znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 149/06-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť R. D. - D., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Košice   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 967/96, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. D. - D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 967/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 12 C 967/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. D. - D. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi JUDr. T. Š., K., v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti R. D. - D.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2006 doručená sťažnosť R. D. - D., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 967/96.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   žalobným   návrhom   z   5.   decembra   1996   sa domáhala na okresnom súde zrušenia a reálneho rozdelenia nehnuteľnosti. Vec je vedená na tomto súde pod sp. zn. 12 C 967/96. Sťažovateľka podrobne opísala priebeh doterajšieho konania   a presne   uviedla   úkony   súdu   a doby,   kedy   podľa   jej   mienky   došlo   v konaní ku zbytočným prieťahom. Podľa sťažovateľky predmet sporu – rozdelenie záhrady – nie je ani zdanlivou komplikovanosťou (skutkovou) ničím nezvyčajným. Napriek tomu vo veci po viac ako deviatich rokoch nebol vynesený ani prvostupňový rozsudok.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   okresným   súdom   v konaní 12   C   967/96,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci vedenej pod sp. zn. 12 C 967/96 konal bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 90 000 Sk a náhradu trov jej právneho zastúpenia v zatiaľ nevyčíslenej výške.

Uplatňovanú výšku primeraného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje vysokou mierou neistoty. Táto je spôsobená tým, že je v dôchodcovskom veku, avšak pre nesplnenie požadovaných podmienok dôchodok nepoberá. Pre vyhrotené vzťahy s odporcom nemôže obrábať záhradu, čo významne zmenšuje zdroj jej obživy.

Ako prílohu k sťažnosti sťažovateľka doložila žiadosť adresovanú okresnému súdu z 9. septembra 2005 o odstránenie zbytočných prieťahov v konaní. Napriek tomu, že toto podanie podľa svojho obsahu nie je sťažnosťou na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej   správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o štátnej   správe súdov“), resp. s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   ústavný   súd v okolnostiach prípadu netrval na podaní sťažnosti podľa uvedených právnych predpisov tak, ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“).   Konštatoval pritom, že vzhľadom na celkovú dĺžku konania už nie je v možnostiach tohto súdu vec plne napraviť.

Ústavný súd 17. mája 2006 sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 967/96, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 149/06.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 21. augusta 2006. Po chronologickom opísaní vo veci vykonaných úkonov pripustil, že k určitým prieťahom v danom konaní došlo. Uviedol, že uvedená situácia bola spôsobená objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonného sudcu, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudcov.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 967/96 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je žaloba sťažovateľky proti N. A. D., K. (ďalej len „žalovaný“), jej bratovi, v ktorej sa domáha zrušenia spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, a to k pozemku parc. č. 3276/1 o výmere 6 646 m2, zapísanej na LV č. 7614 v katastrálnom území K., dosiaľ vedenom   v podielovom   spoluvlastníctve   sťažovateľky   a žalovaného   v podiele   ½. Sťažovateľka   v petite   žiada   rozdeliť   predmetnú   nehnuteľnosť   podľa   vypracovaného priloženého   geometrického   plánu   č.   900/95.   Žaloba   bola   okresnému   súdu   doručená 5. decembra 1996 a zaevidovaná pod sp. zn. 12 C 967/96.

Hoci   okresný   súd   ihneď   po   podaní   žaloby   (listom   z 11.   decembra   1996)   vyzval sťažovateľku, aby za účelom vyrubenia súdneho poplatku predložila súdu znalecký posudok na ocenenie v žalobe označenej nehnuteľnosti, a dokonca ju aj urgoval (listom z 13. januára 1997), po sťažovateľkinom oznámení z 21. januára 1997 (že cena za 1 m2 nehnuteľnosti – poľnohospodárskej   pôdy   je   20   Sk)   až 18.   júla 1997   (po   šiestich   mesiacoch)   ju   vyzval na zaplatenie súdneho poplatku. Súdny poplatok sťažovateľka uhradila 26. augusta 1997.Po   tom,   ako   okresný   súd   10.   septembra   1997   zaslal   žalobu   sťažovateľky na vyjadrenie žalovanému, tento 14. októbra 1997 podal okresnému súdu vzájomný návrh na   zrušenie   podielového   spoluvlastníctva   s riešením   vlastníckych   vzťahov   podľa priloženého geometrického plánu č. 14396 E38-148/95 z 25. októbra 1995. Tento vzájomný návrh okresný súd zaslal sťažovateľke listom z 15. októbra 1997.

V nasledujúcom   období   sa   okresný   súd   v predmetnom   súdnom   konaní   zameral na získanie   listinných   dôkazov,   a to   príslušných   listov   vlastníctva   k parcelám   č.   3276/1 a č. 3276/3   a k nim   patriacich   geometrických   plánov.   Za   tým   účelom   žiadal   písomne Okresný úrad K., odbor katastrálny (listom z 28. januára 1998, urgenciou z 13. marca 1998 a zo 14. apríla 1998), ktorý až 29. júna 1998 zaslal okresnému súdu výpis z LV č. 7614 a kópiu   z katastrálnej   mapy   na   parcelu   č.   3276/1,   pričom   zároveň   oznámil,   že   parcela č. 3276/3 nie je evidovaná v stave katastra nehnuteľností a list vlastníctva č. 6 646 sa jej netýka.

Ďalší postup okresného súdu v konaní sp. zn. 12 C 967/96 v období od 1. júla 1998 do   10.   júna   1999,   kedy   okresný   súd   predvolal   sťažovateľku   na   informatívny   výsluch na 19. júl   1998,   vykonal   tento   informatívny   výsluch,   vytýčil   pojednávanie   vo   veci a pojednával (22. septembra 1998, 10. júna 1999), vykonal listinné dokazovanie (vyžiadanie písomnej   dokumentácie   od   Okresného   úradu   K.   listom   z 23.   septembra   1998, zo 6. novembra 1998 a z 12. apríla 1999, od Okresného úradu K. listom z 26. novembra 1998, urgenciami zo 14. januára 1999 a z 25. februára 1999), previedol výsluch svedkov, plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky (rozhodnutiu vo veci).

Hoci   pojednávanie   uskutočnené   10.   júna   1999   bolo   po   vykonanom   výsluchu účastníkov konania odročené za účelom doplnenia dokazovania, okresný súd až 21. januára 2000 (po siedmich mesiacoch) uznesením nariadil znalecké dokazovanie vo veci a ustanovil znalca z odboru geodézie a kartografie. Napriek tomu, že znalec bol povinný vypracovať znalecký posudok do 30 dní od doručenia spisu, pre jeho nečinnosť okresný súd musel pristúpiť   k jeho   urgovaniu   (listom   z 12.   apríla   2000).   Ustanovený   znalec   nakoniec vypracovaný posudok doručil okresnému súdu 13. júna 2000. Následne okresný súd doručil znalecký posudok účastníkom na vyjadrenie. Žalovaný doručil súdu vyjadrenie 10. augusta 2000. Keďže okresný súd predmetné vyjadrenie zaslal sťažovateľke až 20. februára 2001 (po   šiestich   mesiacoch),   sťažovateľka   k nemu   zaujala   stanovisko   listom   doručeným okresnému súdu 14. marca 2001.

V období od 18. apríla 2001 okresný súd vyžiadaval listinné doklady od príslušného katastrálneho   odboru   Okresného   úradu   K.   a   Okresného   úradu   K.   Poslednú   písomnú informáciu od ostatne menovaného úradu získal okresný súd 22. júna 2001.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   z   8.   januára   2002   bola   vec   vedená pod sp. zn. 12 C 967/96 presunutá do súdneho oddelenia iného vybavujúceho sudcu.

Po dlhom období úplnej nečinnosti (trvajúcej 18 mesiacov) okresný súd vykonal iba úkon, ktorý sa netýkal merita veci, a to uznesením sp. zn. 12 C 967/96 z 10. marca 2003 určil   znalečné   ustanovenému   znalcovi   za   podaný   znalecký   posudok,   ktoré   doplnil uznesením   zo   17.   marca   2003.   Samotné   pojednávanie   vo   veci   okresný   súd   vytýčil až o ďalších 5 mesiacov, a to 2. septembra 2003 na 1. október 2003, pričom ešte listom z 28. augusta 2003 požiadal Katastrálny úrad K. (ďalej len „katastrálny úrad“) o doloženie príslušných listín.

Pojednávanie   uskutočnené   1.   októbra   2003   po   výsluchu   účastníkov   a svedkov okresný súd odročil na neurčito za účelom doplnenia dokazovania a uskutočnenia ohliadky na mieste samom.

Hoci informácie z evidencie z katastra nehnuteľností doručili okresnému súdu tak Správa katastra K. (23. septembra 2003), ako aj Správa katastra K. (31. októbra 2003), okresný súd až takmer o 10 mesiacov, 4. augusta 2004, vytýčil termín pojednávania vo veci na 13. október 2004. Listom z toho istého dňa zároveň vyzval na vyjadrenie Mesto K. (ďalej len „Mesto“) a tiež katastrálny úrad. Dňa 8. októbra 2004 Mesto požiadalo okresný súd o to, aby vystupovalo ako vedľajší účastník v uvedenom súdnom konaní.

Pojednávania uskutočnené 13. októbra 2004 a 13. decembra 2004 boli po vykonanom výsluchu účastníkov konania a svedkov odročené za účelom doloženia dokladov od Mesta a od   Správy   katastra   K.   Po   doručení   požadovaných   informácií   katastrálnym   úradom (24. júna 2005) okresný súd 16. septembra 2005 vytýčil pojednávanie na 19. október 2005. Listom z toho istého dňa súd ešte vyzval Mesto na podanie správy pre účely predmetného súdneho konania a taktiež upozornil svedka D. D., K., na povinnosť zúčastniť sa súdneho pojednávania a vypovedať ako svedok s poučením o dôsledkoch porušenia tejto povinnosti.

Aj pojednávanie uskutočnené 19. októbra 2005 po výsluchu účastníkov, vedľajšieho účastníka a svedka, bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania.

Po vyjadrení sťažovateľky z 10. novembra 2005 ostatným úkonom okresného súdu vo veci samej bolo uznesenie sp. zn. 12 C 967/96 z 2. augusta 2006 o ustanovení znalca z odboru   geodézie   a kartografie,   ktorému   okresný   súd   uložil   povinnosť   v lehote   50   dní od doručenia   spisového   materiálu   vypracovať   znalecký   posudok,   ktorým   vyhotoví geometrický   plán   na   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   účastníkov   konania k pozemku parc. č. 3276/1 a parc. č. 3276/3 zapísaných na LV č. 7614 v kat. území K. rozdelením nehnuteľností.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako   to   konštantne   ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   uvádza,   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (IV. ÚS 59/03),   pričom   uvedený   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci   koná (I.   ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (III. ÚS 127/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00, III. ÚS 142/03).

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie o zrušení podielového spoluvlastníctva a rozdelení nehnuteľnosti môže predstavovať určitý stupeň   zložitosti   súvisiaci   s náročným   zisťovaním   skutkového   stavu,   v danom   prípade stanoviskami orgánov správy katastra, ako aj viacerými znaleckými posudkami. Doterajší takmer desaťročný priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná. Navyše   metodika   postupu   všeobecných   súdov   vo   veciach   podielového   spoluvlastníctva a reálneho   rozdelenia   nehnuteľností   je   dostatočne   jasná   a podporená   stabilizovanou judikatúrou,   preto   pri   sústredenom   postupe   súdu   v posudzovanom   konaní   bolo   možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Správanie   účastníka   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri podrobnom preštudovaní daného spisu nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej   veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Treba   uviesť,   že   okresný   súd   bol   v určitých   obdobiach   v posudzovanej   veci opakovane   krátkodobo   ale   aj   dlhodobo   nečinný,   a to   konkrétne   od   21.   januára   1997 do 18. júla 1997 (v trvaní 6 mesiacov), od 10. júna 1999 do 21. januára 2000 (v trvaní 7 mesiacov), od 10. augusta 2000 do 20. februára 2001 (v trvaní 6 mesiacov), od 22. júna 2001 do 10. marca 2003 (v trvaní 18 mesiacov), od 10. marca 2003 do 2. septembra 2003 (v trvaní 5 mesiacov), od 31. októbra 2003 do 4. augusta 2004 (v trvaní 10 mesiacov) a od 10. novembra 2005 do 2. augusta 2006 (v trvaní 9 mesiacov).

Okresný súd teda najmenej 5 rokov (61 mesiacov) vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   žalobkyňa v napadnutej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy.

Pri   posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú judikatúru, v súlade s ktorou: „Obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný prieťah v konaní“ (III. ÚS 29/03).

Ústavný   súd   zároveň   z prehľadu   spisu   sp.   zn.   12   C   967/96   zistil,   že   činnosť okresného   súdu   vykazovala   počas   prevažnej   doby   trvania   súdneho   konania   aj   znaky neefektívnosti, pretože okresný súd mnoho času venoval len vyžiadavaniu podkladov od príslušných správ katastra a vyžiadaniu znaleckého posudku, čo v čase, keď posudzované konanie   trvá   takmer   10 rokov,   je   z hľadiska   požiadaviek   ústavnosti   neakceptovateľné. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že „Ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu“ ( III. 146/05).

Podľa názoru ústavného súdu ani preťaženosť sudcov nie je možné zohľadniť ako dôvod   ospravedlňujúci   voči   občanovi   inak   zbytočné   prieťahy   v konaní   o   jeho   veci. Námietka veľkého množstva nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil ( I. ÚS 50/01, I. ÚS 119/03).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 967/96 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 967/96 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   priznať   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 90 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   porušenie   označeného   práva (doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania,   dobu   prieťahov   v konaní),   ústavný   súd   preto   uznal za odôvodnené   priznať   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad spravodlivosti   považuje za   primerané vo   výške   50   000   Sk.   Sťažovateľkou   požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jej právnemu zástupcovi. Právny zástupca sťažovateľky listom z 19. októbra 2006 doručil ústavnému súdu vyčíslenie trov konania vo výške 5 788 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny   za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru (porušenie základného práva alebo slobody nie je v zásade oceniteľné v peniazoch)   postupoval   ústavný   súd   pri   výpočte   náhrady   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľky podľa ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci, podanie vo veci samej 2 730 Sk za jeden úkon právnej pomoci, t. j. za dva úkony spolu 5 460   Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   priznaní   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového základu   podľa   § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 164 Sk, spolu 328 Sk. Celkovo predstavuje náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľky sumu 5 788 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006