znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 148/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., P., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., Advokátska kancelária, P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 2 T 51/08-170 z 22. apríla 2008, uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 To 46/2008-191 z 3. júla 2008   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Tdo   28/2009 zo 16. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2009 doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 51/08-170 z 22. apríla 2008, uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 To 46/2008-191 z 3. júla 2008 a uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 28/2009 zo 16. septembra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 2 T 51/2008-170 z 22. apríla 2008 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

V odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený uznesením krajského súdu č. k. 2 To 46/2008-191 z 3. júla 2008.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 22. júna 2009 na najvyššom súde dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. 3 Tdo 28/2009 zo 16. septembra 2009 odmietol z dôvodu zrejmého nenaplnenia dôvodov dovolania.

Podľa názoru sťažovateľa došlo rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského   súdu   k   porušeniu   zákona   v   jeho   neprospech,   pričom „Najvyšší   súd   sa   mal zaoberať tým, že skutok bol nezákonne posúdený podľa prísnejšej skutkovej sadzby, pretože dokazovanie v takom stave ako bolo vykonané pred súdom prvého stupňa úplne spochybnilo hodnovernosť svedkyne E. Š.“.

Sťažovateľ   vyslovil   presvedčenie,   že   na   základe   jeho   dovolania „boli   splnené podmienky na preskúmanie rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu, že boli založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia podľa § 371 ods. 1 písm. i)“.

Z toho dôvodu považuje sťažovateľ za „nesprávne“ aj rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní.

S odvolaním sa na potrebu použitia zásady „in dubio pro reo“ sťažovateľ prezentoval názor, podľa ktorého „som mal byť odsúdený za trestný čin lúpeže, podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. a nie podľa § 188 ods. 2 písm. c) Tr. zák., ako rozhodol okresný i krajský súd. Ja som v súčasnosti vo výkone trestu a nemôžem sa stotožniť stou skutočnosťou, že moje konanie bolo posudzované v zmysle § 188 ods. 2 písm. c) tr. zák, teda ako lúpež so zbraňou, keď ja som žiadnu zbraň v rukách nemal, nemal som v rukách ani atrapu zbrane, som si vedomý toho,   že   som   spravil   strašnú   hlúposť   v   mojom   živote,   ale   zároveň   som   deprimovaný a bezradný z toho. že neviem nijakým relevantným spôsobom preukázať tú skutočnosť, ktorú od začiatku uvádzam, a že okresný ani krajský súd nevyhodnotil správne dôkazy svedčiace v môj prospech a taktiež že Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol moje dovolanie, lebo údajne neboli splnené dôvody na jeho preskúmanie. Ak je právo na dovolanie zakotvené v právnom predpise, požíva ústavnej ochrany, a to vzhľadom na či. 46 ods. 1 ústavy. Preto za tejto situácie by NS SR nemal odmietnuť naše dovolanie ako neprípustné, lebo nesmeruje k   prehodnocovaniu   dôkazov   a   skutkových   zistení,   ale   napadá   jednak   extrémny   nesúlad medzi vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi namietaných súdov a jednak aplikovali   nesprávne   normy   jednoduchého   práva,   čo   viedlo   k   nesprávnym   záverom dopadajúcim do rozhodnutia o vine (a predtým aj treste), v intenzite zakladajúcej porušenie jeho základného práva na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tým aj čl. 49 ústavy.

a) in dubio mitius - v prípade pochybností mal KS postupovať miernejšie, najmä za situácie, kedy právo umožňovalo dvojaký výklad,

b)   in   dubio   pro   libertate   -   ktorá   vyjadruje   prioritu   jednotlivca   a   jeho   slobody pred štátom a jeho trestaním.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ konštatoval, že „rozhodnutiami súdov I. stupňa, II. stupňa a taktiež dovolacieho súdu, bolo porušené Ústavou Slovenskej republiky zaručené právo   sťažovateľa   na   nemožnosť   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako   z   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...“, a navrhol vydať tento nález:

„Rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici,   č.   k. 2T   51/2008-170 zo dňa 22.4.2008,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   dňa   3.7.2008   v   spojení s uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   č.   k.   2To   46/2008-191,   zo   dňa   3.   7.   2008 a Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.:   3   Tdo   28/2009   zo   dňa

16.9.2009, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na nemožnosť stíhania alebo pozbavenia slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.: 2T/51/2008-170, zo dňa 22.4.2008, Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 2To 46/2008-191 zo dňa 3.7.2008, Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Tdo 28/2009 zo dňa 16.9.2009.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s identifikáciou základných práv a slobôd,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   keďže   v   rámci   petitu   svojej   sťažnosti neoznačil konkrétny článok ústavy obsahujúci úpravu základného práva alebo slobody.Z   textu   petitu   sťažnosti „...   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na nemožnosť stíhania alebo pozbavenia slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon“, ako aj z obsahu jej odôvodnenia ústavný súd ustálil, že sťažovateľ namieta zásah do základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

V   obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   sťažovateľ   v   rámci   argumentácie   poukázal   aj na čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy, ako aj na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   táto   argumentácia   sa   však   nepremietla   do   formulácie   návrhu na rozhodnutie.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05). Preto v danej veci ústavný   súd   rozhodoval   o   porušení   tých   práv   a   v   súvislosti   s   tým   konaním,   resp. rozhodnutiami,   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľ   domáha   v   návrhu na rozhodnutie.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   čl.   17   ods.   2   ústavy   rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 51/08-170 z 22. apríla 2008 a uznesením krajského súdu č. k. 2 To 46/2008-191 z 3. júla 2008

Sťažnosť   v   rozsahu,   v   akom   sťažovateľ   pred   ústavným   súdom   napáda   postup okresného súdu a krajského súdu a v akom podal predtým dovolanie najvyššiemu súdu, ústavný súd nemohol preskúmať z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   prezentoval   názor,   že povinnosť zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je   Slovenská   republika   viazaná,   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 2 T 51/08-170 z 22. apríla 2008 mal sťažovateľ možnosť   podať   riadny   opravný   prostriedok,   ktorým   je   podľa   §   306   ods.   1   Trestného poriadku odvolanie. Túto svoju možnosť aj využil a odvolanie podal. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 To 46/2008-191 z 3. júla 2008.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   v   spojení   s   uznesením   potvrdeným   rozsudkom okresného súdu sťažovateľ podal podľa § 368 Trestného poriadku mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tdo 28/2009 zo 16. septembra 2009, pričom preskúmal aj rozsudok okresného súdu, ktorý bol uznesením krajského súdu potvrdený.

To   znamená,   že   právomoc   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám vo vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu   mal   v   rámci   odvolacieho   konania   krajský   súd. Obdobne vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu bol takýmto všeobecným súdom najvyšší súd v dovolacom konaní. Všeobecné súdy   v rámci opravných konaní v prípade, ak by pri svojej   rozhodovacej   činnosti   dospeli   k   záveru,   že   súd   nižšieho   stupňa   svojím rozhodnutím alebo postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal, porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, mali povinnosť týmto právam alebo slobodám poskytnúť ochranu. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 28/2009 zo 16. septembra 2009

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol,   ako   aj   zo   znenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tdo   28/2009 zo 16. septembra 2009, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu má také   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa namietanom v ústavnej sťažnosti.

Treba   predovšetkým   pripomenúť,   že   kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Dovolanie sťažovateľa bolo založené na tvrdení nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Najvyšší súd v tomto rozsahu napadnuté uznesenie krajského súdu preskúmal, s názorom sťažovateľa sa nestotožnil a dovolanie odmietol, pričom sa podľa názoru ústavného súdu primerane vysporiadal   s dôvodmi,   pre ktoré bolo dovolanie sťažovateľa   odmietnuté. Najvyšší   súd v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na skutočnosť, že nie je oprávneným „skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku“. V tomto kontexte sa vyjadril aj k možnosti skúmania   námietky   nerešpektovania   zásady   „in   dubio   pro   reo“,   keď   vo   vzťahu   k   nej uviedol, že „sa týka iba skutkových zistení. Nakoľko dovolací súd skutkové zistenia nemôže skúmať, aplikácia tejto zásady v dovolaní neprichádza do úvahy.“.

Sťažovateľ, ako už je uvedené, v odôvodnení svojej sťažnosti vzniesol aj námietku nesúladu medzi vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, ktorá podľa jeho názoru dosahuje intenzitu zakladajúcu zásah do základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, avšak túto námietku uplatnil len proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ktorých prieskum s ohľadom na už uvedený princíp subsidiarity nie je v tomto konaní možný. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 28/2009 zo 16.   septembra   2009   sťažovateľ   túto   námietku   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   nijako nekonkretizoval. Námietka zásahu do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy taktiež nebola   premietnutá   do   sťažnostného   petitu.   Ústavný   súd   preto   s   ohľadom   na   svoju viazanosť   petitom   vyplývajúcu   z   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   zameral   svoju pozornosť len na posudzovanie vzťahu sťažnosťou napadnutého rozhodnutia a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

V danom prípade bol sťažovateľ odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody za spáchanie zločinu lúpeže, s ktorého spáchaním Trestný zákon v § 188 ods. 1 a 2 písm. c) spája možnosť uloženia takéhoto trestu. Rozhodnutie o vine a treste bolo vydané v riadne uskutočnenom trestnom konaní prostredníctvom riadne vyhláseného rozsudku, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že sťažovateľ v podanom dovolaní ani v ústavnej sťažnosti procesný postup všeobecných súdov priamo nespochybnil. Odsudzujúci rozsudok okresného súdu č. k. 2 T 51/2008-170 z 22. apríla 2008 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 To 46/2008-191 z 3. júla 2008 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 3. júla 2008, pričom na základe dovolania boli tieto preskúmané najvyšším súdom. Osobná sloboda sťažovateľa bola   teda   obmedzená   na   základe   právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku   a   za   splnenia podmienok   uvedených   v   §   8   a   §   2   ods.   2   Trestného   zákona,   teda   spôsobom,   ktorý zodpovedá kritériám posudzovaným v súvislosti s možným zásahom do základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   88/07). Skutočnosť, že sťažovateľ nemal v dovolacom konaní úspech, v nijakom prípade nemôže sama osebe založiť tvrdenie o nezákonnosti a v spojitosti s tým aj neústavnosti pozbavenia sťažovateľa osobnej slobody.

Medzi sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia sťažovateľom označeného základného práva nebyť stíhaným alebo pozbaveným slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom, ktorý   ustanovuje zákon   podľa   čl.   17 ods.   2 ústavy ústavný súd nezistil taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2010