znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 146/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť D. B. a K. B., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 324/2009 a Krajskej prokuratúry v B. v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 231/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. a K. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2010 doručená sťažnosť D. B. a K. B., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 324/2009 a Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 231/09.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 24. júla 2009 doručili Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím súdneho konania proti odporkyni – B., s. r. o., B. (obchodnej spoločnosti, kde jediným spoločníkom   je   Mesto   B.),   ako   výlučnej   vlastníčke   nehnuteľnosti.   Vo   svojom   návrhu poukázali   na   skutočnosť,   že   pokiaľ   odporkyňa   zriadi   záložné   právo   k   bytu,   ktorý sťažovatelia užívajú, títo nebudú môcť voči odporkyni uplatniť svoje predkupné právo v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), čím sa dlhodobo ocitnú v stave právnej neistoty.

Okresný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol   uznesením   č.   k. 14 C 122/2009-27 z 19. augusta 2009 takto:

„Súd zakazuje odporcovi nakladať s nehnuteľnosťou evidovanou na Katastrálnom úrade v B., Správe katastra B. pre katastrálne územie B., na LV č. 7698 ako byt č. 2 na prízemí,   vo   vchode   č.   85   obytného   domu   na   ulici   H.   v B.   so   súpisným   číslom   3828 postavenom   na   parcele   č...   –   zastavané   plochy   a   nádvoria,   o   výmere   376   m2 a   so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu a na zastavanom pozemku vo veľkosti 5028/198607 k celku, zriadením záložného práva, až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Vo zvyšnej časti súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamieta. Súd určuje navrhovateľom 1) a 2) lehotu pre podanie návrhu na začatie konania vo veci samej 30 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia.“

Proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podala   odporkyňa   odvolanie,   v   ktorom uznala,   že   je   obchodnou   spoločnosťou   s   účasťou   obce,   avšak   napriek   tomu   sa   na   ňu nevzťahuje povinnosť previesť do vlastníctva nájomcu byt za regulovanú cenu podľa § 18 ods.   1   až   4   zákona   o   vlastníctve   bytov,   pretože   podľa   jej   názoru   byt,   ktorý   užívajú sťažovatelia, nadobudla v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov.

O   podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   Co   324/2009-56 zo 7. októbra 2009 takto:

«Krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   v   časti,   v ktorej   nariadil   predbežné opatrenie,   a   v   ktorej   uložil   navrhovateľom   1),   2)   podať   do   30   dní   žalobu  ,,na   začatie konania vo veci samej“, mení tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia v tejto časti zamieta.

V časti, v ktorej návrh zamietol, zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté. Navrhovatelia   1),   2)   sú povinní   nahradiť odporcovi   trovy   odvolacieho   konania v sume 174,20 eura, a to na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. Č... do 15 dní.»

Podaním   zo   4.   novembra   2009   sťažovatelia   podľa   §   243e   Občianskeho   súdneho poriadku   podali   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   16   Co   324/2009-56 zo 7. októbra 2009, ktorý podrobne odôvodnili.

Krajská   prokuratúra   oznámením   č.   k.   Kc   231/09-6   z   15.   januára   2010   uvedený podnet   odložila   z   dôvodu,   že „nebolo   zistené   porušenie   zákona   spôsobom,   ktorý predpokladá ust. § 243e a nasl. O. s. p.“.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   uvedeným   postupom   krajského   súdu   a   krajskej prokuratúry bolo porušené ich „základné právo upravené čl. 46 ústavy“, a preto žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označeného práva a aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 312 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 398,68 €.II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia napriek tomu, že sú zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou, sa nevysporiadali s identifikáciou základného práva a slobody, ktorého porušenie namietajú, pretože neoznačili presne článok a odsek ústavy obsahujúci konkrétne základné právo.

Ústavný súd sa pri prerokovaní sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nedostatočným označením základného práva v sťažnosti a v samotnom jej petite, kde ho sťažovatelia bližšie nešpecifikovali,   pričom   ustálil   vychádzajúc   z obsahu   celej   sťažnosti,   že   sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

1.   Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovatelia   namietajú porušenie základného   práva postupom krajského súdu v konaní o nariadenie predbežného opatrenia vedenom pod sp. zn. 16 Co 324/2009, ústavný súd odmietol pre oneskorenosť.

Ústavný   súd   zistil,   že   3.   novembra   2009   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie okresného   súdu   č.   k.   14   C   122/2009-27   z   19.   augusta   2009   v   spojení   s   napádaným uznesením krajského súdu č. k. 16 Co 324/2009-56 zo 7. októbra 2009.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (III.   ÚS   108/02,   IV.   ÚS   158/04, I. ÚS 218/06).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 23. marca 2010.

Z uvedeného vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľom bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podali túto sťažnosť, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene.

2. V ďalšej časti   sťažnosti   sťažovatelia namietali porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oznámením krajskej prokuratúry č. k. Kc 231/09-6 z 15. januára 2010 o odložení ich podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu č. k. 16 Co 324/2009-56 zo 7. októbra 2009.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto   ustanovení jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľov, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva generálneho   prokurátora   podať   proti   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľov, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľom právo (právny nárok) na vyhovenie ich podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Keďže   v   danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd ich sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2010