SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 146/2016-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016o sťažnostiach Poľnohospodárskeho družstva Hrušov, Hrušov 1147, Dolné Saliby,zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátskou kanceláriou FARDOUS PARTNERSs. r. o., Hlavná 6, Šaľa, v mene ktorej koná advokát JUDr. Fadi Fardous, ktorými namietaporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.30 K 31/2013 z 2. októbra 2014 a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 30 K 31/2013z 10. februára 2015 takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti Poľnohospodárskeho družstva Hrušov o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.III. ÚS 619/2015-12 z 8. decembra 2015 spojil na spoločné konanie veci vedené ústavnýmsúdom pod sp. zn. Rvp 2971/2015 a sp. zn. Rvp 5723/2015 vychádzajúc zo zistenia,že obidve sťažnosti podala tá istá osobaPoľnohospodárske družstvo Hrušov (ďalej len̶„sťažovateľ“), proti tomu istému okresnému súdu a vo vzťahu k rozhodnutiam vydanýmv tom istom konkurznom konaní, medzi ktorými existuje vecná súvislosť.
Prvou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. marca 2015 sťažovateľ namietaporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímOkresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 30 K 31/2013 (sťažovateľnesprávne uvádza sp. zn. 30 K 31/2014, pozn.) z 2. októbra 2014 vydaným vo vecivyhláseného konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti,(ďalej len „úpadca“). Okresný súd označeným uznesením odmietoluznesenie č. 1 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej veci 22. septembra2014 o 13.00 h, ktorým schôdza veriteľov navrhla ustanoviť správcu:, so sídlomkancelárie, z dôvodu, že neboli dôvody, aby schôdza veriteľov mohlao výmene správcu hlasovať, ďalej zrušil uznesenie č. 2 prijaté na prvej schôdzi veriteľov,ktorým schôdza veriteľov zvolila za členov veriteľského výboru veriteľov:,,,, a,zamietol návrh veriteľa
na pozastavenie účinkov uznesenia č. 2 prijatého na prvej schôdzi veriteľova správcovi podstaty, so sídlom kancelárie,uložil povinnosť, aby naďalej riadne vykonával správcovskú činnosť v prejednávanej veci.Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.2 CoKR/17/2014-855 z 9. decembra 2014 uznesenie okresného súdu č. k. 30 K 31/2013z 2. októbra 2014 v prvom jeho výroku potvrdil.
V označenej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že okresný súd v danej veci postupoval„nad rámec svojej právomoci“, svoje rozhodnutie„riadne neodôvodnil, právne nepodložil, ani neuviedol, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, najmä jasne nešpecifikoval, prečo podľa jeho názoru nebol dôvod na prvej schôdzi veriteľov hlasovať o výmene správcu, v dôsledku čoho trpí rozhodnutie vadou neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti. Súd vydaným rozhodnutím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu, keď nepostupoval v súlade so zákonom a neustanovil do funkcie toho správcu, ktorý bol riadne zvolený na prvej schôdzi veriteľov, čiže neposkytol zákonom predpokladanú ochranu rozhodnutiu veriteľov v konkurze.“.Tvrdené porušenie právomoci okresného súdu vidí sťažovateľvo výklade § 34 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon a konkurzea reštrukturalizácii“) týkajúceho sa chápania prvej schôdze veriteľov. Podľa názorusťažovateľa je prvou schôdzou veriteľov časovo prvá schôdza a nemožno sa stotožniťs názorom všeobecných súdov, podľa ktorého je prvou schôdzou veriteľov iba tá schôdza,ktorá sa koná v časovom horizonte podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,teda nie skôr ako 15. a nie neskôr ako 20. deň od uplynutia lehoty na popieraniepohľadávok. Na základe toho sťažovateľ prezentuje názor, že 22. septembra 2014sa v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu„konala prvá schôdza konkurzných veriteľov, a to bez ohľadu na to, či táto bola alebo nebola správcom zvolaná na zákonný termín“.Poukazujúc na § 36 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sťažovateľ uvádza,že na rozdiel od ďalších schôdzí veriteľov sa na jej prvej schôdzi hlasuje o výmene správcuobligatórne. Konajúci súd tak„nesprávne interpretoval ustanovenie § 36 ods. 4 ZKR, nakoľko v prípade, kedy sa o výmene správcu rozhoduje na prvej schôdzi konkurzných veriteľov (ako tomu bolo aj v tomto prípade), nie je daná právomoc súdu rozhodnúť, že nebol dôvod hlasovať o výmene správcu, nakoľko zákon takúto právomoc súdu pri konaní prvej schôdze (na ktorej je v zmysle § 36 ods. 1 ZKR vždy dôvod hlasovať o výmene správcu) nepriznáva. Právomoc súdu odmietnuť uznesenie o výmene správcu z dôvodu, že neboli dôvody o výmene hlasovať, zákon priznáva iba pri hlasovaní o výmene správcu podľa § 36 ods. 1 písm. a), b) a c), čiže pri hlasovaní na ďalších schôdzach konkurzných veriteľov (nie na prvej schôdzi veriteľov). V takýchto prípadoch súd skúma, či bolo hlasovanie o výmene správcu bodom programu ďalšej schôdze veriteľov a či sa buď zmenil pomer hlasov veriteľov aspoň o 30%, či správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti stanovené mu zákonom, alebo či výmenu správcu schválila 3/4 väčšina hlasov všetkých veriteľov...
Vydaním napadnutého Rozhodnutia tak súd zásadne pochybil, nakoľko konal nad rámec svojej právomoci. Takýmto konaním navyše odňal jedno z fundamentálnych práv veriteľov v konkurze a síce právo určiť, ktorý správca bude spravovať a speňažovať majetok podliehajúci konkurzu...
Keby sme z akéhokoľvek dôvodu akceptovali záver prijatý prvostupňovým a druhostupňovým súdom,... vytvoril by sa priestor na špekulácie, kedy by úmyselne každý správca zvolal prvú schôdzu veriteľov na termín, ktorý je v rozpore s ustanovením § 34 ods. 1 ZKR v záujme, aby sa na takejto prvej schôdzi nemohlo hlasovať o jeho výmene. Nakoľko na každej ďalšej schôdzi konkurzných veriteľov je možné hlasovať o výmene správcu iba za špecifických podmienok (§ 36 ods. 1 písm. a), b) a c) ), dochádzalo by tak k obchádzaniu zákona a k závažnému neodôvodnenému zásahu do základného práva konkurzných veriteľov, a to práva na prvej schôdzi veriteľov určiť, ktorý subjekt má v danom konkurze vykonávať funkciu správcu. Uvedené je z hľadiska konkurzného práva absurdné...“.
Sťažovateľ zároveň popiera tvrdenie všeobecného„súdu, že konanie schôdze v riadnom termíne (nasledujúci deň) by mohlo mať vplyv na výsledok hlasovania“, pretožepodľa jeho názoru takéto tvrdenie nemá oporu„vo faktických reáliách dotknutého konkurzného konania... Vzhľadom na skutočnosť, že termín konania schôdze bol zverejnený 7 týždňov pred jej konaním, je celkom zjavné, že veritelia, ktorí majú záujem aktívne sa zúčastniť na konkurznom konaní, sa tejto zúčastnili a uplatňovali na nej svoje práva. Je absurdné odôvodňovať odmietnutie hlasovania prítomných aktívnych veriteľov tým, že ak by sa konala schôdza veriteľov o deň neskôr, zmenilo by sa kvórum do takej miery, že by bol dosiahnutý iný výsledok hlasovania o výmene správcu. Súd teda odôvodňuje rozhodnutie možnosťou, ktorej naplnenie je však v reáliách tohto konkurzného konania nemožné.“.Sťažovateľ nadväzne na to uvádza, že okresný súd konal podľa jeho názoru v danej veciarbitrárnym spôsobom aj následne, keď na ďalšej schôdzi veriteľov konanej 29. januára2015 pripustil rozhodovanie o zmene správcu za podmienok (a spôsobom), za akých možnoo výmene správcu hlasovať len na prvej schôdzi veriteľov. V záveroch svojej sťažnostipoukazuje na ten následok, že veriteľom bolo okresným súdom odohrané právo hlasovaťna prvej schôdzi veriteľov o výmene správcu, hoci ide o základné právo veriteľovv konkurze. Súd však„odobratie tohto práva nemôže sanovať tým, že o 4 mesiace neskôr umožní veriteľom hlasovať o výmene správcu za podmienok ako na prvej schôdzi, nakoľko zákon mu takúto právomoc nepriznáva“.Ak správca svoju povinnosť vyplývajúcu z § 34ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poruší, môže byť voči nemu vyvodenázodpovednosť v rámci dohľadu súdu nad dodržiavaním povinností podľa § 42 zákonao konkurze a reštrukturalizácii, iný následok však v súvislosti s nesprávne zvolanou prvouschôdzou veriteľov zákon nezakladá.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať rozhodnutie, ktorým vysloví, že právasťažovateľa„na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a... na spravodlivý proces zaručené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“uznesením okresného súdu sp. zn. 30 K/31/2013 z 2. októbra 2014boli porušené, toto uznesenie zruší, vec vráti okresnému súdu, aby v nej znovu konala rozhodol a zaviaže okresný súd na náhradu trov konania na účet právneho zástupcusťažovateľa.
Dňa 22. apríla 2015 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 5723/2015, ktorou sťažovateľ namieta porušeniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 10. februára 2015vydaným v tom istom konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 30 K 31/2013 (sťažovateľnesprávne uvádza sp. zn. 30 K 31/2014, pozn.). Týmto uznesením okresný súd zamietolnávrh na zrušenie uznesenia č. 2 prijatého na prvej schôdzi veriteľov úpadcu konanej29. januára 2015, ktorým bolo rozhodnuté o výmene správcu konkurznej podstaty.
Sťažovateľ uvádzajúc obdobné skutkové súvislosti, ktoré boli už obsahom sťažnostipôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2971/2015, tvrdí, že okresný súdv konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 30 K 31/2013„bez právneho dôvodu a bez podloženia svojho rozhodnutia zákonom nepriznal schôdzi konanej dňa 22.09.2014 štatút prvej schôdze veriteľov (kedy súd vyslovuje absurdný právny názor, že na takúto schôdzu treba pozerať ako keby nebola), nad rámec svojej právomoci odmietol uznesenie o výmene správcu prijaté na takejto prvej schôdzi veriteľov konanej dňa 22.09.2014 z dôvodu, že podľa neho nebol dôvod, aby mohli veritelia na prvej schôdzi hlasovať o výmene správcu (hoci takéto hlasovanie je v zmysle § 36 ZKR obligatórnym bodom programu každej prvej schôdze veriteľov) a následne priznal zhromaždeniu veriteľov, ktoré sa konalo 4 mesiace po zákonnom termíne na konanie prvej schôdze veriteľov postavenie prvej schôdze, hoci schôdzi konanej jeden deň pred zákonným termínom takéto postavenie bez právneho podloženia nepriznal. Takéto konanie súdu vnáša pochybnosť o nestrannosti súdu v konaní, kedy tento za rovnakých skutkových okolností rozhoduje rozdielne a arbitrárne, bez opory v zákone...
Porušovateľ o podanom návrhu rozhodol arbitrárne, v rozpore so zákonom ako aj v rozpore s vlastným právnym názorom, kedy priznal schôdzi konanej dňa 29.01.2015 postavenie prvej schôdze veriteľov, hoci takáto schôdza trpela rovnakou vadou, ako schôdza konaná dňa 22.09.2014.“.
Sťažovateľ považuje uznesenie okresného súdu sp. zn. 30 K 31/2013 z 10. februára 2015 za neospravedlniteľné a neudržateľné, keďže je ním v závažnej miere porušená jeho právna istota ako základný princíp právneho štátu, pretože konajúci súd posúdil v tom istom konaní identické situácie rozdielne, čím mal porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Uznesenie okresného súdu považuje sťažovateľ za nedostatočne právne odôvodnené, keďže nedal žiadnu relevantnú odpoveď na rozličné posúdenie identických právnych situácií. Okresný súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal s otázkami relevantnými v prípade, najmä „so skutočnosťou... uvedenou v návrhu na zrušenie uznesenia o výmene správcu, kedy neodôvodnil prečo schôdza veriteľov, ktorá sa konala 1 deň pred lehotou stanovenou v § 34 ods. 1 ZKR nemá štatút prvej schôdze veriteľov, zatiaľ čo schôdza veriteľov, ktorá sa konala 4 mesiace po takejto lehote, štatút prvej schôdze veriteľov podľa názoru súdu má. V tejto súvislosti súd ani neuviedol, prečo na neskoršiu schôdzu veriteľov neaplikoval svoj predchádzajúci právny názor, že prvou schôdzou veriteľov v konkurze môže byť výlučne tá schôdza veriteľov, ktorá sa nekoná skôr ako 15. a neskôr ako 20. deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok...
Nemožno pritom poukázať na to, že by súd vo svojom rozhodnutí len vyslovil právny názor odlišný od právneho názoru Sťažovateľa, nakoľko súd svojím rozhodnutím postupoval nezákonne, vydal nepredvídateľné a arbitrárne rozhodnutie, neposkytol legitímnu ochranu subjektívnemu právu účastníka konania a rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v druhej sťažnosti žiada vydať rozhodnutie,ktorým vysloví, že práva sťažovateľa„na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a... na spravodlivý proces zaručené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ uznesením okresného súdu sp. zn. 30 K/31/2013z 10. februára 2015 boli porušené, toto uznesenie zruší, vec vráti okresnému súdu, aby v nejznovu konal a rozhodol a zaviaže okresný súd na náhradu trov právneho zastúpenia na účetprávneho zástupcu sťažovateľa.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 30 K 31/2013 z 2. októbra 2014
Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že uznesením sp. zn. 30 K 31/2013z 2. októbra 2014 rozhodol okresný súd takto:
„Odmieta uznesenie č. 1 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej veci dňa 22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na, ktorým schôdza veriteľov navrhla ustanoviť správcu:, so sídlom kancelárie z dôvodu, že neboli dôvody, aby schôdza veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať.
Zrušuje uznesenie č. 2 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej veci dňa 22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na, ktorým schôdza veriteľov zvolila za členov veriteľského výboru veriteľov:,,, a na základe návrhu veriteľa:
,,.
Návrh veriteľa
,, na pozastavenie účinkov uznesenia č. 2 prijatého na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej veci dňa 22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na, ktorým schôdza veriteľov zvolila za členov veriteľského výboru veriteľov:,,, a zamieta. Správcovi podstaty:, so sídlom kancelárie
ukladá povinnosť, aby naďalej riadne vykonával správcovskú činnosť v prejednávanej veci.“
Z poučenia o opravnom prostriedku v označenom uznesení okresného súdu vyplýva,že, proti„prvému výroku uznesenia je oprávnený podať odvolanie veriteľ, ktorý hlasoval za správcu schváleného schôdzou veriteľov“,avšak proti druhému až štvrtému výrokuuznesenia odvolanie nie je prípustné. Uvedené poučenie podľa názoru ústavného súduzodpovedá § 36 ods. 4 a § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
2.1.1 Vo vzťahu k prvému výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. 30 K 31/2013z 2. októbra 2014 ústavný súd konštatuje nedostatok svojej právomoci na prerokovanie tejtočasti sťažnosti, pretože tento podliehal súdnemu prieskumu krajským súdom ako súdomodvolacím.
Uvedený nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva z princípu subsidiarityzakotveného čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého môže ústavný súd konať o namietanomporušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľnemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv prediným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na to poskytuje zákon.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladáautomaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytoho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(mutatis mutandisI. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy súprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislostiultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
Ako už bolo naznačené, v danom prípade podliehal prvý výrok namietanéhouznesenia okresného súdu sp. zn. 30 K 31/2013 z 2. októbra 2014 revíznej právomocikrajského súdu, ktorý má aj kasačnú právomoc, čo sťažovateľ podaním odvolania aj využil.Preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu by teda v tejto časti bolo v rozpores princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie nazáklade podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietanýmporušením označeného základného práva je preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúcelen preskúmanie postupu a rozhodnutia krajského súdu (obdobne III. ÚS 135/04,IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05), ktoré však sťažovateľ nenapadol (nevyplýva to ani z petitusťažnosti ani z označenia osoby porušovateľa). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosťv časti smerujúcej proti prvému výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. 30 K 31/2013z 2. októbra 2014 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.1.2 Vo vzťahu k ostatným výrokom uznesenia okresného súdu sp. zn. 30K 31/2013 z 2. októbra 2014 je podľa názoru ústavného súdu sťažnosť oneskorená.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podľa § 199 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak tento zákonneustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákonadoručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku.
Uznesenie okresného súdu sp. zn. 30 K 31/2013 z 2. októbra 2014 bolo zverejnenév Obchodnom vestníku č. 193/2014 dňa 9. októbra 2014 pod sp. zn. K019518. Keďže protidruhému až štvrtému výroku uznesenia odvolanie nebolo prípustné, označené uzneseniev tejto časti nadobudlo dňom zverejnenia uznesenia v Obchodnom vestníku právoplatnosť.Týmto dňom, t. j. 9. októbra 2014 tak v okolnostiach danej veci začala plynúť 2-mesačnálehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom naodmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty neumožňuje odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03,IV. ÚS 338/08).
Sťažovateľ však doručil ústavnému súdu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdusp. zn. 30 K 31/2013 z 2. októbra 2014 až 2. marca 2015, teda vo vzťahu k druhému ažštvrtému výroku označeného uznesenia zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenejv § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzenýprávny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota stanovená na tentodruh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi v tejto časti bez akýchkoľvekpochybností uplynula skôr, než sťažnosť podal. Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto častiodmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 30 K 31/2013 z 10. februára 2015
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo ooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávanýchprípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedína všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Okremtoho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavnenekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvanýskutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníkakonania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospejek záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavnekonformného výkladu právnych predpisov.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 30 K 31/2013z 10. februára 2015 uviedol:
„Súd má za to, že podľa tvrdenia navrhovateľa v podanej námietke ohľadne termínu konania prvej schôdze veriteľov analogicky v danom prípade, ak sa prvá schôdza veriteľov nekonala podľa ust. § 34 ZKR, sám by vylúčil možnosť hlasovať o výmene správcu na prvej schôdzi veriteľov, nakoľko ako taká by sa nikdy neuskutočnila.
A preto súd je toho názoru, že nakoľko uznesením zo dňa 02.10.2014 č. k. 30 K/31/2013-75 odmietol uznesenie č. 1 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej veci dňa 22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na
, ktorým schôdza veriteľov navrhla ustanoviť správcu:, so sídlom kancelárie z dôvodu, že neboli dôvody, aby schôdza veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať a súčasne uznesením zo dňa 02.10.2014 č. k. 30 K/31/2013-75 zrušil uznesenie č. 2 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej veci dňa 22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na
, ktorým schôdza veriteľov zvolila za členov veriteľského výboru veriteľov:,,, a, na základe návrhu veriteľa:
,,, bola schôdza zvolaná dňa 22.09.2014 nezákonne, čo potvrdil aj Krajský súd uznesením zo dňa 09.12.2014 č. k. 2 CoKR/17/2014-855, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01.01.2015, ktorým potvrdil uznesenie vo výroku ktorým Okresný súd Košice I odmietol uznesenie č. 1 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej veci dňa 22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na, ktorým schôdza veriteľov navrhla ustanoviť správcu:, so sídlom kancelárie z dôvodu, že neboli dôvody, aby schôdza veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať. Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že na schôdzu, ktorá sa konala 22.09.2014 sa hľadí ako by sa vôbec nekonala, čo vyjadril vo svojom odôvodnení aj Krajský súd v Košiciach v uznesení zo dňa 09.12.2014 č. k. 2 CoKR/17/2014-855.
Krajský súd v Košiciach v uznesení zo dňa 09.12.2014 č. k. 2 CoKR/17/2014-855, taktiež uviedol, že pokiaľ ide o odňatie práva konkurzným veriteľom rozhodnutím súdu, je potrebné uviesť, že všetci konkurzní veritelia majú právo zúčastňovať sa na riadne zvolaných schôdzach, byť volení a to len v súlade so zákonom. Krajský súd v Košiciach súčasne uviedol, že na nezákonnej schôdzi nemožno prijímať a ani ukladať žiadne práva a povinnosti ani prijímať rozhodnutia, pričom uviedol, že základné právo veriteľov hlasovať na prvej schôdzi veriteľov musí byť zachované a pritom ak je vôľa na strane veriteľov, nič nebude brániť veriteľom prejaviť túto vôľu na schôdzi veriteľov, ktorú zvolá správca a to tak, aby neboli porušované žiadne zákonné práva všetkých veriteľov.
Na základe vyššie uvedených skutočností a po preštudovaní súdneho spisu s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09.12.2014 č. k. 2 CoKR/17/2014-855 zamietol tunajší súd námietku Poľnohospodárske družstvo Hrušov, so sídlom Hrušov 1147, 925 02 Dolné Saliby,, zast.
, so sídlom, na zrušenie uznesenia č. 2 prijatého na prvej schôdze veriteľov úpadcu. Tunajší súd má za to, že prvá schôdza veriteľov sa konala dňa 29.01.2015 podľa ust. § 36 ZKR, nakoľko na schôdzu konanú dňa 22.09.2014 sa hľadí ako keby nebola, čo potvrdil aj Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 09.12.2014 č.k. 2 CoKR/17/2014-855. Z dôvodu, že bolo zachované právo veriteľov hlasovať na prvej schôdzi veriteľov, preto v súlade s druhým bodom programu tejto schôdze, ktorým bolo Rozhodovanie o výmene správcu podľa § 36 ZKR, mohlo dôjsť k výmene správcu.“
Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 30 K 31/2013 z 10. februára 2015namieta, že svojím obsahom popiera právny názor relevantný pre okresný súd pri vydaníuznesenia sp. zn. 30 K 31/2013 z 2. októbra 2014, v dôsledku čoho je v rozpore so zásadouprávnej istoty, keďže v identických veciach rozhodoval rozdielne.
Vo svojej podstate ide v danej veci o posúdenie tvrdenej arbitrárnosti použitéhovýkladu, podľa ktorého môže prvá schôdza veriteľov prijímať platné uznesenia o výmenesprávcu podľa § 36 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, aj keď sa nekonáv termíne ustanovenom v súlade s § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tedamedzi pätnástym a dvadsiatym dňom od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prvú schôdzu veriteľovzvoláva správca do 55 dní od vyhlásenia konkurzu tak, aby sa konala nie skôr ako pätnástydeň a nie neskôr ako dvadsiaty deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii do pôsobnosti schôdzeveriteľov patrí rozhodovanie o výmene správcu. O výmene správcu sa rozhoduje vždy naprvej schôdzi veriteľov. Ďalšia schôdza veriteľov môže rozhodnúť o výmene správcu, lenak
a) správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom,
b) hlasovacie práva všetkých veriteľov sa od poslednej schôdze veriteľov zmenilitak, že počet hlasov všetkých veriteľov sa zvýšil aspoň o 30 % alebo znížil aspoň o 30 %alebo vznikli podmienené pohľadávky, pri ktorých nebolo možné uplatniť hlasovacie právona poslednej schôdzi veriteľov a ktoré predstavujú aspoň 30 % všetkých hlasovacích právalebo
c) výmenu správcu schváli trojštvrtinová väčšina hlasov všetkých veriteľov.
Konajúci okresný súd odvolávajúc sa na právne závery vyplývajúce z uzneseniakrajského súdu č. k. 2 CoKR/17/2014-855 z 9. decembra 2014, ktorého ústavnákonformnosť nebola zo strany sťažovateľa právne účinným spôsobom napadnutá, zastalnázor, že na prvú schôdzu veriteľov (ktorá sa konala v deň, ktorý predchádzal prvému dňuobdobia určeného na konanie prvej schôdze veriteľov) sa hľadí, ako by sa vôbec nekonala,pretože sa konala v rozpore ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zároveňvšak v ďalšom priebehu konkurzného konania malo byť právo veriteľov na výmenu správcuvyplývajúce z ustanovenia § 36 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zachované.Z toho dôvodu tak okresný súd považoval opakovane zvolanú schôdzu veriteľov za ich prvúschôdzu napriek tomu, že sa uskutočnila po období určenom zákonom o konkurzea reštrukturalizácii na konanie prvej schôdze veriteľov.
Uvedený právny výklad ústavný súd nepovažuje za nezlučiteľný s obsahomsťažovateľom označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,ktorých porušenie namieta, ani s princípom právnej istoty, ktorý je ich imanentnousúčasťou. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu nepoprel svoj právny názor vyjadrenýv uznesení sp. zn. 30 K 31/2013 z 2. októbra 2014, s ktorým sa stotožnil aj krajský súdv uznesení č. k. 2 CoKR/17/2014-855 z 9. decembra 2014, keďže tento explicitnenevylučoval konanie prvej schôdze mimo krátkeho časového úseku ustanoveného zákonomo konkurze a reštrukturalizácii, v okolnostiach prípadu však s prihliadnutím na podanianiektorých iných veriteľov považoval predčasnosť konania danej schôdze za podstatnúokolnosť odôvodňujúcu odmietnutie uznesenia prvej schôdze veriteľov o výmene správcu.Tento postup súdu pritom v zásade zohľadňuje zásadu, podľa ktorej je posúdenie splneniapodmienok pre výmenu správcu vecou súdu a v prípade ich nesplnenia je súd oprávnenýuznesenie schôdze veriteľov odmietnuť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje ajna dostupnú odbornú literatúru (Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii.Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2012, s. 302 až 305), ktorá uvedený právny názorpodporuje.
Ústavný súd teda nevzhliadol dostatok presvedčivých argumentov pre svoj zásahdo výsledku napadnutého konania, pretože sťažovateľom presadzovaný výklad vo svojejpodstate stojí na formalistickom dôraze o možnosti uskutočnenia prvej schôdze veriteľovlen v zákonom ustanovenom období a nezohľadňuje objektívnu nemožnosť jej konaniav krátkom časovom úseku medzi pätnástym a dvadsiatym dňom od uplynutia lehotyna popieranie pohľadávok v prípade, ak boli uznesenia veriteľov prijaté na predčasnekonanej prvej schôdzi veriteľov odmietnuté, prípadne zrušené. Okresným súdom použitývýklad, naopak, poskytuje právu veriteľov rozhodovať na ich v poradí prvej schôdzio výmene správcu aj bez naplnenia niektorého z dôvodov ustanovených v § 36 ods. 1zákona o konkurze a reštrukturalizácii právnu ochranu v jej materiálnom chápaní, a preto jeústavne akceptovateľný. Podľa názoru ústavného súdu sa použitým výkladom v danej vecinevytvára ani priestor na sťažovateľom tvrdené špekulácie správcov smerujúcichk úmyselnému zmareniu prvej schôdze veriteľov v úmysle vyhnúť sa ich možnej výmenevo funkcii, keďže konanie prvej schôdze veriteľov zo špecifických dôvodov umožňuje aj pouplynutí termínu ustanoveného § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, avšaks ohľadom na možný stret s právami iných veriteľov nie pred dňom, ktorý je rozhodujúcipre začiatok plynutia zákonom ustanoveného obdobia.
V tejto spojitosti sa žiada pripomenúť, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajúpostupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnejnesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecnýmsúdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu je najmä spôsob, akým malo byťzasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručenýchzákladných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach danéhoprípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných právalebo slobôd. Prehodnocovanie záverov všeobecných súdov o zákonnosti napadnutejschôdze veriteľov, resp. uznesenia č. 2 prijatého na nej by išlo zjavne nad rámec právomociústavného súdu, ktorého úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitejinterpretácie a aplikácie dopadajúcich zákonných ustanovení s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Ústavný súd tiežzdôrazňuje, že jeho úlohou nie je ani skúmanie vhodnosti a účelnosti dopadov napadnutéhouznesenia na sťažovateľa a ani posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutiavšeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, aleposúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08).
Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnymi záverom okresného súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchtozáverov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názory svojímvlastným. V konečnom dôsledku totiž ústavný súd nie je opravným súdom právnychnázorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomocivšeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry bymohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bolsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý právny výklad okresného súduvychádzajúci z právnych názorov krajského súdu obsiahnutých v uznesení č. k.2 CoKR/17/2014-855 z 9. decembra 2014 takéto nedostatky nevykazuje a neabsentujúv ňom ani jasné a zrozumiteľné odpovede na právne podstatné otázky.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzinamietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na jednej stranea uznesením okresného súdu sp. zn. 30 K 31/2013 z 10. februára 2015 na strane druhej.Ústavný súd preto túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie obidvoch sťažovateľom predložených sťažností sa ústavnýsúd ďalšími jeho požiadavkami (najmä návrhom na zrušenie napadnutých rozhodnutí)nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základnéhopráva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016