znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 149/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. A., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., B., vo veci porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16 C 59/2006 zo 17. mája 2007 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 167/07 z 12. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2008 doručená sťažnosť V. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   zo   17.   mája   2007   sp.   zn.   16   C   59/2006 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 12. septembra 2007 sp. zn. 17 Co 167/07.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu domáhal od odporcov v prvom a druhom rade zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu porušením zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len „antidiskriminačný zákon“).

Okresný súd rozsudkom zo 17. mája 2007 návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal 26. júna 2007 proti jeho rozsudku odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol:

«Prvostupňový   súd   sa   v   odôvodnení   vôbec   nezaoberal   argumentáciou navrhovateľa v žalobe a v jeho vyjadrení na pojednávaní 17. 5. 2007, osobitnou právnou úpravou zákazu diskriminácie   vo   vzťahu   k   príslušníkom   Policajného   zboru   Slovenskej republiky (ďalej len „PZ SR") podľa § 2a a zákonnou možnosťou uloženia obmedzení výkonu štátnej služby podľa § 192 ods. 1 písm. b), ods. 3 a § 223 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (...).

Prvostupňový   súd   podľa   názoru   navrhovateľa   nesprávne   interpretoval výnimku z osobnej pôsobnosti § 4 v spojení s § 8 ods. 5 antidiskriminačného zákona, ktorým boli   do právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   implementovaná   smernica   Rady   č. 96/97/ES,   ktorá mení   a   dopĺňa   smernicu   86/378/EHS   o   uplatnení   zásady   rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, smernica č. 2000/43/EC o zásade rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod a smernica Rady č. 2000/78/EC, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.

Navrhovateľ   tiež   poukazuje   na   to,   že   súd   prvého   stupňa   vôbec   nezohľadnil a neaplikoval   v   prejednávanej   veci   relevantnú   právnu   normu,   konkrétne   §   11   ods.   2 antidiskriminačného zákona, ktorý predstavuje osobitnú právnu úpravu dôkaznej povinností odporcu vo vzťahu k všeobecnej úprave dokazovania upravenej v OSP, tak ako to vyžadujú vyššie citované smernice. (...)

Za diskrimináciu svojej osoby považuje navrhovateľ postup odporcu 1) a 2), ktorý predchádzal   jeho   prepusteniu   zo   stálej   štátnej   služby   príslušníka   PZ   SR   v porovnaní s niektorými inými príslušníkmi PZ SR, ktorí sa nachádzali v porovnateľnej situácii. Navrhovateľ sa už v žalobe vyjadril, že si bol vedomý zmeny svojej zdravotnej spôsobilosti   na   výkon   doterajšieho   zamestnania,   mal   však   naďalej   záujem   o   ďalšie pôsobenie v služobnom pomere v PZ SR. (...)

Prvostupňový   súd   sa   navrhovanými   dôkazmi   zo   strany   navrhovateľa   vôbec nezaoberal a nevykonal ich; taktiež nezohľadnil ani písomné dôkazy založené do spisu na pojednávaní 17. 5. 2007. Prvostupňový súd ignoroval povinnosť odporcu 1) a 2) vyvrátiť domnienku diskriminácie navrhovateľa (prenesené obrátené bremeno), pričom nevykonaním navrhnutých dôkazov   odňal   navrhovateľovi   možnosť   preukázať,   že   v   prípade   ním navrhnutých svedkov odporca 1) a2) postupoval odlišne ako v prípade navrhovateľa.»

V sťažnosti ďalej sťažovateľ uvádza: «Odvolávajúc   sa   na   príslušnú   judikatúru   Súdneho   dvora,   právny   zástupca sťažovateľa poukázal   na   to,   že   zásada   rovnosti   má   všeobecné   použitie   a   platí   pre zamestnávanie   vo verejných   službách rozhodnutia   členských   štátov   so   zreteľom   na prístup k zamestnaniu, odbornú prípravu a pracovné podmienky v ozbrojených silách s cieľom zabezpečiť ich efektívnosť nepatria úplne mimo pôsobnosť komunitárneho práva (právna vec Sirdar C -273/97 z 26.10.1999, právna vec Kreil C- 285/98 z 11. 1. 2000). Členským   štátom   prináleží zabezpečiť   účinné   súdne   preskúmanie   dodržiavania uplatniteľných   ustanovení   práva Spoločenstva   a   vnútroštátnej   právnej   úpravy zameranej na prebratie práv zakotvených v smernici.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v   ústnom   prejave   opätovne   upozornil   na   potrebu aplikácie osobitnej právnej úpravy dôkazného bremena v diskriminačných veciach (§ 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona), kedy sa dôkazná povinnosť presúva na odporcu za predpokladu, že   navrhovateľ   predloží   súdu   také   dôkazy,   z   ktorých   možno   dôvodne usudzovať, že zásada rovnakého zaobchádzania bola porušená.

Odvolací súd rozsudkom zo dňa 12. 09. 2007, sp. zn. 17 Co/l67/07-138 z 12. 9. 2007 (…) nevyhovel odvolaniu sťažovateľa a potvrdil rozsudok prvostupňového súdu. (...) Prvostupňový súd ako aj odvolací súd pritom nesprávne vyložili jednu zo základných zásad teórie práva - lex speciali derogat legi generali, podľa ktorej ak určitú parciálnu otázku neupravuje osobitný zákon, použije sa príslušné ustanovenie všeobecného zákona. Vo svojom rozsudku odvolací súd uviedol: „V § 2a zákona ostatnej službe policajtov nie je uvedená diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia a teda z toho vyplýva, že takúto formu diskriminácie u príslušníkov ozbrojených zborov nepripúšťa."

Vzhľadom k tomu, že § 2a zákona o štátnej službe policajtov predstavuje vo vzťahu k § 6 ods. 1 AntZ osobitnú právnu úpravu, ak nie je zákonný dôvod zdravotného postihnutia pri aplikácii   zásady   rovnakého   zaobchádzania   upravený   v   zákone   o   štátnej   službe policajtov, použije   sa   všeobecná   úprava   zákazu   diskriminácie   z   dôvodu   zdravotného postihnutia   v   oblasti pracovnoprávnych   a   obdobných   právnych   vzťahov   podľa antidiskriminačného zákona. Tento záver potvrdzuje i judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej sa zásada rovnosti v istej miere aplikuje aj v ozbrojených silách.»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vyniesol tento nález:„1. Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo dňa 17. 05. 2007, sp. zn. 16 C 59/2006   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   tým,   že   v   predmetnom   konaní neprihliadol a riadne neaplikoval ustanovenia platnej a účinnej právnej úpravy najmä pokiaľ   ide   o   časť   obráteného   dôkazného   bremena   a   tým,   že   svoj   rozsudok   riadne neodôvodnil.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 17 Co/167/07-138 z 12. 9. 2007 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že svoj rozsudok riadne neodôvodnil.

3. Rozsudok Krajského súd v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/167/07-138 zo dňa 12. 9. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.   4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, alebo návrhy podané   oneskorene,   ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   okresný   súd   a krajský   súd zamietnutím jeho návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením zásady rovnakého   zaobchádzania   zo   strany   odporcov   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru v Banskej Bystrici a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Všeobecné   súdy   svoje   rozhodnutia   riadne   neodôvodnili   a podľa sťažovateľa sa vôbec nevysporiadali s aplikáciou platného antidiskriminačného zákona na jeho prípad.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol jednak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a   rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   tieto   preskúmal v dôsledku   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a rozhodnutím okresného   súdu, odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ ide časť sťažnosti týkajúcu sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, ktorou sa zároveň domáhal zrušenia jeho rozsudku z 12. septembra 2007, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti teda vyplýva, že jej podstatou v časti namietajúcej porušenie týchto práv krajským súdom je nesúhlas sťažovateľa s jeho právnym názorom, ktorý v danej veci   potvrdil   vo   veci   samej   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľa   o zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   s prísl.   Podľa   sťažovateľa   „v   právnej   veci sťažovateľa   nemožno posudzovať   príslušné   vnútroštátne   právo   izolovane,   pretože antidiskriminačná   legislatíva   sa netýka   výlučne   vnútroštátneho   práva,   ale   zasahuje   do pôsobnosti primárneho a sekundárneho práva bývalých Európskych spoločenstiev a dnešnej Európskej únie“.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania, resp. rozhodovania všeobecných   súdov,   t. j.   či   v   konaní pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie je spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy   preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 17/01, II. ÚS 22/05).

Vychádzajúc z týchto úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia   z uvedených   hľadísk   a dospel   k záveru,   že   krajský   súd   a   tiež   okresný   súd na argumentáciu   sťažovateľa   reagovali   primeraným   spôsobom,   vysporiadali   sa   s rozhodujúcimi   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam   a   ktoré   dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia a do odôvodnenia ich rozsudkov uviedli postup, akým dospeli k svojmu rozhodnutiu.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   vôbec nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   rozhodnutím (postupom) orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď, ale musí reagovať len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (napr. II. ÚS 44/03, IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa preskúmal, či postup krajského súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Zo   sťažnosti   a k nej pripojených   príloh   ústavný   súd   zistil,   že krajský   súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. V tomto rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti a dôvody, na   základe   ktorých   odvolaniu   sťažovateľa   nebolo   vyhovené   a prečo   bolo   potvrdené rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 16 C 59/2006 zo 17. mája 2007.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   17   Co   167/07   z 12.   septembra   2007   odvolaniu sťažovateľa nevyhovel, keď po vyhodnotení právnej situácie okrem iného konštatoval:«Predmetom   tohto   konania   je   návrh   navrhovateľa,   ktorým   sa   domáhal   voči odporcom 1/ a 2/ zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 400.000,- Sk s príslušenstvom, z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, vyplývajúcej z antidiskriminačného zákona, pričom uvedená nemajetková ujma mu mala vzniknúť diskriminačným postupom zo strany odporcov, v dôsledku jeho zdravotného stavu. Uvedeného nároku sa teda domáhal jednoznačne   na   základe   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon).   Za tohto stavu je teda potrebné vyriešiť základnú otázku či sa navrhovateľ v tomto prípade (t. j. za vyššie uvedených skutkových okolností) môže úspešne domáhať uplatňovaného nároku podľa uvedeného zákona.

Antidiskriminačný zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady (§ 1). Vzhľadom na rozmanitý charakter a účel právnych vzťahov vznikajúcich v oblasti súkromného i verejného   práva   nie   je   objektívne   možné,   aby   táto   zásada   platila   bezvýhradne,   t.   j. absolútne. Výnimky z tejto zásady sú však v právnom štáte prípustné (akceptovateľné) len vtedy, ak sú odôvodnené sledovaním legitímneho cieľa. Zákonodarca túto výnimku upravil expressis verbis v § 4 uvedeného zákona.

Z ustanovenia § 4 ods. 1, písm. b) antidiskriminačného zákona vyplýva, že uvedený zákon sa nevzťahuje /okrem prípadov definovaných v § 4 ods. 1, písm. a)/ani na rozdielne zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení osobitných   predpisov   upravujúcich   služobný   pomer   príslušníkov   ozbrojených   síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, (...).

Keďže z obsahu spisu je nesporné, že k predmetnej diskriminácii navrhovateľa malo dôjsť v dobe, keď bol príslušníkom PZ SR (teda bol v služobnom pomere, nie v pracovnoprávnom   vzťahu)   a   malo   ísť   o   diskrimináciu   v   súvislosti   s   jeho   nepriaznivým zdravotným stavom, resp. z dôvodu jeho zdravotného postihnutia, z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že antidiskriminačný zákon sa na neho nevzťahuje. Okrem toho odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   antidiskriminačný   zákon   priamo   pripúšťa   rozdielne zaobchádzanie, resp. v § 8 definuje kedy rozdielne zaobchádzanie nie je diskrimináciou. Podľa § 8 ods. 5 „diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia nie je objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v ustanovení podmienky zdravotnej spôsobilosti   na   prístup   k   zamestnaniu   alebo   podmienky   na   výkon   určitých činnosti v zamestnaní, ak to vyžaduje povaha tohto zamestnania alebo činnosti“. Teda inak povedané, za diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia nemožno považovať objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v ustanovení podmienky zdravotnej spôsobilosti   na   prístup   k   zamestnaniu   alebo   podmienky   na   výkon určitých činností v zamestnaní, ak to vyžaduje povaha tohto zamestnania alebo povaha činnosti. V prejednávanej veci je nesporné, že povaha zamestnania navrhovateľa (služobný   pomer príslušníka   PZ   SR)   vyžadovala,   aby   počas   celého   výkonu   služobného pomeru spĺňal zákonom predpísané podmienky podľa § 14 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej   stráže Slovenskej republiky a   Železničnej polície,   teda aby bol   i zdravotne, telesne   a   duševne spôsobilý   na   výkon   služby.   Ustanovenie   tejto   zákonnej   podmienky zdravotnej   spôsobilosti   nie je   podľa   citovaného   ustanovenia   §   8   ods.   5 antidiskriminačného zákona diskrimináciou. Keďže túto, osobitným zákonom ustanovenú podmienku   zdravotnej   spôsobilosti   na   výkon služobného   pomeru   príslušníka   PZ   SR navrhovateľ   stratil,   jeho   prepustenie   zo   služobného pomeru   logicky   nemôže   byť diskrimináciou.

Uvedenú interpretáciu v konečnom dôsledku nepriamo potvrdzuje i ustanovenie § 2a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. (...).

„V   súlade   so   zásadou   rovnakého   zaobchádzania   sa   zakazuje diskriminácia   aj   z dôvodu, manželského stavu ;a rodinného stavu, farby pleti, jazyka; politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného   postavenia".   V   citovanom   ustanovení   nie   je   uvedená   diskrimináciu z   dôvodu zdravotného   postihnutia   a   teda   z   toho   vyplýva,   že   takúto   formu   diskriminácie   u príslušníkov ozbrojených zborov nepripúšťa.

Z vyššie uvedeného odôvodnenia teda jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ sa nemôže   úspešne   domáhať   uplatňovaného   nároku   podľa   antidiskriminačného   zákona. Z tohto dôvodu je preto irelevantný i jeho argumenty uvedený v odvolaní, týkajúci sa postupu odporcu   1/   a   2/,   ktorý   predchádzal   jeho   prepusteniu   zo   stálej   štátnej   služby príslušníka PZ SR, ktorý mal byť podľa jeho názoru diskriminačný vtom, že bol odlišný s postupom, ktorý odporcovia zvolili voči iným príslušníkom PZ SR, ktorí sa nachádzali v porovnateľnej situácii, a ktorým bol umožnený výkon služby v PZ SR s obmedzeniami v   zdravotnej klasifikácii   C.   Teoreticky,   ak   by   v   tomto   prípade   bolo   možno   aplikovať antidiskriminačný zákon, samotná skutočnosť že odporcovia iným príslušníkom PZ SR, ktorí   sa   nachádzali „v   porovnateľnej   situácii"   umožnili   výkon   služby   v   PZ   SR   s obmedzeniami   v zdravotnej klasifikácii   C,   nie   je   sama   osebe/skutočnosťou, preukazujúcou diskrimináciu, pretože zdravotný stav, resp. zdravotné postihnutie je tak vysoko individualizovanou kategóriou, že fakticky „porovnateľná situácia" u rozdielnych osôb nemôže nastať. Dokonca v tomto prípade navrhovateľ porovnával svoj zdravotný stav so zdravotným stavom osôb s úplne odlišnými diagnózami.

Z   hľadiska   tohto   konania   sú   právne   irelevantné   i   argumenty   navrhovateľa spochybňujúce   (administratívnoprávny)   proces,   ktorý   predchádzal   jeho   prepusteniu   zo služobného pomeru a i argumenty, že okresný súd sa v tomto konaní nezaoberal všetkými aspektmi   tohto   procesu.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   postup okresného súdu (vzhľadom na vyššie uvedený právny názor) bol správny. Okresný súd v tomto   konaní nemal   nie   len   dôvod,   ale   vzhľadom   na   charakter   uplatneného   nároku (občianskoprávna žaloba), ani možnosť, aby skúmal a hodnotil predmetné rozhodnutia lekárskych   komisií,   ktoré boli   podkladom   vydania   personálneho   rozkazu,   ktorým   bol prepustený   zo   stálej   služby príslušníka   PZ   SR.   Ak   mal   navrhovateľ   výhrady   voči personálnemu rozkazu, resp. voči rozhodnutiam z ktorých vychádzal, mal postupovať podľa zák. č. 73/1998 Z. z. a podať na súd návrh na preskúmanie právoplatného rozhodnutia vydaného nadriadeným podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (t. j. v rámci správneho   súdnictva),   kde   mohol   na   základe §   248   zák.   č.   73/1998   Z.   z.   efektívne realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu, zakotvené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.   Navrhovateľ   však   toto   právo   nevyužil a   faktickej   revízie,   resp. spochybnenia   administratívnoprávnych   rozhodnutí   sa   domáhal v   rámci   tohto občianskoprávneho konania, čo je právne neakceptovateľné a teda nemožné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.“

Z citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   s   prihliadnutím   na   obsah   odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa zaoberal   námietkami   sťažovateľa.   Z   jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti na rozdiel od   sťažovateľa   nezistil,   že   by   závery   krajského   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.

Preto ústavný súd uzavrel, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje také skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je   v   príčinnej   súvislosti   so   žiadnym porušovaním označených práv. Sťažovateľ bol v označenom spore žalobcom, krajský súd svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi uplatňovaním jeho práv   na   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   a   nesprávnou   aplikáciou   „smernice   Rady   č. 96/97/ES,   ktorá mení   a   dopĺňa   smernicu   86/378/EHS   o   uplatnení   zásady   rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, smernica č. 2000/43/EC o zásade rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod a smernica Rady č. 2000/78/EC, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní“.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľovi bola poskytnutá dostatočná ochrana jeho základným právam a slobodám v konaní pred krajským súdom, ktorého rozhodnutie podľa názoru ústavného súdu nie je arbitrárne a samotný neúspech v konaní pred všeobecným súdom   nemožno   považovať   za   dôvod   na   domáhanie   sa   ochrany   jeho   označených   práv v konaní pred ústavným súdom.

Preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už   bez právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2008