znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 149/07-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27. septembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť Š. G., L., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., Advokátska kancelária, L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 79/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 79/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 79/99   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Š. G. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava III   p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. G. trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   advokáta   JUDr. P.   V., Advokátska kancelária, L.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Š. G. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2007 doručená sťažnosť Š. G. (ďalej len „sťažovateľ“). Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 79/99.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti uznesením č. k. III. ÚS 149/07-8 na ďalšie konanie vyzval 26. júna 2007 predsedu okresného súdu,   aby sa k sťažnosti vyjadril a aby zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 9.   júla   2007   (sp.   zn. Spr. 3433/2007, doručenom ústavnému súdu 16. júla 2007) uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje   s vyjadrením   zákonnej   sudkyne,   ktoré   ústavnému   súdu   predkladá.   V závere svojho vyjadrenia súhlasil, aby ústavný súd prerokoval sťažnosť bez nariadenia ústneho pojednávania.

V priloženom   vyjadrení   zákonná   sudkyňa   uviedla: „Zákonnou   sudkyňou v predmetnej veci som od 26.5.2006, fakticky som spis prevzala v januári 2007 po jeho vrátení z Krajského súdu v Bratislave, ktorý rozhodoval o odvolaní pristupujúceho odporcu a po   nástupe   po   mojej   práceneschopnosti.   V predmetnej   veci   bolo   vo   februári   2007 doručované rozhodnutie odvolacieho súdu a po jej naštudovaní boli v mesiaci máj 2007 vykonané procesné úkony súvisiace s rozhodnutím o zmene návrhu, poučeniami účastníkov a zároveň   boli   účastníci   vyzvaní   na   vyjadrenie   k zmenenému   návrhu.   Na   výzvu   súdu reagoval navrhovateľ svojím podaním, doručeným súdu 13.6.2007 a dňa 18.6.2007 odporca 2/ s tým, že vo veci bude stanovený termín pojednávania v mesiaci október 2007. Vo veci priebežne konám.“

Ústavnému súdu bolo 24. septembra 2007 doručené stanovisko právneho zástupcu sťažovateľa k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom uvádza: „Po oboznámení sa s obsahom Vyjadrenia Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 09.07.2007 k mojej sťažnosti, považujem za potrebné uviesť následovné:

-návrh vo veci samej bol prijatý Okresným súdom Bratislava III. zo dňa 22.09.1999, pričom vec na tomto súde je vedená pod číslom konania 15C 79/99.

-počas trvania uplynulých 7 rokov ( ktoré obdobie považujem za dostatočne dlhé ), nebol nikdy Okresným súdom Bratislava III. vytýčený žiadny termín pojednávania vo veci a ani nikdy nebol určený žiadny (aspoň) predpokladaný termín pojednávania.

-sudkyňa Okresného súdu Bratislava III., ktorej ako poslednej bola predmetná vec priradená a mala teda vo veci začať konať, vo svojom Vyjadrení zo dňa 06.07.2007 tvrdí, že zákonnou sudkyňou je od 26.05.2006, pričom fakticky prevzala spis až v januári roku 2007 a to po jeho vrátení z Krajského súdu Bratislava.

-dôležitým faktom je skutočnosť, že z mojej strany som na akúkoľvek výzvu zo strany súdu,   vždy   reagoval   včas   a teda   v súdom   stanovených   termínoch,   pričom   vo   veci   som podával aj vlastné urgencie o urýchlenie začatia konania, žiaľ bez pozitívneho výsledku.

- na Ústavný súd SR som sa obrátil práve z dôvodu toho, že moje urgencie o začatie konania   v mojej   právnej   veci   zostali   zo   strany   Okresného   súdu   Bratislava   III. nepovšimnuté.“

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   a zo   súdneho   spisu sp. zn. 15 C 79/99 ústavný súd zistil nasledovný priebeh súdneho konania:

Sťažovateľ podal okresnému súdu 22. septembra 1999 návrh na začatie konania, ktorým si uplatnil peňažné nároky vyplývajúce zo služobného pomeru voči odporcovi.Okresný súd 1. februára 2000 vyzval sťažovateľa doplniť petit návrhu, sťažovateľ ho predložil 8. februára 2000 a zároveň zaplatil súdny poplatok.

Okresný súd 31. mája 2000 doručil návrh spolu s výzvou na vyjadrenie odporcovi, ktorý požadované vyjadrenie predložil 12. júna 2000.

Sťažovateľ 16. marca 2001 požiadal okresný súd, aby začal vo veci konať, súčasne požiadal o vrátenie zaplateného súdneho poplatku.

Okresný súd 29. marca 2001 doručil vyjadrenie odporcu sťažovateľovi.Sťažovateľ 4. júna 2001 doplnil svoj návrh na začatie konania (rozšíril ho o odporcu v druhom rade) a zároveň opätovne požiadal okresný súd o vrátenie súdneho poplatku.Odporca 1. októbra 2001 požiadal okresný súd „pokračovať v konaní“.

Sťažovateľ požiadal 21. marca 2002 okresný súd „o nariadenie začatia konania vo veci“ a opätovne požiadal o vrátenie súdneho poplatku.

Sťažovateľ   20.   novembra 2002   predložil   okresnému   súdu   opätovne „urgenciu začatia konania“, ako aj ďalší listinný dôkaz a požiadal o vrátenie súdneho poplatku.Sťažovateľ 14. júla 2003 predložil okresnému súdu „urgenciu započatia konania“, upresnil označenie odporcu a požiadal o vrátenie súdneho poplatku.

Sťažovateľ 13. júna 2005 predložil okresnému súdu doplnenie návrhu na začatie konania, v ktorom upresnil označenie odporcu a petit návrhu, súčasne opätovne požiadal o vrátenie súdneho poplatku.

Okresný súd 27. februára 2006 uznesením rozhodol o pripustení do konania odporcu v druhom rade (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. marca 2006).

Okresný   súd   13.   marca   2006   vyzval   sťažovateľa   predložiť „podania   zo   dňa 13.6.2005 a príloh priložených k žalobe v potrebnom počte rovnopisov v lehote 10 dní“, ktoré sťažovateľ predložil 20. marca 2006.

Okresný súd 13. marca 2006 doručil   sťažovateľovi odpoveď predsedu okresného súdu na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní z 5. júla 2004, ktorá bola okresnému súdu postúpená Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 16. júla 2004 a v ktorej ho oboznámil so súčasným stavom konania.

Odporca 21. marca 2006 podal proti uzneseniu okresného súdu z 27. februára 2006 odvolanie.

Okresný súd 4. apríla 2006 predložil spisový materiál spolu s odvolaním krajskému súdu, ktorý 31. októbra 2006 rozhodol uznesením o odmietnutí odvolania (spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 18. decembra 2006).

Okresný   súd   12.   februára   2007 odoslal   uznesenie   o odmietnutí   odvolania sťažovateľovi a odporcom.

Predseda okresného súdu 16. februára 2007 odpovedal na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní z 24. januára 2007, ktorú kvalifikoval ako dôvodnú.

Okresný súd 22. mája 2007 uznesením pripustil zmenu návrhu sťažovateľa v zmysle jeho podania doručeného okresnému súdu 13. júna 2005.

Sťažovateľ   13.   júna   2007   predložil   okresnému   súdu   odpoveď   na   jeho   výzvu z 24. mája 2007, v ktorej označil a súčasne priložil listinné dôkazy.

Odporca 18. júna 2007 predložil okresného súdu vyjadrenie k doplneniu návrhu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   štátnym   orgánom   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako konanie, ktoré po skutkovej stránke nie je zložité. Ústavný súd je toho názoru, že ani právna   stránka   veci   nevykazuje   osobitný   stupeň   zložitosti.   Ide   o uplatnenie   peňažných nárokov   vyplývajúcich   zo   služobného   pomeru   vojaka   z povolania   v súvislosti   s   jeho politickou   rehabilitáciou.   Zisťovanie   skutkového   stavu   a súvisiaca   aplikácia   relevantnej právnej   úpravy   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu   v danom   prípade   za   žiadnych okolností spôsobiť v konaní také komplikácie, ktoré budú mať za následok trvanie sporu v dĺžke takmer 8 rokov.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov   v konaní   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľa   neprispelo k celkovej dĺžke konania. Ústavný súd z predloženého spisu nezistil skutočnosti, z ktorých by bolo možné usúdiť, že sťažovateľ nereagoval na výzvy, alebo iným spôsobom sťažoval postup   okresného   súdu   v   konaní.   Z podkladov   predložených   sťažovateľom   vyplýva,   že využil   právne   prostriedky   nápravy   podľa   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov, ako aj zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, t. j. podanie sťažnosti na postup súdu. Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

V prvom   rade   sa   v doterajšom   priebehu   konania   vyskytujú   obdobia   súvislej nečinnosti   okresného   súdu,   v ktorých   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci.

Ústavný súd zaznamenal najdlhšie obdobie nečinnosti okresného súdu od 4. júna 2001, keď sťažovateľ predložil okresnému súdu doplnenie svojho návrhu a jeho rozšírenie o odporcu   v druhom   rade,   do   27.   februára   2006,   keď   okresný   súd   uznesením   rozhodol o pripustení odporcu v druhom rade do konania (nečinnosť trvajúca 4 roky a 9 mesiacov).

Rovnako   bol   okresný   súd   nečinný   v   období   od   22.   septembra   1999,   keď   bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na začatie konania, do 1. februára 2000, keď okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie petitu   návrhu (4 mesiace), a tiež   v období od 6.   júla   2000,   keď   predložil   odporca   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie   k návrhu sťažovateľa, do 29. marca 2001, keď okresný súd doručil sťažovateľovi vyjadrenie odporcu (viac ako 8 mesiacov).

V posudzovanom období po odpočítaní obdobia, počas ktorého vo veci konal krajský súd ako súd odvolací (spolu 8 mesiac), možno konštatovať, že konanie ku dňu rozhodnutia o ústavnej sťažnosti trvá na okresnom súde 7 rokov a 4 mesiace, z toho bol podľa zistení ústavného   súdu   z predloženého   spisu   okresný   súd   v konaní   nečinný   celkovo   5   rokov a 9 mesiacov.   Takýto postup okresného súdu nemožno označiť inak, než   ako zbytočné prieťahy   v konaní,   ktoré   spôsobili   to,   že   všeobecný   súd   zatiaľ   právoplatne   vo   veci nerozhodol.   Preto   ústavný   súd   vyhovel   návrhu   sťažovateľa   a   rozhodol   tak,   ako   je   to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (1. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol takéto rozhodnutie, preto ústavný súd popri deklarovaní   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   v záujme   čo   najrýchlejšieho odstránenia stavu právnej neistoty sťažovateľa prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť,   že ústavný súd vo veci   zistil   porušenie základného práva a vydal príkaz na konanie bez prieťahov.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu a s prihliadnutím na hodnotu predmetu konania považuje za primerané priznať mu sumu 80 000 Sk (3. bod výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom, ktorý vykonal dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania   a   písomné podanie   (sťažnosť).   Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods.   2 vyhlášky   1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t.   j. zo sumy 17 820 Sk pre úkony v roku 2007), čo predstavuje odmenu za jeden úkon v sume 2 970   Sk.   K týmto   sumám   ústavný   súd   pripočítal   režijný   paušál za   dva   úkony   právnej pomoci, a to 178 Sk. Spolu teda ústavný súd priznal náhrada trov právneho zastúpenia v sume   6   296   Sk,   ktorú   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (4. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007