znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 148/02-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., V., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   vo Vranove nad Topľou konaním o jeho podaní zo 14. decembra 2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2002 doručená sťažnosť J. P., V. (ďalej len „navrhovateľa“), ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) Okresným súdom vo Vranove nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) konaním o jeho podaní zo 14. decembra 2001.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   podaním   zo   14.   decembra   2001   podal   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) „žalobu o ochranu osobnosti“. Tento ju 21. decembra 2001 listom č. Ncv 47/2000 postúpil okresnému súdu, ktorý vo veci nekoná. Navrhovateľ sa   na nečinnosť súdu   sťažoval   predsedovi   najvyššieho súdu   aj predsedovi okresného súdu.

Porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vidí navrhovateľ v nečinnosti okresného súdu.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 2 Nc 658/94-151 bola obmedzená navrhovateľova spôsobilosť   na právne   úkony   „...   v takom   rozsahu,   že   tento   nie   je   spôsobilý   podávať podnety, návrhy, žaloby, sťažnosti a rôzne podania na súdy, štátne orgány, orgány štátnej a verejnej správy a samosprávy...“. Uvedený rozsudok teda neumožňuje súdom, aby konali o akomkoľvek   podaní   navrhovateľa,   lebo jeho podanie nie je spôsobilé vyvolať účinky žaloby vrátane začiatku súdneho konania.

Keďže navrhovateľovo podanie zo 14. decembra 2001, ktoré označil ako „žalobu o ochranu   osobnosti“,   nemohlo   vyvolať   začiatok   súdneho   konania,   tak   ani   okresný   súd nemohol svojou nečinnosťou porušiť právo navrhovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný súd už v rozhodnutí   sp.   zn. II.   ÚS   10/95   vyslovil,   že   „Všeobecné súdy nemajú právomoc rozhodovať o obmedzení alebo pozbavení ústavných práv a slobôd. Preto aj osoba   pozbavená   spôsobilosti   na   právne   úkony   má procesnú   legitimáciu   na   ochranu základného ľudského práva v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR“. Tento právny   názor   platí   aj   pre   konanie   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   lebo   nie   je   dôvod odoprieť   osobám   pozbaveným   spôsobilosti   na   právne   úkony   prístup   k ochrane   ich ústavných práv a slobôd. Preto ústavný súd hodnotil sťažnosť navrhovateľa tak, ako keby ju bola podala osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony nebola obmedzená.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2002