znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 146/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestielegionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ambrózom   Motykom,   advokátskakancelária, Námestie SNP 7,   Stropkov, vo veci namietaného porušenia jeho základnýchpráv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskejrepubliky, základných práv garantovaných čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob/20/2014 z 30. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola19. septembra 2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv garantovaných čl. 11 ods. 1,čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len,,dodatkovýprotokol“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob/20/2014z 30. mája 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci vedenej pred Okresnýmsúdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   35   Cb/173/2011   sťažovateľ8. februára   2012   vstúpil   do   konania   v   procesnej   pozícii   vedľajšieho   účastníka   konaniaa po doručení   návrhu   na   začatie   konania   predložil   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie,v ktorom   okrem   iného   vzniesol   námietku   premlčania   žalobcom   uplatňovaného   nároku.Následne   došlo   zo   strany   žalobcu   k   späťvzatiu   žaloby,   okresný   súd   uznesenímz 13. novembra 2013 konanie zastavil a v zmysle § 146 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   priznalsťažovateľovi náhradu trov konania. Na základe odvolania žalobcu krajský súd predmetnéprvostupňové   uznesenie   namietaným   rozhodnutím   z   30.   mája   2014   zmenil   tak,   žesťažovateľovi   ako   vedľajšiemu   účastníkovi   konania   náhradu   trov   konania   nepriznala zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ v postupe krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bysťažovateľ ako vedľajší účastník konania mal byť schopný poskytnúť spotrebiteľom odbornúa kvalifikovanú pomoc sám bez potreby právneho zastúpenia, vidí porušenie označenýchzákladných   práv   garantovaných   ústavou   a   listinou   a   práv   garantovaných   dohovorom,dodatkovým protokolom a chartou.

Svoje stanovisko odôvodňuje sťažovateľ touto podrobnou argumentáciou:«a) Právo na náhradu trov konania a účelnosť vynaložených trov Podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy...

Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p., z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania. (R 49/1993)

Ak teda platí, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník hlavný (ust. § 93 ods. 4 O. s. p.), potom neexistuje rozumný dôvod nepriznať vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastupovania za situácie, ak nárok na náhradu trov vznikne účastníkovi, ktorého vedľajší účastník v konaní podporoval tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej právnej veci.

Z   vyššie   vymedzeného   skutkového   stavu   v   predmetnej   právnej   veci   jednoznačne vyplýva,   že   žalobca   vzal   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia   žalobu   späť   po   tom,   ako   sme do konania vstúpili v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka a vo svojom podaní zo dňa 13. 05. 2013 sme vzniesli námietku premlčania žalobcom uplatnenej pohľadávky, čím sme určili líniu procesnej obrany proti žalobe. Ak sa teda súd zaoberá neúčelnosťou našich trov, pričom práve vďaka pôsobeniu vedľajšieho účastníka v konaní došlo k procesnému úspechu žalovaného,   jeho   argumentácia   sa   stáva   skutkovo   aj   právne   nepresvedčivou.   Rovnako protirečivo   vyznieva   konštatovanie   o   všeobecnosti   podaní   vedľajšieho   účastníka. V predmetnom   právnom   spore   bolo   potrebné   preštudovať   žalobu   a   prílohy,   zhodnotiť právnu podstatu veci a náležité právne reagovať. Naše vyjadrenie, v ktorom sme uplatnili námietku premlčania bolo náležité, vecné a účelné. Ak by žalobca nevzal návrh na začatie konania   späť,   musel   byť   vo   veci   neúspešný,   pretože   súd   by   prihliadal   na   premlčanie uplatneného nároku pre dôvodne uplatnenú námietku premlčania.

Inštitút   náhrady   trov   konania   je   prostriedkom   ochrany   úspešného   účastníka a prostriedkom upevňovania procesnej disciplíny, preto z povahy veci musí mať sankčný charakter. „Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci,   ktorá   je   doplnená   zásadou   zavinenia.   Zmyslom   využitia   zásady   zavinenia   je sankčná náhrada nákladov konania...“ (Uznesenie NS SR zo 14. 9. 20117M'Cdo4/2010, podobne II. ÚS281/2011).

Za neodôvodnený dispozičný úkon (späťvzatie žaloby) musí žalobca znášať dôsledky. Nebolo preukázané, aby   žalovaný svojim správaním zapríčinil späťvzatie   žaloby. Na druhej strane žalobca vzal bez akéhokoľvek odôvodnenia žalobu v celom rozsahu späť, čím procesne zavinil zastavenie konania. Žalobca pritom nedosiahol v súdnom konaní to, čo od žalovaného žiadal, preto tento stav je potrebné považovať za jeho procesný neúspech. Navyše, nemožno mať žiadne ilúzie o ušľachtilých pohnútkach žalobcu vo vzťahu k späťvzatiu žaloby. Žalobca berie žaloby späť po tom, čo zistí náš vstup do konania a naše pôsobenie   v   ňom   celkom   racionálne,   aby   mu   nevznikali   ďalšie   trovy,   pretože   dôvodne predpokladá, že v konaní už nebude úspešný, lebo v ňom už nenájde len neinformovaného a rezignovaného   spotrebiteľa,   ale   rovnocenného   partnera   v   posudzovaní   skutkových a právnych vecí. Žalobca takýmito žalobami zaplavuje slovenské súdy a doslova ich skúša, či   vykonávajú   súdnu   kontrolu   neprijateľnosti   zmluvných   podmienok   v   spotrebiteľských veciach, prípadne, či účastník nevznesie námietku premlčania, čo sa deje úplne výnimočne. Za tejto situácie je pochopiteľný postup žalobcu, ak po zistení nášho pôsobenia v konaní žalobu zoberie späť.

Vo   vzťahu   k   účelnosti   sa   v   našej   judikatúre   ustálila   definícia,   v   zmysle   ktorej: „Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore (a platí to aj pre vedľajšieho účastníka), musia   byť   v   príčinnej   súvislosti   s   jeho   procesným   postojom   k   predmetu   konania.   Ich vynaložením   sa   musí   sledovať   procesné   presadzovanie   uplatneného   nároku,   alebo,   ako v danom   prípade,   procesná   obrana   proti   takémuto   tvrdenému   nároku.“   (Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 10. 12. 2012 č.k. 6Co/204/2012-141)

„Trovy právneho zastúpenia treba považovať v každom prípade za účelne vynaložené trovy. Každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej veci bol zastúpený advokátom.“ (Ján Mazák, Ľudovít Šoltýs, Trovy konania v civilnom procese. Mimoriadne vydanie Bulletinu slovenskej advokácie 1997, str. 53).

Súd druhej inštancie akoby nechcel vidieť, že nie my, ale žalobca doslova zahlcuje súdy desaťtisíckami žalôb o premlčané pohľadávky, ale aj o pohľadávky z neprijateľných zmluvných podmienok a po použití nekalých obchodných praktík. My sme tento súdny spor nevyvolali,   len   sme   reagovali   na   nedôvodnú   žalobu   žalobcu.   Ak   teda   žalobca   podal opakovane   nenáročnú   typovú,   formulárovú   žalobu,   my   sme   museli   na   túto   žalobu opakovane ako aj v iných veciach obdobnou právnou argumentáciou reagovať a následne súd   vo   veci   vydal   opakovane   ako   aj   v   iných   veciach   obdobné   rozhodnutie   s   právne rovnakou argumentáciou. Náš postup, ale aj postup súdu bol predsa vyvolaný činnosťou žalobcu, ktorý žaloval nedôvodnú pohľadávku. Príčinou veľkého počtu naši ch vstupov do   konania,   prípadne   veľkého   počtu   nami   vznášaných   námietok   premlčania   nie   je samoúčelnosť namietaná odvolacím súdom, ale nevyhnutnosť reagovať na tieto žaloby.

b) Účelnosť vynaložených trov vo vzťahu k zameraniu subjektu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je založené predovšetkým z obetí nekalých   praktík   dodávateľov   na   finančnom   trhu   a   snaží   sa   presadzovať   očistu   týchto právnych   vzťahov.   Poukazuje   na   neprimerané   zmluvné   podmienky,   nekalé   obchodné praktiky, ale aj na celospoločenský fenomén civilnoprávnej úžery. Združenie je bezmajetné, nemá potrebné materiálne ani personálne zázemie preto je otázka trov v úspešných súdnych konaniach pre Združenie otázkou prežitia tejto inštitúcie pracujúcej vo verejnom záujme v zmysle vysokých cieľov politiky EÚ.

Pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci nám právo na právneho zástupcu vzhľadom na predmet našej činnosti, prípadne vzhľadom k tomu, že jedna členka združenia má   právnické   vzdelanie,   avšak   právnu   prax   vôbec   nevykonáva,   potom   by   bolo problematické aj zastupovanie advokátmi napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti,   predsedov   vlád,   ktorí   sú   právnikmi,   čo   by   bolo   v   evidentnom   rozpore s platným   právom,   ale   aj   s   každodennou   realitou.   V   tejto   súvislosti   poukazujeme   aj na judikatúru   citovanú   v   najnovšom   komentári   slovenského   občianskeho   procesného kódexu, pôvodne uverejnenú v časopise Soudní rozhledy 2/2002 na str. 43: „Advokát, který se v soudním řízení domáha svého nároku plynoucího z podnikatelské (advokátní) činnosti, resp.   z   príslušného   soukromnoprávního   vztahu,   se   může   nechat   zastupovat   zástupcem (advokátem), jejž si zvolí. V prípade úspěchu ve věci má tento účastník (advokát) nárok i na odmenu   za   zastupovaní   jím   zvoleným   advokátem.“   (Števček/Ficová,   Občiansky   súdny poriadok, Komentár -1. diel, 2. vydanie, Praha: C.H.BECK, 2012, str. 492.)

Čo   sa   týka   judikatúry   ohľadom   náhrady   trov   konania   subjektov,   ktoré   sú   samé spôsobilé hájiť svoje práva v konaní, poukazujeme na aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.10.2013 sp.zn. 3MCdo/30/2012, kde sa dovolací súd stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že aj pri zastupovaní advokáta advokátom v konaní je potrebné trovy právneho zastúpenia považovať za účelne vynaložené.

Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ (druhá komora) z 22. decembra 2010 vo veci C- 279/09 Deutsche Energinehandels - und Beratungsgesellschaft mbH (DEB) proti Spolková republika Nemecko „Zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v čl. 47 Charty základných práv EÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické   osoby   a   pomoc   poskytnutá   na   základe   tejto   zásady   môže   zahŕňať   najmä oslobodenie od platenia trov konania alebo zastupovanie advokátom.“

Vzhľadom k historickej spojitosti nášho právneho poriadku s právnym poriadkom Českej   republiky   ako   aj   vzhľadom   k   totožnému   obsahovému   významu   posudzovaných inštitútov   a   takmer   k   totožnému   zneniu   príslušných   posudzovaných   ustanovení   oboch občianskych procesných kódexov poukazujeme aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky:

„Z článku 37 odst. 2 a 3 Listiny vyplýva právo každého, tedy včetně štátu a osob s právnickým vzdělaním, na právni pomoc v řízení pred soudy, jinými státními orgány či orgány verejné správy, a to od počátku řízení, a je garantovaná též rovnost všech účastníků pred zákonem. Tato práva jsou na úrovni zákona realizovaná mj. v ustanovením § 25, § 137 a § 142 o.s.ř. Podlé ustanovení § 25 odst 1 o.s.ř. si účastník můze vždy zvolit zástupcem advokáta. Za zastupovaní náleží advokátovi odmena a úhrada hotových výdaju. Obě tyto položky zákon radí medzi náklady řízení (víz § 137 o.s.ř.). Podlé § 142 odst. 1 o.s.ř. má účastník, který měl ve věci plný úspech, právo na náhradu nákladu potrebných k účelnému uplatňovaní nebo bránení práva proti účastníka, ktorý ve věci úspěch neměl.

Ústavně   garantované   právo   na   právni   pomoc   zahrnuje   (zásadne,   výjma   řízení, pro než   je   předepsáno   obligatórni   zastoupení)   právo   účastníka   zvolit   si,   zda   se   nechá zastoupit a prípadne též kým. Právni zastoupení je tak ponecháno (s uvedenou výjimkou) zcela na vůli účastníka, a to bez ohledu na to, zda by byt schopen se jinak zastupovat sám. Důvody tohoto kroku totiž nelze spatřovat jen v nedostatku príslušného právního vzdelaní, ale napr. i ve vyšší míře objektivity zástupce, jeho kontrétní specializaci na daný problém a pod. Účastník si musí být vědom toho, že v prípade neúspechu ponese náklady řízení, a to i náklady právního zastoupení prostistrany. Na druhou stanu mu však príslušné procesní predpisy (zde ustanovení § 142 o.s.ř.) garantují, že jeho náklady řízení budou v prípade úspěchu nahrazeny.“

Stěžovatelka   svou   argumentaci   staví   na   účelnosti   nákladu   vynaložených   úřadem štátu. Pojem „účelný“ v aplikovaném ustanovení je však nutno chápat jako určitou pojistku před   hrazením   nákladu,   nesouvisejicích   s   řízením,   před   nadbytečnýmí   čí   nadměrnými náklady. Vzhledem k ústavne zaručenému právu na právni pomoc nelze prostřednictvím uvedeného   termínu   vymezovat   kategórii   subjektu,   která   by   tak   z   hladiska   právního zastoupení měla odlišné postavení, a tak jí de facto její právo upírat a z hlediska ostatních subjektu jí diskriminovat.

Účastníka nelze sankcionovat tím, že mu nebude priznaná část nákladu odpovídající výši odmeny advokáta s tím, že se mohl bránit sám.

Poukazujeme   taktiež   na   skutočnosť,   že   citáciou   Nálezu   Ústavného   súdu   SR II. ÚS 78/03 v napadnutom uznesení sa odvolací súd tendenčne a účelovo snaží porovnávať neporovnateľné.   Chceli   by   sme   mať   podmienky   a   možnosti   pre   svoju   prácu,   aké   má vytvorené ústredný orgán štátnej správy (Ministerstvo financií SR), ktorého sa citované rozhodnutie Ústavného súdu SR týka. Opakovane chceme zdôrazniť, že v mnohých smeroch vo verejnom záujme suplujeme funkcie príslušných orgánov štátu pri efektívnej ochrane spotrebiteľov takpovediac „v teréne“, nie z pohodlia kancelárie, no napriek tomu sme bezmajetní, fungujeme len z príspevkov našich členov a štát nám doposiaľ po opakovaných žiadostiach   o   dotáciu   „prispel“   sumou   4   000,-   €.   Pri   našich   aktivitách   a   množstve vedľajších intervencií v súdnych konaniach ide o „pomoc" skutočne iluzórnu.

c) Rovnosť účastníkov Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní“.

S   poukazom   na   uvedené   je   nevyhnutné   konštatovať,   že   odvolací   súd   výrokom o trovách odvolacieho konania vytvoril účastníkom procesné nerovné podmienky. Odvolací súd totiž akceptoval právo žalobcu ako silnej nadnárodnej inkasnej skupiny uplatňujúcej si v   konaní   premlčanú   pohľadávku   na   právne   zastúpenie   aj   jeho   právo   na   náhradu   trov (odvolacieho) konania. Tieto trovy považoval za účelne vynaložené, zatiaľ čo na druhej strane   identické   právo   na   náhradu   trov   konania   odoprel   bezmajetnému   občianskemu združeniu zloženému prevažne z laikov v oblasti práva, ktorý sa navyše pričinil o procesný úspech   žalovaného.   Krajský   súd   tak   veľmi   zaujímavým   spôsobom   interpretoval   princíp rovnosti   účastníkov.   Takéto   rozhodnutie   považujeme   za   extrémne   nespravodlivé, nemorálne, ba javí sa až „právne vulgárnym“.»

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   v   závere   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súdpo prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   by   vyslovilporušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy,podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 47 charty uznesením krajského súdusp. zn. 3 Cob/20/2014 z 30. mája 2014, predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec krajskémusúdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie(napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým uznesením krajskéhosúdu z dôvodu, že krajský súd rozhodol v otázke účelnosti vynaložených trov konania podľajeho názoru ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   toza podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   účelom   práva   na   súdnu   ochranugarantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý procesgarantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty zaručiť každému prístup k súdu, čomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II.ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd pritom nemusí rozhodovaťv   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníka   konania,   reagovať   primeraným,zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlade   s   platným   procesnýmprávom   (napr.   III. ÚS 32/07),   Povinnosť   súdu   zistiť   správne   a   v   dostatočnom   rozsahuskutkový stav a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie predstavujúelementárne   znaky   ústavou   aprobovaného   postupu   súdu   a   zároveň   záruku   ochranyúčastníkov konania pred svojvôľou súdu.

Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie jealternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úlohaústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonovvšeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžubyť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

Ústavný   súd   považuje   rozhodovanie   všeobecného   súdu   o   trovách   konaniaza integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu, ktoré rozhodovanie je zásadne výsadouvšeobecných súdov. V rámci tohto rozhodovania ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva,takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania podrobnejšie preskúmava iba celkomvýnimočne, a to v prípadoch, ak sa samotné rozhodnutie všeobecného súdu vyznačujetakým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o tak extrémnevybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípadeextrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmäna základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebezahŕňala   črty   svojvôle   (napr.   aj   v   I.   ÚS   40/2012,   II.   ÚS   364/2014,   II.   ÚS   64/09,III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).

Z   obsahu   sťažovateľom   namietaného   uznesenia   vyplýva,   že   v ňom   krajský   súdv prvom   rade   poukázal   na   relevantnú   právnu   úpravu   (§   93   ods.   2   a 4   OSP),   ktorúpri posudzovaní sťažovateľom uplatneného nároku na náhradu trov prvostupňového konaniaaplikoval,   a tiež   jasne   vysvetlil   základný   východiskový   princíp,   ktorý   pri   posudzovaníopodstatnenosti   uplatneného   nároku   zohľadňoval,   a síce   účelnosť   vynaložených   trov.Krajský súd v odôvodnení uznesenia prezentoval svoj názor, podľa ktorého by sťažovateľv pozícii združenia založeného na ochranu práv spotrebiteľov podľa osobitného právnehopredpisu mal byť schopný poskytnúť v spotrebiteľskej veci prejednávanej súdom účastníkovikonania odbornú a kvalifikovanú pomoc sám bez participácie právneho zástupcu. Krajskýsúd bol toho názoru, že od sťažovateľa, ktorý vstúpil do konania z vlastného podnetu akovedľajší účastník konania, z   postavenia ktorého zároveň vyplýva, že musí byť schopnýkonať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania, možno opodstatnene očakávať, žedisponuje vlastným odborným potenciálom pre kvalifikovanú ochranu práv spotrebiteľa akoúčastníka konania.

Ústavný   súd   zvážiac   uvedené   skutkové   okolnosti   dospel   k právnemu   záveru,   žezmienené ťažiskové stanovisko krajského súdu, podľa ktorého je od združenia založenéhoa špecializovaného   pre   ochranu   spotrebiteľských   práv   rozumné   očakávať,   že   budesamostatne, aj bez participácie advokáta disponované pri základných rámcových úkonoch(za aké treba vyjadrenia k žalobe a podanie námietky premlčania nepochybne považovať) kukvalifikovanej ochrane týchto práv, má dostatočne logickú platformu.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   zmienené   odôvodnenie,   ktoré   bolopodkladom nepriznania náhrady trov konania sťažovateľovi ako vedľajšiemu účastníkovikonania, poskytuje sťažovateľovi jednak náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy, vrámci ktorej sú potom dostatočne podrobne vysvetlené skutkové závery a právny záver,ku ktorým na základe uplatnenia tejto právnej úpravy krajský súd dospel.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   odôvodnenie   zrozumiteľne   a   bez   zjavnýchlogických protirečení vysvetľujúce svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver nijakonepopiera zmysel aplikovaných právnych noriem, a teda nenesie znaky svojvoľnosti aniarbitrárnosti.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   právnamietaným uznesením krajského súdu, pretože je zrejmé, že krajský súd aplikoval platnúa účinnú   právnu   úpravu,   aplikácii   ktorej   predchádzal   dostatočne   náležitý   a   ústavnekonformný výklad, a skutkové a právne závery rozhodnutia boli náležite a zároveň logickyodôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.V zmysle ustálenej judikatúry považuje totiž ústavný súd za arbitrárne, a teda protiústavnélen   tie   rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchýlne   od   veci   samej   aleboextrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   záverov   už   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmisťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015