znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 147/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti J. R., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. K. H., B., pre namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   106/2009   v súvislosti   s nedodržaním požiadavky   neodkladnosti   a urýchleného   rozhodovania   o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava I 20. septembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. R. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava I 20. septembra 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. R. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

3.   J.   R. p r i z n á v a úhradu   trov   konania   v sume   261,82   € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktoré j e   p o v i n n ý zaplatiť Okresný súd Bratislava I na účet jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. K. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 147/2011-13 z 5. apríla 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. R., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. K. H., B., pre namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na slobodu   a bezpečnosť podľa   čl. 5 ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   doručenej   okresnému   súdu 20. septembra 2010.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 20. septembra 2010 rozhodol tamojší súd až 12. januára 2011,   čo   podľa   jeho   názoru   nezodpovedá   požiadavke   neodkladnosti   a urýchleného rozhodovania o zákonnosti jeho väzby.

Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   106/09   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 20. septembra 2010 porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, okresnému súdu prikázal prepustiť ho z väzby na slobodu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,81 €.

K sťažnosti   sťažovateľa   sa   vyjadril   okresný   súd   prostredníctvom   svojej predsedníčky, a to listom sp. zn. Spr 3288/2011 z 23. mája 2011 doručeným ústavnému súdu 1. júna 2011. V liste predsedníčka okresného súdu uviedla, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 4 T 106/2009 bola okresnému   súdu   doručená   20.   septembra   2010,   ale   aj   napriek   tomu   na   hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo 27. októbra 2010 až 29. októbra 2010, ani sťažovateľ, ani jeho právny   zástupca   na   ňu   nepoukázali a nežiadali   okresný   súd,   aby   o nej   rozhodol.   Podľa vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu nepostupoval v zmysle § 55 Trestného poriadku a nepodal okresnému súdu sťažnosť na nečinnosť v súvislosti s vybavovaním jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Predsedníčka okresného súdu dala do pozornosti skutočnosť, že predseda senátu sa o predmetnej žiadosti o prepustenie z väzby dozvedel až pred hlavným pojednávaním, ktoré sa konalo 12. januára 2011, keď bola táto žiadosť zožurnalizovaná v trestnom spise. Predsedníčka okresného súdu síce priznala, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby nebola vybavená urýchlene, ale zároveň   vyslovila   názor,   že   oneskorené   vybavenie   tejto   žiadosti   nebolo   spôsobené nečinnosťou   okresného   súdu,   pretože   zákonný   sudca   priebežne   konal,   aj   keď   v danom prípade je na mieste konštatovať „určité administratívne pochybenie“. Na základe toho žiadala, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

V označenom liste predsedníčka okresného súdu oznámila, že v danej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

Právny zástupca sťažovateľa v liste doručenom ústavnému súdu 13. júna 2011 taktiež vyjadril   súhlas   s upustením   od ústneho   pojednávania   v namietanej   veci   a k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľa zaujal aj toto stanovisko:

„... Ak sa súd zaoberal 28. 10. 2010 inou žiadosťou iného obžalovaného, bolo to potom, čo ukončil hlavné pojednávanie a k výsluchu tohto obž. a následnom rozhodnutí o väzbe pripustil iba tohoto obžalovaného, jeho obhajcu a prokurátora. Domnievam sa, že nebolo povinnosťou obžalovaného ani jeho obhajcu urgovať súd, aby rozhodol o podanej žiadosti (Iura novit curia). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že sťažovateľ tiež nevyužil zákonné prostriedky   na   zabránenie   vzniku   momentálneho   stavu.   Súd   začal   reagovať   až po nahliadnutí obhajcu do spisu a jeho upozornení, že o žiadosti obvineného, ktorá bola založená v spise nebolo rozhodnuté...“

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

V citovaných článkoch ústavy a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh   na konanie, v   ktorom   by súd   neodkladne   a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05, III. ÚS 291/06).

Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje,   že   požiadavke,   aby   súd   bezodkladne   rozhodol   o zákonnosti   väzby   v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do   vyhlásenia   rozhodnutia   (rozsudok   vo   veci   Koendjbiharie   v.   Holandsko,   25.   októbra 1990, § 27; III. ÚS 131/08).

V ustanovení § 2 ods. 6 Trestného poriadku je zakotvená jedna zo základných zásad trestného konania, podľa ktorej ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti, pričom väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

Podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku   policajt,   prokurátor,   sudca   pre   prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie   na   slobodu.  ...   O   takej   žiadosti   sa musí   bez   meškania   rozhodnúť.   Ak   sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď rozhodnutie   o   jeho   predchádzajúcej   žiadosti   nadobudlo právoplatnosť.

S prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   možno   konštatovať,   že   ústavne   akceptovateľné v zmysle čl. 5 ods.   4 dohovoru   (i čl.   17 ods.   2 a 5 ústavy) je držanie osoby   vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, t. j. Trestnému poriadku.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu,   ako   aj z vyžiadaných   listinných   dôkazov,   ktoré   sú   súčasťou   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 4 T 106/2009, ústavný súd zistil, že 20. septembra 2010 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorú podal prostredníctvom svojho obhajcu.

V dňoch 27. októbra 2010 až 29. októbra 2010 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom boli okrem iných osôb prítomní sťažovateľ a jeho právny zástupca. Po odročení hlavného pojednávania na 12. január 2011 až 14. január 2011 okresný súd rozhodol len o žiadosti o prepustenie z väzby iného obžalovaného. O sťažovateľovej žiadosti   o prepustenie   z väzby   nebolo   rozhodnuté.   Zo   zápisnice   o hlavnom   pojednávaní sp. zn. 4 T 106/09 z 27. októbra 2010 - 29. októbra 2010 nevyplýva, aby sťažovateľ alebo jeho právny zástupca upozornili okresný súd na to, že je potrebné rozhodnúť aj o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

V dňoch 12. januára 2011 až 14. januára 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo ďalšie hlavné pojednávanie vo veci sp. zn. 4 T 106/2009, na ktorom boli prítomní okrem iných osôb aj sťažovateľ a jeho obhajca.

Na neverejnom zasadnutí okresného súdu 12. januára 2011 sťažovateľ vyhlásil, že trvá na písomne podanej žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorej dosiaľ nebolo rozhodnuté. Následne   okresný   súd   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Po vyhlásení uznesenia sťažovateľ po porade so svojím obhajcom podal proti uzneseniu sťažnosť. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 T 106/2009 z 12.   januára   2011   bolo   sťažovateľovi   doručené   14.   januára   2011   a jeho   obhajcovi 17. januára 2011.

Dňa 13. januára 2011 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pre účely rozhodnutia o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého   stupňa.   Zdôvodnenie   sťažnosti   sťažovateľa   bolo   krajskému   súdu   doručené 17. januára 2011 a krajský súd o sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí, na ktorom boli   okrem   iných   osôb   prítomní   aj   sťažovateľ   a jeho   obhajca,   uznesením   sp.   zn. 3 Tos 4/2011   z 25.   januára   2011   tak,   že   ju   zamietol   a súčasne   neprijal   písomný   sľub sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Po   rozhodnutí   krajského   súdu   a písomnom   vyhotovení   rozhodnutia   bol   spis 2. februára 2011 vrátený okresnému súdu. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi doručené 23. februára 2011.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby, ktorá bola okresnému súdu doručená 20. septembra 2010, trvalo na súde prvého stupňa 4 a pol mesiaca. Z toho 3 mesiace a 23 dní okresnému súdu trvalo, kým rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, a ďalších 21 dní mu trvalo doručenie druhostupňového rozhodnutia procesným stranám.

Okresný   súd   argumentoval   tým,   že   v rámci   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 4 T 106/2009 nedošlo v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej mu   20.   septembra   2010   k žiadnym   prieťahom,   ale   len   k oneskorenému   vybaveniu a k administratívnej chybe, pretože žiadosť sťažovateľa nebola zaradená do trestného spisu a predseda   senátu   sa   o nej   dozvedel   až   pred   hlavným   pojednávaním,   ktoré   sa   začalo 12. januára   2011.   Okrem   toho   okresný   súd   argumentoval   aj   tým,   že   sťažovateľ   sa v súvislosti s vybavovaním jeho žiadosti o prepustenie z väzby nesťažoval na nečinnosť.

Vo   vzťahu   k tvrdeniam   okresného   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   vzhľadom na okolnosti   prípadu   a mimoriadne   zdĺhavú   dobu   konania   okresného   súdu   o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   doručenej   mu   20.   septembra   2010   nemôže   obstáť argument o tom, že sťažovateľ sa mal na daný postup okresného súdu sťažovať v súlade s § 55 Trestného poriadku. Doba konania okresného súdu v trvaní 4 a pol mesiaca nemôže byť   v danom   prípade   ospravedlnená   touto   ani   žiadnou   inou   okolnosťou.   Podľa   názoru ústavného súdu tvrdenie, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nemal predseda senátu   okresného   súdu   z dôvodu   administratívneho   pochybenia   pomerne   dlhú   dobu vedomosť,   vyznieva   alibisticky   a vzhľadom   na   charakter   väzby,   ktorá   predstavuje významný zásah do osobnej slobody jednotlivca, ktorý má právo urýchlene sa dozvedieť verdikt   súdu   o zákonnosti   a dôvodnosti   ďalšieho   zotrvania   vo   väzbe,   aj   absurdne a neakceptovateľne.

Celková doba konania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu v trvaní 4 a pol mesiaca (od 20. septembra 2010, keď bola žiadosť doručená tamojšiemu súdu, do 13. januára 2011, keď bol spis po prvostupňovom rozhodnutí a podaní sťažnosti predložený krajskému súdu; od 2. februára 2011, keď bol spis vrátený okresnému súdu, do 23. februára 2011, keď došlo k doručeniu rozhodnutia krajského súdu procesným stranám)   podľa   názoru   ústavného   súdu   nezodpovedá   požiadavke   neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k jednoznačnému   záveru,   že   postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 20. septembra 2010 bol mimoriadne a neprimerane dlhý, a preto ústavný súd vyslovil, že označeným postupom okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

K požiadavke sťažovateľa, aby bol okamžite prepustený z väzby na slobodu, ústavný súd dodáva, že zdĺhavosť postupu všeobecného súdu rozhodujúceho o zákonnosti väzby nemôže   sama   osebe   zakladať   dôvod   na   prepustenie   dotknutej   osoby   z väzby.   K tejto problematike sa ústavný súd bližšie vyjadril v závere uznesenia č. k. III. ÚS 147/2011-13 z 5.   apríla   2011,   ktorým   rozhodol   aj   o prijatí   časti   sťažovateľovej   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia sťažovateľ   odôvodnil   dlhodobým   väzobným   stíhaním,   nečinnosťou   a nesprávnym rozhodovaním   prokuratúry   a všeobecných   súdov,   ktoré   v ňom   vyvolávajú   nedôveru v spravodlivý   proces, „dostáva   úzkostlivé   stavy   a stále   trpí   intenzívnou   úzkosťou spôsobovanej mu výkonom väzby a nemožnosťou dožadovať   sa opakovane preskúmania zákonnosti a dôvodnosti obmedzenia jeho osobnej slobody“.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   zásad   spravodlivosti,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu,   riadiac   sa   úvahou,   že   cieľom   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   len   zmiernenie   ujmy   pociťovanej   z   porušenia   konkrétnych   práv, považoval za dostatočné vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy a medzinárodnej   zmluvy,   a   preto   primerané   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi nepriznal (bod 2 výroku nálezu) [obdobne napr. III. ÚS 424/08].

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právny zástupca vyčíslil v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 10. marca 2011 v celkovej sume 261,81 € (2 úkony právnej služby vykonané v roku 2011 po 123,50 €, t. j. prevzatie a príprava   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti,   2   x   režijný   paušál   po 7,41   €).   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu trov konania priznal   v súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z.   o   odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)] za 2 uplatnené úkony právnej služby vykonané v roku 2011 vrátane režijného paušálu v celkovej sume 261,82 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011