znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 147/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti J. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., pre porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 601/1997 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   25   C 601/1997 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 25 C 601/1997 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   I   p o v i n n ý   vyplatiť jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť J. B. trovy právneho zastúpenia v sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur   a   osemdesiatosem   centov)   na   účet   jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. V. B. do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 7. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 601/1997.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala   neprimeranú   dĺžku   konania   o   vyslovenie neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy, ktorou otec sťažovateľky previedol byt na odporcu. Konanie začalo návrhom sťažovateľky z 3. novembra 1997 a bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 25 C 601/1997. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza jednotlivé obdobia, v ktorých okresný súd nevykonal žiaden úkon, resp. vykonával úkony neefektívne. Spolu podľa nej prieťahy na strane okresného súdu predstavujú viac ako osem rokov.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva:

„V zmysle nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 71/01 pri rozhodovaní o tom, či došlo vo veci k zbytočným prieťahom v súdnom konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval (sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred Okresným súdom Košice I je vyslovenie neplatnosti právneho úkonu. Nejedná sa o právne zložitú vec. Skutkovo je možné hodnotiť vec ako zložitejšiu, vyžadujúcu si najmä posúdenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti.

2. Pokiaľ ide o správanie sa sťažovateľky ako účastníčky konania, ktoré je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažovateľka   má   za   to,   že   ona   žiadne   prieťahy   v   konaní nespôsobila.

3. Sťažovateľka sa domnieva, že k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo v dôsledku nekonania súdu, pričom neexistovala zákonná prekážka, aby súd vo veci nekonal ako i jeho konaním, ktoré však   nesmerovalo   ku   ukončeniu   konania   a   odstráneniu   jej   právnej   neistoty   (tretie hodnotiace kritérium). Obdobia od 03. 11. 1997 (doručenie návrhu na začatie konania) do 11. 11. 1998 (výzva zaslaná odporcovi na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania), od 24. 11. 1998 (odporca doručil vyjadrenie k návrhu na začatie konania) do 04. 11. 1999 (uskutočnilo sa prvé pojednávanie), od 03. 02. 2000 do 16. 11. 2000 (obdobie medzi dvoma pojednávaniami), od 22. 05. 2003 (MUDr. Juraj Gallo doručil súdu znalecký posudok) do 20. 01. 2005 (uskutočnilo sa pojednávanie), od 20. 01. 2005 do 25. 01. 2007 (obdobie medzi dvoma pojednávaniami), od 26. 06. 2007 (MUDr. Juraj S. Molnár doručil súdu znalecký posudok)   do   10.   04.   2008   (uskutočnilo   sa   vo   veci   pojednávanie),   od   03.   07.   2008 (pojednávanie odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania) do 22. 05. 2009 (uznesenie   o   nariadení   znaleckého   dokazovania   znaleckým   ústavom),   od   19.   08.   2009 (uznesenie o zrušení uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania znaleckým ústavom) doposiaľ, v ktorých súd nevykonal žiaden procesný úkon je potrebné hodnotiť ako prekážku na strane súdu (II. ÚS 68/01). Okresný súd Košice I nariadil z nepochopiteľných dôvodov znalecké dokazovanie znaleckým ústavom, napriek tomu, že v konaní už boli k dispozícii dva znalecké   posudky   znalcov   určených   súdom   s   rovnakým   záverom,   čím   spôsobil   ďalšie prieťahy v konaní, ktoré trvajú doposiaľ.“

Sťažovateľka   po   niekoľkých   urgenciách   o určenie   termínu   pojednávania   podala 24. januára   2008   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu.   Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi sp. zn. Spr. 7/08 z 18. februára 2008 k veci uviedol: „Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a spisu 25C 601/97 so dospel k záveru, že právo   účastníka   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bolo   postupom   súdu porušené, a preto Vašu sťažnosť hodnotím ako dôvodnú.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Právo J. B., rod. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp.zn. 25C/601/1997 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- eur, ktoré je Okresný   súd   Košice   I   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 245,70   eur   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jej   právnej zástupkyne vedený v T. a. s. pobočka K., č. ú...“

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila   sťažovateľka skutočnosťou,   že „od   rozhodnutia   v   konaní   o   vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 25C/601/1997 je závislé rozhodnutie v konaní   o   určenie   existencie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   vedeného   pod   sp.   zn. 25C/520/2000,   ktoré   je   až   do   skončenia   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   25C/601/1997, prerušené. Sťažovateľka tak už niekoľko rokov platí za služby spojené s užívaním bytu na J. ulici   č.   11   v K.,   ktorý   bol   prevedený   zmluvou,   vyslovenia   neplatnosti   ktorej   sa navrhovateľka   domáha   v   konaní   25C/601/1997   napriek   tomu,   že   do   dnešného   dňa   sa nestala vlastníckou tohto bytu a nemôže ho preto ani prenajímať. Tento stav v nej vyvoláva pocit   krivdy   a   beznádeje.   Nakoľko   uvedené   pocity   vyvoláva   svojou   nečinnosťou   orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti, spôsobuje to v sťažovateľke stratu dôvery k tomuto orgánu (ÚS 58/ 02).“.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 7/08 doručeným ústavnému súdu 13. mája 2010, v ktorom predseda tohto súdu uviedol jednotlivé úkony vykonané v danej veci a k samotnej sťažnosti uviedol:

„Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však skutkovo veľmi zložitá. V konaní je potrebné zistiť, či otec žalobkyne, neb. Š. K., bol spôsobilý a schopný vnímať význam a následky svojho konania pri podpisovaní plnomocenstva na uzavretie kúpnej zmluvy na predaj nehnuteľnosti a na všetky úkony spojené s predajom nehnuteľnosti, pričom určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, spísanej na základe takéhoto plnomocenstva, je predmetom tohto konania.   Preto   súd   pristúpil   k   rozsiahlemu   dokazovaniu,   ktoré   sa   mu   nepodarilo   do dnešného dňa ukončiť.

K   predĺženiu   tohto   konania   došlo   čiastočne   aj   v   dôsledku   dvojnásobnej   zmeny v osobe zákonného sudcu.“

Predseda   okresného   súdu   ďalej   požiadal   o   upustenie   od   ústneho   prerokovania sťažnosti, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v liste doručenom ústavnému súdu 19. mája 2010 oznámila, že netrvajú na ústnom prerokovaní veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd zisťoval z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 25   C   601/1997   priebeh   a   stav   konania.   Konanie   začalo   3.   novembra   1997   návrhom sťažovateľky, prvostupňový súd konal 11. novembra 1998, keď zaslal žalovanému žalobu na vyjadrenie, teda až po roku od podania návrhu. Vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené 24. novembra 1998. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 4. novembra 1999, teda až po ďalšom roku konania vo veci. Druhé pojednávanie nariadené na 3. február 2000   bolo   odročené   pre   neprítomnosť   žalovaného.   Vo   veci   sa   ďalej   pojednávalo 16. novembra 2000. V období od 8. februára 2001 do 19. marca 2002 sa uskutočnilo päť pojednávaní, z ktorých boli dve odročené pre neprítomnosť právnej zástupkyne žalovaného a svedkýň. Ďalšie pojednávanie sa realizovalo 19. septembra 2002.

Uznesením z 2. decembra 2002 (až po viac ako piatich rokoch od začatia konania) nariadil okresný súd znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva a farmácie, z odvetvia internej medicíny. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 22. mája 2003.   Po   expedovaní   znaleckých   posudkov,   urgencii   vyjadrenia   k   nemu   a   rozhodnutí o znalečnom okresný súd vo veci určil termín pojednávania na 25. november 2004, ktoré bolo odročené pre účasť sudkyne na školení. Vo veci sa napokon pojednávalo až 20. januára 2005. Z dôvodu   prerozdeľovania spisov na okresnom súde bola vec 1. decembra 2005 pridelená inému zákonnému sudcovi a 16. decembra 2005 opäť prerozdelená a vrátená späť pôvodnej zákonnej sudkyni. Pojednávanie nariadené na 16. november 2006 bolo odročené z dôvodu účasti sudkyne na školení a vo veci sa pojednávalo až 25. januára 2007, keď bolo pojednávanie odročené na účely nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania. Okresný súd   ho   nariadil   uznesením   z   24.   apríla   2007.   Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu doručený 26. júna 2007.

Okresnému súdu bola 24. januára 2008 doručená sťažnosť žalobkyne na prieťahy v konaní, ktorú predseda okresného súdu uznal ako dôvodnú a listom z 18. februára 2008 písomne upozornil sudkyňu konajúcu vo veci na prieťahy v konaní a prikázal jej vo veci konať efektívne a bez zbytočných prieťahov. Po ďalšom odročenom pojednávaní (10. apríla 2008) a zrušenom termíne (15. mája 2008) sa zatiaľ ostatné pojednávanie konalo 3. júla 2008. Okresný súd toto pojednávanie odročil na neurčito pre účely nariadenia kontrolného znaleckého   dokazovania   znaleckým   ústavom.   Po   nariadení   znaleckého   dokazovania uznesením z 22. mája 2009 a po zistení, že znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou z príslušného odboru nie je možné, bolo uznesením z 23. marca 2010 nariadené ďalšie kontrolné znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru zdravotníctva a farmácie, z odvetvia psychiatrie.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní sp. zn. 25 C 601/1997 vec nie je právoplatne ukončená ani po takmer trinástich rokoch od podania návrhu na začatie konania a vec sa od začiatku nachádza v štádiu prvostupňového konania. Výraznejšie obdobia nečinnosti, resp. neefektívneho   konania   sa   v   posudzovanej   veci   vyskytli   od   3.   novembra   1997   do 11. novembra 1998, od 24. novembra 1998 do 4. novembra 1999, od 3. februára 2000 do 16. novembra   2000, od 19.   marca 2002 do   19.   septembra 2002, od 22.   mája 2003 do 2. apríla   2004,   od   2.   apríla   2004   do   25.   novembra   2004,   od   20.   januára   2005   do 16. novembra 2006, od 9. augusta 2007 do 10. apríla 2008, od 3. júla 2008 do 22. mája 2009, čo celkovo predstavuje obdobie nečinnosti viac ako 9 rokov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prejednanie ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v   primeranej   dobe (III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodnutie o neplatnosti   právneho   úkonu.   Po   právnej   stránke   vec nie   je náročná.   Konanie je   však skutkovo   náročnejšie   na   dokazovanie   z   dôvodu   ťažkostí   spätného   posudzovania zdravotného stavu v čase vykonania právneho úkonu.

Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd posudzoval, bolo správanie účastníkov konania. Ústavný súd zistil, že okresný súd odročoval konanie kvôli neúčasti účastníkov dvakrát, raz kvôli neúčasti žalovaného a raz kvôli ospravedlnenej neúčasti jeho právnej zástupkyne. Celkovo ústavný súd konštatuje, že dĺžka konania nie je vyvolaná správaním sťažovateľky. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a tiež § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pokiaľ ide   o hodnotenie postupu súdu, v posudzovanom   prípade sa   v konaní na okresnom súde vyskytlo viacero období nečinnosti rôznej dĺžky, tak ako to je konštatované v časti II tohto nálezu. V čase rozhodovania ústavného súdu nebolo posudzované konanie právoplatne skončené ani po takmer trinástich rokoch.

Pri posudzovaní efektívnosti konania súdu vzal ústavný súd do úvahy aj § 117 ods. 1 OSP,   v   zmysle   ktorého   je   sudca   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa   zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Existenciu   zbytočných   prieťahov   v   konaní,   resp.   narušenie   plynulosti   súdneho konania uznal aj predseda okresného súdu vo svojej odpovedi na sťažnosť sťažovateľky.

Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku konania na prvostupňovom súde ako neprimerane dlhú   a   konštatuje,   že   všeobecný   súd   neposkytol   sťažovateľke   v   konaní   sp.   zn. 25 C 601/1997 rýchlu a účinnú ochranu jej práv podľa § 6 a § 100 ods. 1 OSP, a preto ústavný súd rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, čo odôvodnila pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky, prikázal okresnému súdu, ktorý jej základné právo porušil, vo veci konať a na dovŕšenie nápravy porušenia základného   práva   priznal   sťažovateľke   po   zohľadnení   všetkých   okolností   prípadu   aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa sťažovateľky   si   podaním   z 19.   mája 2010   uplatnila nárok na náhradu trov konania v sume 254,88 € za dva úkony právnej služby (za prevzatie a prípravu zastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť) v sume 120,23 € za jeden úkon právnej služby a režijný paušál 2 x 7,21 €. Ústavný súd vyčíslil trovy konania za úkony právnej služby, ktoré boli vykonané v roku 2009, sumou 254,88 € (vypočítanou zo základu priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2009 v sume 721,40 €), a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 2-krát po 120,23 € a 2-krát po 7,21 € za režijný paušál (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010