znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 149/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   P.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   I., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   P.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   podaním doručeným 4. februára 2010, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval od 18. apríla 2000 v procesnej pozícii navrhovateľa v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov (ďalej len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   7   C   84/2000,   ktorého   predmetom   bolo   vrátenie   zálohy 2 000 000 Sk s príslušenstvom poskytnutej na základe zmluvy o budúcej zmluve uzavretej 6. decembra 1999 medzi sťažovateľom a jeho manželkou ako budúcim kupcom a odporcom ako budúcim predávajúcim. Predmetom riadnej kúpnej zmluvy mal byť prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľ tvrdil neplatnosť tejto zmluvy z dôvodu, že došlo k odstúpeniu od zmluvy na základe písomného oznámenia odporcovi z dôvodu podstatnej zmeny pomerov.

Odporca 12. júla 2000 podal na okresnom súde žalobu, ktorá bola vedená pod sp. zn. 10 C 502/00 a ktorou sa domáhal nahradenia vôle sťažovateľa a jeho manželky na uzavretie kúpnej zmluvy rozhodnutím súdu.

Okresný   súd   rozsudkom   z   9.   októbra   2002   v   právnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 7 C 84/2000 (vrátenie zálohy) žalobný návrh sťažovateľa a jeho manželky zamietol, keď po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by opodstatňovala   aplikáciu   ustanovenia   §   50a   ods.   3   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a preto uzavretá zmluva o budúcej zmluve je platná a nejde o bezdôvodné obohatenie.

Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Co 10/03 z 13. júla 2004 potvrdil rozsudok okresného súdu (sp. zn. 7 C 84/2000) ako vecne správny. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. augusta 2004.

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 502/00 (nahradenie prejavu vôle) na návrh   odporcu   vystupujúceho   v   procesnom   postavení   navrhovateľa   uznesením z 26. októbra   2004   konanie   zastavil   z   dôvodu   jeho   späťvzatia.   Na   základe   odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením z 31. marca 2005 potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení   konania.   Toto   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   12.   mája 2005.

Sťažovateľ 19. júna 2006 podal žalobu proti odporcovi o vydanie bezdôvodného obohatenia   1   700   000   Sk   s   príslušenstvom   na   okresnom   súde   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 155/2006.   Okresný   súd   rozsudkom   z   29.   marca   2007   zaviazal   odporcu   z   titulu bezdôvodného   obohatenia   zaplatiť   1   700   000Sk   so   6   %   úrokom   od   13.   mája   2005 do zaplatenia.   V   odôvodnení   v súvislosti   s otázkou   premlčania   uviedol,   že „Pokiaľ   ide o žalovaným   vznesenú   námietku   premlčania,   súd   nárok   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia   1   700   000   Sk   (vrátenie   preddavku)   nepovažoval   za   premlčaný,   pretože objektívna a subjektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto práva v zmysle § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka nezačala plynúť, keďže jednoročná lehota uvedená v § 50a ods. 2 Občianskeho   zákonníka   má   vo   vzťahu   k   jej   plynutiu   odkladací   účinok.   Žalovaný v jednoročnej lehote odo dňa, keď účastníci mali uzavrieť kúpnu zmluvu,   podal žalobu o nahradenie   vyhlásenia   vôle   s   uzavretím   kúpnej   zmluvy.   Premlčacia   doba   (objektívna a subjektívna) mohla začať plynúť až po právoplatnom zastavení konania o nahradenie vyhlásenia vôle v zmysle § 50 ods. 2 Občianskeho zákonníka (12. mája 2005), najskôr 13. mája   2005,   kedy   žalobca   po   prvý   raz   mohol   uplatniť   svoje   právo   na   vrátenie zaplateného   preddavku.   K   premlčaniu   žalobcovho   práva   nedošlo,   pretože   žaloba   bola podaná 19. júna 2006.“.

Odporca   sa   proti   uvedenému   rozsudku   odvolal.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 1 Co 112/2007 z 11. júna 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 155/2006 ako vecne   správny,   ale   zároveň,   čo   sa   týka   svojho   právneho   záveru   o   nepremlčaní sťažovateľovho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, „pripustil dovolaciu otázku, ktorú považoval za právne významnú v tom, či objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného   obohatenia   podľa   §   107   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   začala   plynúť 13. mája 2005, t.j. nasledujúcim dňom po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Prešov z 26. októbra 2004 Č.k. 10 C 502/2000-52, ktorým bolo konanie o nahradenie vôle podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka zastavené. Podľa jeho názoru žalovaný od právoplatnosti uvedeného   uznesenia   na splnení zmluvy   už   netrval a   nasledujúci deň (13. máj 2005) treba považovať za prvý deň vzniku bezdôvodného obohatenia; do tohto času prijatý preddavok predstavoval časť kúpnej ceny záväzkového vzťahu.“

Odporca podal dovolanie najvyššiemu súdu proti rozsudku krajského súdu, v ktorom okrem iného namietal nesprávne právne posúdenie krajského súdu, ktoré videl v „posúdení plynutia (začiatku i skončenia) objektívnej trojročnej premlčacej doby, ktorá sa podľa jeho názoru viaže na vznik bezdôvodného obohatenia; v danom prípade bezdôvodné obohatenie uplynutím   dojednanej   doby   na   uzavretie   kúpnej   zmluvy   (30.   marca   2000).   Objektívna trojročná premlčacia doba uplynula 30. marca 2003. V rámci tejto doby mohol žalobca v subjektívnej   dvojročnej   premlčacej   dobe   podať   žalobu   o   vydanie   bezdôvodného obohatenia. Beh objektívnej alebo subjektívnej premlčacej doby nieje závislý od toho, či a kedy bola žaloba o nahradenie prejavu vôle vzatá späť; z uvedených dôvodov považoval námietku premlčania za dôvodnú.“.

Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie odporcu je dôvodné, preto uznesením sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu z 11. júna 2008 sp. zn. 1 Co 112/2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „v   danom   prípade   dovolací   súd nepreskúmaval ani správnosť právnych záverov súdov o iných právnych otázkach (vrátane tých ktoré namietal žalovaný), než otázky, na riešenie ktorej bola vyslovená prípustnosť dovolania. Vzhľadom na uvedené dovolací súd neposudzoval otázku vzniku bezdôvodného obohatenia, možnosti uplatnenia práva na súde (actio nata), začiatku plynutia (objektívnej a subjektívnej) premlčacej doby a ich skončenia a iné. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny predpis a či ho aj správne interpretoval.

V nadväznosti na vyššie uvedený výklad dovolacieho súdu k § 238 ods. 3 O.s.p. a k spôsobu vymedzenia dovolacej otázky dovolací súd pristúpil k posúdeniu odvolacím súdom pripustenej právnej otázky, t.j. či objektívna premlčacia doba uvedená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka na vydanie bezdôvodného obohatenia plynie (prípadne za akých okolností)   aj   počas   konania   začatého   podľa   §   50a   ods.   2   Občianskeho   zákonníka. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že objektívna premlčacia doba uvedená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu uplatnenia práva pred   súdom   (vrátane   práva   uplatneného   podľa   §50a   ods.   2   Občianskeho   zákonníka) neplynie za predpokladu splnenia zákonných podmienok uvedených v § 112 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto správne pripustil právnu možnosť spočívania (zastavenie plynutia) premlčacej doby v závislostí od práva uplatneného pred súdom podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka (konania o nahradenie prejavu vôle s uzavretím zmluvy súdnym rozhodnutím),   avšak   nesprávne   posúdil   splnenie   podmienok   stanovených   v § 112 Občianskeho zákonníka pre spočívanie premlčacej doby. Premlčacia doba môže v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka spočívať, ak 1/ veriteľ uplatnil právo na súde a 2/ v začatom konaní   riadne   pokračuje.   V   danom   prípade   nedošlo   k   splneniu   žiadnej   z uvedených podmienok.   Žalobca   ako   veriteľ   neinicioval   súdne   konanie   v   zmysle   §   50a   ods. 2 Občianskeho zákonníka; vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 7 C 84/2000 bol žalobcom dlžník   a   v   danom   konaní   sa   ani   riadne   nepokračovalo.   Zastavenie   konania   v dôsledku realizácie   dispozičného   práva   žalobcom   podľa   §   96   ods.   1   O.s.p.   nemožno   považovať za riadne pokračovanie v konaní. Pokiaľ došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, prihliada sa na vec, ako by ku konaniu vôbec nedošlo (obdobne napr. R 54/92). Z uvedeného teda vyplýva, že zastavené súdne konanie vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn.   7 C 84/2000 nemá žiaden právny dopad na plynutie premlčacej doby pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nakoľko   odvolací   súd   pri   posudzovaní   splnenia   podmienok   pre   spočívanie premlčacej   doby   v   zmysle   §112   Občianskeho   zákonníka   vychádzal   z   iného   než   vyššie uvedeného právneho názoru, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.   Uvedené   zistenie   má   za   následok,   aby   dovolacím   súdom   bol   zrušený   rozsudok odvolacieho   súdu   a   vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Právny   záver   vyslovený dovolacím súdom v tomto rozhodnutí je záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   a   jej   doplnení   doručenej   ústavnému   súdu   tvrdí,   že právoplatným   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   v   dovolacom   konaní sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 bolo porušené jeho právo podľa č. 6 dohovoru, pretože „bola jeho vec v dovolacom konaní nespravodlivo prejednaná a rozhodnutá...“.V   odôvodnení   svojej   sťažnosti   argumentuje   tým,   že „odvolací   súd   v   prípade ponechania v platnosti   predmetného uznesenia,   musel   by byt'   zo   zákona   viazaný   týmto rozhodnutím, ktoré je však nesprávne až nezrozumiteľné. Dovolací súd, v tak závažnom prípade   ako   je   vymáhanie   56.429,66   €   spolu   s   úrokom   z   omeškania   6   %   ročne,   od 13.5.2005   do   zaplatenia,   nezaujal   v   rozhodnutí   vyčerpávajúce   a   nespochybniteľné stanovisko k všetkým relevantným, v predošlých konaniach sa vyskytujúcim skutočnostiam a veľmi reštriktívne sa zameral iba na posúdenie dvoch podmienok spočívania premlčacej doby   podľa   §   112   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   však   tiež   vyhodnotil   nesprávne   až nezrozumiteľne, pričom, okrem nesprávneho právneho názoru pochybil aj v tom, že zamenil účastníkov a zamenil konanie sp. zn. 7 C 84/2000 s konaním sp. zn. 10 C 502/2000, z čoho vyplýva zmätočnosť rozhodnutia.“

Sťažovateľ ďalej namieta, že «mal byť použitý aj § 243b ods. 3, O.s.p., nakoľko rozsudok prvostupňového súdu bol druhostupňovým súdom potvrdený, pričom ale právny názor odvolacieho súdu bol totožný s právnym názorom prvostupňového súdu ohľadom použitia   §   112   OZ   (otázka   spočívania   premlčania),   teda,   ak   bol   zrušený   rozsudok odvolacieho   súdu   (stále   tvrdíme   že   nezákonne)   pre   nesprávne   právne   posúdenie   tejto otázky, ako mohol ostať v platnosti ten istý výrok súdu prvého stupňa ktorý vyhodnotil tú istú právnu otázku a nebolo mu nič vytýkané? Keď sa vytýkali právne vady odvolaciemu súdu, tak tieto „vady“ logicky a nepochybne vykazoval aj rozsudok prvostupňového súdu, pretože   nebol   odvolacím   súdom   zrušený,   ani   zmenený,   ale   potvrdený.   Malo   dôjsť (s prihliadnutím na výklad dovolacieho súdu) aj k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa, pri   bezchybnom   právnom   posúdení   veci,   a   stav   sa   mal   navrátiť   úplne   na   začiatok prvostupňového   konania,   kde   by   mal   žalobca   okrem   iného,   aj   možnosť   pri   prípadnom odvolaní uplatňovať skutočnosti a dôkazy podľa § 205a, ods. 1, písm. d) O.s.p.

Dovolací súd však v zrušovacom uznesení 3 Cdo 185/2009 tvrdí: Zastavenie konania v dôsledku realizácie   dispozičného   práva   žalobcom podľa § 96 ods.   1 O.s.p.   nemožno považovať za riadne pokračovanie v konaní. Pokiaľ došlo k zastaveniu konania v dôsledku späť vzatia žaloby, prihliada sa na vec, ako by ku konaniu vôbec nedošlo (obdobne napr. R 54/92). Z uvedeného teda vyplýva, že zastavené súdne konanie vo veci Okresného súdu Prešov   sp.   zn   7   C   84/2000   nemá   žiadny   právny   dopad   na   plynutie   premlčacej   doby pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. (pozn. mylne tu súd uviedol konanie 7 C 84/2000, správne mal uviesť konanie č. 10 C 502/2000).

Tak teda na konanie č. k. 10 C 502/2000 sa má pozerať, ako keby vôbec k nemu nedošlo a toto konanie nemá žiadny dopad na plynutie (resp. spočívanie) premlčacej lehoty! Čiže čas od 12.7.2000 (podanie žaloby) do 12.5.2005 (právoplatné zastavenie konania) sa nepočíta   ako   spočívanie   premlčacej   doby?   Následok   je   ten,   že   dovolací   súd   týmto rozhodnutím   privodil   priamo   (pri   nezrušení   dovolacieho   zrušovacieho   uznesenia) premlčanie nároku sťažovateľa Ing. P. na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, nakoľko súd anuloval samotné súdne prvostupňové konanie a podľa neho, vyvodzujeme záver, mal podať žalobca Ing. P. žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenie do 30.3.2003 (uplynutie objektívnej premlčacej lehoty), teda, pričinením Najvyššieho súdu SR sa posudzuje jeho oprávnený a na súde riadne uplatnený nárok - za premlčaný.

Sťažovateľ nemá dom na ktorý poskytol zálohu, ale prišiel v dôsledku „ právnej činnosti Najvyššieho súdu SR " aj o peňažné prostriedky 1.700.000,- Sk (56.429,66 €) + 6 % úrok z omeškania od 13.5.2005 do zaplatenia.

Týmto rozhodnutím dovolacieho súdu bol porušený Dohovor o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   Čl.   6,   odsek   1   v   tom,   že   jeho   vec   o   vydanie   plnenia z bezdôvodného   obohatenia   bola   nespravodlivo   rozhodnutá   a   nespravodlivo   prejednaná v inštanciách   všeobecných   súdov.   Naviac,   domnievame   sa,   že   okrem   namietaných skutočnosti bola postupom a právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo 185/2009 aj porušená Ústava SR čl. 20 ods. 1 - každý má právo vlastniť majetok. Najvyšší súd   SR   právoplatným   rozhodnutím   sťažovateľovi   nezákonne   a   protiústavné   zrušil   jeho vlastnícke právo vlastniť majetok (odňal mu majetok bez vyvlastnenia ), čo v tomto prípade predstavuje peňažnú čiastku 1.700.000,- Sk ( 56.429,66 € ) spolu s úrokom z omeškania.»

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   meritórnom   prerokovaní   jeho   sťažnosti vydal tento nález:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   dovolací   súd,   uznesením   vydanom v dovolacom konaní sp. zn. 3 Cdo 185/2009 zo dňa 30.11.2009 porušil základné právo Ing. J. P. na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   dovolacieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 185/2009 zo dňa 30.11.2009.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z   citovanej   právnej   normy   vyplýva   povinnosť   ústavného   súdu   preskúmavať sťažnosťou   namietané   právne   významné   konanie   orgánu   verejnej   moci   iba   v   rozsahu určenom   sťažovateľom   v   sťažnostnom   petite.   Ústavný   súd   nemôže   v   zásade   takto vymedzený rozsah prekročiť.

Z   formulácie   sťažnostného   návrhu   obsiahnutého   v   úvode   predloženej   sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ tvrdí porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu.   Na   druhej   strane   však   z   odôvodnenia sťažnosti vyplýva aj namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

V   prípade   popísaného   zistenia   sa   procesný   postup   ústavného   súdu   v   rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   štandardne   orientuje   na   výzvu   sťažovateľovi na odstránenie   nesúladu   odôvodnenia   a   petitu   sťažnosti.   V   prerokúvanom   prípade   však ústavný súd predbežne prerokoval sťažovateľovu sťažnosť bez takejto výzvy a dôsledne vychádzajúc   z   charakteru   jeho   sťažnostných   námietok,   ktorými   zdôvodnil   tvrdenie o porušení označeného základného práva, podrobil prieskumu uznesenie najvyššieho súdu tak z hľadiska porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Viedla ho k tomu požiadavka hospodárnosti konania, ktorej uplatnenie v tomto prípade prináša sťažovateľovi v konečnom dôsledku širší záber prieskumu (nielen práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy). V neposlednom   rade   ústavný   súd   zvolil   uvedený   procesný   postup   aj   s   ohľadom na rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania tak, ako to je uvedené   vo   výroku   tohto   uznesenia   v   spojení   s   jeho   odôvodnením.   Inými   slovami, doplnenie sťažnostného petitu na základe výzvy ústavného súdu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k odlišnému rozhodnutiu o sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videl najmä v právnom názore najvyššieho súdu, podľa ktorého boli nesprávne posúdené podmienky na spočívanie (zastavenie plynutia) premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, premlčacia doba spočíva, ak veriteľ uplatnil právo na súde a v začatom konaní riadne pokračuje. Najvyšší súd zhodnotil, že nedošlo k splneniu ani jednej z uvedených podmienok, pretože sťažovateľ ako veriteľ neinicioval súdne   konanie   v   zmysle   §   50a   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   (bol   viazaný   výrokom krajského súdu v otázke prieskumu, či môže a za akých podmienok dôjsť k spočívaniu premlčacej doby počas konania, v ktorom sa účastník domáha nahradenia vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej zmluvy podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Je nepochybné, že sťažovateľ neinicioval súdne konanie v zmysle § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale inicioval ho odporca,   teda   dlžník,   preto minimálne táto podmienka nebola naplnená a vzhľadom   na   kumulatívny   charakter   podmienky   spočívania   premlčacej   doby   je   tento názor správny, a preto z tohto hľadiska ani nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva na spravodlivé súdne konanie.

K námietke sťažovateľa, ktorou   hodnotil postup najvyššieho súdu ako nesprávny a spočívajúci v absencii aplikácie „aj § 243 ods. 3, O.s.p.“ pri rozhodovaní, ústavný súd poukazuje   na   dôvody   najvyššieho   súdu   uvádzané   v   napádanom   uznesení   sp.   zn. 3 Cdo 185/2009   z 30.   novembra 2009 „[...   súd   nepreskúmaval ani   správnosť   právnych záverov   súdov   o   iných   právnych   otázkach   (vrátane   tých   ktoré   namietal   žalovaný),   než otázky,   na   riešenie   ktorej bola   vyslovená   prípustnosť dovolania.   Vzhľadom   na uvedené dovolací súd neposudzoval otázku vzniku bezdôvodného obohatenia, možnosti uplatnenia práva na súde (actio nata), začiatku plynutia (objektívnej a subjektívnej) premlčacej doby a ich skončenia a iné...]“. Z uvedených dôvodov obmedzeného prieskumu ani nemohol zrušiť rozhodnutie okresného súdu, preto postup najvyššieho súdu namietaný sťažovateľom bol logický a správny.

Nad   rámec   toho   ústavný   súd   poznamenáva,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný   súd   preto   nevidí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom najvyššieho súdu, ktorým zrušil „len“ rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 112/2007 z 11. júna 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie a porušením práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ   ďalej   namietal, že   krajský   súd „porušil   znenie   §   153,   ods.   2,   O.s.p. a prekročil   návrh   účastníka,   presnejšie,   účastník   konania   (žalovaný)   súdu   neadresoval počas konania žiadny písomný ani ústny návrh na na pripustenie možnosti dovolania, teda súd bez návrhu prisúdil účastníkovi možnosť, o ktorú nežiadal, prisúdil viac(...)“ Otázka pripustenia dovolania je vecou odvolacieho súdu (v danom prípade krajského súdu), ktorú posúdi podľa okolností na návrh procesnej strany alebo aj bez návrhu. Takáto možnosť vyplýva   priamo   z ustanovenia   §   238   ods.   3   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), kde samotný zákon zmocňuje odvolací   súd,   aby vo výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku   vyslovil,   že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, preto úvaha odvolacieho   súdu,   či   ide   o   právnu   otázku   zásadného   významu,   nie   je   nutne   závislá od návrhu   účastníka.   Aj   v   tomto   smere   ústavný   súd   konštatuje   ústavnú   konformnosť rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009.

Námietka sťažovateľa týkajúca sa evidentnej zámeny spisových značiek (ktorú aj sám pripustil v sťažnosti) uvádzaných v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu (na str. 7 sa namiesto sp. zn. „10 C 502/2000“ uvádza sp. zn. „7 C 84/2000“) má charakter zjavnej nesprávnosti   a   nespôsobuje automaticky   zmätočnosť   rozhodnutia.   Sťažovateľ   mal   a   má možnosť, aby požiadal najvyšší súd o nápravu v tomto smere podľa § 164 OSP.

Napokon sa ústavný súd zaoberal aj tvrdeným porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods.   1 ústavy. Ústavný súd   k tejto sťažovateľovej námietke uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2010