znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 147/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   79/2010,   postupom Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 283/2005, uznesením Krajského súdu v Bratislave   č.   k.   2   Co   348/2011-59   z 2.   novembra   2011,   upovedomeniami   Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 1 Kn 214/10-6 zo 14. mája 2010 a č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára   2012,   upovedomením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k. IV/1 Gn   820/11-9   zo 17. októbra   2011, oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra 2011 a uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava sp. zn. OPn 648/11 zo 14. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2012   doručená   sťažnosť JUDr.   Z.   L.,   B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 79/2010 a Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 283/2005, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011, upovedomením Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1 Kn 214/10-6 zo 14. mája 2010 a č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012, upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   č.   k.   IV/1   Gn   820/11-9   zo   17.   októbra   2011   a jej   oznámením   č.   k. IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra 2011, ako aj uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“) sp. zn. OPn 648/11 zo 14. októbra 2011.

Svoje podanie sťažovateľka označila ako „Nesúhlas s odložením podania Ústavným súdom SR pod č. k. Rvp 4176/2011-3, sťažnosť, Žiadosť o spojenie a spoločné posúdenie vecí týkajúcich sa domáceho násilia, ktoré sú predmetom konania pred US SR, pripojenie písomne podaného podnetu zo   dňa 15.12.2011,   Žiadosť   o posúdenie podaného podnetu zo dňa   15.12.2011   senátom   Ústavného   súdu   SR,   Ústavná   sťažnosť   –   dôvody   hodné osobitného zreteľa.“.

V úvode   podania   sťažovateľka   nesúhlasí   so   spôsobom   vybavenia   jej   podania doručeného   ústavnému   súdu   15.   decembra   2011,   ktoré   bolo   sudcom   spravodajcom 13. januára   2012   pod   č.   k.   Rvp   4176/2011-3   odložené.   Nesúhlas   vyjadruje   na   pozadí tvrdeného domáceho násilia („4 roky trvajúce fyzické útoky, psychické týranie, ekonomické a sociálne násilie zo strany manžela, ktorými 4 roky bráni v prístupe k majetku, ktorý mám právo užívať z titulu BSM, nemám prístup k naším financiám, preto ide nesporne o týranie v zmysle §-u 208 ods. 1, 2 Tr. Zák., keďže mi odcudzil všetok spoločne nadobudnutý majetok a neodôvodnene   i bráni   v prístupe   k tomuto   majetku,   pritom   prostriedky   patria do BSM,...“), ktorého sa na nej má dopúšťať jej manžel. Zdôrazňuje závažnosť dopadu páchaného   násilia,   ktoré   jej   napriek   jej   právnickému   vzdelaniu   bráni   v realizácii kvalifikovaných podaní príslušným orgánom ochrany práva, a poukazuje aj na množstvo konaní, ktoré v tejto súvislosti iniciovala.

Sťažovateľka   si   uvedomuje   nedostatky   podania   doručeného   ústavnému   súdu 15. decembra   2011,   ktoré   viedli   k jeho   odloženiu,   avšak   na   tomto   svojom   podaní   trvá v celom rozsahu.

Za porušovateľov jej práv označuje:

-   Okresný   súd   Bratislava   I,   ktorého   sudca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 79/2010 odmietol udeliť sťažovateľke súhlas na nahliadnutie do súdneho spisu, o čom bola informovaná 9. decembra 2011. Podľa sťažovateľky takýmto postupom „boli porušené moje   práva   dané   ust.   §-u   44   OSP,   bola   zmarená   moja   príprava   dôkazov   a doplnenie dokazovania v prebiehajúcom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 pod č. k. 1 Ps 16/2010, bol sťažený môj postup v tomto konaní“,

-   Okresný   súd   Bratislava   II,   ktorého   sudkyňa   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 283/2005   odmietla   udeliť   sťažovateľke   súhlas   na   nahliadnutie   do   súdneho   spisu, o čom   bola   sťažovateľka   informovaná   17.   decembra   2011.   Tento   postup   mal   mať za následok „zmarenie   mojej   prípravy   dôkazov   a dokazovania   do   prebiehajúceho a súvisiaceho súdneho konania OS Ba 1 pod č. k. 1 Ps 16/2010...“,

- vojenskú obvodnú prokuratúru, ktorá uznesením sp. zn. OPn 648/11 zo 14. októbra 2011   (doručeným   sťažovateľke   12.   novembra   2011)   zamietla   ako   oneskorenú   sťažnosť sťažovateľky   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby, 1. inšpekčného oddelenia sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľky týkajúce sa podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“); podľa sťažovateľky týmto rozhodnutím   došlo   k porušeniu   zákona,   ktoré   spočíva „v   nesprávnom   dôvodení   touto prokuratúrou   jednak   pri doručovaní   a uvádzaní   dátumu   doručenia   uznesenia vyšetrovateľa...,   následne   domotaním   plynúcich   procesných   lehôt   a údajne   mnou oneskorenej podanej sťažnosti, čo považujem za právny nezmysel“,

- krajskú prokuratúru, ktorá upovedomením č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012 odložila   podnet   sťažovateľky   proti   uzneseniu   vojenskej   obvodnej   prokuratúry sp. zn. OPn 648/11   zo   14.   októbra   2011,   pričom „opätovne   nesprávne   argumentovala doručovaním   uznesenia   a plynutia   procesných   lehôt,   rovnako   tvrdením   o oneskorene podanej sťažnosti, popletením procesných lehôt“,

-   krajský   súd,   ktorý   uznesením   č.   k.   2   Co   348/2011-59   z 2.   novembra   2011 (doručeným sťažovateľke 9. decembra 2011) zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 8 C 278/2009-24 zo 6. júna 2011 tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamieta;   v tomto   uznesení   podľa   sťažovateľky „je   neobjektívne   a právne   nesprávne posúdené   domáce   násilie   a z neho   plynúce   následky,   je   nesprávne   posúdené   reálne bezprostredne   hroziaca   ujma   –   ujma   na   mojom   majetku   patriacom   do   BSM,   v užívaní ktorého   mi   je   už   4   roky   bránené,   pričom   výlučne   násilník   využíva   naše   spoločne nadobudnuté auto, ktoré devastuje, ničí, má najazdený vysoký počet km, čím sa sústavne a rapídne znižuje hodnota tohto môjho majetku, pritom ho ja nesmie užívať pre násilné bránenie   manželom.  ...   Mám   zato,   že   ani   v prípade   Krajského   súdu   v Bratislave   nejde o spravodlivý súdny proces, a jeho nesprávnym názorom sú moje užívacie práva naďalej poškodzované...“,

- generálnu prokuratúru, ktorá upovedomením č. k. IV/1 Gn 820/11-9 zo 17. októbra 2011 doručeným sťažovateľke 9. decembra 2011 odložila bez prijatia akýchkoľvek opatrení opakovaný   podnet   sťažovateľky,   čo   táto   považuje   za   nespravodlivé,   právne   nesprávne a neobjektívne,   a to   pre „odmietanie   použitia   platnej   právnej   judikatúry   a svojvoľné hodnotenie trestného činu ohovárania, neakceptovanie prísl. ust. Tr. zák. a jeho vysvetliviek o prečine   ohovárania,   ani   výkladu   k uvedenému   skutku,   účelové   prehliadanie   súvisiacej judikatúry   i toho,   že   ide   o jednu   z foriem   psychického   násilia   vedeného   manželom, pokračovanie v týraní blízkych osôb...“,

- generálnu prokuratúru, ktorá oznámením č. k. IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra 2011 doručeným sťažovateľke 9. decembra 2011 ju upovedomila o postúpení jej podaní z 19. septembra 2011 a 27. septembra 2011 krajskej prokuratúre podľa § 196 ods. 2 zákona č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“),   čo   podľa   sťažovateľky   dokazuje,   že „snahou   tohto   orgánu   je   rovnako rozkúskovať skutky na samostatné konania, o ktorých tvrdím od začiatku, že sú v súhrne naplnením pokračujúceho zločinu týrania blízkych osôb, a následne tieto potom sa   javia byť problematickým pri posudzovaní týrania blízkych osôb aj pred Ústavným súdom SR...“,

- krajskú prokuratúru, ktorá upovedomením č. k. 1 Kn 214/10-6 zo 14. mája 2010 odložila   podnet   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I   č. k. 1 Pn 9315/09-17   z   19.   marca   2010   o   zamietnutí   sťažnosti   podanej   proti   odmietnutiu sťažovateľkinho   trestného   oznámenia   vo   veci   zneužívania   osobných   údajov, ku ktorému malo   dôjsť   falšovaním   podpisu   sťažovateľkinej   dcéry   na   poistnej   zmluve; podľa sťažovateľky „celé vyšetrovanie či už pred políciou alebo prokuratúrou bolo účelovo vedené pre podozrenie z poškodzovania cudzích práv, čo je od začiatku právnym bludom a nezmyslom, keďže ide o dcéru, ale pre úspešné vyvinenie domáceho násilníka tieto orgány viedli   vyšetrovanie   takéhoto   nimi   vymysleného   prečinu.   Upozornila   som   na   samostatný trestný čin zneužitia osobných údajov, rovnako pokračovanie týrania mojej dcéry blízkym príbuzným   –   otcom   takýmito   násilnosťami,   ale   ani   polícia   ani   prokuratúra   toto neakceptovala.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej podania na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva /slobody/ JUDr. Z. L. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s jej právami na spravodlivé súdne a iné konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyššie citovanými postupmi a uzneseniami: Okresného súdu Bratislava 1, Okresného súdu Bratislava 2, Krajského súdu Bratislava, Generálnej prokuratúry SR, predtým Vojenskej obvodnej prokuratúry, Krajskej prokuratúry v Bratislave porušené boli.

Všetky vyššie citované a Ústavným súdom SR zistené porušenia: postupy, uznesenia vyššie citovaných porušovateľov sa zrušujú a vec sa vracajú späť na ďalšie konania, pričom sa zakazuje zisteným porušovateľom pokračovať v porušovaní základných práv /slobody/. Priznanie finančného zadosťučinenia ponechávam na úvahu Ústavného súdu. V prípade   právneho   zastúpenia   sú   porušovatelia   povinní   zaplatiť   sťažovateľke náhradu trov konania.“

II.

1.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   svoje   podanie   označila   ako „Nesúhlas s odložením podania Ústavným súdom SR pod č. k. Rvp 4176/2011-3, sťažnosť, Žiadosť o spojenie a spoločné posúdenie vecí týkajúcich sa domáceho násilia, ktoré sú predmetom konania pred US SR, pripojenie písomne podaného podnetu zo dňa 15.12.2011, Žiadosť o posúdenie podaného podnetu zo dňa 15.12.2011 senátom Ústavného súdu SR, Ústavná sťažnosť   –   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa“,   musel   sa   ústavný   súd   v prvom   rade vysporiadať   s povahou   jej   podania   z hľadiska   jeho   následnej   kvalifikácie   ako   návrhu na začatie   niektorého   z konaní   spadajúcich   do   právomoci   ústavného   súdu   podľa   druhej hlavy tretej časti zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa   §   41   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.

Aj keď formálne označenie posudzovaného podania je veľmi rozmanité, ústavný súd ustálil, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože podanie okrem všeobecných náležitostí   (§   20   zákona   o ústavnom   súde)   obsahuje   aj   náležitosti   typické   pre   návrh na začatie   konania   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   upravené   v   §   49 a § 50   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde.   I skutkové   okolnosti   popísané   v podaní sťažovateľky spolu s charakterom jej námietok umožňujú posúdiť jej podanie ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem   toho,   skutočnosť   odloženia   podania   sťažovateľky   vedeného   pod   sp.   zn. Rvp 4176/2011 (toto podanie bolo, čo sa týka predmetu konania, čiastočne identické s tu predbežne   prerokúvanou   sťažnosťou)   nie   je   procesnou   prekážkou   veci   rozhodnutej, pretože odloženie   veci   prichádza   podľa   §   23a   zákona   o ústavnom   súde   do   úvahy   iba v prípade,   ak   podanie   nemožno   považovať   za   návrh   na   začatie   konania.   Z procesného hľadiska to znamená, že podanie, ktoré bolo zaregistrované pod sp. zn. Rvp 4176/2011 a 15. decembra 2011 odložené, nemalo za následok začatie konania pred ústavným súdom, keďže   nebolo   kvalifikované   ako návrh   na   začatie   takého   konania   (§   18   ods.   2   zákona o ústavnom súde). Odložením podania tak nevznikla ani prekážka rei iudicatae.

2. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považoval za efektívne, predovšetkým z hľadiska zrozumiteľnosti jeho odôvodnenia,   venovať   sa   osobitne   každému   z namietaných   zásahov   do   sťažovateľkou označených práv.

2.1 Pokiaľ ide o namietaný postup Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 79/2010 a Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 283/2005 spočívajúci v odopretí možnosti sťažovateľky nahliadnuť do súdnych spisov v uvedených veciach, ústavný súd poukazuje na § 44 ods. 2 OSP, podľa ktorého niekomu inému než účastníkovi môže predseda senátu alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   formulácia   citovaného   ustanovenia   Občianskeho súdneho   poriadku   nepriznáva   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe   právny   nárok na nahliadnutie do spisu vo veci, v ktorej táto fyzická osoba alebo právnická osoba nie je účastníkom.

Fyzickým   osobám   a právnickým   osobám   Občiansky   súdny   poriadok   v niektorých prípadoch   (aj keď výnimočne) priznáva práva, ktoré nie sú   nárokovateľné.   Ústavný súd v tejto   súvislosti   frekventovane   poukazuje   napríklad   na   absenciu   právneho   nároku na podanie mimoriadneho dovolania   generálneho prokurátora   podľa   štvrtej   hlavy štvrtej časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z toho   potom   rezultuje,   že   takému   právu   nie   je poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (napr. I. ÚS   19/01,   II. ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).

Ani právo osoby odlišnej od účastníka konania nahliadať do súdneho spisu nie je spojené s právnym nárokom na jeho priznanie, a to dokonca ani vtedy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté. V citovanom § 44 ods. 2 OSP totiž jednoznačne ustanovuje, že aj za splnenia uvedených podmienok predseda senátu alebo samosudca nie je povinný, ale môže povoliť nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy a odpisy. Záleží teda na úvahe predsedu senátu alebo samosudcu, či nahliadnutie povolí.

Nenárokovateľnosť nahliadnutia do spisu v týchto prípadoch logicky vyplýva z faktu, že   v občianskom   súdnom   konaní   sa   rozhoduje   o právach   a povinnostiach   osôb,   ktoré Občiansky   súdny   poriadok   označuje   ako   účastníkov   konania.   Ich   právne   pomery   totiž právne   významný   výsledok   konania   (rozhodnutie)   ovplyvní,   a preto   v záujme   účinnej obrany   svojich   práv   a právom   chránených   záujmov   musia   mať   okrem   iného   možnosť sledovať priebeh konania nahliadaním do spisu. Popísaná podstata účastníctva však nie je naplnená   u osôb,   ktoré nemajú   postavenie   účastníka   konania,   lebo   o ich   právach a povinnostiach   sa   v konkrétnom   občianskom   súdnom   konaní   nerozhoduje.   Preto   tieto osoby ani nemajú právny nárok nahliadnuť do spisu. Ak by predsa súdny spis obsahoval písomnosti, ktoré by boli v inom konaní (už sa dotýkajúcom takýchto subjektov) použiteľné ako   dôkazy,   potom   nič   nebráni   orgánu   vykonávajúcemu   toto   iné   konanie   vyžiadať   si od súdu potrebný súdny spis.

Možno   teda   konštatovať,   že   právo   osoby   odlišnej   od   účastníka   konania na nahliadnutie do súdneho spisu nepožíva ústavnoprávnu ochranu, hoci osoba, ktorej sa nahliadnutie do spisu odoprie, má, prirodzene, právo poznať dôvody odopretia. Z príloh predloženej   sťažnosti   však   vyplýva,   že   v sťažovateľkinom   prípade   tak   Okresný   súd Bratislava I oznámením z 24. novembra 2011, ako aj Okresný súd Bratislava II oznámením z 25. novembra 2011 sťažovateľke v primeranom rozsahu a primeraným spôsobom objasnili dôvody nevyhovenia požiadavke na nahliadnutie do spisu.

Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že z oznámenia Okresného súdu Bratislava I z 24. novembra 2011 vyplýva, že v čase, keď sťažovateľka žiadala o nahliadnutie do spisov, už konanie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Ps 16/2010, kvôli ktorému sa nahliadnutia domáhala, bolo právoplatne skončené.

V tejto   časti   je   tak   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená,   pretože   absentuje   priama súvislosť medzi postupom oboch všeobecných súdov a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu a jej právom na spravodlivé súdne konanie.

2.2 K časti sťažnosti namietajúcej uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn. OPn 648/11   zo   14.   októbra   2011   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti   rozhodnutia.   Zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   napadnuté   uznesenie   vojenskej   obvodnej prokuratúry   jej   bolo   doručené   12.   novembra   2011.   Sťažnosť   doručila   ústavnému   súdu osobne 6. februára 2012, teda po uplynutí kogentne ustanovenej dvojmesačnej lehoty.

Na   oneskorenosti   sťažnosti   v tejto   časti   nič   nemení   ani   skutočnosť,   že   odložené podanie sťažovateľky (Rvp 4176/2011), ktorým namietala aj predmetné uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry, bolo ústavnému súdu doručené 15. decembra 2011. Za perfektnosť svojho   podania   nesie   zodpovednosť   podávateľ.   Ak   teda   podá   tak   nekvalitné   podanie, ktoré nemožno ani považovať za návrh na začatie konania pred ústavným súdom, sám sa vystavuje riziku oneskorenosti pri opätovnom (už kvalifikovanom) podaní.

Navyše, k problému vybavovania trestných oznámení orgánmi činnými v trestnom konaní ústavný súd stabilne judikuje, že z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo   osoby,   ktorá   podala   trestné   oznámenie,   na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo skutočností   zistených   preverením   trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe,   ktorá podala   trestné   oznámenie,   nevzniká   právo na začatie   trestného   stíhania.   Takéto   právo   nemožno   odvodiť   ani   z   niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03). Rovnako súčasťou týchto základných   práv   nie   je   ani   povinnosť   orgánu   štátu   kvalifikovať   konanie, v ktorom sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv,   ako   trestný   čin.   Sťažovateľka ako oznamovateľ   trestného   činu   mal   len   zákonné   právo   domáhať   sa   toho,   aby   sa   jej sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal, čo sa v tomto prípade aj stalo. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

Aj v prípade včasnosti podania sťažnosti v tejto časti by tak sťažnosť musela byť odmietnutá.

2.3 Pokiaľ   ide   o sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv upovedomením   krajskej   prokuratúry   č.   k.   1   Kn   758/11-8   z 19.   januára   2012,   z príloh sťažnosti   vyplýva,   že   išlo   o upovedomenie   o spôsobe   vybavenia   podnetu   sťažovateľky podaného   práve   proti   uzneseniu   vojenskej   obvodnej   prokuratúry   sp.   zn.   OPn   648/11 zo 14. októbra 2011. Krajská prokuratúra tento podnet sťažovateľky vybavila odložením, keďže v postupe prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry ani v postupe vyšetrovateľa nebola zistená nezákonnosť.

Z príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   5.   februára   2012   adresovala   krajskej prokuratúre   podanie   označené   ako „Nesúhlas   s vybavením   veci   Krajskou   prokuratúrou Bratislava... pod č. k. 1 Kn 758/11-8 zo dňa 19.1.2012... sťažnosť voči jej vybaveniu.“. Znamená   to,   že   ochranu   označeným   právam   sťažovateľky   bude   poskytovať   orgán prokuratúry oprávnený o takomto jej podaní rozhodnúť.

Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus, ktorý nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Keďže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (6. februára 2012) ešte konanie o podaní sťažovateľky proti spôsobu vybavenia jej podnetu krajskou prokuratúrou vo veci sp. zn. 1 Kn 758/11 zjavne nebolo právoplatne ukončené, neprichádza do úvahy paralelné uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   na   poskytnutie   ochrany   jej   označeným   právam. Účinné prostriedky nápravy sťažovateľkiných práv teda v čase podania jej sťažnosti ešte neboli vyčerpané tak, ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V tejto časti je tak sťažnosť neprípustná.

2.4 Uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011 bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 8 C 278/2009-24 zo 6. júna 2011 tak, že   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   sa   zamieta.   V konaní   o určení bezpodielového spoluvlastníckeho práva k hnuteľným veciam totiž Okresný súd Bratislava I uvedeným   predbežným   opatrením   uložil   odporcovi   povinnosť   odovzdať   na   užívanie sťažovateľke   osobné   motorové   vozidlo,   kľúče   a všetky   doklady   od   neho,   a to   až   do rozhodnutia o veci samej.

Krajský   súd   zmeňujúcim   uznesením   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zamietol, keď dospel k záveru, že v konaní vôbec nebola tvrdená a ani preukázaná naliehavá potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov a taktiež z uznesenia o nariadení predbežného opatrenia   nevyplývalo,   aké   nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy   odôvodňuje predbežné opatrenie a či vôbec také nebezpečenstvo existuje. Podľa názoru krajského súdu „dôvod,   že   odporca   štyri   roky   užíva   sám   osobné   motorové   vozidlo,   že   celý   čas   ho navrhovateľka nemá k dispozícii, sám osebe neobstojí; keď aj sama navrhovateľka užíva spoločné auto (ďalšie)“.

Sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu na naliehavosť potreby dočasnej úpravy a na otázku existencie bezprostredne hroziacej ujmy.

K prieskumu   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o nariadení   predbežných   opatrení ústavný súd už uviedol, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom   konaní   možno   považovať   za   súčasť   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také   ich   porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   v činnosti   súdu   pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl., § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok v civilnom procese však nemôže sám osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 46/2000, II. ÚS 37/2000, II. ÚS 81/07).

Z   obsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ani   z iných skutočností   vyplývajúcich   zo sťažnosti nemožno vyvodiť,   že by sťažovateľka v ďalšom priebehu   konania   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   8   C   278/2009   nemala   možnosť opätovne   navrhnúť   nariadenie   predbežného   opatrenia,   a to   aj   s prípadným   doplnením skutkových dôvodov takého návrhu. Uvedenú možnosť nevylučuje ani samotný Občiansky súdny   poriadok.   Sťažovateľka   preto   stále   disponuje   účinným   prostriedkom   na   dočasnú úpravu právnych vzťahov s odporcom v predmetnom konaní. Týmto účinným prostriedkom je   opätovný   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Iné   aspekty   základného   práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka nenamietala. V tejto časti preto ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.5 V   upovedomení   č.   k.   IV/1   Gn   820/11-9   zo   17.   októbra   2011   generálna prokuratúra   uvádza,   že   posudzovala   ďalší   opakovaný   podnet   sťažovateľky,   avšak „vzhľadom   k tomu,   že podanie   je   obsahovo   totožné   ako   Vaše   predchádzajúce   podnety v danej veci, ako i s poukazom na to, že vo vecnej rovine neuvádzate žiadne nové okolnosti, ktoré by už neboli z Vašich predchádzajúcich podnetov známe a odvolávajúc sa na poučenie uvedené   vo vybavení   opakovaného   podnetu   (§   34   odsek   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre), Váš ďalší opakovaný podnet bez prijatia opatrení odkladám“.

Sťažovateľka   proti   predmetnému   upovedomeniu   namieta „odmietanie   použitia platnej   právnej   judikatúry   a svojvoľné   hodnotenie   trestného   činu   ohovárania, neakceptovanie prísl. ust. Tr. zák. a jeho vysvetliviek o prečine ohovárania, ani výkladu k uvedenému   skutku,   účelové   prehliadanie   súvisiacej   judikatúry   i toho,   že   ide   o jednu z foriem   psychického   násilia   vedeného   manželom,   pokračovanie   v týraní   blízkych   osôb, v opačnom prípade postupy lekára non lege artis, oznamovanie údajov o zdravotnom stave dotknutej osoby bez jej súhlasu, čo je rovnako trestným činom ale prokurátor GP SR nechce vidieť   ani   túto   formu   pre   spoločnosť   nebezpečného   konania   a porušovania   mojich základných   ľudských   práv,   preto   sa   domnievam,   že   pokračuje   porušovanie   tých   ust. Tr. zákona, ktoré vypovedajú o spomenutých trestných činoch a ktoré sú účelovo namierené v domácom násilí voči mojej osobe.“.

Z príloh   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   generálna   prokuratúra   v tomto   prípade vybavovala   sťažovateľkinu „žiadosť   o preskúmanie   konania   a rozhodnutia   vedeného pred Generálnou   prokuratúrou   SR   pod   č.   IV/1   Gn   820/11-4   zo   dňa   5.8.2011,   pre podozrenie z obchádzania zákona /§ 373 Tr. zák., atd/, alebo iného právneho predpisu, resp. obchádzania   judikatúry   R   52/1980-II“.   Ňou   sa   sťažovateľka   zjavne   domáhala odlišného právneho posúdenia skutku spáchaného 3. júna 2008 na pojednávaní Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 1 P 225/2007, ktorým podľa jej názoru „došlo verejne k účelovo vedeným osočujúcim vyjadreniam manžela na moju adresu“, a teda k spáchaniu trestného činu ohovárania, prípadne jeho pokusu.

Sťažovateľka   nedoručila   ústavnému   súdu   upovedomenie   č.   k.   IV/1   Gn   820/11-4 z 5. augusta   2011   pre   účely   posúdenia   vierohodnosti   záverov   generálnej   prokuratúry uvedených v napadnutom upovedomení zo 17. októbra 2011, a tým aj zistenia, či tu bol dôvod   na   postup   podľa   §   34   ods.   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v   znení neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci   vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.... Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je totiž práve navrhovateľ povinný predložiť ústavnému   súdu   okrem   iného   aj   navrhované   dôkazy.   Argumentácia   sťažovateľky prednesená v sťažnosti naznačuje iba jej nesúhlas s právnym posúdením veci prokuratúrou.

Avšak aj v prípade, že by sťažovateľka predložila ústavnému súdu potrebné podklady na posúdenie oprávnenosti postupu, ktorý zvolila generálna prokuratúra, opätovne by platil už citovaný stabilný názor ústavného súdu, podľa ktorého z ustanovení Trestného poriadku nemožno   vyvodiť   subjektívne   právo   osoby,   ktorá   podala   trestné   oznámenie,   na   začatie trestného   konania.   Osobe,   ktorá podala   trestné   oznámenie,   nevzniká   právo   na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03).

V tejto časti tak ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2.6 Vo   vzťahu   k   namietanému   oznámeniu   generálnej   prokuratúry č. k. IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra 2011 ústavný súd uvádza, že tu nejde o rozhodnutie, prípadne o iný zásah, ktorý by akokoľvek priamo dopadal na právne pomery sťažovateľky. Predmetným oznámením generálna prokuratúra iba sťažovateľku informovala, že vzhľadom na to, že jej podanie z 19. septembra 2011 spolu s jeho doplnením z 27. septembra 2011 posúdila ako nové trestné oznámenie, postúpila ich krajskej prokuratúre. Ide teda vo svojej podstate   o administratívny   úkon   generálnej   prokuratúry,   ktorý   neznamená   meritórne vybavenie podaní sťažovateľky. Tie bude povinná vybaviť krajská prokuratúra. Postúpenie podaní sťažovateľky tak nebolo spôsobilé zasiahnuť do jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   ani   do   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   tak   nezistil relevantnú   súvislosť   medzi   oznámením   generálnej   prokuratúry,   resp.   jej   postúpením sťažovateľkiných   podaní   krajskej   prokuratúre   a sťažovateľkinými   označenými   právami, a preto v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2.7   Napokon   sťažovateľka   namietala aj upovedomenie   krajskej   prokuratúry   č.   k. 1 Kn   214/10-6   zo   14.   mája   2010,   ktorým   táto   odložila   podnet   sťažovateľky   proti rozhodnutiu Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 1 Pn 9315/09-17 z 19. marca 2010 o zamietnutí   sťažnosti   podanej   proti   odmietnutiu   sťažovateľkinho   trestného   oznámenia vo veci   zneužívania   osobných   údajov,   ku ktorému malo   dôjsť   falšovaním   podpisu sťažovateľkinej dcéry na poistnej zmluve.

Sťažovateľka neuviedla, kedy jej predmetné upovedomenie bolo doručené, z príloh sťažnosti však vyplýva, že 25. mája 2010 toto upovedomenie napadla podaním označeným ako „Nesúhlas s odložením podnetu zo dňa 14.5.2010 vedeného na Krajskej prokuratúre v BA   pod   č.   k.   1   Kn   214/10-6,   sťažnosť   voči postupu   Krajskej prokuratúry...“.   Je teda zreteľné, že najneskôr 25. mája 2010 sťažovateľka mala vedomosť o spôsobe vybavenia jej podnetu napadnutým upovedomením. Sťažnosť ústavnému súdu podala osobne 6. februára 2012, teda zjavne po uplynutí kogentnej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. V poslednej časti je preto sťažnosť oneskorene podaná.

2.8   Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   nepristúpil   k odstráneniu nedostatku   právneho   zastúpenia   a   nezaoberal   sa   ani ďalšími   sťažovateľkinými   návrhmi formulovanými v sťažnostnom petite (finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012