znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 149/04-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., Š. ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Nt 62/03,   ako   aj   postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu   Galanta   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpr 22/03 a 1 Tpr 29/03, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť A. H. v časti, ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Nt   62/03,   ako aj postupom   a rozhodnutím Okresného   súdu   Galanta   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tpr   22/03   a   1   Tpr   29/03, o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   jej prerokovanie.

2. Sťažnosť A. H. v časti, ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   počas   výkonu   väzby   v Ústave   na   výkon   väzby v Bratislave, o d m i e t a   ako neprípustnú.

3. Sťažnosť A. H. vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2003   doručená   sťažnosť   A.   H.,   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. P. B., Š., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 62/03, ako aj   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Galanta   v   konaniach   vedených   pod sp. zn. 1 Tpr   22/03 a 1 Tpr   29/03.   Podaním   z 27. novembra 2003 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že výšku primeraného finančného zadosťučinenia upresní v rámci konania pred   ústavným   súdom,   preto   žiadal,   aby   tento   na   sumu   uvedenú   v sťažnosti   zatiaľ neprihliadal ako na konečnú výšku požadovaného odškodnenia. Podaniami z 11. decembra 2003 a z 26. februára 2004 doplnil sťažnosť o ďalšie dôkazy vzťahujúce sa na jeho trestnú vec, najmä podania a rozhodnutia týkajúce sa väzby.

Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním podrobne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre   skutok   právne   kvalifikovaný   ako   nedovolené ozbrojovanie podľa § 185 ods. 1 a 2 písm. b), ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. b) Trestného zákona. Do väzby bol vzatý uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 62/03 z 2. apríla   2003   z dôvodov   podľa   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   pretože u sťažovateľa ako obvineného hrozila obava, že v prípade jeho ponechania na slobode by naďalej pokračoval v páchaní trestnej činnosti. Väzba u sťažovateľa začala 30. marca 2003 a trvala aj v čase podania sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu. Z väzby na slobodu bol sťažovateľ   prepustený   až   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   5   Tpo   53/03 z 13. januára 2004.

Sťažnosť sťažovateľa smeruje aj proti Okresnému súdu v Galante, ktorý uznesením sp. zn. 1 Tpr 22/03 z 30. júla 2003 a opätovne (po jeho zrušení Krajským súdom v Trnave) uznesením sp. zn. 1 Tpr 22/03 z 24. novembra 2003 zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby   na   slobodu,   pričom   ale   rozhodol   o návrhu   prokurátora   Okresnej   prokuratúry v Galante   na   predĺženie   väzby   do   30.   marca   2004,   a   to   na   základe   uznesenia sp. zn. 1 Tpr 29/03 z 11. septembra 2003.

Sťažovateľ súdom vytýka jeho nedôvodné vzatie do väzby, ako aj držanie v nej, čo napokon vyjadril aj v žiadosti o prepustenie na slobodu a vo viacerých sťažnostiach ako opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam súdov v priebehu trestného konania. Poukazuje najmä   na   paušálne   zamietanie   jeho   žiadostí,   oneskorené   rozhodovanie   súdov   o nich. Zdôraznil tiež, že Okresný súd v Galante uznesením z 30. júla 2003, ktorým zamietol jeho žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   argumentoval   len   dôvodnou   obavou,   že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, pričom neskúmal, či nepominuli dôvody väzby, nebral do   úvahy ani navrhovanú peňažnú   záruku   a v celom   uznesení   sa   s   touto otázkou nielenže nevysporiadal, ale ani ju nespomenul. V neposlednom rade sťažovateľ namieta spôsob zaobchádzania s jeho osobou vo väzbe, poukazujúc na to, že väzba bola v jeho   prípade   zneužitá   na   jeho   mučenie,   ohrozovanie   života,   bezdôvodné   trestanie a ponižovanie.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd deklaroval, že Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 62/03 a Okresný súd v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpr 22/03 a 1 Tpr 29/03 porušili jeho označené práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, ako aj náhradu vyčíslených trov právneho zastúpenia.

V texte   sťažnosti,   mimo petitu, uvádza   sťažovateľ   aj údajné porušenie   jeho práv podľa čl. 6 ods. 6, čl. 3, čl. 5, čl. 8 a čl. 13 dohovoru. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania. Vzhľadom   na   to   môže   ústavný   súd   rozhodovať   iba   o porušení   tých   práv,   vyslovenie porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha. Tieto práva sú uvedené v návrhu na rozhodnutie (petite) sťažnosti. Tvrdenie o porušení iných práv v ostatných častiach sťažnosti je preto podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Skúmal pritom, či spĺňa všeobecné a osobitné náležitosti a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K   námietke porušenia čl. 17 ods. 2 a   5 ústavy

Sťažovateľ   namieta   neopodstatnenosť   zásahu   do   jeho   osobnej   slobody prostredníctvom väzby v trestnom konaní a v postupe a rozhodovaní súdov vidí v prvom rade porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (najmä nedôvodné vzatie do väzby, ako aj držanie v nej, neakceptovanie jeho argumentácie ohľadne prepustenia na slobodu a nezaoberanie sa navrhovanou peňažnou zárukou).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy „Osobná sloboda sa zaručuje“. Toto je všeobecný ústavný princíp, pričom spôsoby zaručenia osobnej slobody sú uvedené v ďalších ustanoveniach čl. 17 ústavy. Tieto obsahujú viaceré práva jedinca, ako aj požiadavky, ktoré sú spojené so zásahmi do osobnej slobody (pri väzbe ide o prvých päť odsekov čl. 17).

Keďže   označené ústavné právo   odkazuje   na zákon,   pri   posudzovaní   otázky   jeho rešpektovania   alebo   porušenia   musí   ústavný   súd   brať   do   úvahy   zákonnú   úpravu   a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti.

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   je   otázka,   či   dôvodnosť   vzatia   do   väzby a zotrvania v nej až do rozhodnutia odvolacieho súdu 13. januára 2004 (pričom Okresný súd v Galante rozhodol o predĺžení väzby až do 31. marca 2004) bola rozhodnutiami okresných súdov určená podľa zákona, bola základom pre zákonný a ústavný zásah do jeho práva na osobnú slobodu, a teda právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 bolo rešpektované, alebo či sa tak nestalo a došlo k porušeniu tohto práva.

Postupu   a rozhodnutiu   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   sp.   zn.   3   Nt   62/03 o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   predchádzal   návrh   krajského   prokurátora   v Bratislave   na vzatie do väzby sťažovateľa ako obvineného, ktorý v tom čase už bol stíhaný uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Bratislava z 30. marca 2003 pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 4 písm.   a)   a   ods.   5   písm.   b)   Trestného   zákona.   Aj   napriek   tomu,   že   krajský   prokurátor odôvodnil väzbu zákonnými ustanoveniami § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, to znamená prísnejšie, Okresný súd Bratislava I kvalifikoval dôvod väzby u sťažovateľa iba podľa   §   67 ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   t.   j.,   že   tu   existovala   obava, že   bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. V odvolacom konaní bol namietaný procesný postup preskúmaný a potvrdený.

V ďalšom konaní už o väzobnej veci sťažovateľa rozhodoval Okresný súd v Galante, ktorý uznesením sp. zn. 1 Tpr 22/03 z 30. júla 2003 zamietol žiadosť sťažovateľa z 21. júla 2003   o   prepustenie   na   slobodu.   Ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   konštatuje,   že sťažovateľ ako obvinený vykonával v tomto konaní svoje procesné práva a využíval všetky procesné oprávnenia (sťažnosti), ktoré mu priznáva Trestný poriadok. Odvolací súd prikázal prvostupňovému   súdu   odstrániť   procesné   pochybenia   týkajúce   sa   námietok   obvineného (nezaoberanie   sa   peňažnou   zárukou).   Všeobecné   súdy   napokon   rozhodli   v jeho   veci konečným rozhodnutím – prepustením z väzby na slobodu.

Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď o jeho veci ešte rozhodovali všeobecné   súdy.   Tie   na   základe   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   dostupných sťažovateľovi môžu a musia poskytovať ochranu základným procesným právam účastníka súdneho konania.

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými   dovolenými   a Trestným   poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi,   najmä využitím   riadnych   opravných   prostriedkov   (podobne   napr.   I.   ÚS   85/97,   II.   ÚS   35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa   §   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie. Prijatiu takejto sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02). Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Uznesením sp. zn. 1 Tpr 29/03 z 11. septembra 2003 Okresný súd v Galante na základe návrhu prokurátora Okresnej prokuratúry v Galante na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa, ktorý mu bol doručený 9. septembra 2003, predĺžil podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku túto lehotu do 30. marca 2004. Sťažovateľ vytýkal aj tomuto uzneseniu porušenie už uvedených základných práv a slobôd.

Sťažovateľ   a jeho   obhajca   v trestnom   konaní vedeli,   že   väzba   sťažovateľa,   ktorá začala plynúť dňom 30. marca 2003 od 10.05 h, sa mala ukončiť v zákonom stanovenej šesťmesačnej   lehote   30.   septembra   2003.   Podľa   platnej   právnej   úpravy   prichádzali z hľadiska predĺženia väzby po 30. septembri 2003 do úvahy v podstate dve možnosti:

1. návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku nebude podaný a väzba po 30. septembri 2003 skončí, alebo

2.   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   bude   podaný   a okresný   súd   o ňom rozhodne (na neverejnom zasadnutí a bez účasti procesných strán).

Pri druhej možnosti musí byť návrh (aby mohol byť úspešný) doručený okresnému súdu   spolu   s dovtedy   získaným   celým   spisovým   materiálom   najneskôr   10   dní   pred skončením príslušnej lehoty väzby (§ 71 ods. 4 a 10 Trestného poriadku).

Podľa § 41 ods. 1 Trestného poriadku „Obhajca je povinný poskytovať obvinenému potrebnú   právnu   pomoc,   účelne   využívať   na   obhajovanie   jeho   záujmov   prostriedky a spôsoby   obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa   o to,   aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú, a tým   prispievať   k správnemu   objasneniu   a rozhodnutiu   veci“.   Už   z tohto   ustanovenia Trestného poriadku vyplýva pre obhajcu povinnosť aktívneho vedenia obhajoby v prospech záujmov obvineného.

K tomuto bolo v sťažnosti sťažovateľa uvedené: „Som toho názoru, že som využil všetky možné opravné prostriedky a postupy, ktoré pripúšťa slovenský právny poriadok na ochranu mojich práv.“

Už vo viacerých rozhodnutiach (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. 227/03, III. ÚS 3/04) ústavný súd vyslovil právny názor, že pri aktívnom vedení obhajoby mohol obhajca napr. požiadať okresný súd vopred, aby mu bolo za účelom využitia práv obhajoby neodkladne oznámené, pokiaľ bude podaný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podľa §   71   ods.   1   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   ústavnému   súdu   nepreukázal, že   obhajoba využila takýto postup, aby mohla následne vzniesť v konaní okresného súdu o označenom návrhu (pred jeho rozhodnutím) tie ústavné námietky proti ďalšiemu trvaniu väzby, ktoré vzniesol v ústavnej sťažnosti (po rozhodnutí okresného súdu).

Aktívny   spôsob   obhajoby   je   pre   ochranu   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa potrebný najmä preto, lebo podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa po 30. septembri 2003 bolo v okolnostiach prípadu pre obhajobu predvídateľné, o takomto návrhu   rozhoduje   súd   na   neverejnom   zasadnutí   (bez   účasti   procesných   strán)   a takéto rozhodnutie je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho trvania väzby.

Ústavný   súd   v citovaných   rozhodnutiach   uviedol,   že   z princípu   subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť   najskôr   v tomto   konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Pokiaľ sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   uplatní   v konaní   pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.

Keď   teda   sťažovateľ   namietol   v ústavnej   sťažnosti   konkrétnou   argumentáciou porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   v   Galante sp. zn. 1 Tpr 29/03 z 11. septembra 2003, pričom však nevyužil aktívny spôsob obhajoby a v rámci účinnej ochrany práv a slobôd svoju argumentáciu neuplatnil v konaní okresného súdu   pred   jeho   rozhodnutím   (aby   mu   dal   tiež   možnosť   v   prípade   opodstatnenosti argumentácie vyvarovať sa porušenia jeho práv a slobôd), ústavný súd musel aj v tejto časti jeho ústavnú sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K   námietke porušenia čl. 19 ods. 1 a   2 ústavy

Predmetom sťažnosti je aj tvrdené porušenie práv sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a dobrého   mena,   ako   aj práva   na ochranu   proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života garantovaných čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   22/94   porušenie   práv priznaných v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc.   Sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre   skutok   právne kvalifikovaný ako trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 a 2 písm. b), ods.   4   písm.   a)   a   ods.   5   písm.   b)   Trestného   zákona   na   základe   uznesenia   o vznesení obvinenia   zo   strany   Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   v   Bratislave č. k. ČVS:   KUJP-241/OVVK-2002   z   30.   marca   2003.   Predmetné   trestné   konanie   sa nachádza v štádiu prípravného konania. Sťažovateľ bol vzatý do väzby už v prípravnom konaní uznesením sudcu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 62/03 z 2. apríla 2003.

Konkrétne   sťažovateľ   namieta,   že „väzba   je   voči   mojej   osobe   zneužitá   na   moje mučenie, ohrozovanie môjho života, bezdôvodné trestanie a ponižujúce zaobchádzanie“. Namieta nedostatočnú zdravotnú, hygienickú starostlivosť, nedostatočnú stravu vo väzbe. Tento stav označil sťažovateľ za ponižujúci a potupujúci.

Podľa § 17 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) môže obvinený   na   zabezpečenie   svojich   práv   podávať   sťažnosti   a žiadosti   štátnym   orgánom, ktorých odoslanie je ústav povinný bezodkladne zabezpečiť a evidovať.

Podľa   §   18   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby na miestach, kde sa vykonáva väzba (...), sa dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 4/2001 o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ZVaJS“) zbor v rámci svojej pôsobnosti vybavuje sťažnosti podľa osobitného predpisu, ktoré sa vzťahujú na postup orgánov zboru.

V danom prípade je predmetom sťažnosti údajné porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy spočívajúce v citovaných ponižujúcich podmienkach, v ktorých sa nachádzal   počas   výkonu   väzby.   Opierajúc   sa   o   citované   ustanovenia   zákona   o výkone väzby, zákona o prokuratúre a zákona o ZVaJS ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podľa nich   v danom   prípade   dôsledne   nepostupoval.   Z obsahu   jeho   sťažnosti   ani   z písomnej dokumentácie   nevyplynul   žiadny   dôkaz   o tom,   aby   sa   bol   voči   uvedeným   väzobným podmienkam sťažoval kompetentným orgánom.

Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jednou z nevyhnutných podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo sa v celom rozsahu vzťahuje aj na individuálnu ochranu základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Pokiaľ sťažovateľ podával opravné prostriedky (sťažnosti, žiadosti) v predmetnom trestnom   konaní,   tak   sa   týkali   dôvodnosti   väzby   a jej   trvania,   nie   však   podmienok,   za ktorých podľa neho väzbu vykonával. Keďže sťažovateľ nepreukázal, že by využil možnosti ochrany svojich základných práv podľa citovaných noriem zákona o prokuratúre a zákona o ZVaJS a taktiež ničím nepreukázal, že tak neurobil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti nie je prípustná. K základným zásadám ovládajúcim konanie o sťažnostiach (§ 49 a nasl. zákona   o ústavnom   súde)   patrí   totiž   zásada   subsidiarity,   podľa   ktorej   podmienkou prípustnosti sťažnosti je to, že pred jej podaním boli vyčerpané všetky právne prostriedky, ktoré   zákon   na   ochranu   základných   práv   alebo slobôd   sťažovateľovi   účinne   poskytuje. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z týchto právnych názorov a skutkového stavu ústavný súd odmietol sťažnosť   v tejto časti   ako neprípustnú   už pri   jej   predbežnom   prerokovaní   (§   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy mali byť porušené aj 30. marca 2003 pri zásahu špeciálneho útvaru osobitného určenia v počte asi 15 ozbrojených policajtov, ako aj pri výkone domovej prehliadky.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že medzi sťažovateľom namietaným konaním a porušením základného práva nie je príčinná súvislosť, pretože sťažovateľom označený účastník konania pred ústavným súdom (Okresný súd Bratislava I, Okresný súd v Galante) nerealizoval ani zásah špeciálnou jednotkou, ani nerealizoval domovú prehliadku. Tieto vykonávali príslušníci Policajného zboru. Okresný súd Bratislava I len nariadil vykonanie domovej   prehliadky   podľa   ustanovenia   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku,   ktorú v okolnostiach prípadu považoval za dôvodnú na zistenie skutkového stavu veci.

V tejto   časti   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   považoval   za   zjavne neopodstatnenú.

K   námietke porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstata námietok sťažovateľa smeruje k tomu, že jeho väzba je bezdôvodne dlhá a rozhodovanie súdov o nej je oneskorené.

K analyzovanému právu – primeranosť doby trvania väzby, ktoré vyplýva aj z čl. 17 ods. 2 ústavy, treba uviesť, že ide o iné základné právo, ako je právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...). Vzťah medzi právami podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 ústavy je obdobný ako medzi právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 3 dohovoru. Zatiaľ čo čl. 6 ods. 1 v časti týkajúcej sa primeranosti lehoty na prejednanie veci súdom sa vzťahuje na všetkých účastníkov súdneho konania s cieľom chrániť ich pred nadmernými procesnými prieťahmi, čl. 5 ods. 3 sa týka len   obvinených   osôb,   ktoré   sú   pozbavené   osobnej   slobody,   a ochraňuje   ich   pred neopodstatnene   dlhou   väzbou   (obdobne   pozri   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Stogmuller v. Rakúsko, 10. 11. 1996, strana 40, § 5, na ktorý odkazuje aj rozsudok vo veci Punzelt, § 98). Zákonite potom aj slovne príbuzné pojmy, akými sú napríklad „primeraná lehota“ alebo „bez prieťahov“, sa vykladajú sčasti odlišne pri čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru v porovnaní s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 7/00).

Vychádzajúc   z uvedeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   ani   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa nevzťahujú na rozhodovanie o žiadostiach osoby nachádzajúcej sa vo väzbe, lebo rýchlosť konania zakotvuje čl. 17 ods. 2 v spojení s § 72 ods. 2 Trestného poriadku. V tejto časti teda nie   je   v súlade   skutková   a právna   stránka   sťažnosti,   čo   znamená   jej   zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 12/01, I. ÚS 71/02).

Činnosť súdu, ktorý koná a rozhoduje v prípravnom konaní o väzbe, sa primárne týka osobnej slobody   obvineného, a nie jeho trestného obvinenia. Pri   zbytočných   prieťahoch týkajúcich sa väzby môže potom podľa ústavy súd porušiť iba právo obvineného, ktoré súvisí s jeho osobnou slobodou, podľa čl. 17 ústavy.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004