znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 147/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta,   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť J. H., Ž., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária M., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Z. S., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. 18 Er 818/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. 18 Er 818/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. H. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť J. H. trovy konania v sume 190,03 € (slovom   stodeväťdesiat   eur   a tri   centy)   na účet   jeho   právneho   zástupcu,   Advokátskej kancelárie M., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2013 doručená sťažnosť J. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 818/2007.

1.   Sťažovateľ   podal   21.   novembra   2007 „námietky   proti   exekúcii   v exekučnom konaní vedenom Exekútorským úradom JUDr. P. M., Ž., EX 553/2007... Dňa 14.05.2012 právna zástupkyňa sťažovateľa písomne urgovala súd, aby bolo o námietkach rozhodnuté čo najskôr, na čo súd reagoval uznesením zo dňa 09.08.2012, právoplatným 04.09.2012, o pripustení zmeny účastníka konania na strane oprávneného... Je potrebné v tejto súvislosti poukázať na to, že počas obdobia od podania námietok, t. j. od 21.11.2007 do vydania uznesenia o pripustení zmeny účastníka konania zo dňa 09.08.2012, bol súd nečinný takmer päť rokov. Exekútor v rámci svojej exekučnej činnosti povinnému – sťažovateľovi zriadil exekučné záložné právo na jeho osobné motorové vozidlo a nariadil zrážky zo mzdy. Je neúnosné, aby z dôvodu nečinnosti súdu bol občan Slovenskej republiky po dobu piatich rokov obmedzovaný na základných ľudských právach, a to blokáciou jeho majetku a jeho príjmu.“.

Okresný súd podľa názoru sťažovateľa „neposkytol doteraz ochranu ohrozenému a porušenému právu sťažovateľa to bez dôvodov, ktoré by mohli byť vzaté na zreteľ...“, preto ústavnému súdu navrhol vyslovenie porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 18 Er 818/2007, navrhol   prikázať   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   požadoval priznanie   finančného   zadosťučinenia   i náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci už v jeho sťažnosti.

2.   Po   prijatí   sťažnosti   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   147/2013-10   z 26.   marca   2013 na ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   25.   apríla   2013   okresný   súd,   aby sa k sťažnosti vyjadril,   aby ústavnému   súdu   oznámil,   či   súhlasí   s upustením   od ústneho   pojednávania vo veci, a aby mu zaslal spis v žalovanej veci.

3.   Vyjadrenie   okresného   súdu   i vyžiadaný   spis   boli   ústavnému   súdu   doručené 13. mája 2013. Okresný súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K priebehu žalovaného konania okresný súd uviedol:

„Vo   veci   sa   vykonáva   exekúcia   na   základe   exekučného   titulu   –   platobný   výmer č. 7716/2004 zo dňa 27.4.2004 v prospech oprávneného S., a. s. B. (pôvodne V., a. s., B.) proti povinnému J. H.

Žiadosť   o udelenie   poverenia   bola   súdnym   exekútorom   doručená   súdu   dňa 17.4.2007, na základe ktorej bolo dňa 26.4.2007 vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor predložil súdu dňa 30.11.2007 námietky povinného proti exekúcii a návrh na odklad exekúcie.

Dňa   9.6.2008   bol   vyzvaný   oprávnený,   aby   sa   vyjadril   k námietkam   povinného, ktorý sa   vyjadril   podaním   došlým   súdu   26.6.2008   a zároveň   pripojil   kópie   doručeniek o doručení   exekučného   titulu   povinnému,   nakoľko   tento   v námietkach   proti   exekúcii namietal, že mu tento nebol doručený.

Dňa 16.5.2012 podal povinný urgenciu na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii. Dňa 19.6.2012 bol od oprávneného vyžiadaný celý spisový materiál, v ktorom bol vydaný exekučný titul, aby mohli byť posúdené námietky povinného. Zároveň bol urobený dopyt na register obyvateľov ohľadne všetkých trvalých a prechodných pobytov povinného v čase od 1.1.1977 (vzhľadom na námietky povinného, že mu nebol doručený exekučný titul. Oprávnený   dňa   18.7.2012   oznámil,   že   pohľadávka   bola   postúpená   237.4.2012 a preto   nemajú   k dispozícii   spisový   materiál.   Zároveň   mu   predložil   zmluvu   o postúpení pohľadávok a návrh na zmenu účastníka konania.

VSÚ   uznesením   zo   dňa   9.8.2012   rozhodol   o pripustení   zmeny   účastníka   konania a po právoplatnosti tohto procesného uznesenia dňa 22.10.2012 od nového oprávneného bol vyžiadaný spis základného konania, v ktorom bol vydaný exekučný titul. Kópia tohto spisu bola predložená súdu dňa 9.11.2012.

Dňa   7.12.2012   bolo   VSÚ   vydané   uznesenie,   ktorým   boli   námietky   povinného zamietnuté   a rovnako   návrh   na   odklad   exekúcie.   V zákonom   stanovenej   lehote   dňa 28.12.2012   povinný   proti   uzneseniu   podal   odvolanie,   ktoré   bolo   dňa   9.1.2013   zaslané oprávnenému na vyjadrenie.

Všetky tieto úkony boli vykonávané vyšším súdnym úradníkom, nakoľko sa jednalo o úkony a rozhodnutia, ktoré sú v kompetencii vyššieho súdneho úradníka.

Po uplynutí lehoty oprávnenému na vyjadrenie k odvolaniu povinnému bol... spis dňa 25.2.2013 predložený na rozhodnutia o odvolaní povinného.“

Okresný   súd   ďalej   uviedol,   že   zákonná   sudkyňa „uznesením   zo   dňa   27.3.2013... rozhodla o odvolaní povinného proti uzneseniu VSÚ a nakoľko sa jednalo o rozhodnutia proti   ktorým   nie   je   prípustné   odvolanie,   v zmysle   ust.   §   374   ods.   4   veta   tretia   O. s. p. vo veci... opätovne rozhodla – námietky proti exekúcii, návrh na odklad exekúcie. Navyše povinný v odvolaní navrhol zastaviť exekúciu, rovnako v tomto uznesení bolo rozhodnuté aj o tomto návrhu. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 8.4.2013.

K prieťahom v konaní v časti, kde rozhodoval VSÚ došlo z dôvodu vysokého počtu nápadu exekučných vecí a nedostatočného personálneho obsadenia VSÚ na tomto oddelení, ako aj časté zmeny v personálnom obsadení VSÚ.“.

4. Ústavný súd 13. mája 2013 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 14 dní od doručenia prípisu (prípis bol doručený 16. mája 2013). V určenej lehote, ktorá uplynula 30. mája 2013, sťažovateľ ústavnému súdu svoje stanovisko nedoručil.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   v danej   veci   upustil   od   ústneho   pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu   týkajúceho   sa   posudzovaného   konania   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia   a   rozhodovanie   súdu   v   exekučnom   konaní (III.   ÚS   15/03,   III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   žalovaného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I.   ÚS   19/00,   I. ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).

Vo vzťahu k rozhodovaniu exekučného súdu o námietkach povinného proti exekúcii už ústavný súd viackrát judikoval, že po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva   (napr.   I.   ÚS   435/2012, I. ÚS 493/2012).

Pritom   požiadavku   na   rýchly   a   efektívny   postup   súdu   pri   rozhodovaní   v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné   posudzovať   ešte   dôraznejšie   ako   v konaní   „o   práve   samom“,   ktoré   mu predchádzalo (napr. III. ÚS 262/2011). K tomu je možné navyše uviesť, že urgentnú povahu konania   a rozhodnutia   súdu   o námietkach   v exekučnom   konaní   potvrdil   aj   zákonodarca novelou   Exekučného   poriadku   č.   341/2005   Z. z.,   ktorou   ustanovil   povinnosť   súdu rozhodnúť o námietkach   proti exekúcii najneskôr do 60 dní od ich doručenia súdu (§ 50 ods. 2 Exekučného poriadku).

Po   stránke   skutkovej   ústavný   súd   v žalovanom   konaní   nezistil   žiadne   faktické prekážky   podstatné   pre   skoršie   rozhodnutie   okresného   súdu   o podaných   námietkach sťažovateľa.

Pri   skúmaní   druhého   kritéria   používaného   pri   zisťovaní   prípadných   prieťahov v konaní   ústavný   súd   podiel   sťažovateľa   ako   účastníka   posudzovaného   exekučného konania, resp. podiel jeho právneho zástupcu na predlžení konania, nezistil.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   pre   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval   zbytočné   prieťahy.   Ústavný   súd   z vyžiadaného   súdneho   spisu   nezistil žiadne odchýlky od chronológie procesných úkonov, ktorú uviedol vo svojom vyjadrení okresný súd.

Okresný   súd   nepochybne   porušil   svoje   zákonné   povinnosti   dané   mu   právnymi predpismi (predovšetkým § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý mu ukladá rozhodnúť o námietkach proti exekúcii najneskôr do 60 dní od ich doručenia).

Námietky sťažovateľa boli okresnému súdu doručené 30. novembra 2007. Okresný súd   až   po   viac   ako   šiestich   mesiacoch   (13.   júna   2008)   doručil   podané   námietky oprávnenému na účel vyjadrenia. V skoršom vykonaní tohto jednoduchého úkonu pritom okresnému súdu nebránili žiadne relevantné prekážky.

Po doručení vyjadrenia oprávneného (26. júna 2008) bol okresný súd úplne nečinný až do 26. júna 2012, keď oprávnenému doručil výzvu na predloženie spisového materiálu vo veci,   v ktorej   bol   vydaný   exekučný   titul.   Štyri   roky   bezdôvodnej   procesnej   pasivity všeobecného súdu sú z hľadiska základného práva účastníka konania na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov neospravedlniteľné.

Potom,   ako   súdny   exekútor   doručil   okresnému   súdu   1.   augusta   2012   oznámenie o postúpení   vymáhanej pohľadávky   na.,   a. s.,   B.,   okresný   súd   už postupoval v konaní plynulo. Uznesením č. k. 18 Er 818/2007-38 z 9. augusta 2012 pripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, a po zaobstaraní relevantného spisového materiálu (október –   november   2012)   uznesením   č. k.   18   Er   818/2007-55   zo   7.   decembra   2012   námietky sťažovateľa proti exekúcii i jeho návrh na odklad exekúcie zamietol. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 28. decembra 2012 odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením č. k. 18   Er   818/2007-66   z 27.   marca   2013   o zamietnutí   námietok   sťažovateľa   proti   exekúcii i o zamietnutí jeho návrhu na odklad exekúcie a jeho návrhu na zastavenie exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8. apríla 2013.

Pri   zistenej   právnej   a skutkovej   nenáročnosti   konania   o námietkach   sťažovateľa a pri vylúčení podielu sťažovateľa na predĺžení konania ústavný súd konštatuje, že súvislý prieťah v rozsahu štyroch rokov vyplývajúci z vyžiadaného spisu okresného súdu postačuje na   záver   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci bez zbytočných prieťahov okresným súdom v konaní o námietkach vedenom pod sp. zn. 18 Er 818/2007.

Obrana okresného súdu založená na tvrdení o vysokom nápade exekučných vecí, o značnej fluktuácii v personálnom obsadení miest vyšších súdnych úradníkov a o z toho vyplývajúcej   zaťaženosti   súdu   je   irelevantná.   Ústavný   súd   už   viackrát   judikoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (II.   ÚS   120/02,   IV.   ÚS   15/03). Povahu objektívnych   príčin   možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (I. ÚS 145/02, IV. ÚS 28/03).

Počínanie   okresného   súdu   v kritizovanom   štvorročnom   období   (26.   jún   2008   – 26. jún   2012)   ústavný   súd   s ohľadom   na   citovanú   rozhodovaciu   prax   vyhodnotil ako nenáležité   správanie   štátneho   orgánu,   ktoré   nemalo   základ   v žiadnych   relevantných objektívnych príčinách. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 18 Er 818/2007 (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Vzhľadom na to, že uvedené konanie o námietkach bolo právoplatne ukončené (8. apríla 2013),   bolo   bez právneho   významu, aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci konať bez zbytočných prieťahov tak, ako to navrhol sťažovateľ v petite svojej sťažnosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požiadal   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   1   505,70   €, pričom   uviedol,   že „je   dôvodné   požadovať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume rovnajúcej sa vymáhanej pohľadávke v exekučnom konaní v nasledovnej špecifikácii:

- istina: 4.622,- Sk,

- poplatok z omeškania 28.993,- Sk,

- trovy konania: 84,- SK

- predbežné trovy exekúcie: 11.662,- Sk, t. j. spolu 45.361,- Sk, po prepočte 1.505,70 EUR“.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil, že oprávnený v exekučnom konaní udelil 27. novembra 2007 súdnemu exekútorovi súhlas so zrušením vykonávania exekúcie zrážkami zo mzdy. Táto skutočnosť zmiernila podľa názoru ústavného súdu pocit právnej   i súvisiacej   existenčnej   neistoty   sťažovateľa   v nasledujúcom,   prieťahmi poznačenom   období,   čo   má   vplyv   pre   hodnotenie   návrhu   na   priznanie   finančného zadosťučinenia.

Zároveň   ústavný súd   pripomína, že účelom   finančného   zadosťučinenia   nie   je to, aby ním   priznaná   suma   v celom   rozsahu   vykompenzovala   (resp.   anulovala)   plnenie povinnosti   jedným   účastníkom   konania   vo   vzťahu   k právu   iného   účastníka   konania, resp. k štátu (III. ÚS 449/2012). Opačný postup by popieral výchovný charakter súdneho konania [§ 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)].

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   posudzovaného   konania   pri   zohľadnení   ostatných okolností   prípadu   ústavný   súd považuje vyslovenie   porušenia   základných   práv a slobôd za dostatočné   na   nápravu   zistených   porušení   zo   strany   všeobecného   súdu, preto sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   spoločnosťou Advokátska kancelária M., s. r. o, Ž. Právny zástupca vykonal dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť).

Úkon právnej služby spočívajúci v prevzatí zastupovania bol vykonaný 27. decembra 2012 (dátum na splnomocnení, ktoré sťažovateľ udelil právnemu zástupcovi), kým písomné podanie sťažnosti bolo realizované v roku 2013.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky   1/6   z výpočtového   základu   (§ 1 ods. 3   vyhlášky,   t. j. zo   sumy   763   €   za   úkon v roku 2012 a zo sumy 781 € za úkon v roku 2013).

Odmena   za   jeden   úkon   právnych   služieb   vykonaný   v roku   2012   je   127,16   € a za jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2013   je   130,16   €.   Ďalej   má   právny zástupca sťažovateľa nárok na náhradu režijného paušálu 7,63 € za úkon v roku 2012 a 7,81 € za úkon v roku 2013. Náhrada trov právneho zastúpenia v prípade sťažovateľa tak predstavuje 272,76 €. K tejto sume je potrebné pripočítať 20 % dane z pridanej hodnoty, pretože   sťažovateľ   predložil   fotokópiu   osvedčenia   o registrácii   jeho   právneho   zástupcu za platiteľa dane z pridanej hodnoty. Spolu tak sťažovateľovi vznikol hmotnoprávny nárok na náhradu trov konania o jeho sťažnosti v sume 327,31 €.

V petite sťažnosti, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), však sťažovateľ navrhol priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia len v sume 190,03 €. Ústavný súd tento návrh nemohol prekročiť, a preto sťažovateľovi priznal náhradu trov iba v ním požadovanej sume, teda 190,03 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013