znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 147/06-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   decembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť R. W., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. G. Š., Ž., ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods.   2 a   5 Ústavy   Slovenskej republiky   a podľa   čl.   5 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   v konaní   sp.   zn.   1   T   111/05, uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1 T 111/05-617 z 23. augusta 2005 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 120/05 z 12. septembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 3 Tos 120/05 z 12. septembra 2005 p o r u š i l   základné právo R. W. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 120/05 z 12. septembra 2005 z r u š u j e.

3.   R.   W.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   70   000   Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Trenčíne p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Krajský   súd   v   Trenčíne j e   p o v i n n ý   nahradiť   R.   W.   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   5   780   Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiat   slovenských   korún) na bankový účet právneho zástupcu JUDr. G. Š. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti R. W. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 14. novembra 2005 doručená sťažnosť R. W., Ž. (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „obžalovaný“), zastúpeného advokátom JUDr. G. Š., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) postupom Okresného súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   uznesením   č.   k.   1   T   111/05-617 z 23. augusta 2005 a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 Tos 120/05 z 12. septembra 2005, a to nevydaním rozhodnutia o ďalšom predĺžení väzby.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 147/06-27 zo 17. mája 2006 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu z 11. augusta 2006 vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá mu bola doručená 16. augusta 2006   vyjadril,   že   krajský   súd   netrvá   na   verejnom   pojednávaní   pred   ústavným   súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 22. augusta 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že bol 25. novembra 2004 predvedený pred vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v P.,   kde   mu   bolo   vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1 Trestného zákona, trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa ustanovenia § 231 ods. 1 a 2 Trestného zákona a trestný čin lúpeže podľa ustanovenia § 234 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Sťažovateľ bol po vykonanom výsluchu zadržaný a umiestnený do cely policajného zaistenia, pričom 26. novembra 2004 bol v zmysle písomného návrhu prokurátora vzatý okresným súdom do väzby v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených   v ustanovení § 67 ods.   1 písm.   a), b) a c)   Trestného poriadku.   V   priebehu prípravného konania mu bol trestný čin lúpeže prekvalifikovaný na trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Okresný prokurátor podal 20. mája 2005 okresnému súdu obžalobu v trestnej veci sťažovateľa.   Väzba   sťažovateľa   v   zmysle   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   46/04 z 26. novembra 2005 a podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku mala skončiť 25. mája 2005 o 23.45 h. Senát okresného súdu, ktorému obžaloba napadla, nerozhodol o ďalšej   väzbe   sťažovateľa   ešte   v lehote   väzby   podľa   posledného   predĺženia   väzby z prípravného konania.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   namietaná   nečinnosť   súdu   je   porušením   jeho základného práva na osobnú slobodu garantovaného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ podal na hlavnom pojednávaní 23. augusta 2005 žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá bola uznesením okresného súdu zamietnutá. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tos 120/05 z 12. septembra 2005 tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu, čím podľa jeho názoru potvrdil nezákonné obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa bez právne relevantného rozhodnutia súdu o jeho ďalšej väzbe.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   a podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   nevydaním   rozhodnutia o ďalšom predĺžení väzby okresným súdom uznesením č. k. 1 T 111/05-617 z 23. augusta 2005 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 120/05 z 12. septembra 2005. Sťažovateľ zároveň   žiada,   aby ústavný súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   1 T   111/05-617 z 23. augusta 2005 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 120/05 z 12. septembra 2005 ako   uznesenia   priamo   porušujúce   jeho   základné   právo   na   osobnú   slobodu,   zakázal pokračovať v porušovaní jeho základných práv, prikázal krajskému súdu obnoviť stav pred porušením a v predmetnej veci opätovne rozhodnúť. Sťažovateľ zároveň žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 11. augusta 2006 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 5. októbra 2006 uviedol, že „... spis vo veci 1 T 111/05 bol po odchode zákonnej sudkyne do dôchodku pridelený v zmysle rozvrhu práce JUDr. I. H., ktorý začal na trestnom úseku pracovať od 1. 7. 2006. Vec mu bola pridelená s týmto dátumom s tým, že v právoplatne ukončenej veci vypracoval uznesenie o advokátskych trovách, vo veci nerozhodoval, len v rámci prípravného konania ako sudca pre prípravné konanie rozhodoval o väzbe. Z tohto dôvodu nie je schopný sa k sťažnosti na postup súdu vyjadriť“.

Ústavný súd výzvou z 11. augusta 2006 vyzval predsedu krajského súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda   krajského   súdu   sa   v stanovisku   doručenom   ústavnému súdu   21.   augusta   2006 vyjadril, že «R. W. bol uznesením Okresného súdu v Považskej Bystrici, zo dňa 26. 11. 2004, sp. zn. Tp 46/04, vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 61 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. poriadku nakoľko bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zákona a pre trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1, 2 Tr. zákona s tým, že väzba začína dňa 25. 11. 2004 o 23,45 hod. Proti tomuto uzneseniu obvinený R. W. podal sťažnosť, o ktorej senát Krajského súdu v Trenčíne rozhodol dňa 29. 12. 2004, pod sp. zn. 3 Tpo 132/04 tak, že podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku sťažnosť obvineného zamietol.

Dňa 20. 5. 2005 prokurátorka Okresnej prokuratúry v Považskej Bystrici podala na Okresný súd v Považskej Bystrici na menovaného obžalobu pre uvedené trestné činy. Vo veci   bol   sudkyňou   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   určený   termín   hlavného pojednávania na deň 28. 6. 2005. Pretože sa na hlavné pojednávanie nedostavili viacerí svedkovia a obžalovaný R. W. nesúhlasil s prečítaním svedeckých výpovedí a trval na ich osobnom   výsluchu,   muselo   byť   hlavné   pojednávanie   odročené.   Na   tomto   pojednávaní obžalovaný   W.   súčasne   požiadal   o prepustenie   z väzby,   o čom   Okresný   súd   v Považskej Bystrici rozhodol dňa 28. 6. 2005 tak, že jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal obžalovaný sťažnosť, ktorú Krajský súd v Trenčíne prejednal dňa 27. 7. 2005 a uznesením pod sp. zn. 3 Tos 89/05 sťažnosť obžalovaného ako nedôvodnú zamietol. Obžalovaný W. dňa 10. 8. 2005 podal opätovne žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej Okresný súd v Považskej Bystrici rozhodol na hlavnom pojednávaní dňa 23. 8. 2005 tak, že uznesením pod sp. zn. 1 T 111/05-617 žiadosť obžalovaného W. o prepustenie z väzby zamietol. Aj proti tomuto uzneseniu obžalovaný podal sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský   súd   v Trenčíne   dňa   12.   9.   2005   pod   sp.   zn.   3   Tos   120/05   tak,   že   sťažnosť obžalovaného W. zamietol.

Ako prvostupňový, tak i druhostupňový súd postupovali podľa môjho názoru v súlade so zákonom a nekonali protiprávne. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré sťažovateľ   poukazuje   nie   sú   skutkovo   totožné   s vecou,   týkajúcej   sa   jeho   osoby. Predovšetkým v Náleze sp. zn. I. ÚS 6/02-34 išlo o prípad, keď ešte v štádiu prípravného konania došlo k predĺženiu väzby. Sťažnosť R. W. sa týka prípadu väzby v konaní pred súdom,   t.   j.   po   podaní   obžaloby.   Na   rozdiel   od   prípadov   ďalšieho   trvania   väzby v prípravnom konaní podľa § 71 ods. 1 Tr. por., resp. jej ďalšieho trvania v prípravnom konaní a v konaní pred súdom podľa § 71 ods. 2 druhej a tretej vety Tr. por., v ktorých Trestný poriadok výslovne vyžaduje pre ďalšie trvanie väzby príslušné súdne rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby, v tomto prípade Trestný poriadok pre ďalšie trvanie väzby takéto rozhodnutie súdu výslovne neustanovuje.   Posudzovaný prípad   sa teda z hľadiska zákonnej úpravy odlišuje od tých prípadov ďalšieho trvania väzby, v ktorých zákon výslovne vyžaduje povinnosť súdu rozhodnúť o predĺžení trvania väzby.

O väzbe okresný súd rozhodol dňa 28. 6. 2005, kedy vo svojom uznesení konštatoval, že   dôvody   väzby   u obž.   W.   trvajú.   Následne   aj   krajský   súd   vo   svojich   uzneseniach konštatoval, že dôvody väzby, pre ktoré bol vzatý obžalovaný do väzby trvajú. Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa, že k trvaniu väzby v konaní pred súdom nedošlo na základe rozhodnutia súdu. Aj keď lehota „ďalšieho trvania väzby“ nebola výslovne v rozhodnutí súdu   uvedená,   nemohla   táto   okolnosť   sama   o sebe   vyvolať   stav   právnej   neistoty u sťažovateľa ani pochybnosť o jej ďalšom trvaní, ak sa prihliadne na to, že v ustanovení § 71 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku je uvedené, že väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky.

Aj preto Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze I. ÚS 6/02 konštatoval, že základné právo na osobnú slobodu porušené nebolo.

Podľa § 192 Tr. poriadku platného v čase rozhodovania ako prvostupňového, tak i druhostupňového   súdu,   rozhodne   súd   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   vždy   aj o ďalšom trvaní väzby. Ak však súd obžalobu predbežne neprejednával, čo bolo i v danej veci, zákon neukladal povinnosť obligatórne rozhodnúť o väzbe. Napokon ani nový Trestný poriadok, účinný od 1. 1. 2006, napriek uvádzanému rozhodnutiu Ústavného súdu, ktorej rekodifikačnej   komisii   bolo   známe,   naznačený   problém   upravuje   rovnako,   aj   keď   táto otázka bola v rekodifikačnej komisii predmetom diskusie.

Skutočnosť,   že   o trvaní   väzby   súd   rozhodol   až   po   štyroch   týždňoch   od   podania obžaloby na hlavnom pojednávaní je daná aj tým, že sudca si musí spis najskôr naštudovať, čo v prípade skutkovo a obsahovo náročných spisov vyžaduje istý čas. Prakticky nie je ani možné, aby v prípade, ak je obžaloba podaná na súd v posledný deň šesťmesačnej lehoty, ako tomu bolo i v tejto veci, súd ešte pred uplynutím tejto lehoty rozhodol o ďalšom trvaní väzby, bez dôkladného naštudovania veci. Ak by bol výklad taký ako uvádza sťažovateľ, prakticky každý obžalovaný by musel byť prepustený na slobodu, pretože súdy by neboli schopné v tak krátkom čase rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby. Niekedy by mali nato iba hodiny ak nie minúty.

Poznamenávam, že ani nový Trestný poriadok účinný od 1. 1. 2006 nič v tomto smere nezmenil.

S poukazom   na   hore   uvedené   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky rozhodol tak, že základné právo R. W. na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   v konaní   sp.   zn.   1   T   111/05-617   nevydaním rozhodnutia   o   ďalšom   predĺžení   väzby   a   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne, sp. zn. 3 Tos 120/05, zo dňa 12. 9. 2005, p o r u š e n é   n e b o l o ».

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu a predsedu   krajského   súdu,   ako   aj   podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu sp. zn. 1 T 111/05 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresný súd uznesením sp.   zn. Tp 46/04 z 26. novembra 2004 rozhodol   o vzatí sťažovateľa   do   väzby   podľa   ustanovenia   §   68   ods.   1   Trestného   poriadku   z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala 25. novembra 2004 o 23.45 h.

Okresnému   súdu   bola   20.   mája   2005   doručená   obžaloba   Okresnej   prokuratúry Považská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 1 Pv 919/04 z 20. mája 2005 v trestnej   veci   sťažovateľa.   Okresná   prokuratúra   upovedomením   sp.   zn.   1   Pv   919/04 z 20. mája 2005 oznámila sťažovateľovi, že bola naňho podaná obžaloba pre trestný čin obmedzovania   osobnej   slobody   podľa   ustanovenia   §   231   ods.   1   a 2   Trestného   zákona, trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1 Trestného zákona, ďalší trestný čin vydierania   podľa   ustanovenia   §   235   ods.   1,   2   písm.   b)   Trestného   zákona a trestný   čin úverového podvodu podľa ustanovenia § 250a ods. 1 Trestného zákona.

Okresný súd nariadil 26. apríla 2005 hlavné pojednávanie v trestnej veci sťažovateľa na   7.   jún   2005.   Na   hlavnom   pojednávaní   7.   júna   2005   vypovedali   sťažovateľ   ako obžalovaný, poškodená   a predvolaní svedkovia.   Pojednávanie bolo   uznesením   odročené na 28. jún 2005.

Na   hlavnom   pojednávaní   28.   júna   2005   vypovedali   ďalší   predvolaní   svedkovia. Sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, pričom jeho žiadosť okresný súd uznesením č. k. 1 T 111/05-594 z 28. júna 2005 zamietol. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 89/05 z 27. júla 2005 tak, že jeho sťažnosť zamietol.

Okresný súd nariadil 8. augusta 2005 termín hlavného pojednávania na 23. august 2005,   pričom   10.   augusta   2005   bola   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby na slobodu s poukázaním na to, že procesne konajúci súd nerozhodol o jeho ďalšej väzbe zákonne predpísaným spôsobom ešte v lehote podľa posledného predĺženia väzby z prípravného konania, teda zákonná lehota väzby skončila 25. mája 2005 o 23.45 h.

Na hlavnom pojednávaní 23. augusta 2005 sťažovateľ ako obžalovaný podal návrhy na ďalšie dokazovanie v jeho trestnej veci a okresný súd uznesením č. k. 1 T 111/05-617 z 23. augusta 2005 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. V odôvodnení uznesenia okresný   súd   uviedol,   že „Súd   preskúmal   žiadosť   obžalovaného   o prepustenie   z väzby a zistil, že dôvody väzby u obžalovaného sa nezmenili a naďalej tieto jestvujú v zmysle § 67 ods. 1 písm. a, b, c) Tr. por., a tieto sa nezmenili ani potom, čo obžalovaný vo svojej žiadosti poukázal na okolnosti, kedy kde a akým spôsobom súd porušil jeho zákonné práva a slobody.

Súd zistil, že u obžalovaného nebolo doteraz porušené ust. § 71 ods. 1, 2 Tr. por. o trvaní väzby tak, ako sa o tom bližšie zmieňuje vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby. Podľa   §   72   ods.   1   Tr.   por.   vyšetrovateľ,   prokurátor   a sudca   sú   povinní   skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca tak koná v prípravnom konaní iba pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie väzby (aký   návrh   v danom   prípade   nebol   potrebný,   nakoľko   väzba   v prípravnom   konaní nepresiahla 6 mesiacov), pri rozhodovaní o návrhu prokurátora o zmene dôvodov väzby a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa ods. 2. Ak pominie dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu...

Nakoľko obžalovaný nespĺňa podmienky citovaného ustanovenia z toho dôvodu súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia“.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 26. augusta 2005 sťažnosť proti predmetnému uzneseniu, v ktorej uviedol, že v zmysle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nemôže byť titulom pretrvávajúcej väzby bez rozhodnutia súdu len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   predtým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tos   120/05   z 12.   septembra   2005   sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení predmetného uznesenia uviedol, že „... podľa názoru súdu dôvody väzby aj v súčasnej dobe trvajú tak, ako boli špecifikované pri vzatí obvineného do väzby.

Podľa § 71 ods. 1 Tr. por. väzba v prípravnom konaní (teda do podania obžaloby) a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Ak by väzba v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov a prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené, alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže na návrh prokurátora o ďalšom trvaní väzby do jedného roka rozhodnúť sudca a nad túto lehotu, najviac však do dvoch rokov senát.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sudca   môže   za   splnenia   uvedených   podmienok   predĺžiť lehotu väzby nad šesť mesiacov na návrh prokurátora, resp. je povinný o nej rozhodnúť, v prípravnom konaní, nie je však povinný o predĺžení väzby rozhodovať, ak sa domnieva, že dôvody väzby trvajú, po podaní obžaloby, teda v konaní pred súdom a to do dvoch rokov. Na jeho rozhodovanie o väzbe sa po podaní obžaloby vzťahujú ustanovenia § 72 Tr. por. Nie   je   teda   možno   okresnému   súdu,   ale   ani   orgánom   prípravného   konania   vyčítať,   že porušili procesné ustanovenia, týkajúce sa rozhodovania o väzbe resp. že názory súdu, ako ich citoval obžalovaný vo svojej sťažnosti sú v rozpore so zákonom či Ústavou“.

Okresný   súd   nariadil   22.   septembra   2005   termín   hlavného   pojednávania na 18. október   2005.   Na   žiadosť   právneho   zástupcu   sťažovateľa   bol   uvedený   termín pojednávania zmenený (z dôvodu kolízie termínov pojednávaní) na 15. november 2005.

Na hlavnom   pojednávaní 15.   novembra   2005   okresný   súd vypočul   predvolaných svedkov, zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, procesné strany predniesli záverečné reči a súd vyhlásil rozsudok č. k. 1 T 111/05-643, pričom procesné strany sa na pojednávaní vzdali oprávnenia podať opravný prostriedok proti predmetnému rozsudku, čím tento rozsudok nadobudol právoplatnosť.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych veciach.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane na základe postupu stanoveného zákonom:

...   c)   zákonné   zatknutie   alebo   pozbavenie   slobody   za   účelom   predvedenia   pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne   považované za potrebné za   účelom   zabránenia spáchania trestného   činu   alebo úteku po jeho spáchaní,...

„V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená“ (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 6/02).

Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu nie je postačujúca pre splnenie kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez   príslušného súdneho   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   (rozsudok   Stasaitis   c.   Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Sťažovateľ zastáva názor, že samotné podanie obžaloby pred uplynutím poslednej lehoty na predĺženie väzby nie je postačujúce na to, aby zotrval vo väzbe aj po uplynutí tejto lehoty bez toho, aby ďalšie trvanie väzby ešte pred uplynutím tejto lehoty potvrdil svojím rozhodnutím súd konajúci vo veci samej, pričom v tejto súvislosti poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 7/00, I. ÚS 11/01 a I. ÚS 6/02.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. 660/06 z 26. septembra 2006 uviedol, že predmetná vec bola po odchode zákonnej sudkyne pridelená sudcovi, ktorý v danej veci vypracoval   uznesenie   o advokátskych   trovách,   v rámci   prípravného   konania   rozhodoval o väzbe sťažovateľa, preto sa k sťažnosti na postup súdu nie je schopný vyjadriť.

Predseda krajského súdu v stanovisku č. Spr. 223/06 zo 16. augusta 2006 uviedol, že podľa   jeho   názoru   prvostupňový   aj   druhostupňový   súd   postupovali   v predmetnej   veci v súlade so zákonom, pretože ak súd predbežne neprejednával obžalobu, podľa Trestného poriadku účinného v čase rozhodovania nebol ani povinný obligatórne rozhodovať o väzbe. Zároveň pripomína, že aj Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006 naznačený problém upravuje rovnako napriek citovanému nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02, ktorý však nie je skutkovo totožný s vecou sťažovateľa.

Ústavný súd s prihliadnutím na predchádzajúce rozhodnutia vyslovené v obdobných prípadoch   (sp.   zn. I.   ÚS   204/05,   III.   ÚS   322/05)   uvádza,   že ustanovenia § 71 a §   72 Trestného   poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005   vyslovene   nevyžadovali,   aby   súd konajúci vo veci samej po podaní obžaloby rozhodol o ďalšom trvaní väzby v prípadoch, pokiaľ celkové trvanie väzby neprekročilo lehotu dvoch rokov. Osobitným prípadom bolo ustanovenie   §   192   Trestného   poriadku,   ktoré   ukladalo   súdu   obligatórne   rozhodnúť   pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Ustálená prax všeobecných súdov, ktoré rozhodovali o väzbe väčšinou len v prípade zmeny   situácie   (napr.   potreba   prepustenia   obžalovaného   z väzby,   zmena   kvalifikácie dôvodov väzby), nie je v súlade s požiadavkami podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, podľa ktorých   ak má byť väzba   zákonná, musí   vždy   trvať na základe   rozhodnutia   súdu   a jej trvanie má byť časovo ohraničené. Vzhľadom na skutočnosť, že trestná vec sťažovateľa sa nachádzala v štádiu po podaní obžaloby okresnému súdu, bol o prípadnom ďalšom zotrvaní sťažovateľa vo väzbe povinný rozhodnúť súd konajúci vo veci samej, t. j. okresný súd.

Z uvedených dôvodov vyslovil ústavný súd porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, ktoré spočíva v obmedzení jeho osobnej slobody držaním vo väzbe bez právneho titulu od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005, kedy bol vyhlásený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   1   T   111/05-643.   V konkrétnych   okolnostiach danej   veci   síce   možno   považovať   uznesenia   okresného   súdu   v spojení   s uzneseniami krajského súdu o zamietnutí žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu za také, ktorými bola ďalšia dôvodnosť väzby potvrdená, nie sú však titulmi pre ďalšie trvanie väzby v zmysle požiadaviek čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru (časovo ohraničené predĺženie väzby rozhodnutím súdu). Rovnako samotné podanie obžaloby nie je titulom pre trvanie ďalšej   väzby, pretože   tento   dôsledok   nie   je   výslovne   ustanovený   v Trestnom   poriadku. Pre ústavne konformné riešenie zotrvania sťažovateľa vo väzbe po termíne 26. mája 2005 bolo   potrebné,   aby   okresný   súd   v krátkej   lehote   po   doručení   obžaloby   rozhodol   aj o predĺžení väzby alebo jeho prepustení na slobodu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ustanovenia Trestného poriadku je potrebné   interpretovať   spôsobom,   ktorý   je   v   súlade   s príslušnými   článkami   ústavy, požiadavkami medzinárodných zmlúv a iných právnych dokumentov, ktorými je Slovenská republika viazaná, z čoho vyplýva aj povinnosť všeobecných súdov postupovať tak, aby bola ochrana základných ľudských práv a slobôd dôsledne dodržaná.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie okresného súdu č. k. 1 T 111/05-617 z 23. augusta 2005 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 120/05 z 12. septembra 2005 ako uznesenia priamo porušujúce jeho základné právo na   osobnú   slobodu,   zakázal   pokračovať   v porušovaní   jeho   základných   práv,   prikázal krajskému súdu obnoviť stav pred porušením a v predmetnej veci opätovne rozhodnúť.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), rozhodol aj o zrušení uznesenia krajského súdu   sp.   zn.   3   Tos   120/05   z 12.   septembra   2005.   Vzhľadom   na   to,   že   v trestnej   veci sťažovateľa bol 15. novembra 2005 vyhlásený rozsudok č. k. 1 T 111/05-643 a sťažovateľ bol   prepustený   z   väzby,   neprichádzalo   už   do   úvahy   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie všeobecnému súdu. Ústavný súd s prihliadnutím na ustálenú judikatúru zároveň pripomína, že o väzbe je možné rozhodovať len pro futuro, nie za dobu minulú (napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 322/05).

IV.

V zmysle   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   boli   podľa   odseku   1   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“

Ústavný   súd   pri   stanovení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzal do úvahy najmä mieru právnej neistoty sťažovateľa, ktorý zotrvával vo väzbe na základe uznesení   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o   jeho   žiadostiach   o prepustenie   z väzby. Ústavný   súd   v okolnostiach   tejto   veci   považuje   sumu   70   000   Sk   pre   sťažovateľa za primeranú   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci   a predmet   konania (obmedzenie   osobnej   slobody),   a   preto   žiadosti   sťažovateľa,   ktorý   požadoval   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel. Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a   zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o rozsahu   primeraného   finančného   zadosťučinenia zároveň vzal do úvahy aj skutočnosť, že samotné vyslovenie porušenia základného práva a zrušenie   namietaných   uznesení   všeobecných   súdov   predstavuje   významnú   súčasť primeranej satisfakcie pre sťažovateľa.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že jeho základné právo bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny   za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava právneho   zastúpenia,   vypracovanie   ústavnej   sťažnosti)   boli   zrealizované   v roku   2006, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 16 381 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony právnej pomoci, každý v hodnote 2 730 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške sumy požadovanej právnym zástupcom sťažovateľa, t. j. dvakrát 160 Sk.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd priznal trovy právneho zastúpenia v celkovej   sume   5   780   Sk,   ktorú   ústavný   súd   zaviazal   uhradiť   právnemu   zástupcovi sťažovateľa krajský súd (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom   súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006