znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 148/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného advokátkou Mgr. S. D., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 272/2006 z 25. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2007 doručená sťažnosť P. K. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. S. D., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 272/2006 z 25. októbra 2006. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania   na   strane navrhovateľa,   a to   na   základe   návrhu   podaného   23.   septembra   2004   Okresnému   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“).

Dňa 23.   mája 2005 doručil   okresný   súd   návrh   (spolu   s výzvou   na vyjadrenie sa k nemu) odporcovi a 25. mája 2005 doručil sťažovateľovi poučenie v zmysle ustanovení § 15a a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Okresný súd 14. októbra 2005 doručil sťažovateľovi vyjadrenie odporcu k návrhu spolu s výzvou na „zaslanie písomného stanoviska k doručenému vyjadreniu“ a súčasne ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku.

V súvislosti s výzvou týkajúcou sa zaplatenia súdneho poplatku sťažovateľ namietal jej opodstatnenosť, a to vzhľadom na ustanovenie § 10 ods. 2 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ako aj chybu výzvy spočívajúcu v neuvedení čísla položky sadzobníka súdnych poplatkov.

Okresný súd s odkazom na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch konanie   zastavil   uznesením,   proti   ktorému   sa   sťažovateľ   odvolal.   Vzhľadom   na   to,   že v odvolacom   konaní   Krajský   súd   Bratislava   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, podal sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa „vykonané úkony prvostupňového súdu sú konaním vo veci   samej,   z tohto   dôvodu   je   zastavenie   konania   nezákonné.   Postup   prvostupňového i odvolacieho súdu zakladá dôvod na podanie dovolanie v zmysle § 237 písm. f) OSP. Sťažovateľ považuje odmietnutie dovolania Najvyšším súdom za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces“. V závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   vo   veci   rozhodol nasledovným nálezom:

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces bolo porušené.

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   4   Cdo   272/2006   zo   dňa 25. októbra 2006 ruší a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za dva právne úkony vo výške 3.100,.Sk advokátke Mgr. S. D. do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal.

Uznesením z 12. januára 2006 sp. zn. 18 C 226/04 okresný súd konanie o návrhu sťažovateľa zastavil s odôvodnením, že sťažovateľ bol 14. októbra 2005 okresným súdom vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, a to do 10 dní od doručenia výzvy, a súčasne bol poučený o následkoch   jeho nezaplatenia. Súdny   poplatok v stanovenej   lehote nezaplatil, preto okresný súd s odkazom na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch konanie zastavil.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu 24. februára 2006 odvolanie, v ktorom sa domáhal   zrušenia   uvedeného   rozhodnutia   a vrátenia   veci   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie s odôvodnením, že „vo veci nebol dôvod na zastavenie konania, keďže súd už začal konať vo veci samej tým, že bol doručený návrh odporcovi následne vyjadrenie odporcu k tomuto návrhu navrhovateľovi spolu i s výzvou na zaplatenie súdneho poplatku“.

Krajský   súd   uznesením   z 31.   augusta   2006   sp.   zn.   9   Co   117/06   napadnuté rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 219 OSP ako vecne správne potvrdil, čo odôvodnil následovne: „Odvolanie navrhovateľa je právne irelevantné. Doručenie návrhu odporcovi, jeho   písomné   vyjadrenie   navrhovateľovi   ako   i doručenie   výzvy   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh nemožno považovať za konanie vo veci samej. Za začatie konania vo veci samej   sa   považuje   otvorenie   pojednávania   vo   veci   samej   a výzva   súdu   na   prednesenie návrhu. Môže to byť i vydanie platobného rozkazu. Preto nie je možné postup podľa § 10 ods. 2, písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení“.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a prípustnosť dovolania opieral o ustanovenie § 237 písm. f) OSP. Dovolanie odôvodnil tak, že „postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že odvolací i prvostupňový súd nesprávne vyložili ustanovenie § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, pokiaľ ide o začiatok konania vo veci samej, a to až otvorením pojednávania vo veci samej“.

Najvyšší   súd   uznesením   z   25.   októbra   2006   sp.   zn.   4   Cdo   272/2006   dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné v zmysle ustanovenia § 243b ods. 4 s odkazom na ustanovenia   §   218   ods.   1   písm.   c)   OSP,   ktoré   odôvodnil   tak,   že   nezistil   existenciu sťažovateľom namietanej vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Podľa názoru   najvyššieho   súdu „Pokiaľ   dovolateľ   odôvodňoval   odňatie   možnosti   konať   pred súdom   tým,   že   súd   nemal   podmienky   na   zastavenie   konania   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku   za   podanie   žaloby   na   plnenie   podľa   §   10   ods.   2   písm.   a)   zákona   o súdnych poplatkoch, lebo už konal vo veci samej, keď doručoval žalobu protistrane na vyjadrenie a následne jemu (spolu s výzvou na zaplatenie súdneho poplatku), treba uviesť, že v takomto prípade nejde o naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) O.s.p.“. K tomuto stanovisku   dospel   systematickým   výkladom   ustanovenia   §   10   ods.   2   písm.   a)   zákona o súdnych poplatkoch, vychádzajúc z ustanovení § 79, § 114 a § 115 OSP.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali   základom   pre   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne   aj   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Podľa   ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch   ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote desiatich dní od doručenia výzvy, ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

Podľa   ustanovenia   §   10   ods.   2   písm.   a)   zákona   o súdnych   poplatkoch   pre nezaplatenie poplatku súd konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej.

Podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa najvyšší súd vysporiadal s námietkou sťažovateľa v dostatočnej miere, k právnemu záveru, ktorý bol východiskom   jeho   rozhodovania,   dospel   systematickým   výkladom,   ktorý   patrí   do   jeho výlučnej právomoci.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný   súd   teda   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu už nerozhodoval o návrhu sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zrušenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 272/2006   z 25.   októbra   2006,   ako   aj priznania   trov   právneho   zastúpenia   právnej zástupkyni sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007