znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 148/08-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci prijatej sťažnosti D. H., nar...., toho času vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom   JUDr. P.   M.,   B.,   pre   namietané   porušenie   práva zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 264/07 z 2. októbra 2007 na neverejnom zasadnutí 1. júla 2008 takto

r o z h o d o l :

1.   Právo   D.   H.   zaručené   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   5 To 264/07 z 2. októbra 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 264/07 z 2. októbra 2007   z r u š u j e   a   v e c   v r a c i a   tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania D. H. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti D. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. III. ÚS 148/08-20 zo 14. mája 2008 na ďalšie konanie sťažnosť D. H., nar...., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namietal porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 264/07 z 2. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ je v trestnej veci   vedenej   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 5 T 2/2007 väzobne trestne stíhaný pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a pre zločin podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   svojho   obhajcu   žiadosť   o prepustenie   z väzby zo 17. júla 2007, ktorú okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 2/2007 zo 7. septembra 2007 zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   označenému   rozhodnutiu   sťažnosť,   ktorú   doplnil písomnými podaniami zo 16. septembra 2007 a 17. septembra 2007.

Krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti   na   neverejnom   zasadnutí   2.   októbra   2007 uznesením sp. zn. 5 To 264/07 tak, že sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že krajský súd porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že ho v rámci konania o sťažnosti proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 2/2007 zo 7. septembra 2007 osobne nevypočul a rozhodol bez jeho osobnej účasti aj napriek tomu, že sťažovateľ o vypočutie v uvedenej veci krajský súd výslovne požiadal „... listom   z väzby...“.   Sťažovateľ   taktiež   namieta,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   z 2. októbra   2007 „...   vôbec   neodôvodni  ...   len   odkázal   na   predchádzajúce   uznesenie z 15. 6. 2007...“, a pokiaľ ide o dobu trvania sťažovateľovej väzby „... len konštatoval, že doterajšia   väzba,   vzhľadom   na   jej   dĺžku,   plne   zodpovedá   ust.   §   76   Tr.   por.   a mojim prepustením by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, najmä výkon uloženého trestu, ktorý mi hrozí v sadzbe od troch do desať rokov“.

Sťažovateľ považuje citované odôvodnenie napádaného uznesenia krajského súdu „... za nedostačujúce...“ a prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 264/07 z 2. októbra 2007, aby zakázal krajskému súdu   pokračovať   v porušovaní   sťažovateľových   základných   práv   a slobôd   a prikázal prepustiť sťažovateľa na slobodu a aby priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   sťažovateľ   podaním   z 3.   júna   2008 (prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu) ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 10.   decembra   2007   pod   sp.   zn. Spr 1592/07   poukázal na dôvody   uvedené   v sťažovateľom   napádanom uznesení sp.   zn. 5 To 264/07 z 2. októbra 2007. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie predseda krajského súdu listom z 23. mája 2008 ústavnému súdu oznámil, že nepovažuje za potrebné vyjadrenie k sťažnosti   z 10.   decembra   2007   doplniť   a súhlasí   s upustením   od   konania   verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Ústavný   súd   si   taktiež   vyžiadal   príslušný   spisový   materiál   týkajúci   sa   trestného konania v sťažovateľovej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 2/2007. Označený súdny spis bol okresným súdom predložený 6. mája 2008.

Pretože   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania v zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ústavný súd bol tiež toho názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (aj vzhľadom na obsah listín, ktoré si medzičasom zadovážil od okresného súdu a krajského súdu), rozhodol vo veci samej na neverejnom zasadnutí.

II.

Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, vyplývajú tieto skutočnosti:

Na   základe   obžaloby   podanej   prokurátorkou   Okresnej   prokuratúry   B.   (ďalej   len „prokurátor“) na okresnom súde 26. januára 2007 bol sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 2/2007 trestne stíhaný pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a pre zločin podielnictva   podľa   §   231   ods.   1   písm.   a)   a   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona   formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Sťažovateľ   bol   v uvedenej   veci   vzatý   do   väzby   v prípravnom   konaní   vedenom vyšetrovateľom   úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru B. (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod ČVS: ORP-124/2-OVK-BB-2006. Vyšetrovateľ vzniesol   sťažovateľovi   obvinenia   uzneseniami   z 12.   mája   2006   a 25.   augusta   2006. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/06 z 13. mája 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 60/06 z 8. júna 2006, a to z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Lehota väzby začala plynúť 11. mája 2006 o 12.08 h. Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu   sp.   zn.   0   Tp   67/06   z   26.   októbra   2006   bola   lehota   trvania   sťažovateľovej   väzby v prípravnom konaní predĺžená do 10. februára 2007.

Po podaní obžaloby, v súvislosti s jej predbežným prejednaním, rozhodol okresný súd   na   verejnom   zasadnutí   konanom   10.   mája   2007   uznesením   sp.   zn.   5   T   2/2007 o prepustení sťažovateľa z väzby. Zároveň nariadil nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka, uložil sťažovateľovi povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu,   ktorý   vedie   konanie,   každú   zmenu   miesta   pobytu   a zákaz vycestovania   do zahraničia. Na základe sťažnosti podanej prokurátorom na verejnom zasadnutí po vyhlásení rozhodnutia   (doplnenej   písomným podaním   11.   mája 2007)   krajský   súd   na neverejnom zasadnutí konanom 15. júna 2007 uznesením sp. zn. 5 To 157/07 napadnuté prvostupňové rozhodnutie okresného súdu z 10. mája 2007 zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že v zmysle § 244 ods. 5 Trestného poriadku väzba sťažovateľa bude trvať aj naďalej.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 To 157/07 z 15. júna 2007 uviedol: „... okresný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. prepustil obvineného... z väzby na slobodu a nariadil nad ním dohľad probačným a mediačným úradníkom. Ďalej mu uložil povinnosť oznámiť súdu, ktorý vedie konanie každú zmenu pobytu a tiež mu uložil zákaz vycestovania do zahraničia.

Proti   tomuto   uzneseniu   ihneď   po   jeho   vyhlásení   do   zápisnice   podala   sťažnosť prokurátorka,   ktorú   následne   písomne   odôvodnila.   Poukázala,   že   okresný   súd   mal rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby obvineného po predbežnom prejednaní obžaloby podľa § 244 ods. 5 Tr. por. Ďalej pochybil, keď vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného   prípadu   dospel   k záveru,   že   účel   väzby   možno   u obvineného   dosiahnuť dohľadom   probačného úradníka.   V tejto súvislosti poukázala,   že   obvinený bol   doposiaľ dvakrát súdne trestaný pre majetkovú i násilnú trestnú činnosť, pričom 20. 1. 2004 bol podmienečne   prepustený   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   a teraz   prejednávanej   trestnej činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe. Z výpovede agenta vyplynulo, že obvinený ponúkal ďalšiu spoluprácu do budúcnosti v súvislosti s trestnou činnosťou. Ide o náročnú majetkovú trestnú vec a tak vzhľadom na jej charakter ako i osobu obvineného nemožno mať za to, že účel väzby u obvineného možno dosiahnuť dohľadom. (...)

Krajský súd na podklade sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť okresnej prokurátorky je v celom rozsahu dôvodná a krajský súd si ich (dôvody uvedené v sťažnosti, pozn.) pre vecnú správnosť aj osvojuje.

Predovšetkým   treba   prisvedčiť   sťažovateľke,   že   okresný   súd   mal   v rámci predbežného prejednania obžaloby rozhodnúť aj o ďalšom trvaní väzby obvineného podľa § 244 ods. 5 Tr. por., ktorý upravuje postup pri rozhodovaní o väzbe v tomto štádiu trestného konania. Ďalej pochybil aj v tom, keď mal za to, že väzbu u obvineného vzhľadom na jeho osobu a povahu prejednávaného prípadu možno nahradiť dohľadom probačného úradníka. Na   tomto   mieste   je   potrebné   zdôrazniť,   že   v posudzovanom   prípade   ani   jedna   z týchto skutočností neodôvodňovala postup okresného súdu, ktorý v tomto zvolil. Z obsahu registra trestov vyplynulo, že obvinený sa už v minulosti dvakrát dostal do rozporu so zákonom a naposledy   si   vykonával   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   päť   rokov,   z ktorého   bol podmienečne   prepustený   20.   1.   2004   so   skúšobnou   dobou   do   20.   1.   2007.   Osoba obvineného a už vôbec nie povaha prejednávaného prípadu teda nedáva žiadnu záruku, že by dohľad probačným úradníkom bol spôsobilý nahradiť väzbu u obvineného v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Obvinený je vo väzbe od 11. 5. 2006, v súdnej väzbe od 26. 1. 2007, ktorá môže s poukazom na ust. § 76 ods. 6 Tr. por. trvať 18 mesiacov a tak vzhľadom na uvedené krajský súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že väzba u obvineného by bola vykonávaná už v rozpore so zásadou úmernosti danému prípadu.

Krajský súd z týchto dôvodov zrušil napadnuté uznesenie a vo veci rozhodol sám... “

Sťažovateľ podal   okresnému   súdu   prostredníctvom   obhajcu žiadosť   o prepustenie z väzby   (podaním   zo   17.   júla   2007   doručeným   okresnému   súdu   24.   júla   2007) argumentujúc,   že   aj   v prípade   existencie   dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku (ako ich konštatovali okresný súd aj krajský súd) možno jej účel v jeho prípade dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c)   Trestného   poriadku.   Okresný   súd   prerokoval   žiadosť   sťažovateľa   na   hlavnom pojednávaní konanom 7. septembra 2007 za účasti sťažovateľa, jeho obhajcu a prokurátora a uznesením   rozhodol   o jej   zamietnutí.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd uviedol: „Po preštudovaní predloženého spisového materiálu, ako aj žiadosti obvineného a jeho následného výsluchu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07. 09. 2007 dospel súd k nasledovným   záverom   a to,   že   dôvody   väzby   ustálené   Krajským   súdom   tak,   ako   ich predpokladá ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. naďalej trvajú, nakoľko doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie majú znaky trestného činu, pričom sú tu dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal obvinený a z jeho konania vyplýva dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti.

Nezanedbateľnou skutočnosťou, na ktorú súd pri rozhodovaní prihliadal, vzhľadom k osobe páchateľa, je aj jeho doterajšia trestná minulosť, nakoľko sa už v minulosti dostal do   rozporu   so   zákonom   za   majetkovú   a násilnú   trestnú   činnosť,   pričom   naposledy   si vykonával   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   päť   rokov,   ktorého   skúšobná   doba podmienečného prepustenia uplynie 20. 01. 2007.

Súd mal tiež za to, že ani vzhľadom k charakteru trestnej činnosti a okolnostiam daného   prípadu   nebolo   namieste   rozhodnúť   o prepustení   obvineného   na   slobodu a nariadení dohľadu nad obvineným probačným a mediačným úradníkom.

Na základe vyššie uvedených okolností súd potom rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej   časti   rozhodnutia   a žiadosť   obvineného   o prepustenie   z väzby   na   slobodu zamietol.“

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu (po jeho vyhlásení) sťažnosť, ktorú doplnil   písomnými   podaniami   zo   16.   septembra   2007   a 17.   septembra   2007.   V podaní zo 17. septembra 2007 doručenom okresnému súdu 25. septembra 2007 (č. l. 2041 súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 T 2/2007) sťažovateľ výslovne uviedol, že žiada, aby bola jemu aj jeho obhajcovi umožnená účasť na zasadnutí senátu krajského súdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti.  

Krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti   na   neverejnom   zasadnutí   2.   októbra   2007 uznesením sp. zn. 5 To 264/07 tak, že sťažnosť zamietol.

V odôvodnení   tohto   uznesenia   krajský   súd uviedol: „...   okresný súd   podľa   § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť obžalovaného... ktorou sa domáhal prepustenia z väzby na slobodu.

Proti   tomuto   uzneseniu   v   zákonnej   lehote   podal   obžalovaný   sťažnosť,   ktorú   v podstate odôvodnil tým, že si je vedomý toho, že je dôvodne podozrivý zo spáchania skutku, ktorý mu je kladený za vinu, ale nie v takom rozsahu ako mu to kladie za vinu obžaloba. Pripúšťa, že si zaslúži nejaký trest, ale je toho názoru, že pred vzatím do väzby riadne pracoval a nemá ani najmenší dôvod v budúcnosti sa dopúšťať trestnej činnosti. Podľa jeho názoru doterajšia väzba neprimerane zasahuje do jeho základných práv a slobôd, pretože väzba nieje trestom. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd vyhovel jeho žiadosti a prepustil ho z väzby na slobodu.

Krajský súd na podklade sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré im predchádzalo a zistil, že okresný súd postupoval správne, keď zamietol žiadosť obžalovaného ako neopodstatnenú.

Konanie,   ktoré   predchádzalo   napadnutému   uzneseniu   bolo   totiž   vykonané   podľa zákona a tiež samé rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd je rovnakého názoru, ktorý je   podporený   rovnakými   dôvodmi   uvedenými   prvostupňovým   súdom   v   napadnutom uznesení, na ktoré možno z dôvodu stručnosti v celom rozsahu odkázať, keďže si ich krajský súd osvojil.

Krajský   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   tak   v   otázke   dôvodnosti   trestného stíhania obžalovaného, ako aj v otázke ďalšieho trvania jeho väzby vzhľadom na opakujúcu sa   argumentáciu   obžalovaného,   odkazuje   na   svoje   stanovisko   publikované   v predchádzajúcom svojom rozhodnutí a to v uznesení z 15. 6. 2007, sp. zn. 5 To 157/07. Aj   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania   totiž   naďalej   pretrváva   dôvodná   obava,   že   v prípade prepustenia na slobodu by pokračoval v páchaní trestnej činnosti, vzhľadom na jeho   kriminálnu   minulosť.   Doterajšia   väzba,   vzhľadom   na   jej   dĺžku,   plne   zodpovedá ustanoveniu   §   76   Tr.   por.   a   jeho   prepustením   by   mohlo   byť   zmarené   alebo   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, najmä výkon uloženého trestu, ktorý mu hrozí v sadzbe od troch do desať rokov.

Z týchto dôvodov preto sťažnosť obžalovaného ako nedôvodnú zamietol, pretože aj v súčasnom štádiu trestného konania naďalej pretrváva dôvodná obava, že by obžalovaný konal spôsobom predpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., t.j. pre ktoré mu bola 11. 5. 2006 obmedzená osobná sloboda.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označeného   práva   argumentujúc,   že   postupom krajského súdu   vo veci vedenej   pod sp.   zn. 5 To 264/07   mu bolo odopreté   osobne sa zúčastniť konania pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť aj napriek tomu, že o to výslovne požiadal,   pričom   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   264/07   z 2.   októbra   2007 nie je ani náležite odôvodnené.

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   je   otázka,   či   krajský   súd   pri   preskúmaní rozhodnutia   okresného   súdu   zo   7.   septembra   2007   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby, resp. o jej nahradenie dohľadom probačného a mediačného úradníka, postupoval v súlade   s požiadavkami   kladenými   na   „rozhodovanie   o zákonnosti   väzby“,   t.   j.   či rešpektoval sťažovateľom uplatnené „právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd... rozhodol o zákonnosti väzby“ (v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru).

Účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám   zatknutým   alebo   inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   slobody   pozbavené.   O zákonnosti   takéhoto   opatrenia musí rozhodovať súdny orgán, t. j. orgán spĺňajúci podmienku nezávislosti a nestrannosti. Samotné konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti   a nestrannosti orgánu rozhodujúceho vo veci poskytne   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. III. ÚS 198/05).

Osoba vo väzbe musí mať možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu   vo   väzbe   a vyjadriť   sa   ku všetkým   okolnostiam   týkajúcim   sa   dôvodnosti a zákonnosti   väzby.   Musí   jej   byť   daná   možnosť   vyjadriť   sa   k tvrdeniam   protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Za týmto účelom jej musí byť poskytnutá možnosť nahliadnuť do   spisu   (pokiaľ o to požiada), pričom   jej nemôže byť odopreté   právo   oboznámiť   sa   s dôkazmi   a skutočnosťami,   o ktoré   by   sa   malo   opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania).

Procesný   postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému   v týchto   smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   v porovnaní   s druhou   stranou   (princíp   „rovnosti zbraní“).

Zabezpečenie   kontradiktórnej   povahy   konania   a rešpektovanie   princípu   „rovnosti zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (napr. III. ÚS 198/05, III. ÚS 226/07).

Podstatnou   súčasťou   procesných   záruk   v konaní   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru v prípadoch,   keď   pozbavenie   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   spadá   pod   čl.   5   ods.   1 písm. c)   dohovoru,   je   aj   osobná   prítomnosť   obvineného   v   konaní   pred   súdom umožňujúca mu   osobne   sa   k veci   vyjadriť,   pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú garanciu   rešpektovania   práv   obvineného   (obdobne   napr.   III.   ÚS   84/06,   I.   ÚS   352/06, II. ÚS 315/06)   a za   určitých   okolností   môže   predstavovať   nevyhnutný   predpoklad na rešpektovanie princípov kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“.

Avšak   rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v konaní   týkajúcom   sa preskúmania   zákonnosti   jeho   väzby   nemusí   v každom   jednotlivom   prípade   predstavovať porušenie základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola   procesná   záruka   spočívajúca   v jeho   možnosti   byť   osobne   prítomný   v konaní   pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v   rámci   konaní   spadajúcich   pod   režim   čl.   5   ods.   4   dohovoru)   v primeraných   (t.   j.   v relatívne   krátkych)   časových   intervaloch.   Osobná prítomnosť obvineného   v konaní   pred súdom   je   nevyhnutná   vždy,   keď   to   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prejednávaných skutočností je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti   konania   a princípu   „rovnosti   zbraní“   (napr.   III.   ÚS   34/07,   III.   ÚS 226/07).

Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu. Čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ako aj s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08, III. ÚS 68/08).

Krajský súd konal a rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 7. septembra 2007 týkajúceho sa žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Na procesný   postup   a rozhodovanie   krajského   súdu   sa   preto   tiež   vzťahovali   požiadavky preskúmania zákonnosti väzby, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Písomným podaním zo 17. septembra 2007 sťažovateľ preukázateľne požiadal, aby bola   jemu   aj   jeho   obhajcovi   umožnená   účasť   na   zasadnutí   senátu   krajského   súdu   pri rozhodovaní   o   jeho   sťažnosti.   Tento   procesný   návrh   nastolil   v rámci   konania   právne významné procesné otázky a krajský súd bol povinný sa ním zaoberať. Sťažovateľ totiž uplatnil procesné právo, ktoré je súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavná   povinnosť   súdov   vyplývajúca   zo   základného   práva   zaručeného   v čl.   17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby, ako aj v prípade jej pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou   „spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon“   vyžaduje,   aby procesný   postup   súdu   konajúceho   vo   veci   rešpektoval   nielen   ustanovenia   všeobecne záväzných právnych   predpisov   s právnou   silou   zákona (v   danom   prípade   predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť (napr. III. ÚS 226/07). Povinnosťou súdov v tomto zmysle   je   interpretovať   a aplikovať   ustanovenia   Trestného   poriadku   v   súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 dohovoru, a v prípade, ak by text ustanovení Trestného   poriadku   takýto   výklad v okolnostiach   daného   prípadu   vylučoval,   prednostne aplikovať   čl.   5   ods.   4   dohovoru   na   základe   čl.   154c   ods.   1   ústavy   (obdobne   napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07).

Krajský súd by postupoval v súlade s uvedenou ústavnou povinnosťou vtedy, ak by sa   žiadosťou   sťažovateľa   o   umožnenie   účasti   na   zasadnutí   senátu   krajského   súdu   pri rozhodovaní   o   jeho   sťažnosti   zaoberal   a preskúmal,   či   povaha   veci,   okolnosti sťažovateľovej väzby, skutočnosti, ktoré majú byť predmetom posúdenia pri prerokovaní sťažnosti,   alebo   predchádzajúci   procesný   postup   okresného   súdu   vyžadujú   z hľadiska rešpektovania   princípov   kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   zbraní   osobnú   účasť sťažovateľa na zasadnutí senátu krajského súdu. Súčasťou ústavnej povinnosti krajského súdu   bolo   následne   zvoliť   procesný   postup,   ktorý   by   sťažovateľovi   umožnil   účasť   na zasadnutí senátu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti, alebo, ak by krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti osobná prítomnosť sťažovateľa pred súdom nevyhnutná (ani z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru), mal sa v odôvodnení svojho rozhodnutia (uznesenia sp. zn. 5 To 264/07 z 2. októbra 2007) so   žiadosťou   sťažovateľa vysporiadať   spôsobom   rešpektujúcim   sťažovateľovo   právo   na adekvátnu   súdnu   odpoveď,   t.   j.   svoje   rozhodnutie   nevyhovieť   uvedenému   procesnému návrhu sťažovateľa mal krajský súd odôvodniť, a to preskúmateľným spôsobom.

V posudzovanom prípade je táto požiadavka namieste aj vzhľadom na skutočnosť, že   súdna   väzba   sťažovateľa   bola   založená   na   rozhodnutí   krajského   súdu   (na   uznesení sp. zn. 5 To 157/07) prijatom na neverejnom zasadnutí 15. júna 2007, na ktorom krajský súd zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu z 10. mája 2007, ktorým bol sťažovateľ prepustený na slobodu. Kým okresný súd rozhodoval za účasti sťažovateľa, rozhodnutia krajského   súdu,   ktorých   právnym   dôsledkom   bolo   pokračovanie   sťažovateľovej   väzby (uznesenie z 15. júna 2007 aj napádané uznesenie z 2. októbra 2007), boli prijaté výlučne na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa alebo jeho obhajcu. Na „... dôvody väzby ustálené Krajským súdom...“ v uznesení krajského súdu sp. zn. 5 To 157/07 z 15. júna 2007 sa   pritom   odvolal   aj   senát   okresného   súdu   v súvislosti   s preskúmavaním   zákonnosti sťažovateľovej väzby 7. septembra 2007.

Krajský súd sa so žiadosťou sťažovateľa o umožnenie osobnej účasti pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti väzobnému rozhodnutiu   okresného súdu   nevysporiadal adekvátne požiadavkám   čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Aj   napriek   tomu,   že   žiadosti   nevyhovel,   svoje rozhodnutie v tomto smere dostatočným   a preskúmateľným spôsobom   neodôvodnil   a na žiadosť sťažovateľa nereagoval.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil, že krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 To 264/07 z 2. októbra 2007 porušil právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označeného práva sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu, toto   uznesenie taktiež zrušil   a vec vrátil   krajskému   súdu   na ďalšie   konanie,   v   ktorom   bude   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   a povinný o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 7. septembra 2007 znovu konať a rozhodnúť   v súlade   s požiadavkami   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   vrátane   posúdenia sťažovateľovej žiadosti o umožnenie osobnej účasti v konaní [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 2, ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom na zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 To 264/07 z 2. októbra 2007 a na vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie považuje ústavný súd vo vzťahu k ďalšej   sťažovateľovej   námietke   týkajúcej   sa   nedostatočnosti   odôvodnenia   označeného rozhodnutia za potrebné iba poznamenať, že v zmysle jeho doterajšej judikatúry možno akceptovať   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   v rámci   ktorého   súd   poukáže   na   právny názor vyjadrený v skoršom rozhodnutí týkajúcom sa predmetnej veci, pokiaľ sú dôvody skoršieho   rozhodnutia   dostatočné   a vzhľadom   na okolnosti   prípadu   (napr.   opakujúcu   sa argumentáciu týkajúcu sa niektorej otázky) relevantné aj v čase neskoršieho rozhodnutia. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia však musí byť zrejmé, že pri rozhodovaní vychádzal súd zo skutkového a právneho stavu aktuálneho v čase rozhodovania (napr. IV. ÚS 408/04, III. ÚS 86/08).

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu taktiež navrhol, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa a aby prikázal prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.

Tejto časti sťažnosti ústavný súd nevyhovel. Treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou   inštanciou   v sústave   všeobecného   súdnictva,   ale   nezávislým   orgánom   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Porušenie požiadaviek vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru napádaným uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 264/07 z 2. októbra 2007 samo osebe nezakladá nezákonnosť alebo   neústavnosť   vykonateľného   prvostupňového   rozhodnutia   okresného   súdu   o väzbe zo 7. septembra 2007, a nie je ani dôvodom na záver o nezákonnosti a neústavnosti ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby. Porušenie čl. 5 ods.   4 dohovoru   krajským súdom možno napraviť   v rámci   opätovného   prerokovania   sťažovateľovej   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu zo 7. septembra 2007.

Za daných okolností neprislúcha ústavnému súdu posudzovať, či sťažovateľ mal, alebo nemal byť prepustený z väzby. Posúdenie tejto otázky zostáva naďalej v právomoci krajského súdu, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľ žiadal v rámci konania pred ústavným súdom priznať náhradu svojich trov konania, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 6 296 Sk. Trovy právneho zastúpenia špecifikoval bližšie právny zástupca sťažovateľa podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 655/2004   Z.   z.“)   ako   odmenu   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2007 a príslušnú paušálnu náhradu hotových výdavkov.

Pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. s   tým,   že   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004   Z. z. je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods.   2 zákona o ústavnom   súde priznal sťažovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov jeho právneho zastúpenia v ním požadovanej sume 6 296 Sk [2 x 2 970 Sk za dva úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. uskutočnené v novembri 2007 a 2 x 178 Sk ako hodnotu režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.].

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008