znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 146/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. H., D., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., Advokátska kancelária, D., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Ružomberok   sp.   zn.   4   C   44/2007   z 27.   apríla   2010   spolu   s dopĺňacím   rozsudkom zo16. augusta   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   7 Co   274/2010 z 8. decembra   2010   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Cdo189/2011 z 15. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2012   doručená   sťažnosť   K.   H.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   4 C   44/2007   z 27.   apríla   2010   spolu s dopĺňacím   rozsudkom   zo   16.   augusta   2010   (ďalej   spolu   len   „napadnutý   rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 274/2010   z 8.   decembra   2010   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Cdo 189/2011 z 15. decembra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Okresný   súd   Ružomberok   rozhodol   o   žalobnom   návrhu   sťažovateľa   rozsudkom č. 4C/44/2007-356   zo   dňa   27.04.2010   tak,   že   žalobný   návrh   zamietol.   Na   odôvodnenie svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že okrem sťažovateľa na strane navrhovateľa mal byť   aj   ďalší   účastník,   ktorého   sťažovateľ   navrhol   pripustiť   na   strane   odporcov.   Podľa názoru okresného súdu v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva naliehavý právny záujem na takomto určení majú všetci dediči po poručiteľovi, ktorí v takomto konaní majú všetci vystupovať na strane navrhovateľov. Podľa názoru súdu v takomto konaní sú teda aktívne legitimovaní všetci dedičia.

Druhým dôvodom na zamietnutie žalobného návrhu podľa názoru okresného súdu bola skutočnosť, že sťažovateľ nežaloval všetkých spoluvlastníkov z pozemnoknižnej vložky, keďže sťažovateľ ako navrhovateľ svoje právo, resp. právo svojho právneho predchodcu odvodzoval zo zápisov v pozemkovej knihe.

Navrhovateľ sa v prvostupňovom konaní domáhal žalobným návrhom určenia, že nehnuteľnosti identifikované ako KN parcely v určitom spoluvlastníckom podiele patria do dedičstva   po   jeho   právnom   predchodcovi.   Ako   pasívne   legitimovaného   označil sťažovateľ vlastníka, ktorému ako poslednému svedčilo vlastnícke právo podľa katastra nehnuteľností.   Sťažovateľ   sa   domáhal   určenia,   že   časť   spoluvlastníckeho   podielu vo vlastníctve tohto vlastníka patrí do dedičstva po jeho právnom predchodcovi. Podľa názoru   sťažovateľa,   tento   vlastník   nadobudol   spoluvlastnícky   podiel   jeho   právneho predchodcu bez splnenia zákonných podmienok, z uvedeného dôvodu mal naliehavý právny záujem na takomto určení.

K   uvedeným   skutočnostiam   uvádzame,   že   takýto   právny   názor   nie   je   konformný so základnými právnymi princípmi a niekoľkokrát už bol judikovaný všeobecnými súdmi SR. V   určovacom   konaní,   že   určitá   vec   patrí   do   dedičstva   po   poručiteľovi   aktívne legitimovaným môže byť ktorýkoľvek z dedičov po poručiteľovi. V takomto konaní však hovoríme o podmienke tzv. uzavretého okruhu účastníkov, t.j. účastníkmi konania musia byť všetci právni nástupcovia - dediči po poručiteľovi, buď na strane navrhovateľov, alebo odporcov.   Právny   názor   porušovateľa   v   1.   rade   prezentovaný   v   citovanom   rozsudku ohľadne okruhu účastníkov len na strane navrhovateľov je v rozpore s procesným právom, rozhodnutie, ktorým došlo k zamietnutiu žalobného návrhu bez skúmania merita veci z tohto dôvodu   je   právne   nekonformné,   arbitrárne   a   výsledkom   svojvôle   prvostupňového   súdu, ktorá je v rozpore s ust. čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V   konaní   o   určovacej   žalobe   podľa   ust.   §   80,   písm.   c)   O.s.p.   je   pasívne   vecne legitimovaný vlastník veci, v prípade nehnuteľnej veci vlastník nehnuteľnosti, ktorému ako poslednému svedčí vlastnícke právo v katastri nehnuteľností. V prípade, ak sa navrhovateľ domáha   určenia   spoluvlastníckeho   podielu   k   nehnuteľnej   veci,   je   pasívne   vecne legitimovaný   ten,   kto   ako   posledný   je   v   KN   vedený   ako   spoluvlastník   tohto spoluvlastníckeho podielu. Je právne irelevantné, či navrhovateľ si svoje právo odvodzuje od zápisu v pozemkovej knihe, či verejnej alebo inej listiny, alebo zápisu na liste vlastníctva na základe určitého právneho titulu, vždy je potrebné žalovať tú osobu, ktorá ako posledná je   vlastníckou   žalovaného   spoluvlastníckeho   podielu.   Pokiaľ   okresný   súd   uviedol,   že v konaní   bolo   potrebné   žalovať   všetkých   spoluvlastníkov,   je   tento   právny   názor   právne nekonformný, rozhodnutie arbitrárne a výsledkom svojvôle prvostupňového súdu, ktorá je v rozpore s ust. čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj takýto právny názor už bol prekonaný a v aplikačnej praxi už dávno nie je praktizovaný.“

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, v sťažnosti uviedol: „Vzhľadom na to, že porušovateľ v 2. rade svojim rozhodnutím nenapravil rozhodnutie porušovateľa v 1. rade, je aj toto rozhodnutie taktiež v rozpore so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Európskeho dohovoru.

Vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   v sťažnosti uviedol: „Podaním zo dňa 11.04.2011 podal sťažovateľ na Najvyšší súd SR mimoriadny opravný   prostriedok -   dovolanie voči rozsudku Krajského   súdu Žilina   č.   7Co/274/2010 zo dňa 08.12.2010.

Prípustnosť   dovolania   sťažovateľ   opieral   o   ust.   §   237,   písm.   f)   O.s.p.,   pričom dôvodom, pre ktorý mali porušovatelia v 1/ a 2/ rade odňať sťažovateľovi možnosť konať pred súdom bolo nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 118, ods. 2 O.s.p., nakoľko splnenie tejto povinnosti nie je zrejmé zo žiadnej zápisnice z pojednávaní, ktoré v tomto konaní boli vykonané.

O podanom dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR - porušovateľ v 3/ rade uznesením č. 5Cdo 189/2011 zo dňa 15.12.2011 tak, že toto ako neprípustné odmietol. Podľa názoru porušovateľa   v   3/   rade   aj   prípadné   porušenie   ust.   §   118,   ods.   2   O.s.p.   nespôsobuje existenciu vady v zmysle ust. § 237, písm. f) O.s.p. Takéto pochybenie zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie v zmysle ust. § 241, ods. 2, písm.   b)   odôvodniť.   Uznesenie   porušovateľa   v   rade   3/   bolo   právnemu   zástupcovi sťažovateľa doručené dňa 02.01.2012.

S uvedeným názorom nesúhlasíme. V nedodržaní postupu podľa ust. § 118, ods. 2 O.s.p.   treba   vidieť   procesnú   nesprávnosť,   ktorá   so   zreteľom   na   individuálne   okolnosti viedla   k   zameraniu   účelu   sledovaného   týmto   zákonným   ustanovením   a   neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa. Týmto súd odňal účastníkovi možnosť   konať   pred   súdom.   Účelom   tohto   ustanovenia   je   vytvoriť   účastníkom   konania možnosť, aby k tomu, s čím ich oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní a teda prípadne si zabezpečiť úspech v konaní.   Pokiaľ porušovateľ v 3/ rade v tomto   procesnom   porušení   porušovateľov   v   1/   a   2/   rade   nezaložil   prípustnosť mimoriadneho   opravného   prostriedku   -dovolania,   porušil   tým   základné   ústavné   právo sťažovateľa - právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa K. H. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46, ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu Ružomberok   č.   4C/44/2007-356   zo   dňa   27.04.2010   spolu   s dopĺňacím   rozsudkom č. 4C/44/2007-390 zo dňa 16.08.2010, rozsudkom Krajského súdu Žilina č. 7Co/274/2010 zo dňa 08.12.2010 a uznesením Najvyššieho súdu SR č. 5Cdo/189/2011 zo dňa 15.12.2011 p o r u š e n é b o l o.

2. Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. 4C/44/2007-356 zo dňa 27.04.2010 spolu s dopĺňacím rozsudkom č. 4C/44/2007-390 zo dňa 16.08.2010, rozsudok Krajského súdu Žilina č. 7Co/274/2010 zo dňa 08.12.2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č.   5Cdo/189/2011   zo   dňa   15.12.2011 z r u š u j e a   vec v r a c i a Okresnému   súdu Ružomberok n a ď a l š i e k o n a n i e.

3.   Ústavný   súd   SR   sťažovateľovi   K.   H. p r i z n á v a primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   7 . 000 €   (slovom   sedemtisíc   eur),   ktoré   mu   sú   Okresný   súd Ružomberok, Krajský súd Žilina a Najvyšší súd SR povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Okresný súd Ružomberok, Krajský súd Žilina a Najvyšší súd SR s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 323,50 € vrátane DPH za 2 úkony právnej služby za rok 2012: 1. prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 127,16 € + 7,63 € réž. paušál, 2. vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti vo výške 127,16 € + 7,63 € réž. paušál a to na účet advokáta JUDr. A. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu poukazuje ústavný súd na princíp subsidiarity podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ napádal svojou sťažnosťou aj napadnutý rozsudok krajského súdu potom, ako najvyšší súd v dovolacom konaní rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie sťažovateľa   odmietol.   Ústavný   súd v súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktoré vylučujú, aby tento orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

Porušenie   svojho   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sťažovateľ   vidí   v   tom,   že   krajský   súd   sa   stotožnil s názorom   súdu   prvého   stupňa „ohľadne   nerozlučného   spoločenstva   spoluvlastníkov   – potreby žalovať všetkých spoluvlastníkov“, ďalej sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že sa nevyjadril „k otázke okruhu účastníkov a pasívnej či vecnej legitimácii v konaní o určenie, že   vec   patrí   do   dedičstva“. Sťažovateľ   tak   vlastne   tvrdí,   že   odôvodnenie   napadnutého rozsudku krajského súdu je nedostatočné, arbitrárne a v rozpore s jeho označenými právami, „ako aj procesnými princípmi a ustálenou judikatúrou všeobecných súdov“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z   hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovením, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti   takému   uplatneniu. Všeobecný   súd   však   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa judikatúry ústavného súdu tvorí jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil   pri   rozhodovaní   o nároku   sťažovateľa,   pričom   právne   závery,   na   ktorých   je rozhodnutie   založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku sťažovateľa,   a zároveň   tým   aj   reagoval   na   jeho   námietky.   Rozsudok   krajského   súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať   za   svojvoľný   či arbitrárny.   O   arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (m.   m. I. ÚS 115/02,   I.   ÚS   12/05,   I. ÚS 382/06).   Takéto   pochybenie   v ústavnoprávnom   zmysle však ústavný súd v rozsudku   krajského súdu   nezistil.   Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   poukazuje na   dôvody   uvedené   v odôvodnení   rozsudku   súdu   prvého stupňa, kde okresný súd konštatuje: „Keďže súd mal v tomto konaní určiť, že pozemok parc. č. 8350/1 o výmere 163m2 zastavaná plocha a nádvoria v polovici zapísané na LV č. 12946 kat. úz. R. a parc. č. 8350/2 o výmere 67m2 zastavané plochy a nádvoria v 1/3-ine zapísané na LV č. 14357 kat. úz. R. patria do dedičstva po poručiteľke E. M., rod. P.... a právnymi nástupcami po E. M., rod. P. sú ako K. H. tak aj I. H. jej vnuci a neboli obaja aktívne legitimovaní   a   taktiež   neboli   pasívne   legitimovaní   všetci   spoluvlastníci   uvedení v pozemnoknižnej vložke 950, keď pasívne legitimovaná bola len odporkyňa v I. rade ako podielová spoluvlastnícka parc. č. 8350/2, nakoľko navrhovateľ svoje právo odvodzoval zo zápisov vedených v pozemkovej knihe na jeho právnu predchodkyňu E. M., rod. P., ktorá bola v pozemnoknižnej vložke 1621 zapísaná v polovici. V tomto konaní v zmysle citovaného zákonného   ustanovenia   navrhovateľ   neuviedol   ako   ďalšieho   navrhovateľa,   teda   aktívne legitimovaného svojho brata a neoznačil, nežaloval všetkých spoluvlastníkov, nie sú teda pasívne legitimovaní všetci spoluvlastníci, preto aj z tohto dôvodu bol návrh navrhovateľa zamietnutý.

V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje aj na závery krajského súdu uvádzané v odôvodnení jeho napadnutého rozsudku: „Kto je vecne legitimovaný vymedzuje výlučne hmotné právo a všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana (§ 124 Obč. zákonníka). Je totiž nesporné, že účinnosť rozsudku o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je nutná, v danom prípade na strane odporcov, účasť aj všetkých pozemnoknižných podielových spoluvlastníkov, prípadne ich právnych nástupcov. Práve oni sú totiž subjektami práv a povinností, ktoré sú predmetom konania o určenie vlastníckeho práva (že nehnuteľnosti — pozemky patria do dedičstva).

Správny je preto záver okresného súdu, že pokiaľ v pozemnoknižnej vložke č. 1621 kat. úz. B. je u parcely č. 119 zapísaný dom č. popisné 38 spolu s dvorom - dvor spoločný s domom č. 37/a, 37/b, vo vložke č. 950 je vedená parcela č. 114 - dom č. popisné 37/a s dvorom,   dvor   spoločný   s   domami   37/b   a   38,   v   ktorej   sú   vedení   iní   pozemnoknižní spoluvlastníci, než sú vedení v pozemnoknižnej vložke 1621. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam (o určenie, že žalované parcele patria, do dedičstva   po   právnej   predchodkyni   navrhovateľa)   sa   vzťahuje   na   pozemnoknižných spoluvlastníkov, resp. ich právnych nástupcov, zapísaných aj v pozemnoknižnej vložke 950 kat.   úz.   B.   Naviac,   v danom   prípade   u C-KN parcely č.   8350/2   je   na liste vlastníctva evidovaný (spolu) vlastnícky vzťah na odporkyňu len v podiele 1/2-ice,   čo znamená,   že rozhodnutie   by   sa   vzťahovalo   aj   na   ďalších   spoluvlastníkov,   ktorí   na   liste   vlastníctva evidovaní   nie   sú.   Vecná   legitimácia   je   stav   vyplývajúci   z   hmotného   práva.   Určenie vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   je   konaním,   ktorým   sa   poskytuje   rovnaká   právna ochrana   všetkým   domnelým   spoluvlastníkom   nehnuteľnosti.   Jedná   sa   teda   o   nútené spoločenstvo účastníkov konania. V prípade absencie procesného spoločenstva účastníkov, vedie súd k zamietnutiu návrhu.

Z uvedených dôvodov,   keďže okresný súd na základe zisteného skutkového stavu správne dospel k záveru, že o takéto nútené spoločenstvo sa jedná aj v prejednávanej veci, pričom účastníkmi neboli všetci tí spoluvlastníci, vo vzťahu ktorým sa konanie o určenie vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   týka   (§   159   ods.   2   O.s.p.),   krajský   súd   z týchto dôvodov rozsudok okresného súdu ako správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.“

Vzhľadom   na   citované   časti   napadnutých   rozsudkov   ústavný   súd   konštatuje,   že krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s otázkou, ktorá pre jeho rozhodnutie bola z hľadiska právneho posúdenia veci podstatná. Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu, že „účastníkmi neboli všetci tí spoluvlastníci,   vo   vzťahu   ktorým   sa   konanie   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   týka   (§   159   ods.   2   O.s.p.)“,   má   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní v konaní pred súdom a tento právny záver o nedostatku vecnej legitimácie ako dôvodu na zamietnutie   žaloby   je v súlade   s rozhodovacou   praxou   všeobecných   súdov   v obdobných veciach (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 214/2011). Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré stručne a jasne objasnilo skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto   neobstojí   ani   jeho   námietka,   že   krajský   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia nevyjadril „k otázke okruhu účastníkov a pasívnej či vecnej legitimácii v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva“, pretože zodpovedanie tejto otázky bolo za daných okolností nadbytočné, keďže tu existoval iný dôvod na zamietnutie žaloby sťažovateľa.

Ústavný súd preto nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   resp.   I.   ÚS   3/97),   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   podľa   §   243b   ods.   5 zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“) v   spojení s § 218 ods.   1 písm.   c)   OSP odmietnuté z dôvodu,   že smeruje proti rozhodnutiu,   proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Sťažovateľ   v sťažnosti   nesúhlasil   so   závermi   najvyššieho   súdu   uvedenými v napadnutom uznesení a okrem iného videl v nich aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ prípustnosť svojho dovolania založil na tvrdení, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 118 ods. 2 OSP. Tým mala byť podľa názoru sťažovateľa založená prípustnosť jeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.

Podľa   §   118   ods.   2   OSP   účinného   od   15.   októbra   2008   predseda   senátu   alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia   účastníkov   je   možné   považovať   za   zhodné,   ktoré   právne   významné   skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Najvyšší   súd   k namietanému   dôvodu   prípustnosti   dovolania   sťažovateľa v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol: „Podľa názoru dovolacieho súdu aj prípadné   porušenie   tohto   zákonného   ustanovenia   nespôsobuje   existenciu   vady   v zmysle § 237   písm. f) O.s.p.   Ak   totiž   predseda   senátu   (samosudca)   toto   zákonné   ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva.   Porušenie   citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Uvedené pochybenie zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. účinného od 15. októbra 2008 mu súd odňal možnosť pred súdom konať.“

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení napadnutého uznesenia primeraným spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľa, preskúmateľným   a dostatočným   spôsobom   vysvetlil,   prečo   je   sťažovateľova   námietka v tomto smere nedôvodná a nezakladá prípustnosť dovolania. Ústavný súd túto námietku sťažovateľa považuje za nedôvodnú. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak   predstavuje dostatočný   základ pre   jeho výrok,   lebo najvyšší   súd   v   potrebnej   miere vysvetlil,   na   základe   akých   právnych   úvah   rozhodol.   Ústavný   súd   preto   konštatuje konformnosť odôvodnenia rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Na   základe   uvedeného   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012