znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 147/04-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   1.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť J. J., bytom K., a A. J., bytom K., zastúpenej opatrovníkom J. J., bytom K., právne zastúpených advokátom JUDr. A. F., Advokátska kancelária, K., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 575/98, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. J. a A. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 575/98   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 575/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. J.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. J.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia J. J. a A. J. na účet advokáta JUDr. A. F., Advokátska kancelária, K., vo výške 9 340 Sk (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún)   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

6. Sťažnosti J. J. a A. J. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2004 doručená sťažnosť J. J., bytom K. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a A. J., bytom K. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“), zastúpenej opatrovníkom J. J., bytom K., na základe rozsudku   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   Nc   303/97-28   z   21.   apríla   1998   (ďalej aj „sťažovatelia“), právne zastúpených advokátom JUDr. A. F., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   575/98 o zrušenie práva užívania bytu a rodinného domu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že sú účastníkmi konania, ktoré je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 575/98. Okresný súd v odpovedi na sťažnosť sťažovateľov zo 4. novembra 2003 uviedol, že prvostupňový súd vo veci koná a vytýčil pojednávanie na 15.   január   2004.   Táto   odpoveď   okresného   súdu   bola   podľa   názoru   sťažovateľov   iba účelová, pretože po nej prvostupňový súd „upovedomením z 30. 12. 2003 vo veci prestal konať“. Konanie okresného súdu je v rozpore s právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa ich názoru okresný súd vo veci robí prieťahy, aby nemusel rozhodnúť vo veci. Svojím nekonaním okresný súd spôsobuje sťažovateľom škodu, keďže sťažovateľ v 1. rade musí bývať v domove dôchodcov, za čo musí platiť, a sťažovateľka v 2. rade nemá žiadnu podporu pri bývaní a znáša všetky náklady. Sťažovatelia neprispeli svojim postupom k neprimeranej dĺžke konania. Doba, ktorá prešla od podania návrhu až dosiaľ, bez toho, aby odporca konal vo veci, je neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná.

Porušenie základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidia sťažovatelia v tom, že konanie do dnešného dňa nie je právoplatne skončené.

Sťažovatelia považujú za primerané, aby im v tejto veci bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk. Domnievajú sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až dosiaľ, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Počas tejto doby žijú sťažovatelia v stave právnej neistoty.

Sťažovatelia v sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„Práva sťažovateľov na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 6 bolo postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 16 C 575/1998 zo dňa 30. 12. 2003 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I sp. zn. 16 C 575/98 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu podaním   z 25.   októbra   2004.   V tomto   podaní   uvádza,   že   v roku   2004   došlo k strate predmetného súdneho spisu. Okresný súd 6. augusta 2004 začal s rekonštrukciou spisu.   Požiadal   účastníkov   a ich   právnych   zástupcov,   aby   predložili   rovnopisy   podaní, o ktorých majú vedomosť, že boli predložené v tomto konaní okresnému súdu. Ani takto zrekonštruovaný   spis   nie   je   kompletný.   Z uvedeného   dôvodu   sa   predseda okresného súdu nevie vyjadriť k postupu súdu a účastníkov v konaní a nevie jednoznačne uviesť,   či došlo v konaní k nejakým prieťahom, ak áno, z akého dôvodu a kto je za ne zodpovedný.

Predseda   okresného   súdu   v podaní   z   18.   novembra   2004   uviedol   v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“), že   netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

Právny   zástupca   sťažovateľov   podaním   z 18.   novembra   2004   uviedol,   že   netrvá na ústnom pojednávaní.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 147/04-12 z 5. mája 2004 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Účelom   priznania   práva   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie žalobcu v 1. rade J. J. a žalobkyne v 2. rade A.   J.   proti   žalovanému J.   J. o vypratanie   nehnuteľnosti   nemožno hodnotiť ako   konanie po skutkovej alebo právnej stránke zložité.

Pri kritériu správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľov takými skutočnosťami, ako je neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach.

Pokiaľ   ide   o   tretie   kritérium,   a   to   postup   okresného   súdu,   je   potrebné   uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdeniami sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu, ale aj celkovým priebehom predmetného konania.

Ústavný súd vychádzal z rekonštruovaného spisu sp. zn. 16 C 575/98, ktorý predložil okresný súd a jeho prípadná nekompletnosť ide na vrub tohto súdu.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 575/98 ústavný súd zistil, že boli vykonané tieto úkony:

Dňa 4. júna 1998 bol podaný návrh na začatie konania.Dňa 22. apríla 1999 boli žalobcovia vyzvaní na opravu petitu návrhu na začatie konania.

Dňa 4. mája 1999 došlo okresnému súdu doplnenie návrhu na začatie konania.Dňa   6.   mája   1999   došlo   okresnému   súdu   podanie   opatrovníka   žalobkyne v 2. rade.

Dňa   31.   mája   1999   okresný   súd   rozhodol   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdneho poplatku.

Dňa   14.   januára   2000   právny   zástupca   žalobcu   v 1.   rade   urgoval pokračovanie v konaní.

Dňa   24.   marca   2000   právny   zástupca   žalobcu   v 1.   rade   urgoval   pokračovanie v konaní.

Dňa 4. mája 2000 právny zástupca žalobcu v 1. rade urgoval pokračovanie v konaní.Dňa 14. júna 2000 právny zástupca žalobcu v 1. rade predložil súdu výpis z katastra nehnuteľností.

Dňa 22. júna 2000 bolo pojednávanie (zápisnica sa v spise nenachádza).Dňa 7. decembra 2000 bolo pojednávanie (zápisnica sa v spise nenachádza).Dňa   7.   decembra   2000   bol   vydaný   rozsudok   okresného   súdu   o vyprataní nehnuteľnosti.

Dňa 12. decembra 2000 právny zástupca žalobcu v 1. rade vyčíslil trovy právneho zastúpenia.

Dňa 24. januára 2001 žalobca v 1. rade podal odvolanie.Dňa 4. septembra 2001 vydal Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutie, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Dňa 19. novembra 2001 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 17. mája 2002 bolo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa 12. septembra 2002 bolo pojednávanie (zápisnica sa v spise nenachádza).Dňa 5. decembra 2002 bolo pojednávanie (zápisnica sa v spise nenachádza).Dňa   5.   decembra   2002   okresný   súd   vydal   rozhodnutie   o prerušení   konania   do právoplatného skončenia konania sp. zn. 21 P 208/2002 o navrátenie spôsobilosti na právne úkony žalobkyni v 2. rade.

Dňa 12. mája 2003 podala odvolanie žalobkyňa v 2. rade.Dňa 30. júna 2003 vydal krajský súd rozhodnutie sp. zn. 11 Co 131/03 o zrušení rozhodnutia o prerušení konania a vrátení veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.Dňa 27. júla 2003 bol spis vrátený z krajského súdu.Dňa 20. októbra 2003 bola podaná sťažnosť žalobcov na prieťahy v konaní.Dňa 4. novembra 2003 sa predsedníčka senátu vyjadrila k sťažnosti žalobcov.Dňa 5. januára 2004 bola podaná sťažnosť žalobcov na prieťahy v konaní.Dňa 15. januára 2004 sa malo konať pojednávanie, ktoré bolo zrušené.Dňa 4. mája 2004 bol ústavný súd vyzvaný, aby uviedol, či bol ústavnému súdu postúpený spis sp. zn. 16 C 575/98   a či sa predmetný spis okresného súdu nachádza na ústavnom súde, a ak áno, odkedy.

Dňa   6.   mája   2004   bol   v spise   urobený   úradný   záznam,   v   ktorom   sa   uvádza, že pracovníčka ústavného súdu telefonicky oznámila, že im spis predložený nebol.Dňa 24. mája 2004 bol Najvyšší súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyzvaný, aby uviedol, či mu bol postúpený spis sp. zn. 16 C 575/98 a či sa predmetný spis okresného súdu nachádza na najvyššom súde, a ak áno, odkedy.

Dňa 3. júna 2004 došlo z najvyššieho súdu   oznámenie, že predmetný   spis sa   na najvyššom súde nenachádza.

Dňa 6. augusta 2004 bola spísaná zápisnica o rekonštrukcii spisu sp. zn. 16 C 575/98. V zápisnici sa uvádzajú doteraz vykonané úkony.

Dňa   13.   augusta   2004   boli   účastníci   vyzvaní   na   predloženie   odpisov   zápisníc a rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu za účelom rekonštrukcie spisu.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry dospel k záveru, že stav konania   v danej   právnej   veci   je   taký,   že   sťažovatelia   oprávnene   trpia   pocitom   nielen právnej, ale aj faktickej neistoty, zvýšenej aj negatívnym pocitom, že okresný súd namiesto toho,   aby v ich   veci   konal, stratil   spis   a musel   ho rekonštruovať za pomoci   účastníkov konania (IV. ÚS 82/04).

Ústavný súd teda zistil, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľov   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   čl.   48   ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že obdobie od 4. júna 1998 (návrh na začatie konania) do 22. apríla 1999 (výzva na opravu petitu návrhu na začatie konania) hodnotí ako prieťahy v konaní v trvaní 9 mesiacov. Obdobie od 31. mája 1999 (rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku) do 22. júna 2000 (pojednávanie) hodnotí ústavný súd ako prieťahy v konaní v trvaní 12 mesiacov. Obdobie od 27. júla 2003 (spis sa vrátil okresnému súdu   z krajského   súdu)   do   16.   februára   2004   (podaná   ústavná   sťažnosť   na   prieťahy v konaní) hodnotí ústavný súd ako prieťahy v konaní v trvaní 7 mesiacov. Celkove prieťahy v konaní sú v trvaní 28 mesiacov.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   došlo   nekonaním   okresného   súdu   vo   veci vedenej pod sp. zn. 16 C 575/98, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovatelia si uplatnili primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk. Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnili   tak, že nekonaním okresného súdu sú v stave právnej neistoty.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľov a vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 575/98 a prikázal okresnému súdu, ktorý ich právo   porušil,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením   opatrení smerujúcich zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu právnej neistoty bolo i priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 20 000 Sk každému zo sťažovateľov ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Ústavný   súd   vzal   do   úvahy predmet sporu, jeho zložitosť a dĺžku jeho trvania. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu, stratu a rekonštrukciu súdneho   spisu   sp.   zn.   16   C   575/98   a na   uvedené   kritériá   riešenia   zisteného   porušenia základných práv, pričom vychádzal zo spisu okresného súdu.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Právny   zástupca   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   podľa   ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za dva úkony právnej služby, pričom za jeden úkon u jedného sťažovateľa   si   uplatnil   odmenu   vo   výške   4   533   Sk   a režijný   paušál   vo   výške   136   Sk, čo spolu predstavuje sumu 9 340 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia boli sčasti vo veci úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a   je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   alebo   obhajobe   dvoch   alebo viacerých osôb.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   odmenu   za   dva   úkony právnej   pomoci,   a   to   prevzatie   a   príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady,   doplnenie sťažnosti.

Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci   za   zastupovanie   dvoch   sťažovateľov   po   zaokrúhlení   podľa   §   25   vyhlášky č. 163/2002 Z. z. vo výške 15 054 Sk (odmena za jeden úkon za zastupovanie jedného sťažovateľa je 4 534 Sk, za zastupovanie dvoch sťažovateľov za dva úkony právnej služby 4 534 Sk krát 2 krát 2 mínus 20 % podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. plus režijný paušál 136 Sk za každý úkon).

Ústavný súd je podľa   ustanovenia   § 20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný návrhom. Keďže zástupcom sťažovateľov požadovaná odmena neprevyšuje odmenu určenú citovanou vyhláškou, zaviazal okresný súd uhradiť právne zastúpenie sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004