znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 149/03-54

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti RNDr. J. L., bytom Ch., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Prievidza   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   64/93   na   neverejnom zasadnutí 10. decembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 64/93   p o r u š i l základné   právo   RNDr.   J.   L.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. RNDr. J. L.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Prievidza   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prievidza   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania RNDr. J. L. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho   právnej   zástupkyne   JUDr. I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti RNDr. J. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 149/03-23 z 25.   júna 2003 prijal   podľa   § 25 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť z 27. februára 2003 RNDr. J. L., bytom Ch. (ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr. I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   64/93.   Svoju sťažnosť sťažovateľ doplnil podaniami z 5. mája 2003 a 3. júna 2003.

V sťažnosti, ako aj vo svojich ďalších podaniach sťažovateľ uviedol, že 7. apríla 1993   podal   na   okresnom   súde   návrh   na   začatie   konania   o zaplatenie   sumy   1   400   DM (predstavujúcej mzdu a stravné) a o vydanie potvrdenia o zamestnaní proti odporcovi M. V., pre ktorého pracoval na základe pracovnej zmluvy na stavbe rodinného domu v N. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 64/93-24 z 31. augusta 1993 jeho návrh zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na základe ním podaného odvolania svojím uznesením sp. zn. 17 Co 346/94 z 3. marca 1994 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 6 C 64/93-100 z 12. septembra 2000 tak, že návrhu sťažovateľa vyhovel. Proti uvedenému rozsudku podal odporca   v predmetnom   spore   M.   V.   odvolanie,   na   prejednanie   ktorého   bolo   Krajským súdom   v Trenčíne   nariadené   pojednávanie   na   12. november   2002.   Pojednávanie   bolo zrušené   z dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   proti   M.   V.   (odporcovi   v predmetnom   konaní) a konanie v tejto veci je prerušené.

Okresný súd teda vo veci koná už dlhšiu dobu. Posledné rozhodnutie okresného súdu síce je z 12. septembra 2000, ale ani po vynesení rozsudku podľa sťažovateľa okresný súd nekonal   bez   prieťahov,   efektívne   a rýchlo   ani   pri   takých   úkonoch,   ako   je   doručovanie rozsudku účastníkom konania a predkladanie spisu odvolaciemu súdu.

Od rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 17 Co 346/94 z 3. marca 1994 okresný súd konal neprimerane zdĺhavo, neefektívne, nevyužíval dôsledne všetky možnosti, ktoré mu Občiansky   súdny   poriadok   dáva   k dispozícii   v prípade   „obštrukčného“ správania účastníkov,   a ani   úkony,   ktoré   záviseli   len   od   postupu   okresného   súdu,   nevykonával v primeranej   lehote   (pojednávania   nariaďoval   s neprimeraným   a s nezdôvodniteľným odstupom). Doba, ktorá uplynula v tomto prípade od podania návrhu na okresnom súde, je podľa jeho názoru neprimerane dlhá pre akékoľvek konanie.

Skutočnosť, že v súčasnosti je konanie prerušené, podľa neho nebráni tomu, aby sa ústavný súd zaoberal otázkou, či v konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom a neprimeranej dĺžke konania.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd nálezom rozhodol, že „Právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo postupom Okresného súdu v Prievidzi vo veci sp. zn. 6 C 64/93 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Prievidzi konal vo veci vedenej na Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn. 6 C 64/93 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania“.

V podaní   z 5.   mája   2003   zdôvodnil   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu výšku požadovaného finančného zadosťučinenia tým, že vzhľadom na predmet uvedeného konania očakával, že ochrana jeho práv ako účastníka pracovnoprávneho vzťahu bude rýchla a účinná. Okresný súd však svojím konaním podľa neho „spôsobil, že som stratil   akúkoľvek   vieru   vo   vymožiteľnosť   svojich   práv   v súdnom   konaní   pred   súdmi Slovenskej   republiky.   Prinútil   ma   rezignovať   na   presvedčenie,   že   uplatnenie   nárokov v konaní pred súdom je spôsobom, akým sa svojich nárokov môžem domôcť.“

Sťažovateľ   podľa   jeho   tvrdení   na   okresnom   súde   opakovane   niekoľkokrát   ročne osobne urgoval nariadenie termínu pojednávania a urýchlenie priebehu konania.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 3.   septembra   2003   právna   zástupkyňa sťažovateľa podaním z 12. septembra 2003 ústavnému súdu oznámila, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 919/03 z 15. októbra 2003 opísal chronologický postup jednotlivých úkonov v preskúmavanom konaní a ďalej uviedol: „(...) Z uvedeného prehľadu vyplýva, že vo veci konali traja sudcovia, pretože dvaja z nich sa vzdali výkonu funkcie sudcu.

Prvý zákonný sudca Dr. I. Ž. vykonával i funkciu predsedu súdu od 1. 1. 1994 do 31. 3. 1998. Predpokladám, že i z tohto dôvodu mohlo dôjsť k dlhším časovým odstupom medzi jednotlivými úkonmi v rokoch 1995 až 1998. Okrem toho ako jediný sudca začal vybavovať novú exekučnú agendu, ktorá začala napadať na súd od 1. 1. 1996. V období od 22. 11. 1995 do 4. 8. 1997 pritom súd nekonal predovšetkým z dôvodov, ktoré boli na strane navrhovateľa (dlhodobý pracovný pobyt v zahraničí). Následne v období r. 1997-1998 boli zmarené úkony súdu (vytýčené pojednávanie) pre neprítomnosť odporcu, pre ktorú nemohol súd v konaní pokračovať. Rovnako v tomto období vznikli problémy s účasťou svedka Ing. J. S., ktorý odmietal vo veci vypovedať. Dĺžka konania v tomto období bola preto ovplyvnená objektívnymi okolnosťami, ktoré by nemali ísť na ťarchu súdu.“

Z ďalšieho   obsahu   vyjadrenia   vyplýva,   že   podľa   názoru   okresného   súdu   ďalšími skutočnosťami,   ktoré   ovplyvnili   dĺžku   predmetného   konania,   boli   personálne   problémy okresného súdu a vysoký nápad vecí.

V závere svojho vyjadrenia okresný súdu uviedol: K udávaným prieťahom v konaní po opätovnom rozhodnutí súdu rozsudku 6 C 64/1993-100 zo dňa 12. 9. 2000 uvádzame nasledovné:

V dôsledku odvolania odporcu bol spis predložený odvolaciemu súdu so správou, že odvolanie je podané oneskorene. Po vrátení spisu KS v TN dňa 13. 12. 2000 súd postupoval podľa pokynu KS ktorým bol viazaný. Dňa 23.   1.   2001 bol uznesením KS v Bratislave č. 7 K 231/99-55 vyhlásený konkurz na majetok odporcu. Podľa § 14 ods. 1 písm. d) Zák. č. 328/91 Zb. v platnom znení sa predmetné konanie prerušilo. Preto ďalšie procesné úkony súdov boli neúčinné tak ako to v súčasnosti výslovne upravuje § 14 ods. 5 posledná veta citovaného zákona. Zo žiadneho právneho predpisu pritom nevyplýva súdu oznamovacia povinnosť   účastníkovi   konania   o tom,   že   bol   vyhlásený   konkurz   na   druhého   účastníka konania.   Rovnako   nevyplýva   súdu   poučovacia   povinnosť   o tom,   že   aj   v tomto   konaní uplatnený nárok si má včas prihlásiť v konkurznom konaní. Z uvedeného preto vyplýva, že časové   obdobie   po   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   odporcu   nemožno   vyhodnotiť   ako zbytočné prieťahy v konaní a porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Záverom oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou z 5. apríla 1993 doručenou okresnému súdu 7. apríla 1993 sa sťažovateľ domáhal proti žalovanému (ako jeho bývalému zamestnávateľovi) zaplatenia 1 400 DEM, alternatívne 25 802 Sk, s 3 % úrokom z omeškania od 13. januára 1993 z titulu nevyplatenia mzdy a cestovných náhrad (stravného). Sťažovateľ sa súčasne domáhal, aby okresný súd uložil   žalovanému   povinnosť   vydať   sťažovateľovi   potvrdenie   o zamestnaní   (trvaní pracovného   pomeru)   od   25.   mája 1992   do   24.   októbra   1992   (doba   trvania   pracovného pomeru bola medzi sťažovateľom a žalovaným sporná).

Predseda senátu uložil 9. apríla 1993 súdnej kancelárii zaslať žalobu žalovanému na vyjadrenie   (v   lehote   15   dní).   Žalovaný   sa   k žalobe   vyjadril   podaním   z 26.   apríla   1993 doručeným okresnému súdu 27. apríla 1993.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 1.   júna   1993   uložil   predseda   senátu   predvolať účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 22. jún 1993.

Na   pojednávaní   konanom   22.   júna   1993   okresný   súd   vypočul   oboch   účastníkov konania a následne pojednávanie odročil za účelom vypočutia svedkov. Právnej zástupkyni sťažovateľa uložil, aby v lehote 7 dní oznámila mená svedkov, ktorých navrhuje vypočuť. Právna zástupkyňa sťažovateľa tak urobila v podaní doručenom okresnému súdu 7. júla 1993.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 13.   júla   1993   uložil   predseda   senátu   predvolať účastníkov konania a dvoch svedkov na pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 29. júl 1993.

Na pojednávaní konanom 29. júla 1993 vypočul okresný súd jedného zo svedkov (ďalší svedok sa nedostavil) a odročil pojednávanie na 31. august 1993.

Na pojednávaní konanom 31. augusta 1993 vypočul okresný súd svedka, ktorého výsluch navrhla právna zástupkyňa sťažovateľa na predchádzajúcom pojednávaní (predtým aj v podaní doručenom okresnému súdu 7. júla 1993), ako aj účastníkov konania a vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

Písomné vyhotovenie rozsudku sp. zn. 6 C 64/93 z 31. augusta 1993 zaslal okresný súd účastníkom konania 29. novembra 1993. Rozsudok bol právnej zástupkyni sťažovateľa a žalovanému doručený 2. decembra 1993.

Dňa 14. decembra 1993 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku doplnené ďalším podaním doručeným okresnému súdu 23. decembra 1993.

Pokynom súdnej kancelárii zo 4. januára 1994 nechal predseda senátu doručiť kópiu odvolania žalovanému na vyjadrenie. Žalovaný sa vyjadril v podaní doručenom okresnému súdu 20. januára 1994 a predseda senátu obratom uložil súdnej kancelárii predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Spis bol tomuto odvolaciemu súdu predložený 27. januára 1994.

Odvolací súd uznesením č. k. 17 Co 346/94-41 z 3. marca 1994 rozsudok okresného súdu   sp.   zn.   6   C   64/93   z 31.   augusta   1993   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu a spisový materiál boli okresnému súdu doručené 5. apríla 1994.

Pokynom   zo   7.   apríla   1994   uložil   predseda   senátu   súdnej   kancelárii   doručiť uznesenie   odvolacieho   súdu   účastníkom   konania.   Právnej   zástupkyni   sťažovateľa   bolo rozhodnutie doručené 12. apríla 1994 a žalovanému 14. apríla 1994.

Pokynom súdnej kancelárii zo 7. novembra 1995 uložil predseda senátu predvolať účastníkov   konania   a svedkov   (ktorých   výsluch   navrhla   právna   zástupkyňa   sťažovateľa v podaní doručenom okresnému súdu 7. júla 1993) na pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 30. november 1995.

Listom   doručeným   okresnému   súdu   14.   novembra   1995   oznámil   jeden z predvolaných   svedkov   (Ing.   J.   S.),   že   sa   v stanovenom   termíne   pojednávania   bude zdržiavať mimo územia Slovenskej republiky z pracovných dôvodov („plánovaná služobná cesta“).

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   22.   novembra   1995   požiadala   právna zástupkyňa sťažovateľa o odročenie pojednávania vzhľadom na pracovný pobyt sťažovateľa v Spolkovej republike Nemecko, ktorý sa mal podľa jej vyjadrenia ukončiť koncom augusta 1996. Okresný súd následne (23. novembra 1995) zrušil vytýčený termín pojednávania.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo 4.   augusta   1997   uložil   predseda   senátu   predvolať účastníkov konania a svedkov na pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 2. október 1997.

Listom   doručeným   okresnému   súdu   30.   septembra   1997   oznámil   Ing.   J. S., predvolaný na pojednávanie ako svedok, že sa v stanovenom termíne pojednávania bude zdržiavať mimo územia Slovenskej republiky z pracovných dôvodov.

Dňa 2. októbra 1997 spísala pracovníčka súdnej kancelárie úradný záznam, z ktorého vyplýva, že žalovaný v uvedený deň telefonicky ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní.

Pojednávanie konané 2.   októbra   1997   okresný   súd   odročil   na 30.   október   1997. Pojednávanie   konané   30.   októbra   1997   okresný   súd   opäť   odročil   kvôli   neprítomnosti žalovaného (u ktorého nemal vykázané doručenie) na neurčito. V ten istý deň však predseda senátu vytýčil ďalší termín pojednávania na 20. november 1997 a uložil súdnej kancelárii predvolať naň účastníkov konania. V uvedený deň okresný súd pojednávanie opäť odročil „pre neprítomnosť odporcu“, u ktorého nebolo vykázané doručenie, na neurčito. Listom z 20. novembra 1997 reklamoval okresný súd nevrátenie doručeniek, resp. nedoručených zásielok žalovanému poštou.

Na reklamáciu okresného súdu reagovala Pošta 1 v Prievidzi 27. novembra 1997 v tom zmysle, že adresát nebol pri doručovaní zastihnutý a v odbernej lehote si zásielku nevyzdvihol. Nedoručená zásielka bola okresnému súdu vrátená 25. novembra 1997.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 30.   apríla   1998   uložil   predseda   senátu   predvolať účastníkov   konania   (žalovaného   pod   hrozbou   predvedenia   políciou)   a svedkov   na pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 2. jún 1998.

Listom z 31. mája 1998 oznámil Ing. J. S., predvolaný na pojednávanie ako svedok, že   sa   v stanovenom   termíne   pojednávania   bude   zdržiavať   mimo   územia   Slovenskej republiky z pracovných dôvodov.

Pojednávanie konané 2. júna 1998 okresný   súd   opäť odročil   kvôli neprítomnosti žalovaného (u ktorého nemal vykázané doručenie) na neurčito.

Opatrením predsedníčky okresného súdu z 5. decembra 2000 bola predmetná vec prikázaná senátu JUDr. J. Á. (ďalej len „predsedníčka senátu“).

Pokynom súdnej kancelárii z 10. apríla 2000 uložila predsedníčka senátu predvolať účastníkov konania (žalovaného prostredníctvom mestskej polície) a svedkov (Ing. J. S. pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty) na pojednávanie, ktorého termín vytýčila na 8. jún 2000.   Svedok   Ing.   J.   S.   zásielku   neprevzal,   okresný   súd   sa   preto   pokúsil   o doručenie prostredníctvom Mestskej polície v Prievidzi.

Na pojednávaní 8. júna 2000 upozornila predsedníčka senátu žalovaného, „že pre jeho nedostavenie sa k súdu opakovane, 4 x bez ospravedlnenia došlo k prieťahom vo veci. Ak by sa na budúce toto jeho správanie opakovalo, bude mu uložená poriadková pokuta 5.000,-Sk“.

Okresný   súd   následne   vypočul   žalovaného   a prítomného   svedka   a odročil pojednávanie na neurčito za účelom doplnenia dokazovania výsluchom ďalších svedkov.

Pokynom súdnej kancelárii zo 14. júna 2000 uložila predsedníčka senátu predvolať účastníkov konania a svedkov (Ing. J. S. pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty a J. K. pod hrozbou predvedenia) na pojednávanie, ktorého termín vytýčila na 12. september 2000. Predsedníčka senátu uložila taktiež vyzvať žalovaného, aby v lehote do 8. septembra 2000 predložil listiny potrebné pre ďalšie dokazovanie. Žalovaný zásielku neprevzal, okresný súd preto opakovane doručoval prostredníctvom polície.

Dňa 8. septembra 2000 predložil žalovaný okresnému súdu časť žiadaných listín (druhá časť sa mala nachádzať v spise okresného súdu sp. zn. 1 T 176/97, ktorý nechala predsedníčka senátu pripojiť 11. septembra 2000).

Na pojednávaní 12. septembra 2000 doplnil okresný súd dokazovanie výsluchom svedkov,   vypočul   sťažovateľa   (žalovaný   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní) a vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe vyhovel.

Rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 64/93-100 z 12. septembra 2000 bol právnej zástupkyni   sťažovateľa   doručený   4.   októbra   2000   a žalovaný   si   vyzdvihol   predmetnú poštovú zásielku na pošte 19. októbra 2000.

Žalovaný podal osobne 31. októbra 2000 na okresnom súde odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 64/93-100 z 12. septembra 2000.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo 7.   novembra   2000   uložila   predsedníčka   senátu predložiť spis s opravným prostriedkom na rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne s tým, že   odvolanie   bolo   podľa   okresného   súdu   podané   oneskorene   vzhľadom   na   opakovaný neúspešný   pokus   o doručenie   a následné   uloženie   zásielky   na   pošte,   ktorú   si   žalovaný vyzdvihol (19. októbra 2000) až po uplynutí lehoty uvedenej v § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku.   Spisový   materiál   bol   Krajskému   súdu   v Trenčíne   predložený 13. novembra 2000.

Krajský súd v Trenčíne 13. decembra 2000 spisový materiál okresnému súdu vrátil ako   predčasne   predložený   s odôvodnením,   že   pre   posúdenie   otázky   včasnosti   podania odvolania je potrebné preveriť, či bola splnená aj druhá zákonná podmienka podľa § 47 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   či   sa   adresát   (žalovaný)   zdržoval   v čase doručovania v mieste doručovania.

Okresný súd listom z 3. januára 2001 žiadal Poštu 1 v Prievidzi o oznámenie mena a adresy poštovej doručovateľky, ktorá doručovala rozsudok okresného súdu žalovanému, za účelom vypočutia. Na žiadosť pošty o upresnenie adresy doručovania reagoval okresný súd listom z 19. januára 2001. Odpoveď bola okresnému súdu doručená 25. januára 2001.

Na majetok žalovaného bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 K 231/99-55 z 23. januára 2001 vyhlásený konkurz.

Opatrením   predsedníčky   okresného   súdu   z 18.   apríla   2001   bola   predmetná   vec (vzhľadom na ukončenie výkonu funkcie sudcu JUDr. J. Á.) pridelená senátu Mgr. J. Sch. (ďalej len „predsedníčka senátu“).

Pokynom súdnej kancelárii z 19. júna 2001 nechala predsedníčka senátu predvolať na výsluch poštovú doručovateľku a žalovaného. Informatívny výsluch poštovej doručovateľky okresný súd vykonal 10. júla 2001. Žalovanému sa predvolanie doručiť nepodarilo, preto predsedníčka senátu pokynom súdnej kancelárii zo 4. januára 2002 uložila vyžiadať od Mestského úradu v Prievidzi informáciu o tom, kto je prihlásený na pobyt na adrese, na ktorej sa mal podľa vedomosti okresného súdu zdržiavať žalovaný.

Mestský úrad v Prievidzi odpovedal listom doručeným okresnému súdu 24. januára 2002, z ktorého vyplynulo, že na trvalý pobyt na uvedenej adrese je prihlásená iba bývalá manželka žalovaného, ktorú okresný súd vypočul k miestu pobytu žalovaného 20. februára 2002 (s negatívnym výsledkom – neuviedla adresu žalovaného). Predsedníčka senátu v ten istý deň uložila súdnej kancelárii predložiť spis na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Trenčíne s tým, že odvolanie bolo podané v zákonnej lehote.

Spis   bol   Krajskému   súdu   v Trenčíne   predložený   25.   februára   2002,   ten   ho   však 22. marca 2002 vrátil, pretože odvolanie žalovaného nebolo doposiaľ zaslané na vyjadrenie sťažovateľovi, resp. jeho právnej zástupkyni. Túto vadu okresný súd odstránil na prelome marca   a apríla   2002.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   sa   k odvolaniu   vyjadrila   v podaní doručenom okresnému súdu 15. apríla 2002.

Spis bol následne Krajskému súdu v Trenčíne predložený 23. apríla 2002, kde sa spis nachádzal až do podania sťažnosti sťažovateľom ústavnému súdu.

Z ďalšieho obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd vytýčil 23. októbra 2002 termín pojednávania vo veci na 12. november 2002. Po zistení, že na majetok žalovaného bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 K 231/99-55 z 23. januára 2001 vyhlásený konkurz, pojednávanie vzhľadom na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov zrušil a listom z 11. novembra 2002 vyzval správcu konkurznej podstaty na oznámenie, či v zmysle § 14 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o   konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   podáva   návrh   na pokračovanie konania.

Správca konkurznej podstaty po nahliadnutí do spisu týkajúceho sa posudzovaného konania oznámil listom   doručeným   Krajskému   súdu   v Trenčíne   11.   decembra   2002,   že návrh na pokračovanie v konaní nepodáva. Krajský súd v Trenčíne oznámil túto skutočnosť právnej zástupkyni sťažovateľa listom zo 6. októbra 2003.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba na zaplatenie pohľadávky   z titulu   nevyplatenia   mzdy   a cestovných   náhrad,   ako   aj   určenie   povinnosti vydať   potvrdenie   o zamestnaní.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne, sťažovateľ   bol   po   celú   dobu   konania   zastúpený   právnym   zástupcom,   včas   reagoval   na výzvy okresného súdu a zúčastňoval sa jednotlivých pojednávaní. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí zohľadnil taktiež skutočnosť, že sám sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 22. novembra 1995 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne požiadal o odročenie pojednávania vo veci až do augusta 1996, a preto uvedené obdobie nezapočítal do obdobia nečinnosti okresného súdu.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Prvé z období nečinnosti okresného súdu začalo 7. apríla 1994, keď okresný súd nechal pokynom doručiť uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Co 346/94-41   z 3.   marca   1994   účastníkom   konania,   a trvalo   devätnásť   mesiacov,   teda   až   do 7. novembra   1995,   keď   bol   pokynom vo veci   konajúceho   sudcu   vytýčený   nový   termín pojednávania vo veci. Ďalšie jedenásťmesačné obdobie nečinnosti bolo ústavným súdom v rámci preskúmavaného konania zistené v období od 31. augusta 1996 (do tohto termínu požiadala   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   okresný   súd   podaním   z 22.   novembra   1995 o odročenie   pojednávania   z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   na   území   Slovenskej republiky) do 4. augusta 1997, keď okresný súd vytýčil vo veci ďalší termín pojednávania. V poradí   tretie   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   trvalo   päť   mesiacov,   a   to   od 27. novembra 1997, keď okresnému súdu došla odpoveď na jeho reklamáciu nevrátenia doručeniek, až do 30. apríla 1998, keď bol vytýčený ďalší termín pojednávania vo veci. Najdlhším z období nečinnosti v predmetnom konaní bolo obdobie od 2. júna 1998 (deň uskutočnenia pojednávania v predmetnej veci) do 10. apríla 2000, keď bol v predmetnej veci vytýčený nový termín pojednávania, t. j. obdobie dvadsiatich dvoch mesiacov.

Nečinnosť   okresného   súdu   vo   vyššie   označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Z hľadiska posudzovania ďalšieho postupu okresného súdu v uvedenom   konaní   ústavný   súd   prihliadal   na   skutočnosť,   že   vyhlásením   konkurzu   na majetok   žalovaného   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   7   K 231/99-55 z 23. januára 2001 došlo k prerušeniu posudzovaného konania podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov. Nečinnosť okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uvedeného uznesenia Krajského súdu v Bratislave nemožno preto kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní, pretože jeho ďalšiemu postupu v predmetnej veci bránila zákonná prekážka.

Vzhľadom   na uvedené okolnosti   kvalifikoval ústavný súd ako zbytočné prieťahy v konaní iba vyššie označené obdobia nečinnosti okresného súdu do vyhlásenia konkurzu na majetok   žalovaného   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   7   K 231/99-55 z 23. januára 2001.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvalo do jeho prerušenia takmer osem rokov. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer štyri roky a deväť mesiacov,   teda   viac   ako   polovicu)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   do   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalovaného   (do   23.   januára   2001) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj   s personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

Okresný súd vo svojom vyjadrení taktiež argumentoval tým, že zbytočné prieťahy boli   v období   rokov   1997   a   1998   spôsobené   aj   zmarením   úkonov   súdu   (vytýčených pojednávaní) pre neprítomnosť odporcu či odmietaním svedka vypovedať vo veci. Keďže zabezpečenie dôkazov potrebných na rozhodnutie je vecou konajúceho okresného súdu, ktoré   si   môže   zabezpečiť   hoci   aj   využitím   poriadkových   opatrení   (napr.   prijatím rozhodnutia   o predvedení   žalovaného   či   svedka),   uvedený   argument   okresného   súdu nemôže vyvážiť jeho nečinnosť v už vyššie vymedzených obdobiach.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vyhlásením   konkurzu   na   majetok   žalovaného   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 7 K 231/99-55   z 23.   januára 2001   však došlo   k prerušeniu   posudzovaného konania podľa   § 14   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení neskorších   predpisov,   a teda   k vzniku zákonnej prekážky, ktorá bráni ďalšiemu postupu okresného súdu v predmetnej veci.

Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť ústavný súd žiadosti sťažovateľa v časti, v ktorej žiadal, aby okresnému súdu prikázal konať vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 64/93 bez prieťahov, nevyhovel.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel, keďže „(...) Odporca svojim konaním spôsobil, že som (sťažovateľ) stratil akúkoľvek vieru vo vymožiteľnosť svojich práv v súdnom konaní pred súdmi Slovenskej republiky. Prinútil ma rezignovať na presvedčenie, že uplatnenie nárokov v konaní pred súdom je spôsobom, akým sa svojich nárokov môžem domôcť. (...)“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 40 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (štyri   roky   a deväť   mesiacov)   a s nimi   spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v jeho   psychickej   záťaži   a   pocite   právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Podľa zistenia ústavného súdu trovy konania pozostávali z dvoch   úkonov   právnej   služby   v uvedenom   konaní   (prevzatie   a príprava   zastúpenia, písomné podanie na súd) vyčíslených ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby 2 x 4 270 Sk, t. j. spolu vo výške 8 540 Sk, a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 128 Sk, t. j. spolu vo výške 256 Sk, v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1   ods.   3   a   §   19   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa náhradu trov konania spolu vo výške 8 796 Sk v súlade s platným právnym predpisom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2003