znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 147/02-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2002 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka a Eduarda   Báránya   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr.   S.   J.,   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 288/95 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   288/95 p o r u š i l   právo J. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 288/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. Š.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 147/02-14 zo 16. októbra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Š., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantovaného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“) vedenom pod sp. zn. 16 C 288/95.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadostí ústavného súdu vyjadrili   k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   obaja   účastníci   konania:   okresný   súd, zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   č.   k.   Spr   2136/02   z 5.   novembra   2002 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, vyjadrením z 9. decembra 2002.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomných   stanovísk   účastníkov   a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Predmetom sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľa, že „OS Bratislava II po viac ako   6   rokoch   a 10   mesiacoch   od   podania   návrhu   vo   veci   nevydal   meritórne rozhodnutie - rozsudok“, v dôsledku čoho porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

K sťažnosti   sa   vyjadril   okresný   súd   už   vyššie   citovaným   listom: „Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti sťažovateľa..., ako i s obsahom predmetného spisu som nezistila prieťahy v konaní.“

Právny zástupca sťažovateľa vo vyššie uvedenom vyjadrení uviedol, že „všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že základné právo J. Š. bolo porušené a výrazne zasiahlo do jeho majetkových práv“.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania, z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu a vlastným šetrením ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci.

Okresnému súdu podala 25. októbra 1995 žalobu na vyporiadanie BSM proti sťažovateľovi jeho bývalá manželka (ďalej len „žalobkyňa“).

Okresný súd v mesiacoch november a december 1995 vykonal úkony súvisiace s prípravou   pojednávania,   ktoré   sa   uskutočnilo   22.   februára   1996   za   prítomnosti sťažovateľa   a advokátov   oboch   účastníkov   konania.   Z dôvodu   neprítomnosti zákonného sudcu bolo toto pojednávanie odročené na neurčito.

Okresný   súd   13.   marca   1996   expedoval   predvolania   na   pojednávanie s termínom 6. mája 1996.

Sťažovateľ 17. apríla 1996 podal návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 6. mája 1996 sa konalo pojednávanie za účasti sťažovateľa a právnych zástupcov (ďalej len „advokátov“) oboch účastníkov konania. Po ich vypočutí bolo pojednávanie odročené na 24. jún 1996. Sťažovateľovi bola uložená povinnosť do 15. mája 1996 oznámiť okresnému súdu, či trvá na vydaní predbežného opatrenia, čo sťažovateľ v stanovenej lehote splnil.

Okresný súd uznesením č. k. 16 C 288/95-21 zo 17. mája 1996 zamietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia. Toto uznesenie napadol sťažovateľ odvolaním z 3. júna 1996.

Mestskému súdu v Bratislave bolo odvolanie spolu so súdnym spisom doručené 28. júna 1996.

Odvolací   súd   uznesením   č.   k.   10   Co   208/96-29   z 31.   júla   1996   zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Súdny spis bol doručený okresnému súdu 18. septembra 1996, ktorý doručil účastníkom konania druhostupňové rozhodnutie 26. septembra 1996.

Dňa   21.   októbra   1996   okresný   súd   expedoval   predvolanie   na   pojednávanie s termínom   16.   decembra   1996.   Na   tomto   pojednávaní   konanom   za   prítomnosti sťažovateľa a advokátov vzal sťažovateľ svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia späť, na čo okresný súd konanie o tomto návrhu zastavil.

Termín ďalšieho pojednávania stanovil okresný súd na 20. február 1997. Tento termín pojednávania však zrušil, čo oznámil účastníkom konania listom zo 16. januára 1997.Okresný súd 14. októbra 1997 vyzval žalobkyňu, aby mu oznámila, či trvá na žalobe. Advokát žalobkyne oznámil 29. októbra 1997 okresnému súdu, že na podanej žalobe jeho klientka trvá.

Sťažovateľ 18. novembra 1997 podal okresnému súdu ďalší návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Okresný   súd   10.   decembra   1997   expedoval   predvolanie   na   pojednávanie s termínom   2.   februára   1998.   Predvolanie   doručil   obom   účastníkom   konania   a ich advokátom.

V mesiacoch   december   1997   a január   1998   okresný   súd   vykonal   úkony súvisiace s vytvorením podmienok na vydanie rozhodnutia o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia.

Pojednávanie konané 2. februára 1998 bolo z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania a ich advokátov (predvolanie mali doručené) odročené na 13. marec 1998, o čom boli vyššie menovaní písomne vyrozumení.

Sťažovateľ   23.   februára   1998   predložil   okresnému   súdu   doplnený   návrh   na vydanie   predbežného   opatrenia.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   C   288/95-53 z 24. februára 1998 návrhu vyhovel.

Na   pojednávanie   konané   13.   marca   1998   sa   žalobkyňa   ani jej   advokát nedostavili, v dôsledku čoho im okresný súd uložil poriadkovú pokutu (žalobkyni vo výške 1 000 Sk a jej advokátovi vo výške 2 000 Sk).

Uznesenie   o nariadení   predbežného   opatrenia   napadla   žalobkyňa   odvolaním z   26.   marca   1998   a rozhodnutie   o uložení   poriadkovej   pokuty   spolu   so   svojím advokátom odvolaním zo 7. apríla 1998.

Na   pojednávaní   konanom   24.   apríla   1998   za   prítomnosti   účastníkov a ich advokátov vykonal okresný súd výsluch žalobkyne a pojednávanie odročil na 8. jún 1998.

Dňa 24. apríla 1998 okresný súd zrušil vyššie uvedený termín pojednávania, o čom písomne upovedomil účastníkov a ich advokátov.

Žalobkyňa 5. mája 1998 predložila súdu špecifikáciu vecí patriacich do BSM s návrhom na ich rozdelenie.

Na vyžiadanie okresného súdu sa k návrhu žalobkyne 25. mája 1998 písomne vyjadril sťažovateľ.

Okresný súd 28. mája 1998 predložil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   súdny   spis   s odvolaním   žalobkyne   proti   uzneseniu   o nariadení predbežného opatrenia.

Krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 165/96, 17 Co 306/98 z 30. septembra 1998   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   o nariadení   predbežného   opatrenia a rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty žalobkyni. Rozhodnutie o uložení pokuty advokátovi žalobkyne zrušil.

V mesiaci   október   1998   došlo   k zmene   advokáta   sťažovateľa.   Dňa 10. novembra 1998 sťažovateľ žiadal okresný súd o vytýčenie termínu pojednávania.Dňa   12.   januára   1999   okresný   súd   expedoval   predvolanie   na   pojednávanie s termínom 11. marca 1999. Predvolania boli doručené advokátom účastníkov.

Pojednávanie 11. marca 1999 začalo o 9.30   h, pre neprítomnosť účastníkov a ich   advokátov   bolo   odročené   na   13.   máj   1999.   Na   tomto   pojednávaní   advokáti prehlásili,   že   účastníci   majú   záujem   o uzatvorenie   zmieru.   Z uvedeného   dôvodu okresný súd pojednávanie odročil na 9. september 1999.

Na   pojednávaní   konanom   9.   septembra   1999   advokáti   konštatovali,   že   ku vzájomnému kontaktu na rokovanie o uzatvorenie mimosúdneho zmieru ešte medzi účastníkmi   nedošlo.   Okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   a uložil sťažovateľovi zaslať žalobkyni písomný návrh na dohodu o vyporiadaní BSM.

Sťažovateľ 16. septembra 1999 doručil okresnému súdu návrh na ukončenie sporu zmierom, ktorý okresný súd 7. októbra 1999 doručil žalobkyni na vyjadrenie.V mesiaci   október   1999   okresný   súd   zisťoval   (overoval   si)   u lekárky a zamestnávateľa   žalobkyne   dôvody   jej   neprítomnosti   na   pojednávaní   konanom 9. septembra 1999.

Na   výzvu   okresného   súdu   advokát   žalobkyne   20.   decembra   1999   oznámil, že žalobkyňa trvá na žalobe a k dohode o vyporiadaní BSM zatiaľ nedošlo.

Sťažovateľ 7. februára 2000 žiadal vytýčiť termín pojednávania.Okresný   súd   18.   februára   2000   expedoval   predvolania   na   pojednávanie s termínom 4. máj 2000. Súčasne vyzval žalobkyňu, aby sa vyjadrila k navrhovanému zmieru.

Žalobkyňa 29. februára 2000 oznámila okresnému súdu, že podmienky dohody navrhnuté sťažovateľom sú pre ňu neprijateľné.

Na   pojednávaní   konanom   4.   mája   2000   za   prítomnosti   účastníkov   a ich advokátov   boli   účastníci   vypočutí   k predmetu   sporu.   Advokát   sťažovateľa   žiadal vypracovanie   znaleckého   posudku.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   21.   september 2000, čo prítomní vzali na vedomie. Žalobkyni bolo uložené predložiť súdu originály dokladov o nadobudnutí vlastníctva k predmetu sporu.

Na písomnú výzvu okresného súdu žalobkyňa predložila 29. mája 2000 kópiu kúpnej zmluvy k nehnuteľnosti.

Žalobkyňa a aj jej advokát požiadali písomne o preloženie vytýčeného termínu pojednávania.

Pojednávanie konané 21. septembra 2000 za účasti sťažovateľa a jeho advokáta bolo odročené na 7. december 2000. Advokát žalobkyne bol vyzvaný, aby predložil doklad preukazujúci dôvody jeho neúčasti (kolízia termínov pojednávaní).

Termín   pojednávania   určený   na   7.   december   2000   bol   z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročený na neurčito.

Dňa 28. decembra 2000 okresný súd expedoval predvolania na pojednávanie s termínom   1.   marec   2001.   Toto   pojednávanie   z dôvodu   oneskoreného (po   pojednávaní)   príchodu   sťažovateľa   a jeho   advokáta   bolo   odročené   na   29.   máj 2001.Okresný súd 30. apríla 2001 expedoval účastníkom a ich advokátom oznámenie o zmene termínu pojednávania na 4. september 2001. Na tomto pojednávaní konanom za prítomnosti účastníkov a advokáta žalobkyne boli vypočutí účastníci k jednotlivým položkám BSM. Pojednávanie bolo odročené na 4. december 2001 s tým, že účastníci boli vyzvaní na predloženie originálov dokladov o nadobudnutí a spôsobe uhradenia hnuteľných vecí patriacich do BSM.

Termín pojednávania určený na 4. december 2001 bol pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne odročený na neurčito.

Dňa   11.   novembra   2002   bol   súdny   spis   sp.   zn.   16   C   288/95   predložený ústavnému súdu.

V   už   vyššie   uvedenom   vyjadrení   predsedníčka   okresného   súdu   tvrdila,   že „v   predmetnej   veci   sa   priebežne   konalo   až   do   novembra   2001,   kedy   zákonná sudkyňa...   nastúpila na materskú   dovolenku   (riziková   gravidita)“,   a že „v októbri 2002 bola vec pridelená na vybavenie zákonnému sudcovi“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „... kriticky treba poznamenať, že sťažovateľ a jeho   právny   zástupca   2   krát   svojou   neúčasťou   zmarili   termín   pojednávania,   a to 2. 2. 1998 a 1. 3. 2001, kedy sa na pojednávanie dostavili s omeškaním“.

III.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto   práva   alebo   slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   svojím rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd rozhodol, že: „1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 288/95 bolo porušené.

2.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zák.   NR   SR č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava II, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 288/95 konal podľa Občianskeho súdneho poriadku.

3. Podľa § 56 ods. 4 zák. NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v platnom   znení   Ústavný   súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava II, aby sťažovateľovi J. Š. vyplatil primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 150.000,- Sk.“

Okresný   súd,   ako to   je už vyššie   uvedené,   tvrdil,   že   sťažnosťou   napadnuté konanie bolo bez prieťahov („... som nezistila prieťahy v konaní“).

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Z judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto   veciach   ústavný   súd   totiž   prihliada   aj   na   vyššie   uvedený   účel   tohto základného práva (I. ÚS 27/02).

1. Súdne konanie o vyporiadaní BSM podľa názoru ústavného súdu nemožno vzhľadom na jeho predmet a skutkovú a právnu náročnosť hodnotiť za také zložité, že   by   len   v dôsledku   zložitosti   veci   boli   vznikli   zbytočné   prieťahy   v konaní. Predmetné konanie (aj vzhľadom na správanie účastníkov konania navzájom) môže vykazovať   určitú   faktickú   zložitosť,   ktorá   pri   dobrej   organizácii   práce   a aktívnom uplatňovaní procesnoprávnych prostriedkov nemohla v konečnom dôsledku zapríčiniť zbytočné prieťahy v konaní.

2. Ústavný súd v správaní sťažovateľa ako účastníka konania pred okresným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 288/95, v ktorom sa domáhal odstránenia právnej neistoty, zistil viaceré skutočnosti, ktoré je potrebné zohľadniť na jeho ťarchu pri posudzovaní, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Napríklad späťvzatie prvého návrhu na vydanie predbežného opatrenia a doplňovanie druhého   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   až   na   výzvu   okresného   súdu (november   1997   až   február   1998);   neúčasť   na   pojednávaniach   (2.   februára   1998 a 11. marca 1999); zasielanie návrhu na vyporiadanie BSM žalobkyni prostredníctvom okresného   súdu,   a nie   priamo   jej   (september   1999   až   február   2000)   tiež   prispeli k predĺženiu konania v predmetnej veci.

3.   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   vychádzajúc   z obsahu predloženého súdneho spisu, ako aj zo samotného predmetu konania (vyporiadanie BSM   s prvkami   neochoty   účastníkov   dohodnúť   sa   mimosúdnou   cestou,   prípadne súdnym   zmierom)   konštatuje   v zásade   plynulosť   súdneho   konania   v období   od podania   žaloby   (25.   október   1995)   až   do   nástupu   zákonnej   sudkyne   na   materskú dovolenku   (november   2001)   s výnimkou   obdobia   od   16.   januára   1997   (zrušenie vytýčeného termínu pojednávania) do 10. decembra 1997 (expedované predvolanie na ďalšie pojednávanie), keď okresný súd odročil pojednávanie bez uvedenia dôvodu a u advokáta žalobkyne po uplynutí ďalších 9 mesiacov zisťoval (zo súdneho spisu nie je zrejmý dôvod ani účel tohto úkonu), či žalobkyňa trvá na podanej žalobe. Toto obdobie (11 mesiacov) vykazovalo prvky zbytočných prieťahov.

Obdobie   od   novembra   2001,   keď   zákonná   sudkyňa   nastúpila   na   materskú dovolenku,   do   októbra   2002,   keď   bola   predmetná   vec   pridelená   inému   sudcovi, považuje   ústavný   súd   za   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu,   ktoré   nemožno ospravedlniť. Okresný súd vedel o prekážke na strane súdu a mal vykonať včas také účinné   opatrenia   (prideliť   vec   inému   sudcovi),   ktoré   by   zabezpečili   plynulý a efektívny priebeh konania vo veci. Toto obdobie kvalifikuje ústavný súd ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v nedostatočnom   počte   sudcov   na vybavovanie na súd napadnutých vecí (ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní)   ústavný   neakceptoval.   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj   skutočnosť, že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu personálne problémy (resp. nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie) by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas   a adekvátne   opatrenia.   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   uložil   okresnému   súdu,   aby   „vo   veci  ...   konal   podľa Občianskeho súdneho poriadku“.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosti, že ani po uplynutí siedmich rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods.   5   citovaného ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu   porušil,   je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   vyplatiť   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 150 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Uviedol, že ide o čiastku,   ktorá   by   aspoň   čiastočne   kompenzovala   škodu,   ktorú   štát   sťažovateľovi spôsobil súdnym prieťahom.

Ústavný súd vyhovel návrhu a vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa a prikázal tiež súdu, ktorý základné právo porušil, vo veci konať a rozhodnúť bez zbytočných   prieťahov.   Súčasťou   rozhodnutia   je   aj   rozhodnutie   ústavného   súdu o primeranom   finančnom   zadosťučinení   vo   výške   20   000   Sk   ako   náhrade nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Výšku   zadosťučinenia   ústavný   súd   stanovil   najmä   i s   ohľadom   na   zistené obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   a na   nemožnosť   v plnom   rozsahu   odstrániť a   napraviť   prieťahy   a stav   právnej   neistoty   z nich   vyplývajúci,   pričom   vychádzal z danej veci, a to aj z konštatovania sťažovateľa, že sa v dvoch prípadoch podieľal na vzniknutých prieťahoch.

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2002