znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 147/05-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya   prerokoval   sťažnosť   M.   J.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. I.   V.,   K.,   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní sp. zn. 19 C 469/94, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19 C 469/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 19 C 469/94 konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. J. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   nahradiť M. J. trovy právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu JUDr. I. V. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti M. J. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2005 doručená sťažnosť M. J., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. V., K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom   Košice   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 19 C 469/94.

Ústavný súd uznesením č.   k. III. ÚS 147/05-11 z 18. mája 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 29. júna 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. júla 2005 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že okresnému súdu bol 29. marca 1994 doručený   návrh   na   vyslovenie   neplatnosti   dohody   o prevode   členských   práv   proti sťažovateľke   ako   odporkyni   v uvedenom   konaní.   Prvé   pojednávanie   sa   uskutočnilo 17. októbra   1994.   Okresný   súd rozhodol   vo   veci   rozsudkom   vyhláseným 25.   novembra 1997.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd rozhodnutím sp. zn. 13 Co 135/98 z 27. októbra 1998 zrušil predmetný rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd rozhodol 30. apríla 1999 o nariadení predbežného opatrenia. Krajský súd rozhodnutím sp. zn. 13 Co 208/99 z 30. júla 1999 zrušil uznesenie o nariadení predbežného opatrenia okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   uvádza,   že   v dôsledku   viacerých   období   nečinnosti   okresného   súdu došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke 54 mesiacov.

Sťažovateľka   podala   predsedovi   okresného   súdu   3.   novembra   2003   sťažnosť   na prieťahy   v konaní   v zmysle   ustanovenia   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o   voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi sp. zn. Spr. 23185/03 z 18. novembra 2003 uviedol, že sťažnosť je čiastočne dôvodná, pretože v konaní vznikol prieťah v období od marca 2000 do januára 2001 a od 6. februára 2003 do novembra 2003. Napriek podanej sťažnosti nastali v predmetnom konaní zbytočné prieťahy aj po opatrení predsedu okresného súdu.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite) žiada, aby ústavný   súd vyslovil   porušenie   jej   základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a   práva   na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v   konaní   sp.   zn. 19 C 469/94 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd   výzvou   z 21.   júna 2005   požiadal predsedu   okresného súdu,   aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Predseda okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 8. júla 2005   uviedol   prehľad   úkonov   okresného   súdu   v predmetnej   veci   a poukázal   na   to,   že vzhľadom na chronológiu úkonov vykonaných v danej veci je nutné pripustiť, že v tomto konaní k určitým prieťahom došlo, pričom uvedená situácia bola spôsobená predovšetkým „... enormnou zaťaženosťou aj vo veci konajúceho sudcu“.

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku zároveň uviedol, že pri rozhodovaní ústavného súdu žiada zohľadniť aj skutočnosti na strane sťažovateľky, ktorá sa nezúčastnila pojednávaní 17. októbra 1995 a 13. mája 2004, ako aj nerešpektovanie pokynu súdu jej právnym zástupcom, ktorý mu bol uložený na pojednávaní 6. februára 2003.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu, ako   aj podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   19   C   469/94   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Navrhovateľka   doručila   Obvodnému   súdu   Košice   2   (ďalej   len   „obvodný   súd“   – v súčasnosti okresný súd) 29. marca 1994 návrh na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy a dohody o prevode nehnuteľnosti proti odporkyni – sťažovateľke s prílohami. Obvodný súd vydal 11. apríla 1994 pokyn na doručenie návrhu na začatie konania sťažovateľke, aby sa k nemu vyjadrila v určenej lehote. Sťažovateľka doručila obvodnému súdu 27. apríla 1994 vyjadrenie k žalobe navrhovateľky s prílohami.

Obvodný súd vydal 28. apríla 1994 pokyn na doručenie vyjadrenia sťažovateľky právnemu   zástupcovi   navrhovateľky   a 12.   júla   1994   nariadil   termín   pojednávania   na 17. október 1994. Pojednávanie 17. októbra 1994 bolo uznesením odročené na neurčito za účelom   uskutočnenia   výsluchu   navrhovateľky,   ktorej   neprítomnosť   na   pojednávaní ospravedlnila splnomocnená osoba.

Sťažovateľka   doručila   obvodnému   súdu   25.   októbra   1994   splnomocnenie   pre povereného právneho zástupcu na zastupovanie v posudzovanom konaní. Navrhovateľka doručila obvodnému súdu 9. januára 1995 fotokópiu oznámenia o odvolaní splnomocnenia pre povereného právneho zástupcu. Obvodný súd nariadil 3. marca 1995 termín výsluchu navrhovateľky   na   17.   marec   1995   na   adrese   jej   trvalého   bydliska.   Podľa   zápisnice obvodného súdu zo 17. marca 1995 sa v uvedený deň uskutočnil výsluch navrhovateľky v mieste jej trvalého bydliska.

Obvodný súd vydal 3. apríla 1995 pokyn na doručenie opisov zápisnice obvodného súdu zo 17. marca 1995 právnym zástupcom navrhovateľky a sťažovateľky a 15. augusta 1995 nariadil termín pojednávania na 17. október 1995. Pojednávanie 17. októbra 1995 bolo uznesením odročené na neurčito s tým, že právny zástupca navrhovateľky v určenej lehote oznámi súdu, či   navrhovateľka trvá   na podanom   návrhu. Na uvedenom   pojednávaní sa sťažovateľka ani jej právny zástupca nezúčastnili, pričom u sťažovateľky nebolo vykázané doručenie, lebo pošta oznámila, že sa odsťahovala bez oznámenia zmeny adresy. Právna zástupkyňa navrhovateľky doručila obvodnému súdu 23. októbra 1995 vyjadrenie týkajúce sa predmetu posudzovaného konania.

Obvodný súd nariadil 15. decembra 1995 termín pojednávania na 27. február 1996, ktorý bol 13. februára 1996 zmenený na 14. marec 1996. Na pojednávaní 14. marca 1996 vypovedala sťažovateľka a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom predvolania a vypočutia svedkyne. Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila obvodnému súdu 4. apríla 1996 vyjadrenie týkajúce sa predmetu posudzovaného konania.

Obvodný súd nariadil 16. septembra 1996 termín pojednávania na 17. október 1996. Na pojednávaní 17. októbra 1996 vypovedali predvolané svedkyne a pojednávanie bolo uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   predvolania   a vypočutia   ďalších   svedkov. Obvodný   súd   nariadil   18.   novembra   1996   termín   pojednávania   na   19.   december   1996. Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu 22. októbra 1996 a 9. decembra 1996 vyjadrenia týkajúce sa predmetu konania a návrhy na ďalšie dokazovanie v konaní.

Na pojednávaní 19. decembra 1996 vypovedali predvolaní svedkovia a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom predvolania ďalších svedkov. Okresný súd nariadil 14. mája 1997 termín pojednávania na 10. jún 1997. Na pojednávaní 26. júna 1997 (na základe zmeny termínu pojednávania) bol vypočutý predvolaný svedok a pojednávanie bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   vypočutia   navrhovateľky   v mieste   jej trvalého bydliska.

Okresný súd stanovil 17. septembra 1997 termín výsluch navrhovateľky v mieste jej trvalého bydliska na 16. október 1997. Podľa zápisnice okresného súdu zo 16. októbra 1997 v uvedený deň bola vypočutá navrhovateľka v mieste svojho trvalého bydliska. Okresný súd nariadil   20. októbra   1997   termín   pojednávania na 20.   november   1997.   Na   pojednávaní 20. novembra 1997 okresný súd oboznámil účastníkov konania s výpoveďou navrhovateľky a pojednávanie bolo uznesením odročené na 25. november 1997.

Na pojednávaní 25. novembra 1997 okresný súd priznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov a rozsudkom č. k. 19 C 469/94-87 rozhodol o neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností, ktorú navrhovateľka a sťažovateľka uzavreli.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 2. marca 1998 odvolanie proti predmetnému rozsudku.   Okresný   súd   vydal   4.   marca   1998   pokyn   na   doručenie   výzvy   právnemu zástupcovi sťažovateľky, aby v určenej lehote doručil súdu dôvody odvolania sťažovateľky proti   rozsudku.   Právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   okresnému   súdu   11.   marca   1998 dôvody odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 19 C 469/94-87 z 25. novembra 1997.

Okresný   súd   vydal   12.   marca   1998   pokyn   na   doručenie   odvolania   sťažovateľky navrhovateľke   s možnosťou   vyjadriť   sa   k nemu   v určenej   lehote.   Právna   zástupkyňa navrhovateľky doručila okresnému súdu 23. marca 1998 vyjadrenie k odvolaniu podanému sťažovateľkou.

Okresný súd vydal 27. marca 1998 pokyn na doručenie výzvy sťažovateľke, aby v určenej   lehote   uhradila   súdny   poplatok   za   podané   odvolanie,   ako   aj   vyjadrenie navrhovateľky k podanému odvolaniu. Okresný súd vydal 15. apríla 1998 pokyn na zistenie skutočnosti, či sťažovateľka uhradila súdny poplatok za podané odvolanie. Úhrada súdneho poplatku sťažovateľkou bola okresnému súdu doručená 6. apríla 1998.

Okresný súd vydal 4. mája 1998 pokyn na vypracovanie predkladacej správy za účelom   predloženia   posudzovaného   spisu   krajskému   súdu,   aby   rozhodol   o odvolaní sťažovateľky. Predmetný spis bol krajskému súdu doručený 11. mája 1998. Krajský súd stanovil 5. októbra 1998 termín pojednávania na 27. október 1998. Sťažovateľka doručila krajskému súdu 19. októbra 1998 doplnenie odvolania proti rozsudku č. k. 19 C 469/94-87 z 25. novembra 1997.

Na pojednávaní 27. októbra 1998 krajský súd uznesením č. k. 13 Co 135/98-110 rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a predmetnú   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Posudzovaný   spis bol   okresnému   súdu   vrátený   11.   decembra 1998.   Okresný   súd vydal 14. decembra 1998 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania.

Okresnému   súdu   bolo   14.   januára   1999   doručené   oznámenie   predchádzajúceho právneho   zástupcu   sťažovateľky   týkajúce   sa   predmetu   konania.   Okresný   súd   vydal 18. januára   1999   pokyn   na   doručenie   uznesenia   krajského   súdu   sťažovateľke.   Právna nástupkyňa navrhovateľky zosnulej v priebehu posudzovaného konania (ďalej len „právna nástupkyňa   navrhovateľky“)   doručila   okresnému   súdu   1.   apríla   1999   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia.

Okresný súd uznesením č. k. 19 C 469/94-120 z 30. apríla 1999 vydal predbežné opatrenie,   ktorým   umožnil   právnej   nástupkyni   navrhovateľky   užívať   predmet   sporu   – nehnuteľnosť.   Právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   okresnému   súdu   13.   mája   1999 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 19 C 469/94-120 z 30. apríla 1999. Okresný súd vydal 24. mája 1999 pokyn na doručenie odvolania sťažovateľky právnej nástupkyni navrhovateľky za účelom možnosti vyjadriť sa k podanému odvolaniu.

Okresný   súd   vydal   31.   mája   1999   pokyn   na   vypracovanie   predkladacej   správy a zaslanie spisu krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky. Právna zástupkyňa právnej   nástupkyne   navrhovateľky   doručila   okresnému   súdu   1.   júna   1999   vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky.

Zákonná   sudkyňa   prejednávajúca   posudzovanú   vec   na   krajskom   súde   žiadosťou z 30. augusta   1999   požiadala   predsedu   krajského   súdu   o predĺženie   lehoty   na   písomné vypracovanie   rozhodnutia   z dôvodu   práceneschopnosti,   pričom   požadovaná   lehota   bola predĺžená do 10. septembra 1999.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   Co   20/99-130   z 30.   júla   1999   zrušil   uznesenie okresného súdu č. k. 19 C 469/94-120 z 30. apríla 1999 a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. Posudzovaný spis bol okresnému súdu vrátený 10. septembra 1999. Okresný súd vydal 18. októbra 1999 pokyn na doručenie predmetného uznesenia krajského súdu účastníkom konania.

Okresný súd vydal 20. marca 2000 pokyn na doručenie prípisu Ú. K. za účelom vyžiadania   písomností   týkajúcich   sa   predmetu   konania.   Ú.   K.   vo   vyjadrení   doručenom okresnému   súdu   27.   marca   2000   oznámilo,   že   správcom   nehnuteľnosti   týkajúcej   sa predmetu konania je S. K. Okresný súd vydal 3. apríla 2000 pokyn na doručenie prípisu S. K. za účelom vyžiadania písomností týkajúcich sa predmetu konania.

Právna nástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu 29. marca 2000 žiadosť o povolenie   užívať   nehnuteľnosť   týkajúcu   sa   predmetu   konania   do   skončenia posudzovaného   konania.   Okresný   súd   stanovil   22.   januára   2001   termín   pojednávania na 8. február   2001.   Na   pojednávaní   8.   februára   2001   okresný   súd   uznesením   pripustil pristúpenie do konania právnej nástupkyne navrhovateľky z dôvodu potvrdenia notárskym úradom, že je jedinou dedičkou po zosnulej navrhovateľke.

Právna   zástupkyňa   právnej   nástupkyne   navrhovateľky   doručila   okresnému   súdu 15. februára 2001 podanie vo veci samej – úpravu a doplnenie pôvodného žalobného petitu. Okresný súd vydal 26. februára 2001 pokyn na doručenie uvedeného podania právnemu zástupcovi sťažovateľky. Právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu 28. marca 2001 vyjadrenie k predmetnému podaniu.

Okresný súd nariadil 19. novembra 2001 termín pojednávania na 13. december 2001. Pojednávanie   13.   decembra   2001   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom predvolania a vypočutia svedkov. Okresný súd stanovil 3. mája 2002 termín pojednávania na   21.   máj   2002.   Pojednávanie   21.   mája   2002   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito z dôvodu predvolania a vypočutia ďalších svedkov, ako aj neúčasti predvolaných svedkov, u ktorých nebolo doručenie predvolania na uvedené pojednávanie vykázané.

Okresný súd nariadil 29. novembra 2002 termín pojednávania na 6. február 2003. Na pojednávaní   6.   februára   2003   vypovedali   predvolaní   svedkovia   a účastníci   konania a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   právny   zástupca sťažovateľky   v určenej   lehote   oznámi súdu   ďalšie   návrhy   na dokazovanie v danej   veci. Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   zo   17.   februára   2003   právny   zástupca sťažovateľky nahliadol do posudzovaného spisu.

Okresný súd stanovil 13. novembra 2003 termín pojednávania na 3. február 2004. V posudzovanom spise je na č. l. 160 až 163 vložená fotokópia sťažnosti právneho zástupcu sťažovateľky na prieťahy v konaní z 3. novembra 2003 a vyjadrenie k predmetu konania z 2. januára 2004. Na pojednávaní 3. februára 2004 bola vypočutá predvolaná svedkyňa a pojednávanie bolo uznesením odročené na 1. apríl 2004.

Okresný   súd   prípisom   z 12.   februára   2004   požiadal   S. K.   o zaslanie   písomností týkajúcich sa predmetu posudzovaného konania. S. K. doručilo okresnému súdu 26. marca 2004 vyjadrenie týkajúce sa predmetu konania. Pojednávanie 1. apríla 2004 bolo uznesením odročené   na   13.   máj   2004.   Okresný   súd   prípisom   z 1.   apríla   2004   požiadal   Ú.   K. o poskytnutie informácií v súvislosti s predmetom posudzovaného konania. Ú. K. doručilo okresnému súdu 26. apríla 2004 vyjadrenie k predmetu konania.

Pojednávanie   13.   mája   2004   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom opätovného vyžiadania správy v súvislosti s predmetom posudzovaného konania. Okresný súd prípisom z 18. augusta 2004 požiadal S. K. a Ú. K. o zaslanie písomností týkajúcich sa predmetu   konania.   Okresnému   súdu   bolo   30.   augusta   2004   doručené   vyjadrenie   Ú.   K. a 11. októbra   2004   stanovisko   S.   K..   Okresný   súd   vydal   15.   októbra   2004   pokyn   na doručenie stanoviska S K. z 29. septembra 2004 Ú. K..

Okresný súd nariadil 16. novembra 2004 termín pojednávania na 17. február 2005. Na pojednávaní 17. februára 2005 právni zástupcovia účastníkov konania predniesli svoje stanoviská   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   pripojenia dedičského spisu sp. zn. 23 D 1063/98 k posudzovanému spisu a vyžiadania stanov S. K. Okresný súd prípisom z 1. apríla 2005 vydal pokyn na pripojenie dedičského spisu sp. zn. 23   D   1063/98.   Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   zo   4.   apríla   2005   nahliadol v uvedený   deň   do   predmetného   spisu   splnomocnenec   právneho   zástupcu   sťažovateľky. Okresný súd prípisom z 2. mája 2005 požiadal S. K. o zaslanie stanov družstva v určenej lehote. Požadované stanovy boli okresnému súdu doručené 13. júna 2005. Okresný súd určil 17. júna 2005 termín pojednávania na 8. september 2005. Uvedeným záznamom (č. l. 184) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97,   I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02,   II.   ÚS   32/02,   III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je návrh na určenie neplatnosti zmluvy o prevode členských práv a povinností k nehnuteľnosti. Posudzovaná vec patrí po právnej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov, pretože ide o občianskoprávny spor, ktorý patrí do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno tiež zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecného   súdnictva   napriek   protichodným stanoviskám účastníkov konania. Predseda okresného súdu navyše vo svojom stanovisku neuviedol ako dôvod, prečo okresný súd dosiaľ vo veci nerozhodol, ani právnu, ani faktickú zložitosť prejednávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľky, ktorou by prispela k prieťahom v konaní.   Sťažovateľka   podala   prostredníctvom   právneho   zástupcu   3.   novembra   2003 sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu, čím dala najavo nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   vyhodnotil   postup   okresného   súdu   v obdobiach   od   14.   marca   1996 do 16. septembra 1996 (6 mesiacov), od 18. októbra 1999 do 20. marca 2000 (5 mesiacov), od 3. apríla 2000 do 22. januára 2001 (9,5 mesiacov), od 26. februára 2001 do 19. novembra 2001 (8,5 mesiacov), od 21. mája 2002 do 21. novembra 2002 (6 mesiacov) a od 6. februára 2003   do   13.   novembra   2003   (9   mesiacov)   ako   obdobia,   v ktorých   došlo   k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní, a to v celkovej dĺžke 44 mesiacov.

Ústavný   súd   zvlášť   vyhodnotil   posudzované   konanie   z hľadiska   zbytočných prieťahov v období po 11. decembri 1998, keď bol spis vrátený z krajského súdu na ďalšie prejednanie.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   od   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   č.   k. 13 Co 135/98-110 z 27. októbra 1998 uplynulo viac ako 6,5 rokov a okresný súd odvtedy vo veci samej stále nerozhodol, pričom samotné konanie trvá takmer 11,5 rokov, je potrebné danú   vec   považovať   za   reštančnú   a s prihliadnutím   na   predmet   konania   je   jeho   dĺžka ústavne neakceptovateľná.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 701/2005 zo 6. júla 2005 uviedol prehľad úkonov okresného súdu v predmetnej veci a uviedol, že v konaní vznikli určité prieťahy   spôsobené   vysokým   počtom   pridelených   vecí,   o ktorých   musí   zákonný   sudca rozhodovať.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej   veci   (napr.   rozhodnutie   sp.   zn.   II.   ÚS   40/97).   Podľa   právneho   názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   bolo   porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedených obdobiach,   tak   ako   jej   ho   zaručuje   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci   konal.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   zaviazal okresný súd, aby v posudzovanom konaní konal, a to bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadol na celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého okresný súd nevykonal úkony v danej veci, ako aj okolnosť,   že   sťažovateľka   svojím   správaním   neprispela   k zbytočným   prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 50 000 Sk pre sťažovateľku za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ako aj celkovú dĺžku konania, a preto žiadosti sťažovateľky, ktorá požadovala primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005