znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 148/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 29.   novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 206/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. februára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva   na spravodlivé súdne   konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 206/2011.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   ako   odporca v konaní   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vedenom   pod sp. zn. 6 C 107/2010,   začatom   na návrh   E.   M.,   T.   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   vo   veci zaplatenia sumy 183,10 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľom nezaplatenú splátku dôchodku za mesiac apríl 2010.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   6   C   107/2010-99   z 20.   januára   2011   uložil sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľke   183,10   €   s príslušenstvom,   keď   dospel k záveru, že medzi sťažovateľom a navrhovateľkou bola 24. júla 1995 uzavretá „Zmluva o poskytovaní   plnenia   z Podporného   dôchodkového   fondu   S.,   a.   s.“,   ktorá   je   svojím obsahom zmluvou o dôchodku podľa § 842 – § 844 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“).   Zmluvou sa sťažovateľ zaviazal navrhovateľke ako svojej zamestnankyni vyplácať po jej odchode do dôchodku doživotnú rentu v sume 5 516 Sk mesačne. Sťažovateľ však navrhovateľke 3. novembra   2009   doručil   výpoveď   predmetnej   zmluvy   podľa   §   582   Občianskeho zákonníka, a preto jej dôchodok za apríl 2010 už nevyplatil.

Podľa   názoru   okresného   súdu   sa   spornou   zmluvou   v prospech   navrhovateľky „založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu určitú neurčitého trvania, je   presne   určený   okamih   začiatku   vyplácania   dôchodku   a okamih   ukončenia   právneho vzťahu,   a to   smrťou,   ktorá   skutočnosť   nie   je   závislá   od   ľudskej   vôle.   Už   charakter predmetného právneho vzťahu svedčí o tom, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas neurčitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovanú určitým časovým úsekom – lehotou, ktorá má svoj začiatok a koniec. Je nepochybné, že pri predmetnej zmluve je jasne daný jej začiatok, 7. 3. 1997, a tiež je jasne špecifikovaný jej koniec, smrťou navrhovateľky. Jedná sa teda o určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, len jej trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľky, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle, ale do doby objektívne zistiteľnej a určiteľnej. Ustanovenie § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje možnosť ukončenia právneho   vzťahu   a spôsob   zrušenia   záväzku   založeného   zmluvou   uzavretou   na   neurčitú dobu,   predmetom   ktorého   je   opakovaná   činnosť   alebo   záväzok,   a to   jednostranným právnym úkonom – výpoveďou. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva... nebola uzavretá na dobu neurčitú, nebolo právom odporcu vypovedať ju podľa § 582 Občianskeho zákonníka... Výpoveď daná odporcom je potom v rozpore so zákonom a ako právny úkon je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná...“.

K námietke   sťažovateľa   o neplatnosti   predmetnej   zmluvy   o dôchodku   z   dôvodu nedostatočnej   identifikácie   oprávnenej   osoby   v texte   zmluvy   okresný   súd   uviedol, že „neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je žiadosť navrhovateľky o poskytnutie plnenia, kde je jej   identifikácia   dostatočná“.   Navyše,   „v   zmluve   sú   označené   obe   zmluvné   strany spôsobom   dostatočne   pre   ne   určitým,   keďže   odporca   dlhodobo   poskytoval   riadne navrhovateľke   zmluvné   plnenie,   je   v nej   písomne   vymedzený   obsah   –   predmet   zmluvy a zmluva   je   podpísaná   navrhovateľkou   ako   oprávnenou   zo   zmluvy   a za   odporcu   ako povinného   osobou   určenou   štatútom   podporného   dôchodkového   fondu   vydaným odporcom.“.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. V ňom tvrdil neplatnosť spornej   zmluvy   o dôchodku,   pretože «článok   II.   Zmluvy   o dôchodku   obsahuje   záväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške..., v rozpore s tým článok III. posledná veta Zmluvy o dôchodku obsahuje dojednanie podľa ktorého „Vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil“.». Z toho podľa sťažovateľa vyplýva, že „zmluva o dôchodku odporuje ustanoveniu § 842 Občianskeho zákonníka, keď právo na dôchodok je dohodnuté doživotne a zároveň i na inak určenú dobu neurčitého trvania“. Z rovnakého dôvodu   má   byť   sporná   zmluva   i neurčitá, „a   to   vo   vymedzení   dĺžky   trvania   práva na dôchodok“, „pretože z jej obsahu vyplývajú najmenej dve alternatívy vymedzenia body trvania práva na dôchodok, pričom ani s použitím výkladových pravidiel podľa ustanovenia § 35 Občianskeho zákonníka nemožno zistiť, do kedy má právo na dôchodok trvať“.Sťažovateľ   ďalej   v odvolaní   (rovnako   ako   v prvostupňovej   fáze   konania) argumentoval   nedostatočným   označením   osoby   oprávnenej   z predmetnej   zmluvy, keďže „zo zmluvy o dôchodku je zrejmé, že táto nemá žiadnu prílohu, ktorá by tvorila jej neoddeliteľnú   súčasť“,   ako   to   tvrdil   okresný   súd.   Záväzok   plniť   z uzavretej   zmluvy o dôchodku   podľa   sťažovateľa v súlade s § 575 ods.   1 Občianskeho zákonníka   zanikol aj v dôsledku uplatňovania § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“), ktorý   banke   zakazuje   hospodársky   neodôvodnené   plnenie   a plnenie,   za   ktoré   banka nedostáva   zodpovedajúcu   protihodnotu.   Okresný   súd   tak   sťažovateľovi „prikazuje porušovať zákon“.

S poukazom   na   odbornú   literatúru   sťažovateľ   nesúhlasil   s právnym   záverom okresného súdu, že predmetná zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú, pretože „princípom právnej úpravy dôchodku... je neurčitosť trvania práva na dôchodok. Právo výplaty dôchodku je charakterizované neurčitosťou doby trvania... Pretože nemožno uzatvoriť   platne   takú   zmluvu   o dôchodku,   ktorá   by   založila   právo   na výplatu   dôchodku na dobu určitú (dobu určitého trvania), nemôže súd výkladom tohto ustanovenia dospieť k záveru, že zmluva o dôchodku sa uzatvára na dobu určitú.“. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil „rozdiel medzi trvaním práva na dôchodok a medzi trvaním zmluvy o dôchodku. Ide   o rozdiel medzi   trvaním   zmluvy   ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok... a trvaním práva na dôchodok, ktoré je obsahom zmluvy. Ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka nič nestanovilo o dobe, na ktorú sa uzatvára zmluva o dôchodku, stanovilo len, že zmluvou sa zakladá... právo (na vyplácanie dôchodku). Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, že údajne určitá doba trvania práva na dôchodok („na doživotne“) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy.“. Na príkladoch iných zmluvných typov regulovaných Občianskym zákonníkom sťažovateľ ad absurdum dôvodil, že „ak by sme pripustili možnosť, že zmluvy uzatvárané na dobu končiacu smrťou zmluvnej strany, sú uzatvárané,   bez   ohľadu   na   ich   znenie,   na   dobu   určitú,   dôsledkom   by   bola   nemožnosť uzatvoriť   zmluvu   o nájme   s fyzickou   osobou   ako   nájomcom   na   dobu   neurčitú,   čoho následkom   by   bola   nemožnosť   vypovedania   takejto   zmluvy“.   Ak   okresný   súd charakterizoval   smrť   fyzickej   osoby   ako   objektívne   zistiteľnú   právnu   skutočnosť, sťažovateľ   v odvolaní   poukázal   aj   na   možnosť   vyhlásenia   za   mŕtveho   podľa   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorá v § 198 OSP pojmovo predpokladá prípady, keď objektívne časové údaje o smrti fyzickej osoby nebude možné stanoviť.

Okresný   súd   sa   podľa   sťažovateľa   nevysporiadal   s jeho   právnou   argumentáciou formulovanou   počas   prvostupňovej   fázy   konania   a odôvodnenie   jeho   rozsudku   je   tak nepresvedčivé   predovšetkým   v otázke   povahy   zmluvy   o dôchodku   z pohľadu   doby, na ktorú bola   uzavretá,   ako   aj   z hľadiska   povahy   smrti   fyzickej   osoby   ako   právnej skutočnosti. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu tak nezodpovedá § 157 ods. 2 OSP, a tým „...   zároveň   znemožňuje   vyjadriť   sa   relevantným   spôsobom   k tomu,   ako sa vysporiadal s našou právnou argumentáciou, tak aby náš nesúhlas s právnymi závermi súdu prvého stupňa bol predmetom preskúmania odvolacím súdom. Uvedený postup súdu prvého stupňa je zároveň i odňatím práva konať pred súdom.“.

V odvolaní   sťažovateľ   ďalej   argumentoval   nesprávnym   vykonávaním   listinných dôkazov, ktoré malo byť v rozpore s § 129 ods. 1 OSP, pričom z týchto dôkazov potom okresný   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal.   I   takto   malo   dôjsť   zo   strany   okresného   súdu k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 11 Co 54/2011-154 z 12. júla 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, keď sa „v celom rozsahu po   skutkovej   a právnej   stránke“ stotožnil   so   závermi   okresného   súdu.   Sťažovateľ podľa názoru krajského súdu „vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť majúcu sa následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu,   resp. o prípadnej   nesprávnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa“.   Ku   kvalite odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku   krajský   súd   uviedol,   že „prvostupňový   súd v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   uviedol   stručne   rozhodujúci   skutkový   stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   oboch   procesných   strán k prejednávanej   veci,   výsledky   vykonaného   dokazovania   a citoval   právne   predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svojej právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.... Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok odporcu majúcich pre vec podstatný význam a okolnosti medzi účastníkmi sporné (otázka   platnosti   Zmluvy   o poskytovaní   plnenia   z Podporného   dôchodkového   fondu   S. zo dňa   24.7.1995   a právneho   posúdenia   vzťahu   z nej   vyplývajúceho,   otázka   platnosti Výpovede   z tejto   zmluvy   zo   dňa   26.10.2009)   a dostatočne   sa   s nimi   skutkovo   i právne vyporiadal.“.

Krajský súd konštatoval, že na pojednávaní 11. novembra 2010 síce okresný súd „neoboznámil listinné dôkazy, ktoré predložil právny zástupca navrhovateľky v priebehu svojho prednesu. Zároveň je však nutné skonštatovať, že týmto postupom neodňal odporcovi ním   tvrdenú   možnosť   vyjadriť   sa   k týmto   dôkazom   vzhľadom   k tomu,   že   priamo na pojednávaní   súdu   mu   boli   tieto   listinné   dôkazy   doručené   a mal   (s   poukazom na odročenie   pojednávania   na   deň   20.1.2011)   dostatočný   priestor   sa   s nimi   oboznámiť a vyjadriť sa k nim.“.

Odvolací   rozsudok   krajského   súdu   sťažovateľ   napadol   dovolaním, ktorého prípustnosť založil na dôvode podľa § 237 písm. f) OSP. Odňatie možnosti konať pred súdom označil zároveň aj za spôsobilý dovolací dôvod, ktorý bol naplnený v dôsledku toho, že „odvolací súd svoje rozhodnutie... neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   sa   nevysporiadal   s prevažnou   väčšinou   našich námietok   uvedených   v odvolaní   ako   aj   počas   prvostupňového   konania“.   Následne v dovolaní   sťažovateľ   predniesol   rekapituláciu   dôvodov   uvedených   v jeho   odvolaní, s ktorými sa podľa jeho názoru odvolací súd nevysporiadal. Uviedol, že „i keď má odvolací súd právo obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, v tomto prípade bol takýto postup odvolacieho súdu   nesprávny   a nezlučiteľný   so   zásadou   spravodlivého   súdneho   konania, pretože ani prvostupňový   súd   a následne   ani   odvolací   súd   sa   v odôvodnení   svojich rozhodnutí   nevysporiadali   vecne   s námietkami   žalovaného   proti   tvrdenému   nároku žalobkyne, pričom odvolací súd sa nezaoberal vecnými ani právnymi dôvodmi odvolania, ktoré   smerovali   proti správnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   V takomto   prípade nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Našimi námietkami uvedenými v odvolaní... sa odvolací súd prevažne vôbec nezaoberal a ani   ich   nevyriešil.   Išlo   pritom   o námietky   pre   vec   významné,   smerujúce   práve proti dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvého stupňa.“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd využil § 219 ods. 2 OSP aj v prípadoch tých odvolacích   námietok,   ktoré   boli   prvýkrát   prednesené   až   v odvolaní,   a tak   sa „s touto právnou   argumentáciou   nemohol   vysporiadať   odkazom   na   odôvodnenie   rozsudku prvostupňového   súdu,   ale   v súlade   s ustanovením   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku mal svoje rozhodnutie v tomto smere odôvodniť“. Išlo predovšetkým o ťažiskovú odvolaciu   námietku   nesprávneho   právneho   posúdenia   zmluvy   o dôchodku   ako   zmluvy uzavretej na dobu určitú aj ako zmluvy, pri ktorej v dôsledku § 27 ods. 8 zákona o bankách nastal dôvod nemožnosti plnenia záväzku z nej vyplývajúceho.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 29. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 206/2011 dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol. Konštatoval,   že   z   §   238   OSP   prípustnosť   podaného   dovolania   nemožno   vyvodiť, a pri skúmaní   dôvodov   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   OSP   sa   osobitne   zameral na dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, teda na sťažovateľom tvrdené odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   v   sťažovateľovej   veci   konajúce   súdy „pri prejednávaní   a rozhodovaní   veci   postupovali   v súlade   s právnymi   predpismi a odporkyni   neznemožnili   uplatniť   procesné   práva   priznané   jej   právnym   poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov“. Najvyšší súd dospel k záveru, že „súd prvého   stupňa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   rozhodujúci   skutkový   stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej   veci,   výsledky   vykonaného   dokazovania   a citoval   právne   predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svojej právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, že   medzi   účastníkmi   došlo   k uzavretiu   Zmluvy   o poskytovaní   plnenia   z Podporného dôchodkového fondu, ktorú posúdil ako zmluvu o dôchodku uzavretú v zmysle § 842 a nasl. Občianskeho   zákonníka   na   dobu   určitú   a neurčitého   trvania.   Uzavrel,   že   výpoveď z predmetnej zmluvy o dôchodku z 26. októbra 2009 daná navrhovateľke odporkyňou je v rozpore so zákonom a ako právny úkon neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka) a zmluvné strany   sú   povinné   si   podľa   zmluvy   aj   naďalej   poskytovať   plnenia.   Odvolací   súd v odôvodnení   rozhodnutia   v   súlade   s ustanovením   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   skonštatoval správnosť   skutkových   a právnych   záverov   súdu   prvého   stupňa   a v dostatočnej   miere uviedol,   v čom   spočíva   podstata   námietok   odporkyne   a dostatočne   sa   s nimi   skutkovo a právne   vysporiadal.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   a nepoprel   ich   účel a význam.“.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd uzavrel, že ono „je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá   základ   vo   vade   konania   v zmysle   §   237   O.   s.   p.   a nespôsobuje   zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia odporkyne boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by   mali   za   následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutých   rozhodnutí,   nezakladali   by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy použili   na   zistený   skutkový   stav   správny   právny   predpis   a či   ho   aj   správne   aplikovali, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ po rekapitulácii priebehu konania v jeho   veci   tvrdí,   že   k porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   i jeho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   došlo   tým,   že „Najvyšší   súd...   odmietol   naše   dovolanie napriek tomu, že bola daná prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f/ Občianskeho   súdneho   poriadku“,   ako   aj   tým,   že „Najvyšší   súd...   neodôvodnil   svoje rozhodnutie   v súlade   s ustanovením   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.“. V relácii   k   dôvodom   tvrdenej   vady   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   sťažovateľ   odkazuje na odôvodnenie jeho dovolania a zdôrazňuje, „že značná časť právnej argumentácie bola prednesená až počas odvolacieho konania. Prvostupňový súd sa ňou preto logicky nemohol zaoberať. Následne odvolací súd sa s tou právnou argumentáciou nemohol vysporiadať odkazom   na   závery   súd   prvého   stupňa.   Išlo   pritom   o právnu   argumentáciu   pre   vec významnú   napádajúcu   platnosť   zmluvy,   z ktorej   žalobkyňa   odvodzovala   svoje   právo na plnenie, ako aj odôvodňujúcu zánik žalobkyňou uplatňovaného práva.“.

Podľa   sťažovateľa   i najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   uznesenia „výslovne zaoberá   aj   posudzovaným   prípadom,   avšak   len   všeobecne.   Nevenuje   sa   podstatným, konkrétnym   dôvodom   uvedeným   v dovolaní.“.   K ôsmim   konkretizovaným   námietkam právno-argumentačného charakteru, ktoré sťažovateľ vytkol odvolaciemu súdu v podanom dovolaní,   dovolací   súd   podľa   sťažovateľa   konštatoval,   že „odôvodnenie   dovolaním napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celok   spĺňa   parametre   zákonného odôvodnenia. Dovolací súd už ale neuviedol, prečo sa odvolací súd s našou argumentáciou uvedenom   v odvolaní   nemusel   zaoberať.  ...   Ak   dovolací   súd   prišiel   k právnemu   záveru o dostatočnom   odôvodnení   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   mal   v súlade   s právom na spravodlivý proces odôvodniť, s ktorými konkrétnymi dôvodmi uvedenými v odvolaní sa nemusel   odvolací   súd   zaoberať,   pretože   neboli   pre   rozhodnutie   významné   a ako   sa vysporiadal s argumentmi pre vec významnými. Dovolací súd však takto nekonal a napriek rozsiahlemu   odôvodneniu   svojho   rozhodnutia   sa   nezaoberal   podstatnými   právnymi argumentmi uvedenými v dovolaní, ktoré obchádza všeobecnými konštatovaniami.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľa   S.,   a.   s.   v skratke   S.,   a.   s.   podľa článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2011, sp. zn. 5 Cdo 006/2011, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2011, sp. zn. 5 Cdo 206/2011, a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania   do   3   dní   od   právoplatnosti   tohto   uznesenia,   k rukám   advokáta   JUDr. R. K.vasnicu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd musí zdôrazniť, že za predmet prieskumu mu sťažovateľ záväzne určil (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. To je významné hodnotiace kritérium na kontrolu ústavnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Dovolanie   v občianskom   súdnom   konaní   je   totiž mimoriadnym opravným prostriedkom, v dôsledku ktorého dovolací súd môže zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad už spomenutú právnu istotu účastníkov konania.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Podľa sťažovateľa „odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že odvolací súd   svoje   rozhodnutie...   neodôvodnil   v   súlade   s ustanovením   § 157   ods. 2   Občianskeho súdneho poriadku, keď sa nevysporiadal so žiadnou z našich námietok uvedenou v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou“ obsiahnutou v jednotlivých odvolacích bodoch.

Najvyšší   súd   považoval   uvedené   námietky   sťažovateľa   za   námietky   poukazujúce na nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a nesprávne právne posúdenie veci.

1. Najvyšší súd najprv posúdil, či odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu zodpovedá judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Konštatoval, že „rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení“.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   vada   konania podľa § 237   písm. f)   OSP   znamená   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   čl. 6   ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam   a   procesné   dôsledky   pochybení   upravuje   tento   procesný   kódex   aj   podmienky, za ktorých   možno   procesné   nesprávnosti   napraviť   v   dovolacom   konaní.   S niektorými najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a)   OSP.   Aj niektorým   ďalším   vadám   inej   procesnej   povahy   majúcim   za následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   (tzv. iným   vadám   konania)   pripisuje   Občiansky   súdny poriadok   význam,   avšak   na   rozdiel   od   taxatívne   vymenovaných   vád   ich   považuje za relevantný   dovolací   dôvod   [§ 241   ods. 2   písm. b)   OSP],   ktorý   možno   uplatniť   iba v takom   dovolaní,   ktoré   je   procesne   prípustné;   vada   takejto   povahy   sama   osebe   však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch (II. ÚS 261/06,   I. ÚS 393/08   a   I. ÚS 342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu dvoch   do   určitej   miery   protichodných   (verejných)   záujmov,   a to   záujmu   na   ochrane základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a záujmu   na   ochrane   právnej   istoty ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.

Ústavný   súd   sa   už   k tejto   otázke   vyjadril   v náleze   sp. zn.   IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra 2011, v ktorom k obdobnej argumentácii, ako uplatnil sťažovateľ vo svojej sťažnosti,   citoval   z uznesenia   najvyššieho   súdu   č. k.   3 Cdo 97/2010-124 z 22. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 písm. f) OSP – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 (správne   má   byť   R 11/1998,   pozn.) uverejnený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého ‚ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.)   aj   vtedy,   ak   odvolací   súd   svoj   právny   záver   riadne   neodôvodnil,   takže   jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237   písm. f/   O. s. p.   (porovnaj   napríklad   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (viď   napríklad   rozhodnutia   sp. zn. 1 Cdo 140/2009,   2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009).“

V označenom   náleze,   ale   aj   v následnej   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 499/2011) ústavný súd citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho za ústavne konformný.

Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne uprednostnil ústavný   princíp   právnej   istoty,   lebo   sťažovateľom   namietaný   nedostatok   odôvodnenia rozsudku   krajského súdu   (ako aj okresného súdu)   nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Z priložených rozhodnutí totiž vyplýva, že krajský   súd   stručne   uviedol   rozhodujúci   skutkový   stav   vychádzajúci   z   rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, obsah odvolania a s odkazom na § 219 ods. 2 OSP poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného   súdu,   s ktorým   sa   stotožnil,   pričom   doplnil   ďalšie   dôvody   na   podporu   jeho správnosti.   Krajský   súd   právne   závery   primerane   vysvetlil   (najvyšší   súd   sa   pritom   ich správnosťou nezaoberal). Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade   zjavne   neodôvodnené   a nezlučiteľné   s   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   že   odôvodnenie ako celok   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia   (§ 157   ods. 2   OSP).   Za porušenie základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nemožno   považovať   to,   že   krajský   súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

2.   Najvyšší   súd   preskúmal   aj   námietku   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci (otázku, či je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú), pričom uviedol, že „nesprávne   právne   posúdenie   veci...   je   síce   relevantným   dôvodom,   samo   osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia odporkyne boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutých rozhodnutí, nezakladali   by   ale   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   O. s. p.   V dôsledku   toho,   by posúdenie,   či   súdy   použili   na   zistený   skutkový   stav   správny   právny   predpis   a či   ho aj správne   aplikovali,   prichádzalo   do   úvahy   až   vtedy,   keby   dovolanie   bolo   procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.“.

Podľa   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   teda   nesprávne právne posúdenie veci   nezakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   § 237   písm. f)   OSP,   ale   predstavuje   iba relevantný dôvod procesne prípustného dovolania.

3. Najvyšší súd sa tak dostatočným spôsobom   vysporiadal   so   všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho, aby najvyšší súd posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu) najvyšší súd v napadnutom uznesení   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   reagoval   aj   na námietky   sťažovateľa smerujúce   už   aj   proti   rozsudku   okresného   súdu,   ktoré   podľa   sťažovateľa   neboli zodpovedané ani rozsudkom krajského súdu a ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu (argumentácia   týkajúca   sa   toho,   či   je   zmluva   o dôchodku   zmluvou   na   dobu   určitú alebo neurčitú,   ako   aj   platnosť   tejto   zmluvy).   Vo   vzťahu   k námietkam   týkajúcim   sa vo svojej   podstate   vecnej   nesprávnosti   rozsudku   krajského   súdu   (právny   názor   o dobe trvania zmluvy o dôchodku) ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci konania o sťažnosti sa mohol   zaoberať   iba   namietaným   porušením   základných   práv   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu, a nie prípadným porušením základných práv rozsudkom krajského súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymi   názormi   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   týchto   názorov   a   nezakladá   ani   právomoc   ústavného   súdu   nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   nemohol   rozhodovať   o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012