znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 146/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III v konaní   vedenom   pod sp. zn.   7   C   77/04,   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 439/05 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   z 30. júna   2008   vydaným   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo 152/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L., CSc., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2007 doručená sťažnosť Ing. F. L., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl.   47   ods.   3 ústavy, základného práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   ústavy   v spojení   s čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   a   čl.   12   ods.   1   ústavy postupom   Okresného   súdu Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   7   C   77/04 a rozsudkom z 2. mája 2005 vydaným v tomto konaní, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   439/05 a rozsudkom z 22. marca 2007 vydaným v tomto konaní. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu   12.   septembra   2008   zmenu   sťažnostného   návrhu,   v ktorej   za   porušovateľa   už uvedených   základných   práv   označil   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pre jeho uznesenie z 30. júna 2008 vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 152/2007.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   13.   septembra   1999   podal   na Okresnom   súde Bratislava II návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 797 840,70 Sk s 0,5 % úrokom od 14. septembra 1999 do zaplatenia. Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. Er 2845/99.   Po   márnom   uplynutí   zákonnej   lehoty   na   vydanie   poverenia   na vykonanie exekúcie sťažovateľ urgoval súd o vydanie poverenia svojím podaním z 11. novembra 1999. Sťažovateľ podal 22. februára 2002 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Okresného súdu Bratislava II. Odpoveď bola sťažovateľovi doručená 3. apríla 2002, v ktorej predseda súdu   sťažnosť   uznal   za   dôvodnú.   Aj   napriek   tomu   Okresný   súd   Bratislava   II   vydal poverenie   na   vykonanie   exekúcie   až   16.   decembra   2003.   Od   9.   novembra   1999, keď uplynula   primeraná   lehota   na   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie, do 16. decembra 2003, keď súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, uplynuli 4 roky a 37 dní. Podľa sťažovateľa „počas doby nečinnosti Okresného súdu sa P. Š. ako ručiteľ... zbavil   svojho   majetku   a to   konkrétne   v roku   2002,   t.   j.   tri   roky   po   začatí   exekučného konania. Tento majetok bol tvorený nehnuteľnosťou...“ a „plne postačoval na uspokojenie mojej   pohľadávky“.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „po   predaji   citovanej   nehnuteľnosti   žiaden z povinných nevlastní žiaden majetok“.

Sťažovateľ   7.   februára   2003   podal   na   Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon   o zodpovednosti   za   škodu“)   návrh   na   predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla nečinnosťou Okresného súdu   Bratislava   II   v   uvedenom exekučnom   konaní.   Pretože   ministerstvo   spravodlivosti na jeho   návrh   nijakým   spôsobom   nereagovalo,   sťažovateľ   podal   1.   októbra   2003 na Okresnom   súde   Bratislava I   žalobu   o náhradu   škody   v sume   797 840,70   Sk s príslušenstvom   proti   Slovenskej   republike   zastúpenej   ministerstvom   spravodlivosti. Okresný súd Bratislava I postúpil jeho žalobu z dôvodu vecnej príslušnosti 24. októbra 2003 Okresnému   súdu   Bratislava   II.   Keďže   všetci   sudcovia   tohto   súdu   vyslovili   vo   veci zaujatosť,   bola   žaloba   po   rozhodnutí   krajského   súdu   pridelená   na   prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu, ktorý rozsudkom č. k. 7 C 77/04-62 z 2. mája 2005 žalobu zamietol.

Okresný súd odôvodnil rozhodnutie konštatovaním, že „prieťah v súdnom konaní nie je nesprávny úradný postup podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb.“. Podľa názoru okresného súdu „napriek   tomu,   že   došlo   v uvedenom   konaní   k nečinnosti   súdu,   nemôže   mať   táto skutočnosť   za   následok,   že   namiesto   pôvodne   žalovaného   subjektu,   teda   povinného v exekučnom konaní, má navrhovateľovi plniť štát, nakoľko žiadny právny predpis v danom prípade nepresúva túto povinnosť automaticky na štát“. Okresný súd tiež dôvodil   tým, že v konaní o náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu je potrebné „takisto preukázať   vznik   škody   a príčinnej   súvislosti   medzi   týmito   dvomi   predpokladmi   vzniku zodpovednosti   za škodu“,   a v tejto   súvislosti   uviedol,   že   predmetné   exekučné   konanie „nebolo doposiaľ... ukončené“.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   v ktorom   vyjadril nesúhlas s právnym   názorom   okresného   súdu   o povahe nečinnosti   z pohľadu   ponímania nesprávneho   úradného   postupu   podľa   zákona   o zodpovednosti   za   škodu.   Ďalej argumentoval tvrdením, že „spoločnosť I. existuje len právne, ale je bezmajetná, rovnako ako i Ing. Š., ktorý previedol majetok, t. č. je už insolventný a exekúcia je možná len voči ručiteľovi, ale i voči tomuto sa vedú od roku 1993 viaceré exekučné konania“. Sťažovateľ zastával   názor,   podľa   ktorého „súd   prvého   stupňa   v dôvodoch   napadnutého   rozsudku neuviedol, že zistil vznik škody a ani sa nevyjadril k príčinnej súvislosti medzi vznikom tejto škody a správaním sa odporcu a to i napriek tomu, že súdu prvého stupňa predložil dôkaz o tom, že počas nečinnosti odporcu v roku 2002, t. j. tri roky po začatí exekučného konania sa povinný dokonca dobromyseľne zbavil majetku kúpnopredajnou zmluvou; pričom tento majetok by postačoval na uspokojenie vymáhanej pohľadávky“. Tým bol podľa sťažovateľa preukázaný vznik škody i príčinná súvislosť, ako aj ďalšie podmienky na priznanie nároku na náhradu škody.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   Co   439/05-88   z 22.   marca   2007   rozsudok prvostupňového   súdu   potvrdil.   Svoje   rozhodnutie   zdôvodnil   tým,   že   hoci „znaky nesprávneho   úradného   postupu   má   aj   nečinnosť   štátneho   orgánu   alebo   jeho   činnosť, ktorá nie   je   vykonaná   v stanovenej   lehote   alebo   v lehote,   ktorá   zodpovedá   právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“, nemohol okresný súd sťažovateľovi priznať nárok na náhradu škody, pretože „v predmetnej veci nebola splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody“. Zdôraznil, že „samotné prieťahy v konaní nie sú škodnou udalosťou, pre ktoré by mohol rozhodnúť všeobecný súd podľa zák. č. 58/1969 Zb.“. Krajský súd tiež podčiarkol, že „exekučné konanie doteraz nebolo skončené a preto ani nie je známe jeho rozhodnutie, to znamená, že nie je ani známe, či nárok uplatnený v tejto veci nebude zhojený s výsledkami exekučného konania“.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré zdôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v spojení s inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Sťažovateľ tvrdil, že „ak odvolací súd došiel k iným právnym záverom..., mal zrušiť prvostupňový rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a dokazovanie. Svojim postupom mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom, nakoľko v odvolacom konaní už nemohol predkladať nové   dôkazy.“.   Podľa   názoru   sťažovateľa   bola   v napadnutom   konaní   porušená   zásada rovnosti zbraní, pretože na pojednávaní odvolacieho súdu mu bolo krátkou cestou doručené vyjadrenie   odporcu, „a   teda   nemal   žiadnu   príležitosť   pripraviť   sa   na   pojednávanie so zvážením tohto podania a zaujať k nemu stanovisko a ani si ho v potrebnom rozsahu preštudovať.   V citovanom   vyjadrení  ...   sa   žalovaný   odvoláva   na   svoje   vyjadrenia zo 4.10.2005, ani toto podanie mu nebolo nikdy doručené.“.

Najvyšší súd uznesením z 30. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo   152/07   rozhodol   tak,   že   dovolanie   sťažovateľ   odmietol.   Dovolacie   námietky zhodnotil   ako   námietky   iných   vád   konania   podľa   §   241   ods.   2   písm.   b)   OSP, a nie ako námietku odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. K vade podľa   §   241   ods.   2   písm.   b)   OSP „dovolací   súd   môže   prihliadnuť   len   za   podmienky prípustnosti dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje tým, že odvolací súd vo svojom rozsudku „zmenil skutkové zistenia prvostupňového súdu v časti nesprávneho úradného postupu a konštatoval, že nečinnosť štátneho orgánu, t. j. i prieťahy v súdnom konaní   sú   nesprávnym   úradným   postupom.   Preto   v exekučnom   konaní   Okresného   súdu Bratislava II sp. zn. Er 2845/99 k nesprávnemu úradnému postupu došlo.... Odvolací súd ale potvrdil názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého mi škoda nevznikla, pretože exekučné konanie nebolo doposiaľ ukončené a preto nie je známe, či nárok uplatnený vo veci nebude zhojený   výsledkom   exekučného   konania.   K znehodnoteniu   bonity   mojej   pohľadávky znížením jej vymožiteľnosti odvolací súd nezaujal stanovisko.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „v konaní pred všeobecnými súdmi došlo k porušeniu základných práv a slobôd a skutkové a právne závery všeobecných súdov sú neodôvodnené a arbitrárne... Krajský súd v Bratislave sa nestotožnil s dôvodmi, pre ktoré okresný súd zamietol podanú žalobu. Napriek tomu prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pretože dospel k záveru,   že   škoda   nevznikla.   Svojím   postupom   mi   odňal   možnosť   konať   pred   súdom, pretože prvostupňový súd vôbec neskúmal, či škoda vznikla. Prvostupňový súd bol toho názoru,   že   je   zbytočné   škodu   skúmať,   pretože   nečinnosť   súdu   nemožno   považovať za nesprávny   úradný   postup   a preto   odpadá   základný   predpoklad   –   rozpor   s právnymi predpismi v podobe nesprávneho úradného postupu. Pred krajským súdom sa dokazovanie nevykonalo, preto ani nebolo možné zaobstarať a doložiť dôkazy k vzniku škody. Odvolací súd preto mal zrušiť prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie a doplnenie dokazovania.   Svojím   postupom   spôsobil,   že   obe   rozhodnutia,   tak   prvostupňové   ako   aj druhostupňové sú arbitrárne a neodôvodnené...“.

Porušenie zásady rovnosti zbraní bolo podľa sťažovateľa spôsobené tým, že „súd prvého stupňa fakticky označil moju žalobu za zmätočnú tvrdením, podľa ktorého skutkový stav podľa mojej žaloby‚ rieši iný právny predpis, pričom návrh v takejto veci sa týka iného okruhu účastníkov na strane odporcov … Odvolací súd síce uvedený názor súdu prvého stupňa   nepotvrdil,   tento   záver   však   viedol   k zamietnutiu   mojej   žaloby   v prvostupňovom konaní.   Pretože takéto tvrdenie žiaden účastník nevyslovil,   jeho vyslovením súd prvého stupňa neprípustne pomohol žalovanému.“.

Porušenie   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že „pokiaľ súdy oboch stupňoch nevenovali   pozornosť   mojej   majetkovej   ujme   tak,   ako   ju   definuje   exekučný   poriadok a pokiaľ   odvolací   súd   nezaujal   žiadne   stanovisko   k znehodnoteniu   mojej   pohľadávky, ktorým   som   majetkovú   ujmu   v zmysle   exekučného   poriadku   poukázal,   potom   došlo k porušeniu   môjho   práva   vyjadriť   sa   k meritu   veci   a navrhovať   k nemu   dôkazy.   Týmto spôsobom mi bola odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľ tiež poukázal na doručenie vyjadrenia odporcu na pojednávaní krajského súdu   22.   marca   2007,   pričom   dôvodil,   že „nemal   žiadnu   príležitosť   pripraviť sa na pojednávanie   so   zvážením   tohto   podania.   V citovanom   vyjadrení   sa   ale   žalovaný odvoláva na svoje vyjadrenie z 4.10.2005. To mi nebolo nikdy doručené. Domnievam sa, že mi patrí právo vyjadrenia ku každému dôkazu, ktorý je založený v spise. Nemožnosťou zaujať   stanovisko   k vyjadreniam   odporcu   mi   preto   bola   odňatá   možnosť   konať pred súdom.“.

V odôvodnení zmeny sťažnostného návrhu doručenej ústavnému súdu 12. septembra 2008 sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 30. júna 2008 zhodnotil   odmietnutie dovolania podaného proti   predmetnému rozsudku   krajského súdu ako nesprávne.   V tejto   súvislosti   poukázal   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v inej   veci (sp. zn. 1 Cdo 161/2006).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„Základné   právo   sťažovateľa,   a to   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a práva na vyjadrenie   sa   k vykonaným dôkazom podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy   SR a čl.   20   ods.   1 na ochranu vlastníctva v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   a základných   slobôd   na   pokojné   užívanie   majetku   a čl.   12 ods. 1   Ústavy   SR   na   neodňateľnosť,   nescudziteľnosť,   nepremlčateľnosť   a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   152/2007,   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9Co   439/05   a postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III sp. zn. 7C 77/04.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 152/2007 zo dňa 30.06.2008 sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu sp. zn. 9Co 439/05 zo dňa 22.3.2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Rozsudok Okresného súdu v Bratislave III sp. zn. 7C 77/2004 zo dňa 02.05.2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľovi   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   splatná   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   navrhol   vyslovenie   porušenia   označených základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 77/2004-62 z 2. mája 2005, ústavný súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania princípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany   tam   uvedeným   základným   a iným   právam   sťažovateľov   v prípade,   ak   ochranu poskytuje iný súd. Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie ako   riadny   opravný   prostriedok,   a teda   ochranu   ním   označeným   základným   právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku na základe podaného odvolania.   Preto   ústavný   súd   v tejto   časti   musel   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K rovnakému   záveru   ústavný   súd   dospel,   aj   pokiaľ   ide   o tú   časť   predloženej sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   ústavnú   súladnosť   rozsudku   krajského   súdu č. k. 9 Co   439/05-88   z 22.   marca   2007.   Sťažovateľ prípustnosť   dovolania   podaného proti uvedenému rozsudku odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Ustanovenie § 237 OSP systematicky zaradené vo štvrtej časti tretej hlave Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok uvádza dovolacie dôvody, ktorých existenciu ak dovolací súd z okolností posudzovaného prípadu zistí, musí dovolanie považovať za prípustné a meritórne o ňom rozhodnúť. Podľa uvodzovacej vety § 237 OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa v postupe alebo rozhodnutí odvolacieho súdu vyskytla niektorá z tam uvedených vád.   Žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   pritom   nevylučuje   prípustnosť dovolania   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu odmietnuté ako oneskorene podané.

Ústavný súd je preto toho názoru, že v okolnostiach prípadu sťažovateľa poskytol ním označeným základným právam ochranu iný súd, a to najvyšší súd ako súd dovolací. Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP totiž ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 i podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   (právo   účastníka   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu ústavný súd   sťažnosť   aj   v časti   namietajúcej   rozsudok   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Pokiaľ   ide   o tú   časť   predloženej   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   napáda   uznesenie najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho z 30.   júna   2008   vydané   v konaní   vedenom pod sp. zn.   2   Cdo   152/2007,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľovou   námietkou   zásadného   významu   smerujúcou   voči   dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu bolo tvrdenie, že dovolací súd nenapravil vady odvolacieho konania. Tie mali spočívať v tom, že odvolací súd zmenil právne hodnotenie skutočností tvoriacich   základ   pre   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a následne   bez   toho, aby sťažovateľovi ako účastníkovi konania umožnil vyjadriť sa k právnemu posúdeniu veci, rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd mal prvostupňový rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu na doplnenie dokazovania tak, aby v tomto konaní boli zabezpečené všetky práva sťažovateľa ako účastníka konania na   vyjadrenie   sa   ku   skutočnostiam   tvoriacim   základ   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej. Vzhľadom na charakter uvedenej námietky sa ústavný súd musel zaoberať nielen dovolacím rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ale   aj   odvolacím   rozhodnutím   i jemu   predchádzajúcim postupom   krajského   súdu   a postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu   ako   súdu   prvého stupňa,   a to   napriek   odmietnutiu   sťažnosti   sťažovateľa   v časti   napádajúcej   práve prvostupňový a druhostupňový rozsudok.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva aj to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   prípadne   aj   základného   práva   vyjadriť   sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na rovnosť účastníkov konania.

Dvojinštančnosť súdneho konania sa okrem iného premieta aj do práva účastníka konania atakovať riadnym opravným prostriedkom prípadnú nezákonnosť prvostupňovej fázy konania v procese dokazovania [§ 205 ods. 2 písm. c) OSP], rovnako tak i napádať správnosť   právneho   hodnotenia   skutkového   stavu   veci   zisteného   súdom   prvého   stupňa [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP].

V predmetnom konaní všeobecné súdy rozhodovali o nároku sťažovateľa na náhradu škody. Priznanie tohto nároku štandardne vyžaduje kumulatívne splnenie troch podmienok, a to protiprávneho konania, vzniku škody a príčinného vzťahu medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. Na zistenie splnenia uvedených troch podmienok musí byť zamerané dokazovanie v konaní o náhrade škody, a preto účastníkovi takého konania musia konajúce súdy   vytvoriť   potrebný   priestor   na   uplatňovanie   jeho   práv   v procese   dokazovania   tak, aby mohol uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa všetkých troch hmotnoprávnych podmienok priznania nároku na náhradu škody.

Berúc   do   úvahy   okolnosti   sťažovateľovho   prípadu   i jeho   sťažnostné   námietky ústavný súd   konštatuje, že porušenie   dvojinštančnosti   konania v postupe   krajského   súdu by mohol signalizovať taký postup, keď by prvostupňový súd po zistení nesplnenia jednej z troch   základných   hmotnoprávnych   podmienok   vzniku   nároku   na   náhradu   škody (podmienka   protiprávneho   konania)   nevykonal   dokazovanie   týkajúce   sa   ďalších   dvoch podmienok   (podmienka   vzniku   škody   a podmienka   existencie   príčinnej   súvislosti), a následne   by   odvolací   súd   síce   dospel   k záveru   o splnení   podmienky   protiprávnosti konania,   ale   z dôvodu   nesplnenia   niektorej   z uvedených   ďalších   dvoch   podmienok, ktoré by bolo   zistené   bez   procesnej   súčinnosti   s účastníkom   konania,   by   prvostupňové rozhodnutie   potvrdil.   V uvedenom   prípade   by   prvostupňovému   súdu   z pohľadu rešpektovania procesných práv účastníka konania pri dokazovaní nebolo možné nič vyčítať vzhľadom na to, že akékoľvek skutkové zistenia o ďalších dvoch podmienkach na vznik nároku na náhradu škody by účastníkovi konania aj tak nemohli privodiť iné rozhodnutie (§ 120   ods.   1   druhá   veta   OSP).   Avšak   potvrdzujúce   rozhodnutie   odvolacieho   súdu vychádzajúce zo splnenia podmienky protiprávneho konania a opreté o zistenie nesplnenia niektorej   z ďalších   dvoch   podmienok   potrebných   na   vznik   nároku   na   náhradu   škody by vo svojej   podstate   znamenalo,   že   účastník   konania   sa   nemohol   vyjadriť   ku skutočnostiam týkajúcim sa uvedených ďalších dvoch podmienok vzniku nároku na náhradu škody,   a tým aj   relevantným   na   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Naznačený   postup   by   sa vyznačoval procesnou vadnosťou a zakladal by zjavne i dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, preto by bolo úlohou dovolacieho súdu takýto nedostatok napraviť.

Z tvrdení sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti, ale aj z jej príloh však ústavný súd zistil, že okresný súd ako súd prvého stupňa nijako nezabránil sťažovateľovi tvrdiť vznik škody   a príčinnú   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a škodou,   teda tvrdiť existenciu ďalších dvoch podmienok vzniku nároku na náhradu škody, ani mu nezabránil predkladať dôkazy na podporu týchto tvrdení. Vyplýva to dokonca i z vyjadrení samotného sťažovateľa obsiahnutých v predloženej sťažnosti, keď v bode III jej odôvodnenia uvádza názor, že v konaní pred okresným súdom „preukázal, že povinný P. Š.... tri roky po začatí exekučného   konania,   sa   zbavil   svojho   majetku   –   nehnuteľnosti  ...   Tento   majetok   plne postačoval na uspokojenie mojej pohľadávky.“. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný   súd   tiež   zistil,   že   sťažovateľ   v odvolaní   proti prvostupňovému   rozsudku   tvrdil unesenie   dôkazného   bremena   v prvostupňovej   fáze   konania   týkajúceho   sa   predaja nehnuteľnosti povinným v exekučnom konaní. Z toho vyvodil, že „preukázal vznik škody, ktorá   spočíva   v znehodnotení   jeho   pohľadávky   na   pohľadávku   nevymožiteľnú.   Tým   je preukázané, že táto škoda je v príčinnej súvislosti s nečinnosťou súdu...“.

Už   uvedené,   ale   i ďalšie   dôkazy   (napr.   znalecký   posudok   Ing.   F.   D.   č.   45/99 z 28. februára 1999, súvisiaci exekučný spis okresného súdu Okresného súdu Bratislava II) predložené,   resp.   navrhnuté   sťažovateľom   naznačujú,   že   jeho   tvrdenia   o vzniku   škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou nezostali v procese dokazovania   pred   okresným   súdom   týmto   súdom   opomenuté.   Dôkazom   toho   je aj skutočnosť,   že   odvolaciemu   súdu   poskytovali   dostatočný   podklad   na   to, aby bez vykonania dokazovania mohol o podanom odvolaní rozhodnúť.

Možno   tak   uzavrieť,   že   i napriek   zmene   právneho   hodnotenia   jednej z hmotnoprávnych   podmienok   vzniku   nároku   na   náhradu   škody   krajským   súdom (nesprávny   úradný   postup   ako   protiprávne   konanie),   tento   neporušil   požiadavku dvojinštančnosti predmetného súdneho konania, pretože svoj potvrdzujúci rozsudok založil na hodnotení dôkazov týkajúcich sa ďalších dvoch podmienok uvedeného nároku (škoda a príčinná súvislosť), ktoré boli navrhnuté a vykonané už v prvostupňovej fáze konania. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že krajský súd „zmenil skutkové zistenie súdu prvého stupňa“. Zmena sa týkala právneho posúdenia skutkového stavu zisteného už súdom prvého stupňa v riadne vykonanom dokazovaní. Sťažovateľovi ako účastníkovi konania tak nebola   odňatá   možnosť   navrhovať   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení   ani sa vyjadriť k vykonaným   dôkazom.   Vzhľadom   na   to   nemožno   pripustiť   ani   možnosť   pochybenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, pretože jeho právny záver, že sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom namietaným postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu, bol správny.

Ústavný   súd   tak   pri   predbežnom   prerokovaní   nezistil   žiadne   skutočnosti signalizujúce prípadnú možnosť zistenia porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v rámci   meritórneho   prerokovania   časti   sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na odôvodnenie   námietok   porušenia ďalších sťažovateľom označených práv dospel ústavný súd k rovnakému záveru, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl.   48   ods.   2   ústavy)   i namietané   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy).

Podľa   sťažovateľa   došlo   k   porušeniu   požiadavky   rovnosti   zbraní,   ale   i ďalších v sťažnostnom   petite   označených   základných   práv   aj   tým,   že   krajský   súd   doručoval vyjadrenie protistrany sťažovateľovi priamo na pojednávaní 22. marca 2007. Ústavný súd k tomu   dodáva,   že   samotný   takýto   postup   nemožno   kvalifikovať   ako   odňatie   možnosti konať pred súdom. Sťažovateľovi ako účastníkovi konania nič nebránilo, aby v prípade, ak sa   domnieval,   že   predmetné   vyjadrenie   môže   mať zásadný   vplyv   na   tvorbu   úsudku a následné rozhodnutie odvolacieho súdu, požiadal krajský súd o odročenie pojednávania na preštudovanie vyjadrenia protistrany a zaujatie stanoviska k takému vyjadreniu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť   v časti   pre   namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia aj   s argumentáciou   sťažovateľa   obsiahnutou   v zmene   sťažnostného   návrhu   doručeného ústavnému súdu 12. septembra 2008 a založeného na poukaze na rozhodnutie najvyššieho súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   Cdo   161/2006,   ktoré   sťažovateľ   k svojej   sťažnosti priložil. V tomto konaní bol dovolateľ úspešný s námietkou, že odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní o podanom odvolaní „z takej skutočnosti, ktorá žalovaným nebola tvrdená; ten   nikdy   neprezentoval   vzťah   kúpnej   zmluvy   a dohody   o finančnom   vysporiadaní   ako zmenu záväzku nováciou, ale ako vzťah hlavného a zabezpečovacieho záväzku“. Najvyšší súd   vo svojom   rozhodnutí,   ktorým   zrušil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   dôvodil,   že realizácia   práva   vyjadrovať   sa   ku tvrdeným   skutočnostiam,   navrhovať   dôkazy   na   ich vyvrátenie   a vyjadrovať   sa   k právnym   dôsledkom,   ktoré   z nich   vyplývajú, „je   však znemožnená,   ak odvolací   súd   zmení   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vychádzajúc   z iného právneho záveru, ktorý má svoj základ v skutočnosti, ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani prvostupňový súd   sa nimi vo   svojom rozhodnutí   nezaoberal a ku   ktorým   sa neúspešný účastník nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa neúspešný účastník dozvie, že odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver zo skutočností nikým   netvrdených   a prvostupňovým   súdom   nehodnotených.   V tomto   štádiu   už   nemá možnosť   zajímať   k nim   stanoviská,   navrhovať   dôkazy   na   ich   vyvrátenie   alebo   aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takom prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania   ústavného   princípu   dvojinštančnosti   občianskeho   súdneho   konania odvolacím   súdom,   lebo účastníkovi   konania   odopiera   možnosť   prieskumu   správnosti nových,   poprípade   z pohľadu   súdu   prvého   stupňa   dosiaľ   bezvýznamných   (z   hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení.“.Podľa názoru ústavného súdu právny záver v uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu je   v súlade   s právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným   v tomto   uznesení, ktorým sťažovateľovu   sťažnosť   odmieta   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť.   Ústavný   súd zároveň   konštatuje,   že   citovaný   právny   názor   najvyššieho   súdu   nie   je   aplikovateľný na skutkové okolnosti sťažovateľovho prípadu. Dôvodom neaplikovateľnosti je už uvedená skutočnosť,   že   v konaní okresného   súdu   bolo sťažovateľovi   umožnené predložiť   všetky dôkazy, ktoré považoval za potrebné na podporu svojich tvrdení predložiť. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevychádzal zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovej fáze konania. V kauze vedenej pod sp. zn. 1 Cdo 161/2006 však dovolateľ namietal postup odvolacieho súdu, ktorý pri svojom rozhodnutí o odvolaní vychádza z takej skutočnosti, ktorá v prvostupňovom konaní nebola tvrdená a nebola ani predmetom dokazovania.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Už   nad   rámec   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia,   ale   v   záujme   dosiahnutia   čo najväčšej miery naplnenia presvedčovacej funkcie odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 druhá veta OSP) ústavný súd považuje za potrebné poukázať na potrebu rozlišovania procesného postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na   jednej   strane   a procesnými   možnosťami   účastníka   konania   ovplyvňovať   právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim súdom na strane druhej. Kým procesná stránka účastníctva   pri   dokazovaní je takmer   výlučne   vyčerpávaná procesnými právami účastníka konania smerujúcimi k objasneniu skutkovej stránky prerokúvanej kauzy, právne hodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura   novit   curia“.   Účastníkovi   konania   síce   nemožno   brániť   vyjadrovať   sa   počas dokazovania k právnemu hodnoteniu prerokúvaného prípadu, Občiansky súdny poriadok však nepredpisuje konajúcemu súdu časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci. Súd podľa   ustanovenia   §   100   ods.   1   tretej   vety   OSP   v znení   po   novelizácii   zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, má právo, nie povinnosť uviesť účastníkom, ako sa na základe dovtedy tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. V čase rozhodovania sťažovateľovej kauzy však Občiansky súdny poriadok takéto právo konajúcemu súdu ani nepriznával. Základom neúspechu sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom tak bolo práve zamieňanie práv účastníka súdneho konania pri   zisťovaní   skutkového   stavu   veci   a práv,   ktorých   využitím   môže   účastník   namietať právne posúdenie veci konajúcim súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2009