znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 148/05-43

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda   Báránya na neverejnom   zasadnutí   17.   augusta   2005 prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. O. H., bytom Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. A. T. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 To 30/2004 z 5. januára 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Vyšší vojenský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 1 To 30/2004 z 5. januára 2005 p o r u š i l   základné právo JUDr. Ing. O. H. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základné právo na verejné prerokovanie jeho veci súdom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 To 30/2004 z 5. januára 2005   z r u š u j e   a   p r i k a z u j e   mu vo veci znovu konať.

3.   Vyšší   vojenský   súd   v Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia JUDr. Ing. O. H. na účet advokáta JUDr. A. T., K., vo výške 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri   slovenských   korún)   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2005 doručená a na základe výzvy 13. apríla 2005 doplnená sťažnosť JUDr. Ing. O. H., bytom Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. T., K., ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Vyššieho vojenského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „vyšší   vojenský   súd“)   sp.   zn.   1   To   30/2004 z 5. januára 2005.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v 50-tych   rokoch   minulého   storočia   bola   jeho   rodina diskriminovaná a on sám uprostred štúdia na právnickej fakulte bol poslaný do vojenského tábora   nútených   prác   (VTNP).   V tomto   tábore   bol   nútený   ťažko   pracovať   na   rôznych miestach   na   Slovensku.   Po   25   mesiacoch   tejto   služby   bol   prepustený   do   civilu,   avšak zdravotné následky pociťuje dosiaľ. V tom čase mal byť aj odsúdený rozsudkom Nižšieho vojenského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „nižší   vojenský   súd“)   sp.   zn.   T   183/53 z 18. novembra   1953.   Obrátil   sa   preto   na tento   súd   s návrhom   na zahladenie   odsúdenia z dôvodu, že o tomto rozsudku sa dozvedel až teraz. V tejto veci nikdy nebol oboznámený s obsahom vyšetrovania, neboli mu doručené uznesenie o obvinení, obžaloba, predvolanie na pojednávanie, nikdy nebol prítomný na pojednávaní, nebol mu doručený rozsudok, a teda nemohol nadobudnúť ani právoplatnosť.

Dňa   15.   októbra   2004   mu   bola   doručená   fotokópia   rozsudku   sp.   zn.   T   183/53 z 18. novembra 1953, z ktorej sa dozvedel, že bol uznaný vinným za trestný čin rozkrádania národného majetku podľa § 245 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (vtedy platného), ktorého sa mal dopustiť tak, že vo večerných hodinách 8. septembra 1953 v P. na škodu n. p. S. odcudzil spolu s ďalšími spoluobvinenými 10 q cementu, ktorý potom v S. predali P. za 1 000 Kčs a tieto peniaze si rozdelili. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov s podmienečným odkladom na dobu 1 roka. Z doložky právoplatnosti vyplýva, že vo vzťahu k sťažovateľovi rozsudok nadobudol právoplatnosť 12. januára 1954.

Keďže   tento   rozsudok   bol   sťažovateľovi   doručený   až   teraz,   a   to   fotokópia   bez originálneho podpisu a pečiatky súdu, podal voči nemu odvolanie, ktoré vyšší vojenský súd zamietol uznesením sp. zn. 1 To 30/2004 z 5. januára 2005 z dôvodu, že odvolanie bolo podané oneskorene.

Sťažovateľ sa domnieva, že aj konaním nižšieho vojenského súdu došlo k porušeniu jeho   základných   práv   a slobôd.   V tejto   časti   však   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (bližšie uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 148/05 z 18. mája 2005).

Konaním vyššieho vojenského súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   odňatím   možnosti   odvolať   sa   proti   rozsudku. Sťažovateľ   uviedol,   že   bolo   porušené   jeho   základné   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   zaručené   čl.   48   ods. 2 ústavy a základné   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas   a možnosť   na   prípravu obhajoby, aby sa mohol   obhajovať   sám   alebo   prostredníctvom   obhajcu,   zaručené   čl.   50 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol tak, že:„(...) Vyšší vojenský súd v Trenčíne uznesením č. k. 1 To-30/2004 zo dňa 05. 01. 2005 porušil základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

Súd zrušuje (...) uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne č. k. 1 To-30/2004 zo dňa 05. 01. 2005 a vec vracia na ďalšie konanie.

(...) a Vyšší vojenský súd v Trenčíne sú povinné nahradiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 7 953,- Sk (...)“.

Sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 148/05 z 18. mája 2005 prijatá na ďalšie konanie.

K sťažnosti sa na základe výzvy vyjadril predseda vyššieho vojenského súdu, ktorý v listoch   z 2.   mája   a 13.   júna   2005   uviedol,   že   z pôvodného   trestného   spisu   nižšieho vojenského súdu sp. zn. T 183/53 sa zachoval len rozsudok a spis bol skartovaný v roku 1984. Vyšší vojenský súd sa pokúsil zistiť procesný stav z príslušných registrov T–1953 a T–1954.   Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   k predmetnej   veci,   v plnom   rozsahu   odkázal na rozhodnutie vyššieho vojenského súdu sp. zn. 1 To 30/2004 z 5. januára 2005. Predseda vyššieho   vojenského   súdu   súhlasil   s prejednaním   veci   na   neverejnom   zasadnutí   senátu ústavného súdu.

Sťažovateľ v liste z 24. júna 2005 uviedol, že trvá na ústnom prejednaní veci.

Dňa   17.   augusta   2005   na   ústnom   prejednaní   veci   právny   zástupca   sťažovateľa predniesol   svoj   návrh   v zmysle   doterajších   písomných   podaní.   Na   otázku   člena   senátu uviedol, že nemá vedomosť o tom, či ešte žijú spoluobvinení sťažovateľa v danej trestnej veci.   Právny   zástupca   sťažovateľa   v záverečnej   reči   žiadal   návrhu   vyhovieť   v rozsahu písomne uplatneného petitu.

Predseda   senátu   vyššieho   vojenského   súdu   uviedol,   že   vec   bola   súdu   jasná zo zachovaných   registrov,   teda   že   rozsudok   bývalého   nižšieho   vojenského   súdu   bol obvinenému doručený, a teda jeho odvolanie bolo podané po zákonom ustanovenej lehote. Voľbu   zasadnutia   súd   určil   na   základe   presvedčenia,   že   sťažovateľ   podal   odvolanie oneskorene   a o oneskorenom   podaní   je   možné   rozhodnúť   na   neverejnom   zasadnutí. Vyjadrenie vyššieho vojenského prokurátora k veci nebolo vyžiadané, len sa neoficiálne o veci   rozprávali.   Ide   o raritný   prípad   odvolania,   kde   sa   nezachovali   žiadne   spisy, len registre. Predseda senátu vyššieho vojenského súdu navrhol sťažnosti nevyhovieť.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo   spisu   bývalého   nižšieho   vojenského   súdu   sp.   zn. 1 Nt 6/04   týkajúceho   sa   žiadosti   sťažovateľa   o zahladenie   odsúdenia,   zo   spisu sp.   zn. 2 Nt 8/04 týkajúceho sa sťažovateľovho odvolania voči rozsudku nižšieho vojenského súdu, ako aj zo spisu vyššieho vojenského súdu sp. zn. 1 To 30/2004 ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti.

Vzhľadom na to, že pri náhodnom nahliadnutí do svojho odpisu z registra trestov sťažovateľ zistil, že v ňom má záznam o odsúdení za trestný čin spáchaný v roku 1953, bez toho, aby mal o tom vedomosť, požiadal 15. júla 2004 vojenský obvodový súd o zahladenie toho odsúdenia. Následne sťažovateľ žiadal o nahliadnutie do predmetného trestného spisu, čomu však vojenský obvodový súd nemohol vyhovieť, pretože podľa jeho vyjadrenia bol spis   v roku   1984   skartovaný.   Z trestného   spisu   ostal   zachovaný   rozsudok   nižšieho vojenského   súdu   sp.   zn.   T   183/53   z 18.   novembra   1953,   ktorého   fotokópiu   doručil sťažovateľovi   vojenský   obvodový   súd   15.   októbra   2004.   Keďže   sťažovateľ   tvrdil, že s týmto rozsudkom sa oboznámil pri jeho doručení v roku 2004 prvýkrát, v zákonnej lehote 21. októbra 2004 podal proti nemu odvolanie.

V odvolaní   sťažovateľ   argumentoval tým,   že namietaný rozsudok   nemohol   nikdy nadobudnúť právoplatnosť, pretože mu nikdy predtým nebol doručený, nebol oboznámený s obsahom   akéhokoľvek   vyšetrovania,   neboli   mu   doručené   žiadne   uznesenie   o vznesení obvinenia   ani   obžaloba.   Podľa   jeho   vyjadrenia   mu   nikdy   nebolo   doručené   predvolanie na pojednávanie   v tejto   veci,   a preto   sa   ho   ani   nemohol   zúčastniť.   V uvedenom   čase sa podľa jeho udania nachádzal vo vojenskom tábore nútených prác a všetko, čo vykonával, robil na pokyn svojich nadriadených veliteľov. Z uvedených dôvodov žiadal, aby súd dospel k záveru, že rozsudok sa nikdy nestal právoplatným.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol vyšší vojenský súd uznesením sp. zn. 1 To 30/2004 z 5. januára 2005 tak, že jeho odvolanie zamietol ako podané oneskorene. Z predmetného uznesenia ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol nižším vojenským súdom uznaný vinným zo spáchania trestného činu rozkrádania národného majetku podľa § 245 ods. 1 písm. a) Trestného   zákona.   Podľa   rozsudku   nižšieho   vojenského   súdu,   z ktorého   vychádzalo aj uznesenie   vyššieho   vojenského   súdu,   tento   odsudzujúci   rozsudok   vo   vzťahu k sťažovateľovi nadobudol právoplatnosť 12. januára 1954.

Vyšší vojenský súd pri odôvodnení uznesenia vychádzal z rozsudku   súdu prvého stupňa, trestných registrov nižšieho vojenského súdu a vyššieho vojenského súdu, pretože trestný spis sp. zn. T 183/1953 bol v roku 1984 skartovaný. Vyšší vojenský súd nemal pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa k dispozícii trestný spis, z ktorého by priamo zistil, či namietaný rozsudok bol sťažovateľovi riadne doručený. Vyšší vojenský súd však v tejto súvislosti argumentoval tým, že súd prvého stupňa okrem iného vychádzal aj z výpovede sťažovateľa   a konštatoval   jeho   obhajobu,   a preto   je   logické,   že   sťažovateľ   musel byť v prípravnom   konaní   vypočutý   a musel   byť   aj   oboznámený   s predmetom   trestného stíhania.

Vo   vzťahu   k doručovaniu   namietaného   rozsudku   vyšší   vojenský   súd   uviedol, že podľa   poučenia   uvedeného   v   rozsudku   mal   sťažovateľ   právo   podať   proti   nemu odvolanie, a to do troch dní, prípadne mal právo požiadať o jeho doručenie a vtedy by mu bola trojdňová lehota na podanie odvolania plynula odo dňa jeho doručenia. Z fotokópie rozsudku   vyšší   vojenský   súd   zistil,   že   vo   vzťahu   k niektorým   sťažovateľovým spoluobžalovaným   nadobudol   rozsudok   právoplatnosť   v deň   konania   hlavného pojednávania,   teda   18.   novembra   1953,   a v prípade   ďalšej   časti   spoluobžalovaných 26. februára   1954,   keď   súd   rozhodoval   o ich   odvolaniach.   Vo   vzťahu   k sťažovateľovi nadobudol rozsudok právoplatnosť 12. januára 1954. Z toho vyšší vojenský súd logicky vyvodil záver, že sťažovateľ nebol prítomný na hlavnom pojednávaní, ale rozsudok mu bol doručený a proti nemu nepodal odvolanie, pretože v opačnom prípade by rozsudok voči nemu   nadobudol   právoplatnosť   buď   na   hlavnom   pojednávaní   18.   novembra   1953, alebo 26. februára   2004,   keď   súd   rozhodoval   o odvolaniach   podaných   časťou spoluobžalovaných.

V odôvodnení uznesenia sa vyšší vojenský súd v súvislosti s doručovaním rozsudku sťažovateľovi odvolal na vtedy platné ustanovenia § 64, § 65 a § 175 zákona č. 87/1950 Sb. Trestný poriadok účinného v čase od 1. augusta 1950 do 31. decembra 1961.

Podľa   ustanovenia   §   64   ods.   1   vyššie   citovaného   zákona   písomnosti   určené pre obvineného, poškodeného alebo pre zúčastnenú osobu sa doručujú,

a)   ak nie sú svojprávni, ich zákonnému zástupcovi,

b)   ak majú obhajcu alebo zmocnenca, obhajcovi alebo zmocnencovi, a to aj keď majú zákonného zástupcu.

Podľa   odseku   2   tohto   zákonného   ustanovenia   sa   predvolanie   doručuje   vždy   len osobe, ktorá sa predvoláva, a podľa odseku 3 sa obžaloba a rovnopis vyhotovenia rozsudku vyhláseného v neprítomnosti obvineného doručia vždy aj obvinenému.

Podľa ustanovenia § 65 ods. 1 uvedeného Trestného poriadku sa do vlastných rúk doručujú

a)   obvinenému obžaloba a predvolanie,

b)   osobám   oprávneným   podať   proti   rozhodnutiu   opravný   prostriedok   rovnopis vyhotovenia tohto rozhodnutia.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia i tam, kde sa doručuje do vlastných rúk, je spravidla   prípustné písomnosť   uložiť na pošte   alebo u iného verejného   orgánu,   ktorý vykonáva doručenia. Uloženie je však vylúčené, ak sa doručuje obvinenému

a) obžaloba alebo predvolanie na hlavné alebo odvolacie pojednávanie, alebo

b) rovnopis vyhotovenia rozsudku, proti ktorému môže podať odvolanie.

Podľa ustanovenia § 175 ods. 1 Trestného poriadku účinného v čase od 1. augusta 1950 do 31. decembra 1961 sa odvolanie podáva na súde, proti rozsudku ktorého smeruje, do troch dní od oznámenia rozsudku (§ 29); ak však požiada prokurátor alebo obvinený do troch   dní   od   vyhlásenia   rozsudku,   pri   ktorom   bol   prítomný,   o doručenie   rovnopisu vyhotovenia   rozsudku,   môže   podať   odvolanie   do   troch   dní   od   jeho   doručenia. Podľa odseku 2   citovaného   ustanovenia   ak   sa   má   rovnopis   vyhotovenia   rozsudku doručiť okrem obhajcu alebo zákonného zástupcu aj obvinenému preto, že obvinený nebol prítomný pri vyhlásení rozsudku, začína sa lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané neskoršie.

V uznesení vyšší vojenský súd argumentoval aj tým, že zo sťažovateľovho registra trestov bolo zrejmé, že 9. mája 1955 bolo jeho odsúdenie amnestované. Ak by rozsudok nenadobudol   právoplatnosť,   ako   uvádzal   sťažovateľ,   nemohol   by   byť   skutok,   za   ktorý bol sťažovateľ   odsúdený,   ani   amnestovaný   a taktiež   by   trestný   spis   týkajúci   sa sťažovateľovho   odsúdenia   nemohol   byť   odoslaný   do   archívu.   Na   základe   uvedených skutočností   vyšší   vojenský   súd   vyslovil   záver,   že   sťažovateľ   bol   k spomínanej   trestnej činnosti   vypočutý,   rozsudok   mu   bol   doručený   a keďže   odvolanie   proti   rozsudku v trojdňovej lehote nepodal, ale ho podal až v roku 2004, zamietol toto jeho odvolanie ako podané oneskorene.

III.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Sťažovateľ vytýka vyššiemu vojenskému súdu porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením sp. zn. 1 To 30/2004 z 5. januára 2005, ako aj postup, ktorý viedol k takémuto rozhodnutiu, ktorý mu bránil prezentovať   účinne   svoje   argumenty   na   verejnom   zasadnutí,   účinne   sa   brániť   osobne a aj za účasti právneho zástupcu.

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   preskúmať   zlučiteľnosť   interpretácie   a aplikácie ustanovení   Trestného   poriadku   a namietaného   uznesenia   vo   vzájomnej   súvislosti pri rešpektovaní základných práv sťažovateľa zaručených podľa ústavy.

Všeobecné   súdy   nie   sú   zodpovedné   len   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 13/00 a I. ÚS 49/01).

Vyšší vojenský súd konal podľa § 263 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a rozhodol podľa § 253 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ práve s týmto postupom spája porušenie svojich základných práv.

Neverejné   zasadnutie   citované   ustanovenie   (§   263   ods.   1   Trestného   poriadku) pripúšťa fakultatívne za účelom zjednodušenia a urýchlenia konania, ale len v obmedzenom rozsahu. Predseda ho môže nariadiť len v prípade rozhodnutia zákonom predvídateľným spôsobom alebo ak namietané vady nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.

V prípade, ak by bol vyšší vojenský súd konal na verejnom zasadnutí, bol by konal za   účasti   vyššieho   vojenského   prokurátora   a sťažovateľa   s jeho   právnym   zástupcom. Konanie   na   vyššom   vojenskom   súde   bolo   konaním   orgánu   činného   v trestnom   konaní, a preto   sa   na   jeho   priebeh   vzťahujú   všetky   ustanovenia   Trestného   poriadku   vrátane základných zásad.

Ide   okrem   iného   o povinnosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní   dôsledne zachovávať občianske práva sťažovateľa zaručené ústavou (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku) a tiež o zásadu, že ten, proti komu sa trestné konanie vedie, musí byť v každom období konania poučený o právach umožňujúcich mu plné uplatnenie obhajoby a o tom, že si tiež môže   zvoliť   obhajcu;   všetky   orgány   činné   v trestnom   konaní   sú   povinné   umožniť mu uplatnenie jeho práv (§ 2 ods. 13 Trestného poriadku) (III. ÚS 186/02).

Pri výklade základných práv a slobôd podľa ústavy, ktoré súvisia s trestným konaním alebo   trestným   stíhaním,   ústavný   súd   vychádza   zo   vzájomných   súvislostí   príslušných článkov   ústavy   a ustanovení   Trestného   poriadku   a účelu   zabezpečenia   účinnej   ochrany základných   práv   a slobôd   osoby,   proti   ktorej   je   vedené   trestné   konanie,   ako   aj   iných do úvahy prichádzajúcich ústavných hodnôt.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha obmedzeniu,   resp.   podmienke   (čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napríklad spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené formy návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a podobne.

Tejto ochrany sa však možno dožadovať len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú (I. ÚS 64/96).

Podstatou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   (teda   aj sťažovateľovi)   reálny   prístup   k súdu   tak,   aby   nedošlo   k porušeniu   ústavnoprocesných princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy (I. ÚS 84/97).

Článok   48   ods.   2   ústavy   priznáva   každému   právo   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom. Toto ustanovenie ústavy je potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods.   1   ústavy,   a to   aj   v súvislosti   s okolnosťami,   aké   sa   vyskytli   v sťažovateľovej   veci (jej špecifickým   pomerom),   na   ktoré   súd   reagoval   rutinným   prejednaním   veci na neverejnom zasadnutí.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľ   má   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť   na prípravu   obhajoby   a aby sa   mohol   obhajovať sám   alebo prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý sa priznáva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy (I. ÚS 22/94).

Ústavou zaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy sa priznávajú iba v tej fáze trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia a ktorá sa končí podaním obžaloby (II. ÚS 8/96).

Vyšší vojenský súd vo svojom rozhodnutí tvrdí, že sťažovateľ nebol vypočutý súdom prvého stupňa (čo konštatuje z dostupnej dokumentácie), je teda zrejmé, že dosiaľ žiadnemu súdu   nemal   možnosť   právne   relevantným   spôsobom   predniesť   svoje   argumenty ani sa náležite brániť sám alebo prostredníctvom právneho zástupcu.

Samotný trestný čin mal byť spáchaný za špecifických podmienok, keď sa sťažovateľ nachádzal v zariadení na výkon vojenskej služby pre nepriateľov vtedajšieho zriadenia a ich rodinných príslušníkov, čo samo osebe predstavuje osobitné okolnosti prípadu, čo odvolací súd mal vziať do úvahy. Nemožno súhlasiť s vyjadrením vyššieho vojenského súdu, že ide o kriminálny delikt.

Ústavný súd už v inom svojom rozhodnutí (II. ÚS 8/96) zdôraznil, že práva zaručené čl. 50 ods. 3 ústavy sa priznávajú aj obžalovanému a odsúdenému až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia.

Všetkým oprávneným osobám sa čl. 50 ods. 3 ústavy zaručuje, že budú mať čas na prípravu   obhajoby,   ako   aj   možnosť   pripraviť   si   obhajobu   a že   obhajobu   budú   môcť predniesť   právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho obhajcu.   Uplatnené   právo   na   obhajobu   nezaručuje   však   oprávnenej   osobe   dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o aké sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.

Ústavný súd zdôrazňuje aj medzinárodné záväzky v oblasti dodržiavania základných práv a slobôd. Medzi tieto patrí aj otázka spravodlivého sporu, ako ho vymedzil vo svojej judikatúre   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   v trestných   veciach   za   súčasť spravodlivého procesu považuje tiež právo obvineného či obžalovaného vystupovať pred súdom osobne.

Vo   veci   Colorzo a Rubinat z roku   1985   (A   –   89,   § 27)   súd uviedol,   že jedným z prvkov   spravodlivého   procesu   a naplnenia   práv   obvineného   je   obhajovať   sa   osobne, čo je však nemysliteľné bez jeho osobnej účasti na konaní.

Z rozsudku vo veci Delcourt z roku 1970 (A – 11, § 25 odvolacie konanie) možno odvodiť, že princípy spravodlivého procesu sú aplikovateľné aj na odvolacie konanie.

Verejnosť   konania   pred   súdnymi   orgánmi   chráni   jeho   účastníkov   pred   tajným výkonom   spravodlivosti   vymykajúcim   sa   z kontroly   verejnosti.   Je   tiež   jedným z prostriedkov, ako zachovať dôveru verejnosti k súdom, zabezpečiť priehľadnosť výkonu spravodlivosti,   a tým   aj   dosiahnutie   účelu   spravodlivého   procesu,   ktorého   záruka   patrí medzi   základné   princípy   demokratickej   spoločnosti   v intenciách   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozsudok Lutter v. Švajčiarsko z 22. februára 1984, A – 74, § 26).

Otázka,   či   je   odvolanie   podané   oneskorene,   spravidla   nevzbudzuje   rozumné pochybnosti, a preto ju odvolací súd môže podľa Trestného poriadku a v súlade s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy riešiť na neverejnom zasadnutí.

Sám predseda odvolacieho súdu uviedol, že ide o ojedinelé rozhodovanie, keď neboli zachované trestné spisy.

V špecifických   okolnostiach   prípadu   však   práve   oneskorenosť   alebo   včasnosť podania odvolania predstavuje náročný skutkový i právny problém, a preto je potrebné, aby odvolací   súd   uvedené   posúdil   v   rámci   verejného   zasadnutia,   a tak   umožnil   účastníkom konania   predniesť   svoju   argumentáciu   a touto   sa   náležite   zaoberať,   a tak   realizovať základné právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   už   zaujal   právny   názor,   že   vzhľadom   na   význam   práva   na   súdnu ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania (napr. aj včasnosť podania   odvolania)   nepostačuje   iba   pochybnosť   o ich   splnení   alebo   nesplnení,   tieto podmienky musia byť preukázané mimo rozumných pochybností.

Takýto   stav   však   nenastal.   Sám   predseda   odvolacieho   senátu   uviedol, „že sa domnievali, že rozhodovali na základe dostupnej dokumentácie“.

Pokiaľ teda všeobecný súd nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku   preukázaný   mimo   rozumných   pochybností, musí vychádzať   z predpokladu,   že   opravný   prostriedok   v zákonnej   lehote   podaný   bol (nález č. k. III. ÚS 331/04-70 zo 16. marca 2005).

S poukazom   na   dosiaľ   uvedené   ústavný   súd   zistil   porušenie   základného   práva sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie jeho veci súdom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením vyššieho vojenského súdu sp. zn. 1 To 30/2004 z 5. januára 2005 (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľ   žiadal   aj   zrušenie   uznesenia   vyššieho   vojenského   súdu   sp.   zn. 1 To 30/2004 z 5. januára 2004 a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie, pričom záujmy ochrany ústavnosti vyžadujú, aby vec bola vrátená vyššiemu vojenskému súdu, aby ju znova prerokoval a rozhodol.

Ústavný súd zistil porušenie základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1, čl.   48   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   ústavy   uznesením   vyššieho   vojenského   súdu   sp.   zn. 1 To 30/2004 z 5. januára 2005, a preto toto uznesenie zrušil a prikázal mu vo veci znovu konať (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ žiadal nahradiť trovy konania na účet svojho právneho zástupcu, ktoré vyčíslil za tri úkony právnej pomoci po 2 501 Sk a tri režijné paušály po 150 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania vyšším vojenským súdom.

Ústavný   súd   rozhodol   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Výšku trov stanovil na 7 953 Sk, ktoré je povinný vyšší vojenský súd uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Právny zástupca sťažovateľa sa dopustil chyby pri výpočte režijného paušálu, preto jeho návrhu ústavný súd v tomto bode nevyhovel v uplatnenom rozsahu (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2005