znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 147/03

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25.   júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť S. p. p., a. s., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obo 182/2000   z 29. novembra 2001 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 13/2002 z 30. októbra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. p. p., a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. januára 2003 doručená sťažnosť S. p. p., a. s., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného   advokátom   JUDr.   E.   V.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne   konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Obo 182/2000 z 29. novembra 2001 a uznesením najvyššieho súdu sp.   zn.   Obdo   V   13/2002   z   30.   októbra   2002.   Sťažnosť   bola   opravená   podaním doručeným ústavnému súdu 25. februára 2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 37 Zm 415/99 zo 17. apríla 2000 ponechal v celom rozsahu v platnosti zmenkový platobný rozkaz krajského súdu sp. zn. 37 Zm 415/99 zo 17. mája 1999, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na zaplatenie 350 000 000 Kč so 6 % úrokom z omeškania od 25. marca 1999 do zaplatenia, zmenkovej provízie 1 166 667 Kč a trov konania. Navrhovateľom bola U. b., a. s., Ul. 30 dubna 35, Ostrava, Česká republika. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 17. apríla 2000 odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Obo 182/2000 z 29. novembra 2001 potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu   a   zároveň   pripustil   proti   tomuto   rozsudku v zmysle § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie, pretože tu ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rozsudok najvyššieho súdu sa   stal   právoplatným   10.   januára   2002.   Proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   podal sťažovateľ   dovolanie   21.   januára   2002.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. Obdo   V   13/2002   z   30.   októbra   2002   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu nesplnenia   podmienok   prípustnosti   dovolania.   Toto   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 6. decembra 2002.

Porušenie základných práv a slobôd   vidí sťažovateľ v tom, že 29. novembra 2001 sa uskutočnilo pojednávanie v neprítomnosti jeho právneho zástupcu aj napriek tomu,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   svoju   neprítomnosť   z   dôvodu choroby podaním doručeným najvyššiemu súdu 29. novembra 2001. Napriek tomu najvyšší súd rozhodol o tom, že bude pojednávať v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa,   pretože   v   plnomocenstve   udelenom   právnemu   zástupcovi   sťažovateľ súhlasil s tým, aby si jeho právny zástupca ustanovil za seba substitúta. Dovolací súd nemal   za   preukázané,   že   sťažovateľ   riadne   požiadal   o   odročenie   pojednávania a uznesením sp. zn. Obdo V 13/2002 z 30. októbra 2002 rozhodol o tom, že dovolanie nie je prípustné. Podľa názoru sťažovateľa týmto postupom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ďalej podľa názoru sťažovateľa bolo porušené aj jeho základné právo nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   garantované   v   čl.   48   ods.   1   ústavy   tým,   že   v   konaní najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Obdo   V   13/2002   neboli   dodržané   ustanovenia   zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   súdoch   a   sudcoch“)   a   ani rozvrh   práce   najvyššieho   súdu   na rok   2002.   Členom dovolacieho senátu v konaní na najvyššom súde sp. zn. Obdo V 13/2002 bol aj JUDr. M. Ľ., ktorý je v zmysle rozvrhu práce členom občianskoprávneho kolégia, a preto podľa   §   17   ods.   1   zákona   o   súdoch   a   sudcoch   nemohol   byť   zároveň   aj   členom obchodného kolégia.

Za porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ považuje nerešpektovanie jeho práva na prístup k   dovolaciemu   súdu,   ku   ktorému   došlo   tým,   že   jeho   dovolanie   bolo   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 13/2002 z 30. októbra 2002 odmietnuté z dôvodu neprípustnosti napriek tomu, že prípustnosť dovolania bola výrokom odvolacieho súdu založená.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol   aj   odklad   vykonateľnosti   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Obo 182/2000.

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   podal   mimoriadne   dovolanie 20. decembra 2002 proti rozsudku krajského súdu č. k. 37 Zm 415/99-232 zo 17. apríla 2000   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   7   Obo   182/2000-569 z 29. novembra 2001.

Podaním doručeným ústavnému súdu 10. marca 2003 podal právny zástupca U. b., a. s., JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B., návrh na pristúpenie do konania v pozícii   vedľajšieho   účastníka,   pretože   podľa   jeho   názoru   sa   sťažnosť   závažným spôsobom dotýka práv U. b., a. s.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo 6.   marca   2003   sa   k sťažnosti   vyjadril podpredseda najvyššieho súdu.

Uviedol, že pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na prejednanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu, že odvolací súd prejednal odvolanie v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa, a namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, k tejto časti sťažnosti sa nevyjadrí z dôvodu, že o týchto veciach rozhodoval senát najvyššieho   súdu,   a preto   nepovažuje   za   vhodné   hodnotiť   vecnú   správnosť   jeho rozhodnutia. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, podpredseda najvyššieho súdu uvádza, že   dovolaním   bolo   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktoré   vydal   senát obchodného kolégia. V dovolacom konaní mal vec prejednať tiež senát obchodného kolégia zložený z piatich sudcov. JUDr. M. Ľ. bol podľa rozvrhu práce pre rok 2002 členom   občianskoprávneho   kolégia.   Nemal   byť   preto   podľa   názoru   podpredsedu najvyššieho   súdu   zaradený   do   senátu   Obdo   V   zriadeného   a pôsobiaceho   v rámci obchodného   kolégia.   Zároveň   uviedol,   že   konanie   o mimoriadnom   dovolaní   proti rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   37   Zm   415/99-232   zo 17.   apríla   2000   a rozsudku najvyššieho súdu č. k. 7 Obo 182/2000-569 z 29. novembra 2001 sa vedie pod sp. zn. M Obdo V 8/02 a najvyšší súd uznesením z 27. februára 2003 odložil vykonateľnosť oboch napadnutých rozhodnutí.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a svojim rozsudkom zo dňa   29.   novembra   2001   v konaní č.   7   Obo 182/2000   a   svojim   uznesením   sp.   zn. Obdo V 13/2002 zo dňa 30. októbra 2002 porušil právo obchodnej spoločnosti S. p. p., a. s. so sídlom v B. na prerokovanie jej veci v jej prítomnosti zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojim   postupom,   na   základe   ktorého rozhodoval vo veci tohto súdu sp. zn. Obdo V 13/2002 v senáte, ktorý nebol určený v súlade s § 17 ods. 1 vety druhej zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, porušil právo obchodnej spoločnosti S. p. p., a. s. so sídlom v B. nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zakotvené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením sp. zn. Obdo V 13/2002 zo   dňa   30.   októbra   2002   a   svojim   rozsudkom   sp.   zn.   7   Obo   182/2000   zo   dňa 29. novembra 2001 porušil právo obchodnej spoločnosti S. p. p., a. s., so sídlom v B. na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods.   1 a čl. 2 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Obdo   V 13/2002 zo dňa 30. októbra 2002 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obo 182/2000 zo dňa 29. novembra 2001 sa zrušujú a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

III.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych a   trestnoprávnych   veciach;   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov verejnej   správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo   časti   procesu   v   záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd iba v tom prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv alebo slobôd fyzických alebo právnických osôb, platí princíp subsidiarity. Právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak v danom prípade nerozhoduje všeobecný súd.

Ústava v čl. 127 ods. 1 pri určení okruhu možných sťažovateľov a predmetu preskúmavania určila aj podmienku, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd je zriadený ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný súd je aj súčasťou súdnej moci, ktorá je rozdelená medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný text v žiadnom svojom ustanovení nepočíta s konkurenciou oboch podsystémov. Naopak, umožňuje ústavnému súdu preskúmavať aj rozhodnutia všeobecných súdov a tieto aj zrušovať.

Zámer ústavodarcu možno odvodiť z dôvodovej správy k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, keď uvádza: „Ústavný súd Slovenskej republiky by pritom   podľa   navrhovanej   ústavnej   úpravy   mal   získať   oprávnenie   rozhodovať o ústavnosti právoplatného rozhodnutia (rozhodnutie chápané v jeho právnom obsahu ako výsledok súdneho, správneho alebo iného rozhodnutia alebo iného konania)...“.

Sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 13/2002, ktoré   je   dovolacím   rozhodnutím   potvrdzujúcim   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7 Obo 182/2000, ktorý je rozhodnutím odvolacím. Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obo 182/2000 z 29. novembra 2000 bolo podané mimoriadne dovolanie, o ktorom   najvyšší   súd   rozhodol.   V tejto   situácii   už   má   len   teoretický   význam, či v konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. Obdo V 13/2002 boli alebo neboli porušené navrhovateľove práva, lebo rozhodnutie prijaté v tomto konaní už nevplýva zásadne   na   práva   a povinnosti   navrhovateľa.   V konaní   vedenom   pod   sp.   zn. M   Obdo   V 8/02   sa   opätovne   posudzuje   to   isté   odvolacie   rozhodnutie,   ktoré   sa posudzovalo   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Obo   182/2000,   a tak   ním   strácajú význam   pre   navrhovateľa   prípadné   pochybenia   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Obo 182/2000. Ústavný súd neposudzuje, či došlo k porušeniu navrhovateľových práv   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Obdo   V 13/2002,   lebo   účelom   konania   pred ústavným súdom nie je posudzovať ústavnosť konaní a rozhodnutí, ktoré už nemajú právny   význam,   ale   poskytovať   reálnu   ochranu   základným   právam,   ak   túto neposkytuje iný súd.   V konaní vedenom   pod sp.   zn. M Obdo V 8/02 bolo možné dosiahnuť cieľ, ktorý navrhovateľ sledoval podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavnému súdu, čo podľa zásady subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Právomoc ústavného súdu sa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vzťahuje na prípady preskúmania právoplatných rozhodnutí. Skúmanie neprávoplatných rozhodnutí nie je v právomoci ústavného súdu (mutatis mutandis I. ÚS 64/02).

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie,   nebol dôvod   ani pripustiť   účasť U. b., a. s.,   ako vedľajšieho účastníka konania.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003

III. ÚS 147/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   zákona   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 147/03 z 25. júna 2003 - v časti, v ktorej bola odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   sťažnosť   S.   p.   p.,   a.   s.   (ďalej   len   „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľ“), namietajúca porušenie základných práv na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   ústavy   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 13/2002 z 30. októbra 2002 (ďalej len „najvyšší súd“ a „uznesenie z 30. októbra 2002“) - toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím ani s označenou časťou výroku a ani s jej odôvodnením.

Súhlasím s odmietnutím ústavnej sťažnosti pre nedostatok právomoci vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obo 182/2000 z 29. novembra 2001.

2.   Väčšina   senátu   založila   rozhodnutie   o odmietnutí   ústavnej   sťažnosti   pre nedostatok právomoci vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 30. októbra 2002 (pokiaľ   tomu   dobre   rozumiem)   v   podstate   na   argumentácii,   že:   v mimoriadnom dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   M   Obdo   V   8/02   najvyšší   súd   rozhodol (v prospech   sťažovateľa);   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 30.   októbra   2002 (v dovolacom konaní) má už preto len teoretický význam, resp. nemá právny význam; sťažovateľ tak dosiahol cieľ, ktorý sledoval podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu, čo podľa zásady subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

3.   Podľa   môjho   názoru   je   neprijateľné,   aby   v právnom   štáte   rozhodnutie najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní,   ktoré   už   nie   je   napadnuteľné   opravným prostriedkom   v rámci   sústavy   všeobecného   súdnictva,   mohlo   byť   bez   právneho významu, resp. mať len význam teoretický.

Keďže   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 30.   októbra   2002   bolo   napadnuté   za splnenia podmienok vyžadovaných zákonom o ústavnom súde ústavnou sťažnosťou, táto mala byť prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 25. júna 2003