrhovateľ), o zaplatenie sumy 359.389,61 Sk, súdny exekútor (odporca, sťažovateľ) na základe Upovedomenia o začatí exekúcie určil predbežné trovy exekúcie vo výške 71.880,- Sk. V rámci výkonu súdnej exekúcie došlo k vymoženiu istiny v sume 153.108,71 Sk, k zastaveniu exekúcie v časti 206.158,- Sk pre späťvzatie zo strany oprávneného, a k vymoženiu trov konania v sume 73.672,14 Sk (z toho 1.792,14 Sk ako   hotové   výdavky,   65.345,50   Sk   ako   odmena   exekútora,   a   6.534,50   Sk   ako   DPH   z odmeny). Okresný súd Nitra však mal za to, že súdny exekútor mal mať nárok len na trovy exekúcie podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., keďže malo prísť k upusteniu od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 zákona 233/1995 Z. z., teda odmena exekútora mala byť   len   50   %   z 20   %,   teda   10   %   zo   základu,   ktorým   bola   vymožená   suma   vo   výške 153.231,61 Sk, čo je po zaokrúhlení 15.330 : - Sk. K tejto odmene je ešte možné pripočítať hotové výdavky vo výške 1.792,14 Sk, takže celkové trovy exekúcie pre súdne exekútora mali byť vo výške 17.122,14 Sk.

Keďže súdny exekútor vymohol na trovách exekúcie sumu 73.672,14 Sk, a mohol oprávnene   len   sumu   17.122,14   Sk,   tak   rozdiel   vo   výške   56.550,-   Sk   (1.877,-   EUR)   je odporca povinný vrátiť navrhovateľovi z dôvodu bezdôvodného obohatenia (právny dôvod, ktorý odpadol).

Voči   rozsudku   Okresného   súdu   Nitra   odporca   podal   odvolanie,   v   ktorom   žiadal v celom rozsahu zmeniť rozsudok prvostupňového súdu a žalobu zamietnuť.

Krajský súd Nitra, č. k. 7Co 57/2009, rozsudkom zo dňa 25. 2. 2010 rozhodol tak, že:

- odvolací súd napadnutý rozsudok prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku vo veci samej potvrdzuje,

-   v   zamietavom   výroku   tento   rozsudok   mení   tak,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 1.877,- Eur od 8. 2. 2002 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

- odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania v sume 182,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

- navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bolo podstatné určiť, v akej výške mal odporca (súdny exekútor) nárok na zaplatenie trov exekúcie vrátane svojej odmeny. Odvolací súd sa v   danej   veci   nestotožnil   správnym   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   exekučné   konanie skončilo   upustením   od   vykonania   exekúcie   podľa   §   46   ods.   3   EP   a   nestotožnil   s   ani s názorom odporcu, že exekúcia skončila vymožením pohľadávky. Odvolací súd prijal záver, že je potrebné postupovať pri určení súdneho exekútora na zaplatenie trov exekúcie ako pri zastavení exekúcie. Tento záver odôvodnil odvolací súd tým, že exekúcia bola v časti (suma 206.158,-   Sk)   zastavená   podľa   §   57   ods.   1   písm.   c)   EP,   a   v   druhej   časti   (suma 153.231,61 Sk) mala byť zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. f) EP (ide o dôvod, že po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané).

Súdny exekútor mal mať preto nárok len na odmenu exekútora podľa § 14 a 15 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. (t. j. len za úkony po 3,31 Eur / úkon a podľa počtu účelne vynaložených   hodín).   Takto   určená   odmena   exekútora   by   bola   určite   nižšia   ako   suma

17.122,40 Sk, ktorú priznal ako odmenu exekútora súd prvého stupňa, a rozdiel medzi sumou,   ktorú   súdny   exekútor   vymohol   a   ktorú   mal   právo   vymôcť,   (a   ktorý   teda   súdny exekútor mal vydať povinnému - navrhovateľovi ako bezdôvodné obohatene), by bola určite vyššia   ako   požadoval   povinný   (navrhovateľ).   Keďže   však   navrhovateľ   žiadal   len   sumu 1.877,- Eur, nemohol mu odvolací súd priznať viac.

Voči   uvedeným   rozhodnutiam   podal   odporca podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania podaním zo dňa 17. 5. 2010, doplnené podaním zo dňa 17. 6. 2010, s návrhom na zrušenie oboch rozsudkov...

Prokurátorka Generálnej prokuratúry SR svojim upovedomením o vybavení podnetu zo   dňa   15.   12.   2010,   č.   k.   VI/2   Pz   520/10,   oznámila, že   podmienky   na   podanie mimoriadneho dovolania nie sú splnené a preto podaný podnet odkladá...

Sťažovateľ na základe predmetného oznámenia zo dňa 15. 12. 2010, č. k. VI/2 Pz 520/10, podal dňa 4. 1. 2011 podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia pôvodného podnetu...

Generálna prokuratúra SR svojim listom zo dňa 14. 1. 2011, č. k. VI/2 Pz 10/11, oznámila, že dôvody na zmenu stanoviska nezistili, podmienky na podanie mimoriadneho dovolania nie sú splnené a preto podaný podnet odkladá...“

Podľa názoru sťažovateľa:«Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre preto rozhodli v rozpore so zákonom, keď navrhovateľovi priznali nárok na zaplatenie voči odporcovi z dôvodu vrátenia trov exekúcie ako   rozdielu   medzi   vymoženými   trovami   exekúcie   a   „údajne   oprávnenými“   trovami exekúcie, keď „.údajne oprávnené“ trovy konania určili nesprávne (základ ako bezdôvodné obohatenie - súd prvého stupňa aj odvolací nesprávne, výšku - súd prvého stupňa nesprávne a odvolací súd vôbec neurčil).

Tento rozpor je daný nesprávnym právnym posúdením veci pri určení výšky odmeny súdneho   exekútora,   nesprávnym   posúdením   novácie   záväzku   navrhovateľa,   nesprávnym právnym   posúdením   právneho   dôvodu   nároku   navrhovateľa   (škoda   versus   bezdôvodné obohatenie)...

Takýto   výsledok   rozhodnutí   súdov   je   nielen   v rozpore   so   zákonom,   ale   aj   úplne vzdialené od zásady práva a spravodlivosti...

Rozsudok Krajského súdu Nitra, č. k. 7 Co 57/2009, zo dňa 25. 2. 2010, bol doručený a nadobudol právoplatnosť dňa 11. 3. 2010. Sťažovateľ podal podnet GR SR na podanie mimoriadneho dovolania dňa 17. 5. 2010. GR SR upovedomila sťažovateľa, že podnet bol daný na prešetrenie Krajskej prokuratúre Nitra. Vzhľadom k tomu, že vo veci sa niekoľko týždňov nič nedialo, sťažovateľ sa bol informovať na Krajskej prokuratúre v Nitre, kde mu oznámili,   že   podnet   vyhodnotili   ako   dôvodný   a   odoslali   na   GP   SR   so   spracovaným písomným   návrhom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania na   NS   SR.   Keďže   následne uplynulo niekoľko mesiacov, sťažovateľ sa v decembri 2010 na GP SR písomne domáhal odpovede   na   svoj   podnet,   keďže   sa   blížila   lehota   na   podanie   mimoriadneho   dovolania v zmysle § 243g OSP.

Až na základe takejto žiadosti sťažovateľa GR SR napísala upovedomenie o vybavení podnetu zo dňa 15. 12. 2010, č. k. VI/2 Pz 520/10, v ktorom oznámila, že podmienky na podanie mimoriadneho dovolania nie sú splnené a preto podaný podnet sa odkladá. GR   SR   rozhodovala   o   podnete   sťažovateľa   7   mesiacov   a   nakoniec   oznámila odloženie   podnetu,   čo   bolo   v   úplnom   opaku   oproti   informácii   podanej   z   Krajskej prokuratúry   v   Nitre,   ktorá   spracovala   aj   písomný   návrh   na   podanie   mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľ bol oboznámený s informáciou z Krajskej prokuratúry v Nitre a preto nepodával iné návrhy   na ochranu svojich   práv,   ani   ústavnú sťažnosť,   keďže   vychádzal z informácie, že jeho podnetu bude vyhovené a teda tento právny prostriedok ochrany jeho základných práv bude úspešný. Oznámenie GR SR však bolo diametrálne odlišné.

Sťažovateľ svojim prostriedkom - podnetom na podanie mimoriadneho dovolania sledoval legitímny cieľ - ochranu jeho základných práv pri rozhodovaní Krajského súdu v Nitre v rozpore s existujúcou judikatúrou NS SR a ÚS SR, pričom použitý prostriedok mohol   a   podľa   predbežných   vyjadrení   aj   mal   dosiahnuť   mimoriadne   dovolanie   a   tým ochranu jeho práv.

Z   týchto   dôvodov   navrhujeme,   aby   lehota   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   voči rozsudkom všeobecných súdov (porušovateľ OS Nitra a KS Nitra) bola v tomto prípade počítaná od definitívneho oznámenia GR SR o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania (t. j. od 20. 1. 2011), resp. dovoľujeme si požiadať o odpustenie zmeškania lehoty z dôvodu neúmerne dlhého vybavovania podnetu Generálnou prokuratúrou a uvádzania pôvodne iného postupu pri vybavovaní podnetu zo strany KP Nitra a zo strany GP SR.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1) Základné právo JUDr. V. K. - právo na právnu istotu a spravodlivosť, právo na majetok, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článkov 1, 20, 46 ods. 1 Ústavy SR, a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru,   konaním   a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 57/2009 porušené bolo.

2) Rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 57/2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3) Základné právo JUDr. V. K. - právo na právnu istotu a spravodlivosť, právo na majetok,   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   právo   na   ochranu   práv   a   zákonom chránených záujmov podľa článkov 1, 20, 46 ods. 1, 149 Ústavy SR, a právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru,   konaním   a   rozhodnutím   Generálnej prokuratúry SR v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 520/10 zo dňa 15. 12. 2010 a sp. zn. VI/2 Pz 10/11 zo dňa 14. 1. 2011 porušené bolo.

4) Sťažovateľovi JUDr. V. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- EUR..., ktoré je povinná uhradiť Generálna prokuratúra SR v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

5) Nahradiť sťažovateľovi JUDr. V. K. trovy právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR... na účet právneho zástupcu Mgr. R. H...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s nedostatočným označením základného práva sťažovateľa „na majetok“, k porušeniu ktorého ako zo strany krajského súdu, tak aj zo strany generálnej prokuratúry malo dôjsť, pričom ustálil, že ide o základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

1. Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 57/2009-391 z 25. februára 2010,   ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   podanú oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd zistil, že napádané rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2010, z čoho jednoznačne vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako ju podal, a z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (III.   ÚS   108/02,   IV.   ÚS   158/04, I. ÚS 218/06). V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty vzhľadom na kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 149 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a oznámeniami generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 520/10-9 z 15. decembra 2010 a č. k. VI/2 Pz 10/11-6 zo 14. januára 2011, ktorými odložila podnet a opakovaný podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania proti napádanému rozhodnutiu   krajského   súdu   pre   nezistenie   dôvodov   na   jeho   podanie,   pričom   náležite vysvetlila dôvody takéhoto postupu.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto   ustanovení jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy.

Základné právo podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   zaručuje, že každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných orgánov prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   II.   ÚS   14/04,   I.   ÚS   7/04,   II.   ÚS   407/06, III. ÚS 146/2010).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Keďže   platná   zákonná   úprava   nezakladá   sťažovateľovi   právo   (právny   nárok)   na vyhovenie   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   strany   generálneho prokurátora,   nevyužitím   tohto   oprávnenia   generálneho   prokurátora   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 149 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť   ako   celok   bola odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011