znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 146/08-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. I.   R.,   K.,   pre namietané porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   18/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   K.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   120   000   Sk   (slovom stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. K. trovy konania v sume 7 752 Sk (slovom sedemtisícsedemstopäťdesiatdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne   advokátky   JUDr.   I.   R.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   146/08-15 zo 6. mája   2008   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 o rozvod a úpravu práv a povinností k maloletým deťom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ   vidí   nesprávnosť   postupu   okresného   súdu   predovšetkým   v tom, že nepostupoval   dostatočne   dôrazne,   nevyužíval   opatrenia,   ktoré   má   k dispozícii   na   to, aby zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť aj za stavu, keď jeden z účastníkov tohto konania (navrhovateľ - otec sťažovateľa) svojimi úkonmi sťažoval postup konania. Odo dňa 1. 7. 1998 až do 12. 8. 2003 (deň doručenia znaleckého posudku Dr. P.) vo veci nebolo vykonané znalecké dokazovanie, ktoré by tak zhodnotil psychický stav vtedy maloletého dieťaťa – sťažovateľa, jeho vzťah k obidvom rodičov, jeho osobnostnú štruktúru, ako aj by zistil štruktúru osobnosti obidvoch rodičov vtedy mal. dieťaťa s cieľom zistiť, ktorý z nich má pre jeho výchovu lepšie osobnostné predpoklady.

Odo dňa 1. 7. 1998 až do 16. 5. 2001 sa súd prostredníctvom ustanoveného znalca (pôvodne znalkyne) snažil vykonať dokazovanie, ktoré bolo podľa jeho názoru nevyhnutné pre   rozhodnutie   vo   veci.   Navrhovateľ   v   uvedenom   konaní   sa   tomuto   dokazovaniu nepodrobil,   neustanovil   sa   k   znalkyni   a   napriek   tomu,   jediným   spôsobom,   ktorým sa odporca pokúsil navrhovateľa primeť, aby sa podrobil dokazovaniu, ktoré považoval za potrebné, bolo uloženie poriadkovej pokuty na pojednávaní dňa 19. 2. 1999.

Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení zo dňa 10. 5. 2002 sp. zn. 18 Co 438/01, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu o rozvode manželstva účastníkov, v odôvodnení uvádza:   „Bude   povinnosťou   súdu   I.   stupňa   okrem   preverenia   vyššie   uvedených   nových skutočností   nariadiť   znalecké   dokazovanie znalcom   psychológom za účelom prešetrenia zdravotného   stavu   maloletého   a   tiež   za   účelom   zistenia   osobnostných   predpokladov obidvoch rodičov pre výchovu detí“. Aj keď odvolací súd dáva potrebu vykonania nových dôkazov do súvislosti s udalosťami, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku okresným súdom, názor   sťažovateľa   je   taký,   že   od   1.   7.   1998   až   do   vynesenia   zrušujúceho   uznesenia Krajského súdu v Košiciach okresný súd konal tak, že výsledkom jeho konania za toto obdobie je potreba dokazovania, ktoré nariadil už dňa 1. 7. 1998, teda takmer 4 roky predtým. (...)

Od 1. 9. 2002 je neuposlúchnutie príkazu súdu bez dostatočného ospravedlnenia alebo nevyhovenie výzve súdu, trestným činom. Výzvou súdu je aj výzva znalca, povereného vypracovaním   znaleckého   posudku   na   ustanovenie   sa   k   nemu.   Okresný   súd   mal   teda možnosť   použitím   poriadkových   opatrení   alebo   podnetom   orgánom   činným   v   trestnom konaní pôsobiť na účastníka konania tak, aby za nerešpektovanie výziev a predvolaní súdu niesol aj zodpovednosť, ktorú podľa príslušných právnych predpisov znášať má. Okresný súd však v tomto smere, podľa vedomostí sťažovateľa, nevykonal žiadne úkony. (...) Domnieva   sa,   že   doba,   ktorá   uplynula   od   podania   návrhu   až   dosiaľ,   doba   12   rokov a takmer 3 mesiacov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a v podstatnej miere ju spôsobil okresný súd svojou nečinnosťou.»

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že konanie vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 24 C 18/96 vzhľadom   na   jeho   predmet,   skutkovú   a právnu   povahu   nemožno   hodnotiť ako zložitú   vec.   Rovnako   správanie   sťažovateľa   v tomto   konaní   nemožno   hodnotiť ako správanie   sťažujúce   postup   súdu.   Súdne   konanie   prebieha   od   roku   1996   a dosiaľ nie je právoplatne skončené. V postupe okresného súdu vidí porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Požadované priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume   300 000   Sk   odôvodnil   tým, že vec dosiaľ nie je právoplatne skončená, čo u neho vyvoláva stav právnej neistoty.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1SprV/277/2008 z 29. mája 2008 vyjadril predseda okresného súdu, v ktorom uviedol:

„Predmetom konania je rozvod a úprava rodičovských práv a povinností k deťom pochádzajúcim z manželstva.

Návrh na rozvod podal na tunajšom súde sťažovateľ dňa 5. 1. 1996. Rozsudkom č. k. 24 C 18/96-112 zo dňa 16. 5. 2001 súd manželstvo účastníkov rozviedol a upravil práva a povinnosti k vtedy ešte maloletému J. K. Rozsudok, čo do výroku o rozvode nadobudol právoplatnosť 3. 10. 2001.

Proti výroku o úprave rodičovských práv a povinností podala odvolanie odporkyňa. Krajský súd v Košiciach   uznesením   č.   k.   18   Co   438/01-179   zo   dňa 10.   5.   2002   zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný   súd   Košice   I   riadiac   sa   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   vykonáva rozsiahle   dokazovanie   ohľadne   zárobkových   schopností   a   možností   rodičov, ich majetkových pomerov a odôvodnených potrieb dieťaťa.

Ďalší termín pojednávania vo veci je vytýčený na 2. júl 2008.

V priebehu   konania   sa   na   Ústavný   súd   SR   obrátila   so   sťažnosťou odporkyňa D. K.

Ústavný súd SR nálezom č. II. 231/03-28 zo dňa 4. 3. 2004 rozhodol, že základné právo D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené nebolo.

Okresný súd Košice I v minulosti a aj po prijatí uvedeného Nálezu Ústavného súdu SR, postupuje vo veci aktívne a so starostlivosťou primeranou povahe veci.

K   neúmernému   predlžovaniu   konania   dochádza   v   dôsledku   procesných   úkonov samotných účastníkov (vznášané námietky zaujatosti voči konajúcim sudcom a znalcom, návrhy   na   vydávanie   predbežných   opatrení,   podávanie   odvolaní   proti   všetkým rozhodnutiam súdu a pod.)

Správanie sa účastníkov konania vyvoláva potrebu venovať sa im v takom rozsahu, že nie je možné dosiahnuť právoplatné rozhodnutie vo veci samej.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   spisu   som   dospel   k   záveru,   že   ústavné   práva sťažovateľa v tomto konaní porušené neboli.“

Predseda okresného súdu v podaní z 29. mája 2008 a právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní zo 6. júna 2008 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I.   ÚS   24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02), ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 24 C   18/96   podľa   troch   označených   základných   kritérií   ústavný   súd   dospel   k týmto záverom:

1. Predmetom konania je úprava práv a povinností k maloletým deťom, ktorý tvorí bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   a vec   z právneho   a skutkového hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho   priebehu   a dosiaľ   dosiahnutých   výsledkov   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu. Sťažovateľ bol   v konaní   aktívny   a súčinnostný.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa   ako   účastníka súdneho   konania   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľ   neprispel   k predĺženiu doterajšej doby konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   postupom okresného   súdu   v posudzovanej   veci   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných (označených)   období,   ale   aj   z hľadiska   celkového   priebehu   posudzovaného   súdneho konania.

Z rozboru   veci   vyplýva,   že   5.   januára   1996   bol   okresnému   súdu   podaný   návrh na rozvod a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Dňa 16. mája 2001 okresný súd vyniesol rozsudok, ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené a zároveň bolo rozhodnuté o úprave práv a povinností k maloletým deťom. Proti výroku o úprave práv a povinností k maloletým deťom 6. júla 2001 matka podala odvolanie. Pokiaľ ide o výrok o rozvode, rozsudok nadobudol právoplatnosť 3. októbra 2001. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 18 Co 438/01 z 10. mája 2002 zrušil rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ústavný súd zistil, že v tomto konaní okresný súd síce vykonával úkony vo veci, avšak jeho činnosť bola neefektívna a nesústredená. Neefektívnosť činnosti okresného súdu spočíva najmä v nedostatočnom využití poriadkových opatrení vo vzťahu k navrhovateľovi za tým účelom, aby sa dostavil k znalcovi, aby bolo možné vykonať znalecké dokazovanie. Nedostatočné   využitie   poriadkových   opatrení   voči   navrhovateľovi   viedlo   k predĺženiu celého súdneho konania.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 1996, konštatuje, že celková dĺžka konania - 12 rokov - nemôže byť považovaná za   zodpovedajúcu   požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov   a v primeranej   lehote, ako to   vyžaduje   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Uvedené   okolnosti sú dostatočné   na   to,   aby   oprávnili   ústavný   súd   k záveru,   že   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 bolo porušené základné právo sťažovateľa na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal   [podobne   aj   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde].   Vzhľadom   na   to ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk voči okresnému súdu poukazujúc najmä na doterajšiu dĺžku konania pred ním.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala 12 rokov na výsledok konania o rozvod manželov a úpravu práv a povinností k maloletým deťom, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené. U sťažovateľa oprávnene takýto postup okresného súdu vyvoláva stav právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa,   z   princípov   spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv sťažovateľa, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru, že finančné   zadosťučinenie   v sume   120   000   Sk,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu sťažovateľovi, je primeraným zadosťučinením spojeným s porušením jeho označených práv.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa si v podaní zo 6. júna 2008 uplatnila trovy konania v sume 7 752 Sk vrátane DPH, ktoré bližšie špecifikovala.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk a v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania uplatnenú jeho právnou zástupkyňou v sume 7 752 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby - za prvý úkon v sume 2 970 Sk a za druhý úkon   v sume 3   176 Sk   (príprava   a prevzatie   veci   a písomné   vyhotovenie   sťažnosti) zvýšené o 19 % DPH, pretože právna zástupkyňa je platcom DPH. Ďalej ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov priznal právnej zástupkyni sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu - za jeden úkon 178 Sk a za druhý úkon 190 Sk. Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľa.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2008