znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 148/06-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2006 predbežne prerokoval sťažnosť L. K., B., t. č. vo väzbe, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. Tp 345/05 z 20. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť L. K.   o d m i e t a.

2.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   uhradiť   trovy právneho   zastúpenia   L.   K.   v sume   6   888   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. A.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2005   doručená   sťažnosť   L.   K.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená podaniami   právneho   zástupcu   z 5.   septembra   2006   a   8.   novembra   2006,   zastúpeného advokátom JUDr. M. A., B., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 345/05 z 20. mája 2005.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn. Tp 345/05 z 20. mája 2005 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu sťažnosť, o ktorej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tpo   103/05   zo   14.   júna   2005   tak,   že   ju   zamietol,   pričom   uvedené   uznesenie   nebolo sťažovateľovi ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu doručené.

Sťažovateľ zastáva názor, že vo väzbe sa nachádza nezákonne, z dôvodu nesprávnej skutkovej   a právnej   kvalifikácie   trestného   činu,   z ktorého   bol   obvinený   (obvinenie z trestného   činu   lúpeže   podľa   ustanovenia   §   234   ods.   1   Trestného   zákona).   Svedecké výpovede z prípravného konania sú nedôveryhodné a obvinenie proti nemu vykonštruované.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   okresný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   neopieral o kľúčové   svedecké   výpovede,   získané   v priebehu   vyšetrovania,   pričom   aplikácia ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je formálna, pretože z jeho strany nehrozí úteková väzba ani pokračovanie v trestnej činnosti. Orgány činné v trestnom konaní účelovo vykonštruovali proti nemu obvinenie a samotné vyšetrovanie javí známky prieťahov s prihliadnutím na relatívnu jednoduchosť jeho trestnej veci.

Sťažovateľ preto v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 345/05 z 20. mája 2005 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 103/05 zo 14. júna 2005 a vec vedenú pod sp. zn. Tp 345/05 vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z dôvodu nepriaznivých majetkových pomerov.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   namietal   nezákonné   vzatie   do   väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 345/05 z 20. mája 2005, ako aj nedoručenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 103/05 zo 14. júna 2005. Podľa jeho názoru nejestvovali dôvody, pre ktoré by mal byť vzatý do väzby, pretože obvinenie z trestného činu lúpeže a dôkazy proti jeho osobe sú umelo vykonštruované.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní   pred   ústavným   súdom,   predložil   21.   apríla   2006   potvrdenie   o osobných, majetkových   a zárobkových   pomeroch,   pričom predmetná   vec   nepredstavovala   zrejme bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti   za   predpokladu   zosúladenia skutkových   tvrdení s petitom   sťažnosti,   ústavný súd   uznesením   č.   k. III.   ÚS   148/06-17 zo 17.   mája 2006   ustanovil   sťažovateľovi advokáta JUDr.   M. A.   za právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   následne   výzvou   č.   k.   III.   ÚS   148/06-20   z 2.   augusta   2006   vyzval právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   úpravu   petitu   sťažnosti   (presné   uvedenie,   ktorými konaniami akých orgánov malo dôjsť k porušeniu základných práv, či sťažovateľ využil všetky právne prostriedky na ochranu svojich práv).

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   ústavnému   súdu   7.   septembra   2006   úpravu petitu sťažnosti sťažovateľa. V petite sťažnosti bolo namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 345/05, ktorým bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby. V obsahu sťažnosti však boli opäť uvedené   skutkové   tvrdenia,   ktoré   nekorešpondovali   s petitom   sťažnosti   –   v zásade   bola namietaná pokračujúca súdna väzba sťažovateľa v konaní po podaní obžaloby a viackrát odročené hlavné pojednávanie, pričom k porušeniu základných práv sťažovateľa malo dôjsť uznesením o jeho vzatí do väzby.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   ďalšou   výzvou   č.   k.   III.   ÚS   148/06-26 z 22. septembra 2006 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na zosúladenie petitu sťažnosti so skutkovými tvrdeniami uvedenými v sťažnosti a presné uvedenie, ktoré základné práva boli akým konaním ktorého štátneho orgánu porušené.

Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 13. novembra 2006 oznámenie o výpovedi ustanovenia za právneho zástupcu sťažovateľa podľa ustanovenia § 22 ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o advokácii“).   V odôvodnení   svojho   oznámenia uviedol, že napriek upozorneniu, že ústavná sťažnosť v podobe, na ktorej sťažovateľ trvá, nemá   oporu   v platnej   legislatíve,   a teda   uvedeným   postupom   nie   je   možné   dosiahnuť žiadaný   výsledok   konania   (byť   úspešný   v konaní   pred   ústavným   súdom),   sťažovateľ naďalej trvá na danom obsahu sťažnosti.

V zmysle čl. 127 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti len vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   pred ústavným súdom, domáhať pred iným súdom. „Ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý   v súlade   so   všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody.   Prijatie   takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy ako princíp subsidiarity,“ – rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02.

Zároveň   ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   upozorňuje,   že   ak   má sťažovateľ   možnosť   domáhať sa   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom,   podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 345/05 z 20. mája 2006. Proti uvedenému uzneseniu mal právo podať opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhoduje odvolací, a teda všeobecný súd, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu konať v danej veci. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

V upravenom petite sťažnosti sťažovateľa doručenom ústavnému súdu jeho právnym zástupcom 7. septembra 2006 bolo namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením sp. zn. Tp 345/05 o jeho vzatí do väzby. K porušeniu týchto práv malo dôjsť   postupom   súdu   po   podaní   obžaloby   z dôvodu   viacerých   odročení   hlavného pojednávania pre neúčasť predvolaného svedka.   Vzhľadom   na to, že uznesením   o vzatí osoby do väzby nie je možné porušiť jej základné práva podľa čl. 17 ústavy postupom súdu po   podaní   obžaloby   a vo   fáze   prejednávania   trestnej   veci   pred   súdom   (hlavné pojednávanie), považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v uvedenej podobe aj za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, III. ÚS 215/05).

Ústavný súd navyše uvádza, že podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   možno   sťažnosť   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I.   ÚS   22/02   uvádza:   „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Ústavnú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 345/05 z 20. mája 2005 bolo   teda   potrebné   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od   jej   doručenia   sťažovateľovi. S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 103/05 zo 14. júna 2005, pričom ústavná   sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   27.   septembra   2005, sťažnosť by bolo možné odmietnuť aj ako oneskorene podanú.

Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o advokácii advokát je oprávnený odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ak klient napriek poučeniu advokátom trvá na tom, aby advokát postupoval podľa jeho pokynu. Ústavný súd akceptoval argumentáciu právneho   zástupcu   sťažovateľa,   ktorý   vypracoval   ústavnú   sťažnosť   podľa   pokynov sťažovateľa, aj keď ho upozornil na možnosť neúspešného uplatňovania nároku na ochranu ústavnosti, preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov za dva úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, vypracovanie ústavnej sťažnosti).

Pri vyčíslení trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny za zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena za jeden   úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom   konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2006,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   16   381   Sk.   S poukázaním   na   uvedené skutočnosti   ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý v hodnote 2 730 Sk a rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 164 Sk.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom dane   z pridanej   hodnoty,   zvyšuje   sa   tarifná   odmena   určená   podľa   §   9   až   §   14   o daň z pridanej hodnoty. Právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu 11. decembra 2006 fotokópiu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

Ústavný súd priznal trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 6 888 Sk (bod 2 výroku   uznesenia),   ktorú   uhradí   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   ako   ustanovenému zástupcovi kancelária ústavného súdu (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2006